Konflikty a cesty ich civilizovania
"Vyhliadky na občiansku vojnu" už dávnejšie nahradili akúkoľvek víziu "konca dejín" a namiesto nádeje, že aliancia demokracie a trhovej ekonomiky povedie k večnému mieru, ideme v ústrety svetu, ktorý je drásaný novými a novými konfliktmi.
Stručne, deväťdesiate roky ukázali, že optimistická eschatológia, ktorú formuloval Francis Fukuyama, bola len vzdialenou odozvou technokratických utópií, ktoré boli charakteristické pre päťdesiate roky. Jeho heslo "koniec dejín" bolo samo pripútané k svetu, ktorého koniec chcelo ohlasovať: totiž k epoche totalitarizmu. Každá koncepcia politického poriadku, ktorá umiestňuje samu seba mimo dejín je potenciálne totalitaristická. Ak je niečo jasného v diskusii o posttotalitárnej epoche, tak je to to, že sa raz navždy musíme zrieknuť snov o svete, ktorý by bol raz navždy pacifikovaný.
Čo udržuje spoločnosť pohromade
Je to však až taká zlá vec? Demokratické spoločnosti sú udržiavané pohromade nie tichým súhlasom svojich občanov, ale formami, ktoré dávajú tvar ich antagonizmom. Spomedzi všetkých teoretikov modernej spoločnosti to bol Georg Simmel, ktorý najdôraznejšie rozbil tradičné nemecké presvedčenie, že len sociálna harmónia dokáže zachrániť občiansku spoločnosť pred rozpadom. Simmel ukazuje, ako spojivo moderných spoločností pozostáva z osobitnej zmesi harmonizujúcich a konfliktných prvkov. Vo svojich štúdiách o konflikte Simmel hovorí, že stabilné spoločnosti sú umiestnené v strede škály, kde na jednom konci sú umiestnené spoločnosti charakterizované stacionárnym konsenzom a na druhom spoločnosti charakterizované rozpadom. Sleduje stopy rozličných vzťahov medzi rozpormi a súhlasom dokonca aj v konfliktoch, ktoré už vyústili do násilia. Pokiaľ účastníci týchto sporov prejavujú ochotu ušetriť svojich oponentov, tak je prítomná špecifická sila, ktorá môže potenciálne ohraničiť konflikt. Tento typ sociálnych konfliktov, kde ich účastníci demonštrujú pripravenosť obmedziť sa, môžeme označiť - keď môžeme použiť výraz vytvorený Hannah Arendtovou - ako "kultivované konflikty". Moderné spoločnosti sú udržiavané verejným ustanovením takýchto konfliktov.
Konflikt, konkurencia, súťaž
Kultivované konflikty musíme jasne odlišovať od dvoch iných prejavov konfliktov: "vojny" a "súťaže". Vojne chýba "kultivácia" (toto je osobitne zreteľné v prípade občianskej vojny) a súťaž si zasa nevyžaduje kultiváciu. Okrem toho, súťaž označuje konflikt, v ktorom protivníci súťažia "medzi" sebou, nie "proti" sebe. Atléti súťažiaci o umiestnenie, vedci súťažiaci o uznanie, obchodníci, ktorí súťažia o podiel na trhu však majú aj spoločné záujmy, bez ohľadu, na to, že môžu pociťovať k sebe osobné nepriateľstvo. Sebaobmedzenie neznamená v súťaži taký morálny výkon ako v kultivovaných konfliktoch. V predchádzajúcom prípade sebaomedzenie je výsledkom strategických záujmov protivníkov, ktorí sa zhodujú v tom, že je potrebné rešpektovať pravidlá, ktoré tvoria funkčné predpoklady ich spôsobov života.
Každá spoločnosť, pre ktorú je charakteristický právny štát, v právnych pojmoch definuje sily, ktoré kultivujú konflikty. Občianske právo, a predovšetkým trestné právo, stanovujú stupeň, v ktorom sú tolerované pomsta, spory, zastrašovanie. Avšak právna definícia dovoleného konfliktného správania sa nezachytáva dostatočne potenciál spoločnosti kultivovať konflikty. Požiadavka vnútornej solidarity v každej spoločnosti ďaleko prekračuje nároky právne požadovaného rešpektu k zákonom. Ide o to, že v moderných spoločnostiach čisto vonkajšia už nestačí zaručiť toto minimum solidarity. V konflikte medzi mužmi a ženami, medzi generáciami, v etnických a kultúrnych rivalitách a v bojoch o využívanie prírodného prostredia sa moderné spoločnosti čoraz viac musia spoliehať na iné schopnosti zvládania konfliktov, ako sú tie, ktoré ponúka právo. Pojem demokracie potom zahŕňa inštitúcie a právne formy, psychické a kultúrne kvality, ktoré majú schopnosť "kultivovať" sociálne konflikty. Na rozdiel od bežného nedorozumenia, demokracia nemá nič dočinenia s predpolitickým konsenzom. Napriek tomu, že konzervatívni politici neustále kladú dôraz na symboly, ktoré uznávajú aj tí, ktorí proti sebe bojujú a tým hrajú stabilizujúcu úlohu v demokracii, je jasné, že masívne zosvetštené spoločnosti sa vzťahujú samé k sebe prostredníctvom konfliktov. Keď odkazy sociológov na "kolektívnu identitu" moderných, pluralistických spoločností majú vôbec nejaký zmysel, tak potom nie sú to rituálne obrazy, symboly a etnické mýty, ale sú to tvrdo vybojované politické konflikty, ktoré tvoria médium, v ktorom sa vytvára táto identita, toto vedomie spoločného sociálneho priestoru. Účastníci takýchto konfliktov si obyčajne neuvedomujú, že v priebehu času, séria kompromisov, ktoré dosiahli, tvorí morálny zdroj, ktorý udržuje a zachováva ich spoločnosť.
Prínos socialistického hnutia
Boje robotníckeho hnutia, -- a to napriek tomu, že jeho avantgarda inšpirovaná marxizmom bola vedená fantazmou spoločnosti zbavenej antagonizmov - osobitne prispeli k tomu, aby sa politický systém stal javiskom pre demokratické riešenie základných sociálnych konfliktov. Nesúhlasíme s chápaním, podľa ktorého politické sprostredkovanie triednych bojov máme chápať len ako kontrarevolučnú formu pacifikácie. Bolo to práve pochopenie toho, že nezmieriteľné konflikty sa podieľajú na "bytí" politického spektra občianskej spoločnosti, prečo sa robotnícke strany sa stali pôrodnými babicami moderného chápania demokratickej politiky, ktorá už nepredpokladá nijaký podstatné, sociálne prekračujúce zakotvenie v predstave spoločného dobra.
Cesta od totálnej občianskej vojny k občianskemu zápasu v demokratickej spoločnosti je veľmi dlhá a prebieha v niekoľkých etapách. Všeobecné historické a praktické podmienky, za ktorých bojujúce strany budú schopné rozvinúť pripravenosť na mier, nie sú jednoducho pod kontrolou teoretickej a terapeutickej reflexie. Nemožno sa naučiť plávať skôr, ako vojdeme do vody. Len realita sama, tak ako je zakúšaná a kolektívne interpretovaná stranami konfliktu môže vytvoriť túto pripravenosť pre kultivované riešenie konfliktov. Nie je to len zhoda okolností, že všetky filozofické idey, ktoré kliesnili cestu k moderným demokratickým inštitúciám sa rozvinuli ako reakcia na európske náboženské vojny. Takisto nie je náhoda, že stabilné demokracie často vznikli na ruinách vojen a občianskych vojen. Len v podmienkach všeobecného vyčerpania a demoralizácie, ktoré nasledovali po vojne, v ktorej nikto neprehral, ale ani nedokázal vyhrať, sa postupne objavila ochota akceptovať "nepriateľa" ako "oponenta". Súčasnými príkladmi takýchto situácií, ktoré nemôžeme vytvoriť, ktoré sú však otvorené inteligentnej intervencii, sú "neuveriteľné mierové procesy" alebo prímeria v Severnom Írsku, v Južnej Afrike, alebo medzi Izraleom a Palestínčanmi. Podobné procesy môžu prebehnúť aj v bývalej Juhoslávii.
Kvôli jednoduchosti môžeme analyticky rozlíšiť tri stupne v procese civilizácie občianskych vojen: prímerie, prijatie spoločného právneho poriadku, a formovanie demokratickej verejnej sféry.
Prímerie
Prvým krokom v civilizovaní otvorenej vojny je uzavretie prímeria, pacifikácia a nakoniec zastavenie občianskej vojny v podobe fyzického násilia a vzájomného zabíjania sa. Uzavretie prímeria je vlastne obrátením Clausewitzovej vety, že vojna je pokračovaním politiky inými prostriedkami. Vojna slov teraz nahradila vojnu zbraní. V tejto fáze účastníci občianskej vojny stále ešte nezdieľajú spoločný normatívny rámec. Všetky normatívne princípy sú partikularistické a odrážajú výlučne etnocentrické sebazrkadlenie každej strany. Z tohto dôvodu, v žiadnom prípade nesmieme pokúšať o vnútenie stranám, aby zdieľali spoločné hodnoty. Bezprostredný predpoklad konsenzu opierajúceho sa o kultúru nikdy nemôže neutralizovať existujúce napätia. Zásahy, ktoré sa pokúšajú kultivovať konflikt, musia plne rešpektovať rozdielnosť protivníkov. Počas týchto počiatočných fáz civilizačného procesu, strany zúčastňujúce sa konfliktu nemôžeme považovať za politicky suverénnych aktérov, pretože ich správanie sa je určované výlučne vonkajšími tlakmi, ako je nedostatok základných potravín a ochota cudzích mocností a iných skupín garantovať prímerie.
Spoločný právny poriadok
Proces civilizovania občianskej vojny vstúpi do druhej fázy, keď rivalizujúce skupiny začnú rešpektovať spoločný právny poriadok zabezpečený vonkajšou alebo sprostredkujúcou autoritou, ktorá je schopná potrestať narušiteľov poriadku. Vojna slov teraz nadobúda novú podobu. Diskusie už nie sú občianskym odzrkadlením starej nezmieriteľnosti a v prítomnosti nového právneho poriadku niekdajší protivníci sa navzájom obviňujú z porušovania dohodnutých pravidiel správania sa. Politické konflikty v tejto fáze často nadobúdajú podobu vzájomného, symbolického vyobcovávania sa z rámca dohodnutého systému. Každodenná skúsenosť spoločného právneho poriadku teraz ponúka možnosť predbežného odlíšenia skupinových a spoločných záujmov. Nepriateľské skupiny už nepresadzujú len svoje partikularistické záujmy, ktoré kladú proti partikularistickým záujmom svojich protivníkov. Tieto skupiny sa menia na občanov v tej miere, v akej sa zúčastňujú symbolických procesov, ktoré majú zabrániť tomu, aby sa strategické konflikty zmenili na násilné nepriateľstvo. Tí, čo patrili k nepriateľským táborom v občianskej vojne, sa stali teraz kolektívnymi aktérmi s relatívne definovateľnými záujmami. Vnútorne je ich konanie usmerňované princípmi formálnej, organizačnej racionality., zatiaľ čo strategická racionalita reguluje ich vzťahy so súperiacimi stranami.
Formovanie demokratickej verejnej sféry
Civilizovanie dosiahne svoj vrchol, keď sa z každodennej skúsenosti rešpektu k zdieľanému právnemu poriadku rozvinie demokratická verejná sféra. Demokratická verejná sféra je najvyššou civilizovanou formou toho, čo Georg Simmel považuje za kultivovaný konflikt, ktorý je schopný normatívne uchovať spoločnosť. Dominantná forma konfliktu v takejto verejnej sfére zahŕňa imanentnú kritickosť. Občania sa vzájomne obviňujú z porušovania princípov a noriem, ktorých legitimitu všetci uznávajú. Pokračujúce verejné spory teda nepriamo upevňujú a rozširujú spoločný normatívny základ danej spoločnosti. V tejto fáze civilizovanosti, orientácia na zvláštny záujem je postupne relativizovaná vplyvom verejnej morality formovanej v demokratickej verejnej sfére. Individuálni a kolektívni aktéri sa už neriadia výlučne relatívne fixnými záujmami. Jednou zo zvláštností demokratického diskurzu je to, že postoje, názory, a záujmy sa stávajú súčasťou vzájomných diskusií a v procese tejto diskusie sa menia. V tomto zmysle, pojem politického aktéra alebo kolektívneho subjektu - ktorý zodpovedá empiricky jasne definovateľnej sociálnej skupine v prípade strategickej interakcie - sa v záverečnej fáze civilizujúceho procesu stáva difúznym. Teraz je vhodnejšie hovoriť v terminológii vplyvu alebo siete aktérov demokratickej verejnej sféry. Niektorí komentátori neváhajú považovať celú demokratickú verejnú sféru za veľký kolektívny subjekt. Keď prijmeme takýto opis, tak nesmieme zabudnúť na to, že verejná sfére je niečo ako bytosť s mnohými hlavami a hovoriaca mnohými jazykmi.
P. S.
Náčrt modelu "kultivovania" konfliktov občianskych vojen je len jedným zo súčasných príkladov, ako je možné kultivovať tento typ konfliktov. Zápasy medzi domácimi a prisťahovalcami, mužmi a ženami, starými a mladými, sekularistami a fundamentalistami si vyžadujú - v rámci demokratického modelu konfliktu - iné metódy. Rok 1989 označoval vyvrcholenie dlhého lúčenia sa s metapolitickými a netahistorickými obrazmi spoločnosti. Utopické energie a vízie blokované týmito obrazmi sa teraz musia sústrediť na vytváranie nových spôsobov kultivovania konfliktov.
Autor je profesor politických vied na univerzite Justusa Liebiga v Giessene
