Lukašenkova cesta do slepej uličky
Pri hodnotení situácie v bývalom Sovietskom zväze a pri úvahách o tom, čo sa na Východe deje, obyčajne Bielorusko prehliadame. Zatiaľ čo sme ponorení do geopolitickej vážnosti Ukrajiny, surovinových možností Azerbajdžanu, Turkmenistanu alebo študujeme veľmocenské ambície Ruska, v Minsku sa vyformoval mocenský hybrid. Niežeby išlo na postsovietske podmienky o niečo netradičné, skôr ide o to, že sa to deje v Európe.
Po trojročnom posudzovaní schválil 15. marca 1994 Najvyšší soviet Bieloruska ústavu krajiny. Podľa nej je Bieloruská republika "unitárnym, suverénnym, demokratickým, sociálno-právnym a bezjadrovým štátom" s predpokladom vytvoriť spolu s Ruskom konfederatívny subjekt. Pri schvaľovaní ústavy boli najväčšie spory okolo prezidentského systému. Príčinou nebol koncept budúceho štátu, ale súperenie o moc medzi bývalým premiérom V. Kebičom, vtedy podporovaným postkomunistickou väčšinou, a zosadeným predsedom Najvyššieho sovietu Bieloruska, S. Šuškievičom. Za predložené znenie sa vyjadrilo 266 poslancov, 16 bolo proti (potrebných bolo 232 hlasov). S cieľom dosiahnuť potrebné dvojtretinové kvórum parlamentná väčšina presadila hlasovanie o troch sporných kapitolách ústavy (prezident, najvyšší soviet a miestna samospráva) pomocou menovitých hlasovacích lístkov v priebehu troch dní. To znamenalo, že v priebehu troch dní svoj názor na túto časť ústavy mohli vyjadriť nielen prítomní poslanci. Takto sa Bielorusko pripojilo k postsovietskej tendencii - budovaniu silného prezidentského zriadenia s použitím nomenklatúrno-straníckych prvkov.
Populizmus ako volebná devíza
Toto a výsledky prezidentských volieb regresívne ovplyvnili ďalší vývoj Bieloruska. V druhom kole volieb 10. júla 1994, na ktorých sa zúčastnilo 69,9% oprávnených voličov, 80,1% odovzdalo svoj hlas A. Lukašenkovi. Za protikandidáta V. Kebiča hlasovalo 14,1% voličov. Príčiny víťazstva A. Lukašenka? Jeho populizmus a neutešená ekonomická situácia v krajine. Lukašenko ako demagóg a populista par excellence dokonale využil nesúhlas s dovtedajšou politikou bieloruského vedenia. Nehovoril, akú politiku bude robiť po svojom zvolení, ale to, čo ľudia chceli počuť. Napríklad, že uvedie do prevádzky všetky odstavené výrobné podniky v krajine a nájde odbyt v Rusku.
Prvé kroky A. Lukašenka, ale najmä ďalší vnútropolitický vývoj naznačili, že jeho predvolebný populizmus sa stal dennou súčasťou jeho práce a jeho "pragmatizmus" v hľadaní rovnováhy medzi ekonomikou na báze silného štátneho dirigizmu a trhovými metódami nebol ničím iným než nástrojom na upevňovanie osobnej moci. Autoritárstvo, ktoré mu dnes trčí z čižiem, je brzdou pozitívnej transformácie Bieloruska vo všetkých sférach. Vyplýva z neho vyradenie z účasti na medzinárodných procesoch a paradoxne je aj brzdou intenzívnejšieho rozvoja spolupráce či zbližovania Ruska a Bieloruska do jedeného subjektu, aj keď formálne tento proces vyzerá dobre.
Vzťah Moskva - Minsk
Samotné Rusko, resp. jeho politika voči jednotlivým štátom Spoločenstva nezávislých štátov je v praxi realizovaná pod tlakom reálnych politických, ekonomických a vojenských limitov tejto spolupráce. Navyše, Rusko aj vo vzťahu k Bielorusku sa programovo vyhýba čomukoľvek, čo mu neprináša okamžitý výsledok a zisk. B. Jeľcin už v roku 1994 vo svojom prejave na VZ OSN pripomenul svetu, že Rusko je pripravené hrať dominantnú úlohu v postsovietskom priestore. Ale vývoj od roku 1994 v rámci SNŠ, nemohúcnosť Ruska v Čečensku a pod. ukázali, že Moskve zostal politicky k dispozícii len Minsk.
Ekonomická sféra je absolútne závislá na dodávkach energetických surovín z Ruska. Obojstrannú závislosť využíva Lukašenko, ktorý za suroviny neplatí, a ak, tak nepravidelne. V apríli 1996 navštívil Moskvu s výsledkom, že Moskva okrem iného odpísala dlh Bieloruska vo výške 800 mil. USD a sľúbila, že bude dodávať suroviny za iné než svetové ceny. Momentálne potrebuje prezident získať 150 mil. USD, aby sa mohli začať práce na nákupe obilia z novej úrody (sovchozy a kolchozy zasiali o 56 tis. ha menej plôch než v roku 1998). V Minsku sú už dnes chýbajúcim tovarom vajcia, syr, maslo, mlieko. Znižuje sa počet kusov dobytka - o 3% v porovnaní s minulým rokom. Ide o tovary, ku ktorým má A. Lukašenko ako bývalý predseda kolchozu blízko.
Posilnenie moci
Prakticky rok od zvolenia Lukašenka za prezidenta sa z jeho iniciatívy 14. mája 1995 konalo prezidentské referendum, na ktorom sa zúčastnilo 64,5% oprávnených voličov. Ruštine bol priznaný štatút štátneho jazyka. Nové štátne symboly stratili platnosť. Rozhodlo sa, že sa republika vráti k pôvodnej vlajke sovietskeho Bieloruska a pôvodnému štátnemu znaku, ale bez hesla Proletári všetkých krajín spojte sa! Lukašenko si nechal odsúhlasiť hospodársku integráciu s Ruskom a rozšíriť svoje kompetencie nad rámec platnej ústavy. De facto urobil rozhodný krok k presadeniu osobitného prezidentského systému. Túto tendenciu potvrdil referendom o zmenách v Ústave Bieloruskej republiky z 15. marca 1994, v ktorom občania opäť potvrdili zásadné posilnenie jeho právomocí a predĺženie prezidentského mandátu do roku 2001. V rámci svojho autoritatívneho konceptu sa rozhodol vyrovnať aj s politickým spektrom Bieloruska. Začiatkom roku 1999 vydal prezidentský výnos a podľa smernice k tomuto výnosu sa musí uskutočniť preregistrácia všetkých politických subjektov do 1. júla 1999 s tým, že základnou podmienkou preregistrácie je jasný súhlas s Ústavou Bieloruskej republiky v znení úprav po referende v roku 1996.
Aj keď predstaviteľ prezidenta I. Paškievič presviedča, že "neexistujú dôvody na to, aby pri preregistrácii štátna moc porušila ústavné práva občanov na slobodu slova a zhromažďovania", vzniká otázka, načo by Lukašenko potreboval preregistráciu, ak by neexistoval dôvod. Dôvodom je potreba prečistenia politickej scény a minimalizácia opozície. Tento proces môže prekonať 10-12 subjektov. K 1. januáru 1998 ich bolo v Bielorusku registrovaných 28.
Ilegálne opozičné voľby
Opozícia sa snaží beh vecí zvrátiť. Druhý májový týždeň zorganizovala ilegálne voľby prezidenta republiky a zúčastnilo sa na nich až 53% voličov. Kandidátom na post prezidenta bol M. Čigir, premiér z roka 1996. Predsedom ilegálne volebnej komisie bol V. Gončar, do roku 1996 blízky človek prezidenta. Ak hovoríme o osobnostiach opozície a reakcie Minska na ilegálne voľby, musíme spomenúť G. Karpenka, bývalého predsedu Najvyššieho sovietu, ktorý pri zatiaľ nejasných okolnostiach nedávno zahynul. Bývalá guvernérka národnej banky, tiež aktivistka opozície, T. Vinnikov, je t. č. nezvestná. Nezvestný je aj exminister vnútra a vplyvná opozičná osobnosť J. Zacharenko. Nemožno sa preto čudovať, ak jeden z posledných demaršov Rady Európy vyzýva vládu Bieloruska na uskutočnenie slobodných volieb a prepustenie M. Čigira, a nemožno sa ani čudovať, že oficiálne boli voľby Lukašenkom označené za klamstvo.
Aká bude dlhá Lukašenkova cesta, to je ťažko prognózovať. Západ hľadá s A. Lukašenkom kompromis, ale aj nové formy izolačných prístupov. Jeho volebné obdobie by sa totiž podľa pôvodného stavu malo skončiť 20. júla 1999. Má k dispozícii použiteľnú vojenskú a civilnú infraštruktúru. Použiteľnú obojstranne a preto ho možno jedna strana formálne kritizuje a druhá formálne podporuje. Napriek tomu v roku 2001 sa Lukašenko zrejme voľbám nevyhne.
Autor je tajomník Zahraničného výboru NR SR
