Od okupačných zón k suverénnemu štátu

Po druhej svetovej vojne sa z Nemecka stala hŕba ruín. Netrvalo dlho a západní Nemci sa pýšili tzv. Wirtschaftswunder, hospodárskym zázrakom. Na konci tohto storočia však možno hovoriť o dvoch ďalších: Nemecko je polstoročia po vojne nielen doslova vzorovou demokratickou krajinou, ale krajina, ktorá rozpútala dve svetové vojny, sa nakoniec dokázala zjednotiť mierovou cestou.
Počet zobrazení: 2372

Po druhej svetovej vojne sa z Nemecka stala hŕba ruín. Netrvalo dlho a západní Nemci sa pýšili tzv. Wirtschaftswunder, hospodárskym zázrakom. Na konci tohto storočia však možno hovoriť o dvoch ďalších: Nemecko je polstoročia po vojne nielen doslova vzorovou demokratickou krajinou, ale krajina, ktorá rozpútala dve svetové vojny, sa nakoniec dokázala zjednotiť mierovou cestou.

Politické osudy Nemecka predovšetkým ovplyvnil rozkol medzi západnými spojencami a Sovietskym zväzom, ktorého prvé príznaky sa začali prejavovať už v roku 1946. Viedol k rozdeleniu Nemecka na dva štáty, Spolkovú republiku Nemecko a Nemeckú demokratickú republiku. Nemeckí politici, či už na západe alebo východe krajiny si toto rozdelenie neželali a oba nemecké štáty vznikli na nátlak okupačných mocností.

Druhá svetová vojna, ktorú rozpútalo nacistické Nemecko sa skončila 8. mája 1945 jeho bezpodmienečnou kapituláciou. To znamenalo nielen koniec nacistického režimu, ale dočasne zaniká aj nemecký štát - ríša vytvorená v roku 1871 "železným" kancelárom Bismarckom. Nemci až po dlhých desaťročiach pochopili, že táto katastrofálna porážka znamenala pre nich oslobodenie. Vojenskú porážku však sprevádzalo aj ekonomické zrútenie krajiny. Obývané územia boli zruinované, dopravná sieť prestala fungovať, verejná správa neexistovala. Ľudia v mestách bývali v pivniciach pod troskami, v núdzových táboroch alebo provizórnych ubytovniach. Zrútilo sa zásobovanie elektrinou, plynom a vodou. Katastrofálnu situáciu navyše komplikoval mohutný prílev utečencov a vyhnancov z Východu.

Roztržka medzi spojencami

Ešte pred koncom vojny sa spojenci dohodli, že nielen Nemecko, ale aj jeho hlavné mesto Berlín, bude rozdelené na okupačné zóny. Všetku moc mali v Nemecku vykonávať spojeneckí komisári, ktorí mali utvoriť Kontrolnú radu a tak rozhodovať o celonemeckých otázkach. Zmenili aj pôvodné usporiadanie nemeckých krajín, keď rozdelili Prusko.

Na poslednej spojeneckej konferencii v Postupime v lete 1945 sa spojenci dohodli na hlavných zásadách politiky voči Nemecku: politický život mal byť vybudovaný na demokratických princípoch a mali sa potrestať nacistickí zločinci. Bolo stanovené, že ekonomická jednota Nemecka sa má zachovať. Tento princíp sa ale hneď porušil dohodou, že každá okupačná mocnosť má využívať svoju zónu na uspokojovanie reparačných nárokov.

Čoskoro vypukli medzi západnými spojencami a ZSSR spory o výklade ustanovení Postupimskej dohody. Dodnes však ostáva otvorenou otázkou, či cieľom politiky ZSSR bolo zatiahnuť celú krajinu do sféry sovietskeho vplyvu alebo či nešlo o to, premeniť Nemecko na neutrálny štát, ktorý by nebol nepriateľský voči ZSSR. Hoci to dnes možno znie neuveriteľne, ale v celom Nemecku boli silné ľavicové nálady, dokonca aj v ústavách nemeckých krajín okupovaných západnými mocnosťami boli požiadavky po znárodnení kľúčového priemyslu a bánk, takže USA so svojimi spojencami dali prednosť rozdeleniu Nemecka. Západné zóny Nemecka mali byť zahrnuté do Marshallovho plánu, čoho predpokladom bola menová reforma v týchto zónach.

Kroky k rozdeleniu Nemecka

Od 23. februára do 5. marca 1948 a potom od 20. apríla do 1. júna 1948 sa konala v Londýne konferencia troch západných okupačných mocností a troch západných susedov Nemecka: Holandska, Belgicka a Luxemburska. Odporúčania tejto konferencie tvorili základ pre Frankfurtské dokumenty, ktoré západní vojenskí guvernéri odovzdali 1. júla 1948 krajinským premiérom západného Nemecka. Boli vyzvaní, aby zvolali ústavodarné Národné zhromaždenie, ktoré sa malo zísť do 1. septembra 1948. Zároveň ich oboznámili s úpravou vzťahov medzi okupačnými mocnosťami a západonemeckým štátom. Hoci títo premiéri mali pochybnosti, o nutnosti súhlasiť s podnetmi troch mocností ich presvedčila sovietska blokáda západného Berlína. Po dlhých debatách Ústavodarné zhromaždenie zvolené krajinskými premiérmi schválilo 9. mája 1949 spolkovú ústavu, ktorú odsúhlasili vojenskí guvernéri 12. mája 1949. Zverejnená bola 23. mája 1949 a do platnosti vstúpila 24. mája 1949. Voľby do spolkového snemu sa konali

14. augusta a 15. augusta 1949 bol za prvého spolkového kancelára zvolený Konrad Adenauer.

Adenauerovo Nemecko

Cestu k zjednoteniu Nemecka videl Adenauer v čo najužšej spolupráci so západnými mocnosťami, najmä s USA. Znamenalo to tiež integráciu Nemecka do západných štruktúr. Adenauerovi sa tiež podarilo vybudovať Kresťansko-demokratickú úniu ako modernú politickú stranu zbavenú akýchkoľvek prežitkov klerikalizmu. Západné Nemecko sa mohlo vďaka Adenauerovi vykázať nielen zahraničnopolitickými úspechmi, ale aj rýchlou konsolidáciou ekonomiky, v 60. rokoch sa stalo západné Nemecko jednou z ekonomicky najsilnejších krajín sveta.

Bolo to možné aj vďaka vnútropolitickému konsenzu so sociálnymi demokratmi. Nemecký ekonomický systém sa charakterizoval ako "sociálne trhové hospodárstvo", kde mali odborové organizácie významné postavenie. Rozdiel medzi kresťanskými a sociálnymi demokratmi bol najmä v chápaní zahraničnej politiky. Sociálni demokrati chceli uzmierenie Nemecka nielen so západnou, ale aj východnou Európou. Nakoľko sa im to podarilo, ukázalo až obdobie 70. rokov, keď sa na čelo západného Nemecka postavil Willy Brandt.

Ak máme dnes hodnotiť polstoročie Spolkovej republiky Nemecko, v druhej polovici XX. storočia je inou krajinou. Stalo sa štandardným, pre mnohé krajiny dokonca vzorovým demokratickým systémom.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984