Márnotratní občania alebo nehospodárny štát?
Vláda adresovala občanom - ktorých priemerná mzda hlboko zaostáva za príjami obyvateľov vyspelých európskych krajín, ba i za susedným Českom - výčitku, že majú priveľa peňazí. Teda že veľa utrácajú, prípadne neutrácajú správne, keďže preferujú nákup zahraničných výrobkov pred domácimi. V tejto súvislosti avizuje aj opatrenia na podporu dopytu po slovenských výrobkoch s cieľom napomôcť zlepšeniu zahraničnoobchodnej bilancie.
Spotrebiteľské vlastenectvo však nemožno očakávať len na základe vládneho apelu. Spotrebiteľa nemožno viniť za to, že v prostredí voľného trhu sa správa trhovo a že v konkurenčnom súboji výrobcov uprednostňuje toho, kto mu ponúka porovnateľnú kvalitu za lukratívnejšie ceny - (viď napríklad razantný prienik zahraničných výrobcov jogurtov na náš trh). A rovnako sa nemožno odvolávať na jeho zodpovednosť v situácii, keď pri realizácii niektorých neodkladných a finančne náročných nákupov dlhodobej spotreby, je odkázaný prevažne na tovar zahraničnej proveniencie. Inými slovami, vyčítať spotrebiteľom ich aktuálne správanie sa je veľmi málo účinné. Vysoká spotreba zahraničných tovarov ide aj na vrub vlád. Signalizuje totiž absenciu dlho proklamovanej reštrukturalizácie ekonomiky.
Na druhej strane nemajú na nepriaznivej hospodárskej situácii Slovenska podiel len márnotratní občania, ale aj nehospodárny štát. Veď práve negatívny vývoj verejných financií je už niekoľko rokov druhou hlavnou príčinou nepriaznivej ekonomickej situácie v krajine. Pritom občania odvádzajúci dane a poplatky do fondov majú právo vedieť, ako sa týmito peniazmi nakladá. Vláda dnes upozorňuje, že dlhy štátu narástli do takých rozmerov, že si už pomaly niet kde požičať, pričom neobozretnými rozhodnutiami sme zadĺžili aj generácie našich detí.
Aké má potom občan garancie, že verejné financie sa využívajú racionálne a že skutočne prispievajú k verejnému blahu? Existujú mechanizmy, ktoré by zabezpečili, aby v oblastiach, ktorých sa verejné financie týkajú, nedochádzalo k chybám a omylom v riadení?
Nezávislá kontrola využívania verejných financií orgánom na to určeným, definovanie kompetencií a zodpovednosti na všetkých úrovniach, kde sa s týmito financiami narába, ako aj pravidelné informovanie verejnosti, by nepochybne prispeli k väčšej transparentnosti a lepšej kontrole rozdelenia a využívania týchto zdrojov. Nič nebráni zodpovedným rozhliadnuť sa po krajinách, kde táto prax dlhodobo funguje a inšpirovať sa ich skúsenosťami.
Prirodzene, vždy existovali a budú existovať tlaky rozličných skupín vyzývajúcich vládu, aby utrácala viac. Lenže viac míňať možno iba za predpokladu, že sa viac vyprodukuje. V opačnom prípade nezostáva nič iné, ako nepodľahnúť nátlaku a redukovať výdavky.
Občania sa spoliehajú na to, že vláda rozhoduje kompetentne. Avšak rozhodovať o tom, ako prerozdeliť príjmy štátneho rozpočtu, komu pridať a komu ubrať, nie je otázkou čisto odbornou. Ide o záležitosť patriacu do sféry politického rozhodovania a morálnej zodpovednosti. Ide o otázky, o ktorých nielen ekonómovia, ale aj politici vedia, že ich nemožno jednoznačne rozhodnúť na základe faktov, ale len vo vzťahu k preferovaným hodnotám. Popri opatreniach zameraných na revitalizáciu ekonomiky by si preto mali dať verejní činitelia záväzok pravidelne informovať občanov o tom, ako štát hospodári. Na rozdiel od utrácania domácností tu totiž nejde o súkromné peniaze, ani o súkromné účely.
Autorka je vedecká pracovníčka Filozofického ústavu SAV
