Éra vojnových barónov
Je banalitou konštatovať, že občianske vojny nie sú vždy podnecované racionálnymi a objektívnymi faktormi: iracionálnosť a subjektívnosť sú rovnako dôležité, tak ako aj úloha kolektívnej historickej pamäte. O to ťažšie sa potom hľadá riešenie občianskych konfliktov.
V takýchto konfliktoch je obyčajne mnoho aktérov a faktorov. Bojovníci sú obyčajne rozdelení do mnohých frakcií a slabo disciplinovaní, bez jednoznačnej hierarchie a bez jasne vymedzených vzťahov podriadenosti a nadriadenosti. Veľmi často sú oveľa lojálnejší k svojim bezprostredným vodcom ako veci, o ktorej vyhlasujú, že za ňu bojujú. Výsledkom tohto je, že mimoriadne ľahko menia svoje lojality a porušujú dohody. Žijeme v dobe vojnových barónov, ktorí nie sú zodpovední nikomu, ktorí rozmýšľajú žalúdkom a diskutujú samopalmi. Rokovať s takýmito vodcami o prímerí alebo o mierovej zmluve nie je nikdy jednoduché a málokedy sú takéto zmluvy trváce. Nie je preto prekvapením, že občianske vojny trvajú dlhšie ako vojny medzi štátmi. V dvadsiatom storočí priemerná dĺžka vojny medzi štátmi bola 20 mesiacov, priemerná dĺžka občianskych vojen bola 120 mesiacov.
Zámerné útoky na civilné obyvateľstvo
Krutá deštruktívnosť občianskych vojen je zreteľne prítomná v súčasnosti prebiehajúcich konfliktoch, pričom rozsah ničenia odráža aj fakt, že útoky na civilistov sú často zámerom, a nie vedľajším účinkom vojenských akcií. Veľmi často brutalita je cieľom sama osebe, tak je to najmä vtedy, keď ide o "etnické čistky", ktorých cieľom je vyhnať "cudzie" obyvateľstvo z daného teritória, ktoré má byť vyhradené pre jednu jedinú etnickú skupinu.
Občianske vojny komplikuje aj to, že postupne si podriaďujú všetky momenty života a ich účastníci sú ochotní obetovať oveľa viac ako by sme si vedeli predstaviť, pretože často bojujú za hodnoty, ktoré považujú za posvätné: identitu, národ, Volk. Bojovníci v takýchto vojnách často odmietnu všetku nádej na iné spôsoby života a keď sa vojny, v ktorých sa angažovali, končia, tak prechod do mierového života považujú za skoro nemožný. Pre takýchto bojovníkov je ľahšie ísť v bojoch do extrémov, ako sa zmieriť s mierom, v ktorom by sa stali bezvýznamnými a nezamestnanými.
Z vojny má vždy niekto úžitok
Okrem toho, politická ekonómia občianskych vojen je pre mnohých jej účastníkov často racionálnym rozhodnutím, a nie iracionálnym. Neraz si dokonca korisť medzi sebou delia tí, ktorí proti sebe bojujú. Skrátka, existuje veľmi veľa podnetov pokračovať v občianskej vojne a veľa podnetov, ktoré bránia kompromisu, pričom obidve skupiny podnetov sú vytvárané vojnou samotnou.
Situáciu sťažuje aj to, že zbrane sú lacné a možno ich ľahko získať. Fakt, že kúpa pozemných mín a ručných zbraní je jednoduchšia ako kúpa zložitejších zariadení tiež prispieva k predlžovaniu občianskych vojen. Je smutné, že medzinárodný obchod so zbraňami odráža zvláštny a tragický fakt, že ľudia na chudobnom Juhu sa vzájomne zabíjajú zbraňami, ktoré im dodáva bohatý Sever (veľmi často dokonca piati stáli členovia Bezpečnostnej rady OSN).
Nové technológie a staré nenávisti
A hoci vysoká technológia sa ešte nestala rozhodujúcim faktorom v občianskych vojnách, tri iné trendy deväťdesiatych rokov nadobudli väčšiu dôležitosť ako kedykoľvek predtým. Prvým je úloha televízie, posilnená rozvojom satelitnej technológie, ktorá je schopná priniesť obrazy z bojiska temer okamžite. Vizuálne médiá boli vždy najemotívnejším zdrojom nacionálnej demagógie. Televízia stupňuje vášne a nenávisti (a nie oveľa jemnejšími spôsobmi aj nacionálnu hrdosť) a jej úlohu v rozličných občianskych vojnách nemôžeme podceniť. (S pocitom hrôzy si pripomínam, že na začiatku vojny v Juhoslávii, srbská i chorvátska televízia uvádzala tie isté zábery masakrovaných detí, pričom obidve televízie hovorili o nevyhnutnosti odplaty za tieto ukrutnosti).
Druhým súčasným trendom sa javí okolnosť, že občianske vojny sa nedarí ukončiť dohodami a dokonca i tam, kde sa podarilo dosiahnuť tieto dohody, tak sa nedodržali. To prirodzene neznamená, že je márne usilovať sa o mierové riešenie, upozorňuje to však na vážnosť výzvy, s ktorou sú konfrontovaní diplomati, ktorí sa pokúšajú ukončiť vojnové konflikty.
Tretím súčasným trendom je angažovanie sa profesionálnych bojovníkov v občianskych vojnách, vytváranie "súkromných armád" a "vojenských skupín", ktoré poskytujú expertné vojenské služby svojim klientom. Dnes je ešte veľmi ťažké odhadnúť, aký vplyv majú firmy poskytujúce takétovojenské služby na priebeh občianskych vojen.
Nie národný charakter, ale štátna moc
Veľmi veľa sa hovorí o úlohe "národného charakteru" v určovaní tvrdosti a trvania jednotlivých konfliktov. O jeho úlohe možno pochybovať. Existuje však jeden aspekt národného charakteru, ktorý nepochybne hrá kľúčovú úlohu, a to je konštrukcia štátneho systému, ktorý môže zabrániť, alebo ľahko podľahnúť občianskym konfliktom. V mnohých štátoch, rozdeľujúce ústavné a politické štruktúry, štátna represia, mobilizácia na základe etnických alebo regionálnych delení, nerovnosť v prístupe k ekonomickým zdrojom, slabá stredná trieda a jej neschopnosť konkurovať na globalizujúcom sa svetovom trhu, rozširovanie chudoby a degradácia životného prostredia - to všetko sa kombinuje a vytvára dôvody pre násilné konanie pre skupiny, ktoré majú len málo stratiť, avšak veľa získať, keď siahnu po zbrani. Tento aspekt je kľúčový vo všetkých pokusoch o hľadanie riešenia v občianskych vojnách.
Autor je vedúcim špeciálnych a komunikačných projektov v Kancelárii generálneho tajomníka OSN
