Zlaté alebo čisté ruky?

Vďačnou témou každej opozície v postsocialistických krajinách je kritika privatizácie. Za prívalom vecne nezdôvodniteľných ideologických hesiel o nevyhnutnosti transparentného súkromného vlastníctva všetkého, čo leží aj sa hýbe, verejnosť cíti tisíce privatizačných prípadov, z ktorých jednoduchý cit pre spravodlivosť formuje otázku doby: Na základe akých zásluh sa tá či oná časť pôvodne štátneho vlastníctva dostala do tých či oných rúk?
Počet zobrazení: 1134

Vďačnou témou každej opozície v postsocialistických krajinách je kritika privatizácie. Za prívalom vecne nezdôvodniteľných ideologických hesiel o nevyhnutnosti transparentného súkromného vlastníctva všetkého, čo leží aj sa hýbe, verejnosť cíti tisíce privatizačných prípadov, z ktorých jednoduchý cit pre spravodlivosť formuje otázku doby: Na základe akých zásluh sa tá či oná časť pôvodne štátneho vlastníctva dostala do tých či oných rúk? V Českej republike bola téma previerok privatizácie jedným z hesiel, ktoré priviedli sociálnu demokraciu do vládnej budovy hlavným vchodom. Akcia Čisté ruky sa potom dostala aj do programu vlády.

V podmienkach nedostatku peňazí na pozitívne programy sa akcia Čisté ruky javí ako vďačný spôsob pestovania si vlastnej dôveryhodnosti, pretože zdanlivo vyžaduje len organizačné opatrenia. Ale všetko sa zastavilo už pri najjednoduchšej kauze, ktorou bola privatizácia Becherovky - pred zrakmi celého národa došlo k zmene rozhodnutia a každý videl, že privatizácia nie je otázkou vykalkulovanej efektívnosti. Noví vládcovia prišli s odhodlaním, ale úplne nepripravení. Po určitom tápaní zistili, do akého rezortu táto kauza patrí - aby potom zodpovedný minister naznačil, že všetko bolo podľa zákona. Môžeme mať dva druhy čistých rúk - podľa morálnych kritérií a podľa legislatívy. V súvislosti s kampaňovitou privatizáciou je zbytočné uvažovať o spravodlivosti: Nadobudnuté majetky nesúvisia so zásluhami a zmena vlastníctva nie je zárukou spoločenskej efektívnosti. Samotný privatizačný zákon bol a je nedokonalý. Jeho zámerom bola od začiatku predovšetkým rýchla akumulácia majetku v súkromných rukách, čo je cieľ, ktorý nevyhnutne vytvára priestor pre korupciu. Tak vznikli dva problémy:

  • privatizácia v zásade prebehla podľa zákona, teda formálne ako výsledok kolektívneho rozhodovania na niekoľkých úrovniach a odhaliť vinníkov aj zjavných podvodov je nemožné
  • systémovú chybu tohto typu možno napraviť len revolučnými zákonmi - normami so spätnou platnosťou či dokonca opätovnou radikálnou zmenou vlastníctva, čo je v tejto dobe geopoliticky aj kultúrne neprijateľné.

Nielen ruky, ale chrbát

Chýbajúce skúsenosti tých, ktorí akciu Čisté ruky naštartovali, je možné pochopiť a odpustiť. Nedostatok zápalu ale nie. Podpredsedu vlády pre legislatívu vybrali spomedzi úspešných advokátov s dobrými stykmi na Hrad, ministrom spravodlivosti sa stal nestraník, šéf koordinačnej komisie Vládneho výboru pre ochranu ekonomických záujmov pochádzal priamo z opozičnej strany. Na prvý pohľad išlo o prejav nadstraníckosti a snahu manifestovať vernosť posvätnosti súkromného vlastníctva. Na druhý pohľad sa zdá, že si sociálna demokracia chce v akcii Čisté ruky zachovať čisté ruky. Boj s korupciou a podvodmi v podnikaní nie je otázkou administratívneho rozhodnutia, ale konfrontácie síl. Politici, ktorí si plietli demokraciu a americké thrillery zanechali dedičstvo, kde obhajovať právo znamená postaviť silu proti sile. Na fronte nazvanom Čisté ruky dnes proti sebe stoja odlišne motivovaní ľudia: skorumpovaný úradník či mafián, ktorému ide o veľký majetok, spoločenské postavenie a slobodu. Policajtovi, vyšetrovateľovi či sudcovi môže ísť v konfrontácii o holý život pri obhajobe záujmov spoločnosti, ktorá ho nepodporuje a ústami oznamovacích prostriedkov spochybňuje jeho činnosť. Pri svojej práci sa musí opierať o politické rozhodnutia a vie, že vďačnosť nepatrí k definičným znakom štátnika.

Nesmrteľná korupcia

Každé obdobie a každý režim vytvárajú vlastné podmienky pre korupciu. Antipodnikateľské prostredie kresťanského stredoveku či byrokratického socializmu kládlo prekážky korupcii, ktoré dnešný režim nemá. Ak bola práca povinná a príjmy kontrolovateľné, bolo nezmyselným rizikom také obohatenie, ktoré by mohlo viesť k oslobodeniu od závislej činnosti. V postsocialistických krajinách, kde sa obohacovanie stalo líniou vládnej politiky, sa korupcii nevyhnutne darí. Preto vyvoláva pohľad na Čisté ruky rozpaky aj u tých, ktorí sú inak naklonení zvyšovať úlohu práva a etiky v spoločnosti. Žiadať poctivosť, keď sa rozhoduje o tom, ktorí ľudia pri privatizačnej umelej sociálnej spravodlivosti zaistia zlatú budúcnosť svojim potomkom na pár generácií dopredu, je horšie ako boj proti veterným mlynom. Znamená to chcieť kapitalizmus bez zákonov kapitálu. Zostáva len povzdych, že podľa medzinárodných skúseností štandardným policajným vyšetrovaním vyjde najavo len približne 1% všetkých prípadov korupcie.

V definícii korupcie existuje v zásade zhoda. Za korupciu sa pokladá ponuka, sľub alebo zaistenie akejkoľvek výhody či súkromného zisku, ktorých cieľom je výkon alebo nevykonanie povinnosti verejného činiteľa, či požiadavka takýchto výhod. Korupcia zahŕňa ako úplatkárstvo, tak aj nepotizmus, teda zvýhodňovanie na základe príbuzenských vzťahov, a klientelizmus, zvýhodňovanie na základe priateľských vzťahov. Od začiatku roku 1996 rastie význam korupcie organizovanými zločineckými štruktúrami, stúpa utajenosť tejto trestnej činnosti a jej spoločenská nebezpečnosť. Podľa prieskumu existencie "korupčnej klímy", ktorý uskutočnila agentúra GfK na zákazku Ministerstva vnútra ČR, si vlani takmer každý piaty občan priznal, že dal úradníkovi úplatok. O tom, že "kto chce vyžiť, musí dávať" sú v ČR presvedčení najmä podnikatelia a zamestnanci vo vyšších funkciách. Pred 10 rokmi považovalo úplatky za životnú nevyhnutnosť len 8% obyvateľstva, v súčasnosti sa ich podiel v ČR zvýšil na 22%. Podľa 69% respondentov bohatí dávajú úplatky len preto, aby viac zbohatli a chudobní preto, aby prežili. Rozširuje sa pocit nevyhnutnosti korupčného správania.

Liberálna demokracia

Zatiaľ všetko nasvedčuje tomu, že výsledkom snahy niektorých pražských štátnikov bude hrubá čiara za privatizáciou sprevádzaná nie právnou a morálnou osvetou, ale spochybnením dôveryhodnosti vládnucej strany. Akoby dejinným poslaním sociálnej demokracie bolo ukázať, že realizovať transformáciu inak, ako to robila pravica, sa vlastne ani nedá. Po takmer roku ľavicovej vlády je aktuálna veta z Lampeduzovho románu Gepard: "Ak chceme, aby všetko zostalo, ako je, musí sa všetko zmeniť." Napokon Taliansko, pravlasť akcie Čisté ruky, napriek akejkoľvek historickej odlišnosti naznačuje určitú podobnosť. Korupcia a klientelizmus sa tolerovali počas celého obdobia studenej vojny, pretože nebolo vhodné prať verejnú špinavú bielizeň: Antikomunizmus a antisocializmus ospravedlnil a skryl všetko.

Je samozrejmé, že korupcia rozkladá demokraciu. Problémom ale je, že v období krízy spoločnosti sa môže stať jedným z mála motorov fungovania štátu či rozhýbania ekonomiky. Nie je pravdepodobné, že akcia Čisté ruky napraví nešváry privatizácie. V ČR sa oživuje téma reprivatizácie, návratu niektorých nefungujúcich podnikov späť do spoločenského vlastníctva a ich nová privatizácia. To v najlepšom prípade bude znamenať, že sa vymení niekoľko nových magnátov. A tak je možné na okraj článku Petra Juzu o B. Berezovskom, uverejnenom v 12. čísle týždenníka SLOVO len dodať, že v postsocialistickej demokracii vlády prichádzajú a odchádzajú, oligarchovia však zostávajú.

Autor je český politológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984