... o dedičoch Zeme
Podľa všetkých dostupných výskumov verejnej mienky sa ochrana životného prostredia prepadla na dno rebríčka hodnôt. Je to o to prekvapujúcejšie, že ešte pred niekoľkými rokmi sa držala na špičke tohto rebríčka. Tvrdiť, že ekologické problémy sú dnes menej akútne, by bolo asi zavádzajúce. Príčiny treba hľadať kdesi inde. Keď nastupoval do funkcie terajší minister životného prostredia László Miklós, deklaroval svoju snahu prispieť k ekologizácii spoločenského vedomia. Nezdá sa mi, že by pre to dosiaľ niečo urobil, ale to je už iná otázka. Jeho zámer bol však veľmi sympatický, lebo vystihol podstatu našich problémov. Všimnime si napríklad, že zo slovenskej tlače prakticky úplne vymizli (ak vôbec nejaké boli) ekologické rubriky. V masmédiách dostávajú oveľa väčší priestor znečisťovatelia životného prostredia ako tí, čo ho chránia. Denne sa na našom území odohrávajú desiatky enviromentálnych tragédií, no z novín, rozhlasu či televízie sa o tom nedozviete takmer nič. Masmédiá sa oveľa radšej venujú politickým škandálom, hospodárskym otázkam, kriminálnym činom alebo i športu ako záležitostiam, od ktorých závisí naše elementárne prežitie. Ľudia sú udržiavaní v stave falošného pokoja a nevdojak získavajú pocit, že sa nič nedeje, že s ekológiou si naozaj netreba tak veľmi lámať hlavu.
Stratili sme pocit vlastného ohrozenia, ktorý v živej prírode zohráva veľkú úlohu pre prežitie druhu. Naďalej sa správame ako dobyvatelia, nie obyvatelia našej planéty. Pritom aj väčšina tých, ktorým ešte ostali nejaké pozostatky ekologického vedomia, zotrvávajú vo falošnej predstave, že stačí, ak oni sami nebudú životnému prostrediu škodiť. To je však dnes už rozhodne málo. Nerobiť nič znamená zmieriť sa s katastrofou, ktorá je pri súčasnom smerovaní civilizácie stále ešte neodvratná.
Mnohí odborníci tvrdia, že v otázke ochrany životného prostredia sa niečo zásadné pohne až vtedy, keď na tom budú mať záujem Spojené štáty. Ak by sme mali čakať iba na rozhodnutie Washingtonu, mohli by sme celé naše úsilie priamo vzdať. Skutočné a nezvrátiteľné zmeny sa v tomto smere neudejú politickými rozhodnutiami, ale novými prístupmi vo výchove, reformou celého vzdelávacieho systému, ktorý v konečnom dôsledku povedie aj k zmene vedomia. Na prežití ľudského rodu musí záležať tu a teraz nám všetkým, spoliehanie sa na vôľu moci je nielen naivné, ale aj nebezpečné. Politika totiž vždy presadzovala len skupinové záujmy a zodpovednosť za celok preberala iba rétoricky. Piaty jún ako Svetový deň životného prostredia nestačí svojou symbolikou zmeniť uvažovanie ľudí. Dáva nám však príležitosť pristaviť blížneho svojho a pripomenúť mu, že ak sa chce postarať o svoje deti, nestačí už zabezpečiť ich materiálne. Tak, ako dnes pociťujeme nedostatok bytov, budú naše deti pociťovať nedostatok životného priestoru. A tu sa už končia všetky žarty.
