Namiesto plátania systémové riešenia
Ivan Šimko
Narodil sa 1. januára 1955 v Bratislave, kte aj vyštudoval Národohospodársku fakultu Vysokej školy ekonomickej. Po vojenčine a krátkom pôsobení vo Výskumnom ústave oblastného plánovania nastúpil na Útvar hlavného architekta Bratislavy, kedy popri zamestnaní absolvoval Právnickú fakultu UK. Po novembri 1989 bol jedeným zo spoluzakladateľov KDH. Od januára 1990 pracoval v Prahe na sekretariáte podpredsedu federálnej vlády Jána Čarnogurského. Po zvolení za poslanca Federálneho zhromaždenia ČSFR sa stal predsedom branno-bezpečnostného výboru Snemovne ľudu. V roku 1992 zastával niekoľko mesiacov post ministra spravodlivosti SR. V tom istom roku po voľbách bol poslancom Snemovne národov FZ až do zániku Česko-Slovenska. V marci 1994 ho vymenovali za vicepremiéra koaličnej Moravčíkovej vlády pre legislatívu. Na jeseň 1994 i v roku 1998 ho zvolili do Národnej rady SR. V rokoch 1992 až 1998 bol podpredsedom KDH. V roku 1996 sa stal vedúcim predstaviteľom iniciatívy za priamu voľbu prezidenta republiky. Aktívne sa podieľal na integrácii pravicových a centristických demokratických síl najprv v rámci tzv. Modrej koalície, neskôr SDK a začiatkom tohto roka SDKÚ, pričom patril k autorom ich programových téz. Po obštrukcii vnútri KDH sa rozhodol vystúpiť z tohto hnutia.
Postupne vydal tri knižky: Čas prvých činov (súbor článkov publikovaných v tlači v rokoch 1992 a 1993), odbornú monografiu o Ústave SR a vlani esej Dobrá správa pre kresťanskú demokraciu a pre Slovensko, v ktorej sa zamýšľa nad modernou kresťanskou politikou. Je ženatý, má dve dcéry a dvoch synov.
Považujete za výstižné, keď vás označujú za ideológa SDKÚ?
Každá ľudská činnosť vyžaduje, aby sa človek nad ňou zamýšľal. Zamýšľam sa, samozrejme, aj nad zmyslom novej strany. Ak som sa pre niečo angažoval pri jej vzniku, tak to boli dôvody, ktoré vychádzajú z takýchto úvah. Ak je toto ideológia, tak asi som ideológ.
Kto prvý prišiel s nápadom založiť SDKÚ?
My sme diskutovali už dlhší po voľbách v roku 1998, akým spôsobom by sme mali podržať politické posolstvo, ktoré predstavovala SDK ako zoskupenie viacerých politických subjektov. Vykryštalizovali sa dva názory. Koncentrácia demokratických síl vyústila do jednorázovej dohody na to, aby sme dosiahli určitý volebný výsledok, zvrátili neštandardnú situáciu v krajine a vyhrali nad vtedajšou vládnou mocou. To sa podarilo. Mnohí však tvrdili, že by sme sa mali po voľbách vrátiť k pôvodnej rozdrobenosti, pretože každá z materských strán má isté špecifiká, či už programového alebo personálneho charakteru. Druhú skupinu ľudí zjednotil názor - ja som sa k nim hlásil od začiatku - že je tu objektívna potreba, aby tento trend integrácie politických strán s príbuzným programom pokračoval. Nejde iba o budúce voľby, pre ktoré treba opäť vytvoriť relatívne silný subjekt, aby sme obstáli v súťaži. Existuje tu aj otázka zodpovednosti za súčasnú vládnu politiku. Preto je mimoriadne dôležité, aby politické strany, ktoré tvoria zázemie pre činnosť ústavných orgánov, dokázali uniesť aj opatrenia s dlhodobým charakterom, ktoré spočiatku trochu bolia. Ukázalo sa, že medzi týmito dvoma skupinami nebola možná dohoda, pretože mali diametrálne odlišné názory. Vzhľadom na to, že SDK nemala možnosť otvoriť sa výstavbe členskej štruktúry a samostatnému životu, po poldruha roku sme sa rozhodli, že založíme nový subjekt, ktorý sa bude politicky hlásiť k pokračovaniu v procese začatom v SDK.
Vy ste sa od začiatku usilovali o určitú modernizáciu KDH. Prečo ste tento zápas vzdali a preniesli ho mimo KDH?
Nie je to celkom tak. Mnohé z tých ideí sa mi podarilo presadiť. Napokon i vytvorenie SDK bolo presadením myšlienky užšej spolupráce strán s príbuznými programami, užšej do tej miery, že sme dokonca kandidovali na jednej kandidátnej listine. Niekoľko rokov predtým by bolo nemysliteľné, že by ľudia z KDH kandidovali spolu s liberálmi. Je celkom normálne, že sa v demokracii mnohé veci nedotiahnu na sto percent. My, keď sme to presadili, sme sa museli vzdať členstva v KDH. A tí, čo v ňom zostali, predstavovali inú názorovú skupinu.
Boli ste si vtedy naozaj taký istý, že šanca zásadných zmien v KDH na čele s Jánom Čarnogurský je zabetónovaná?
Takto by som to nedefinoval. V demokracii je možné vždy diskutovať a usilovať sa ovplyvňovať a presviedčať členov i sympatizantov strany aj v prípadoch, keď stranícke orgány nie celkom vyhodnocujú pri svojich rozhodnutiach túto spätnú väzbu. Neraz sa stávalo, že sa nám podarilo takýmto spôsobom presadiť aj menšinový názory. Ale v období po voľbách sme sa dostali do situácie, keď sme vnútri KDH ťažko mohli presadzovať nejaké názory. Veď do snemu v Liptovskom Mikuláši v apríli 1999 sme vlastne neboli členmi KDH. Po sneme, ktorý schválil obmedzené dvojité členstvo, sme mohli byť len radoví členovia bez toho, aby sme sa podieľali na prijímaní politických rozhodnutí v orgánoch KDH. Tie sa formulovali na základe predstáv ľudí, ktorí boli skôr stranícki izolacionisti.
Ale v Liptovskom Mikuláši pri hlasovaní o zmenách stanov väčšina podporila vašu koncepciu, aj keď návrh o plnom členstve neprešiel, lebo bola potrebná dvojtretinová väčšina...
Veď aj preto sme pomerne dlhý čas uvažovali, či by predsa len nebolo možné premeniť bez akýchkoľvek strát SDK na politické združenie, v ktorom by materské strany boli kolektívnymi členmi. Navrhovali sme to, no vedenie KDH odmietlo o tom čo len diskutovať. Samozrejme, chceli sme potom pracovať na tom, aby sa to zmenilo vnútri jednotlivých strán. Ale vzhľadom na to, že sme boli v postavení členov s obmedzeným mandátom, tak sa to nedalo presadzovať v orgánoch. Navyše vedenie KDH prijalo niekoľko dôležitých rozhodnutí, ktoré nám podstatne zúžili priestor pre komunikáciu s členskou základňou. Napr. poslanci, ktorí mali obmedzené členstvo v hnutí, sa nemohli pravidelne stretávať s členmi KDH. Okrem toho sa uskutočnilo viacero personálnych opatrení, pokiaľ išlo o platených pracovníkov hnutia. Tí sa potom aj obávali organizovať nám mítingy. Naša komunikácia s členskou základňou prebiehala iba cez médiá.
Nemali ste po tom, ako minister Čarnogurský vyhlásil, že už nebude kandidovať na predsedu strany, pocit, že ste v KDH prirýchlo hodili flintu do žita?
Myslím si, že Čarnoguského rozhodnutie bol dôsledkom aj vzniku SDKÚ. KDH sa ocitlo v situácii, keď má minimálnu perspektívu samostatného rastu. Mohlo by to byť inak, keby sme sa boli dohodli na usporiadaní únie alebo združeniapolitických strán. KDH v ňom mohlo mať veľmi významný vplyv. Keď to odmietlo, boli sme nútení začať budovať nový politický subjekt. Dlhodobé preferencie ukazujú, že občania nášmu kroku porozumeli. Materské strany buď teraz nájdu k SDKÚ nový vzťah, alebo budú mať problémy dostať sa do NR SR.
Zlepší sa po októbrovom sneme KDH, na čele ktorého už nebude stáť Čarnogurský, komunikácia medzi týmto hnutím a vami?
Nech už ktokoľvek bude zvolený za nového lídra KDH, tak bude musieť flexibilnejšie a realistickejšie zhodnotiť situáciu a perspektívy, ktoré toto hnutie bude mať vo vzťahu k budúcim voľbám i presadzovaniu hodnôt, ktoré považuje za dôležité vo svojom programe. Ak by sa aj strana, ktorá je na pokraji zvoliteľnosti do parlamentu, ako-tak preškriabala cez osudovú päťpercentnú hranicu, má veľmi málo na to, aby mohla zásadným spôsobom presadzovať vo vláde svoj program. Podľa mňa je tu potenciál na to, aby sa programové princípy, ktoré sú v podstate v programoch väčšiny materských strán a ktoré budú aj v programe SDKÚ, dostali do života spoločnosti.
Sú oprávnené obavy niektorých predstaviteľov KDH, že Ján Figeľ je tam vaším trójskym koňom?
Odkedy pôsobím v politickom živote, stretávam sa s tým, že ľudia mnohokrát čakajú od politiky prešpekulované riešenia spravodajského charakteru. Podľa mojej skúsenosti to tak nie je. Politika je mimoriadne otvorená činnosť pod kontrolou verejnosti a médií, v podstate nič sa v nej dlhodobo neutají. Jednoducho, nie je to tak.
Ale určite by ste boli radšej, keby vyhral Figeľ.
Janko je mi ideovo veľmi blízky, pretože sme ešte v KDH spoločne vyznávali prozápadnú zahranično-politickú orientáciu. Aj pokiaľ ide o politiku inšpirovanú kresťanstvom, tak Ján Figeľ vychádzal z podstatne modernejšieho chápania tohto vzťahu ako, povedzme, Ján Čarnogurský. Napriek tomu, keď sme sa rozhodovali, že ideme vytvoriť nový subjekt, ktorý bude mať síce kresťansko-demokratický prvok, no bude zahrňovať aj iné prvky stredopravicovej politiky, Ján Figeľ sa k nám nepridal a pustil sa svojou cestou. Musíme to rešpektovať. No netajím, že by sme boli celkom privítali, ak by bol išiel s nami.
Vy ste v jednej úvahe napísali, že sila a slabosť SDK spočívala v schopnosti dohodnúť sa. Žiaľ, vy ste sa nedokázali dohodnúť, a preto vznikla SDKÚ, čo potvrdilo overený scenár: Keď sa na Slovensku vnútri strán ľudia nedohodnú, vznikajú nové subjekty. Nezdá sa vám to, ako istá slabosť fungovania SDKÚ?
Slovenská republika si buduje svoju politickú tvár a je celkom logické, že sa utvárajú nové strany a staré zanikajú. Politická scéna kryštalizuje štandardným spôsobom, veď v minulosti Slovensko nebolo samostatným štátom, aby si mohlo vytvárať demokratickú štruktúru. Zväčša tu žijú generácie ľudí, ktorí vyrástli v období, keď to nebolo možné. Za posledných desať rokov sa postupne utvárajú politické varianty, ktoré existujú v západných demokratických krajinách. Niekedy je to cestou spájania sa, inokedy rozdeľovania strán. V tomto zmysle je SDKÚ prirodzenou súčasťou tohto vývoja.
Prečo však zrod SDKÚ mnohí považujú za porušenie predvolebnej dohody?
Toto musím označiť ako veľmi kabinetný prístup k politike. Tu nejde o našich partnerov v straníckych vedeniach. Nám dali mandát občania. Im sme povedali, že vytvárame SDK, pritom sme nezatajovali, že na základe piatich materských strán. Ale nikdy sme občanom netvrdili, že SDK po voľbách zrušíme. Veď aj na Najvyššom súde SR, keď nás žalovalo HZDS, sme dokázali, že sme reálnou politickou stranou. Najdôležitejšie je to, že treba rešpektovať dohodu s občanom. Ak si naši kolegovia, či už z KDH, DS alebo iných strán, mysleli, že po voľbách SDK potichu zrušíme a každý sa vráti do svojej strany, tak mali na to právo. Ja však o takejto dohode neviem. Veď dávno predtým, ako vyšiel Mečiarov volebný zákon, keď SDK existovala ešte len ako koalícia a neboli sme sa schopní dohodnúť ani na šéfovi volebného štábu, som na jeseň 1997 na sneme KDH vyhlásil, že život nás bude tlačiť po voľbách, ak uspejeme, k vytvoreniu širšej únie kresťanských a demokratických síl. Podaktorí z KDH to tak trochu považovali za kacírstvo, iní to ocenili. No aj tak ma zvolili za podpredsedu hnutia pre vnútornú politiku. Napokon som verejne v článkoch prezentoval svoje predstavy, hoci často vzbudzovali nevôľu niektorých mojich kolegov. Nejestvovala však nijaká dohoda o prechode členov SDK späť do ich materských strán, ktorú by sme boli bývali uzavreli. Tieto reči skôr smerujú k tomu, že predstavitelia strán, ktoré sa ocitli pod hranicou zvoliteľnosti, útočia na SDKÚ akýmkoľvek spôsobom.
Napriek tomu sa vám nezdá, že ste vyšli so založením SDKÚ predčasne? Sám premiér Mikuláš Dzurinda vyhlásil, že sa už musí pozerať do budúcnosti. Myslel tým na výsledky budúcich volieb. Ako si vyriešite vnútorné pomery v koalícii?
Myslím si, že nie. Mikuláš Dzurinda 90% svojej energie venuje úlohám, ktoré mu vyplývajú z jeho ústavnej funkcie. Preto bolo potrebné rozhodnúť sa nie až tesne pred voľbami, no s istým predstihom, zhruba v polovici volebného obdobia. Teraz sa viacerí, čo nachádzame viac času, venujeme budovaniu štruktúr novej strany. Je to fyzicky náročné, pretože to znamená veľa cestovať, stretávať sa s ľuďmi, ktorí prejavujú záujem angažovať sa v politickej strane. Je to konštruktívna práca, nedá sa preskočiť, ale si vyžaduje dostatok času. SDKÚ podľa mňa vznikla vtedy, keď to bolo nevyhnutné. Samozrejme, keby bol býval vývoj iný, tak to mohlo byť inak.
Na druhej strane - prečo ste SDKÚ nezaložili už skôr? Mnohí občania majú totiž pocit, že už ich pomaly dva roky otravujete svojimi straníckymi spormi.
Po voľbách 1998 sme boli presvedčení, že niet absolútneho dôvodu, prečo by sa mala začať dajaká stranícko-politická debata. Bolo potrebné sa sústrediť na prípravu a naplňovanie programu vlády. Prakticky až po roku padlo rozhodnutie, že vytvoríme novú stranu, lebo sa ukázalo, že nie je možná dohoda o tom, že by SDK pokračovala v činnosti. Chceli sme to urobiť bez toho, aby sme vyvolávali vášnivé diskusie. Veď predseda vlády je posledný, kto by mal záujem na vnútropolitickej nestabilite. Že to narazí na nedôveru našich sympatizantov, s tým sme museli rátať.
Na Slovensku sa stalo zvykom, že nový politický subjekt sa zrodí po takmer krvavom vnútrostraníckom konflikte, ktorý obyčajne vyvrcholí na zjazde...
SDKÚ nezakladajú dajakí nespokojenci, ktorí by po hlbokej hádke utekali zo starej strany. Vniká ako projekt, istá politická kontinuita toho, čo bolo vo viacerých politických subjektoch a čo našlo prvú právnu formu v SDK. Dnes SDKÚ budujeme ako štandardnú centropravicovú stranu s tým, že v nej budú existovať isté názorové rozdiely. To jej, podľa mňa, dáva patričnú dynamiku.
Chcete povedať, že smerujete k štandardnosti? Práve to vám vyčítajú, že opäť vznikol ďalší neštandardný konglomerát. Do ktorého z medzinárodných zoskupení bude SDKÚ smerovať?
Keď po 2. svetovej vojne vznikala CDU, tiež nezačali konštituovať novú stranu tým, že by si povedali, do ktorého politického zoskupenia budú patriť. Povedali si celkom otvorene, že vybudujú veľkú stranu, v ktorej sa zídu kresťanskí demokrati s liberálmi, konzervatívcami a dokonca aj so socialistami. Urobili to preto, lebo rozdrobenosť za Weimarskej republiky pred vojnou nedokázala zabrániť nástupu Adolfa Hitlera. Dnes sa ukazuje, že v európskych krajinách sú štandardnými najmä tie strany, čo majú väčšinové zamerania a podľa toho sa organizujú i v celoeurópskych štruktúrach. Existujú v nich rozdielne prúdy, no štandardnosť spočíva v tom, že zásadne ovplyvňujú politiku svojich krajín. Žiadna z takýchto strán nemá iba 3, 4 alebo 5 percent preferencií. Štandardné politické subjekty sú schopné koncipovať a realizovať vládnu politiku. V tomto zmysle pripravujeme našu stranu. Je nám jasné, že by sa nestala veľkou, ak by sa uzavrela len pre tých, čo majú na väčšinu vecí rovnaké predstavy. Vytvárame ju s vedomím, že v nej stretnú ľudia, ktorí budú mať rozličné politické názory - samozrejme v istých hraniciach - ktoré zjednodušene nazývame stredopravé. Vieme si predstaviť, že bude prebiehať istá súťaž medzi viac liberálnymi a viac konzervatívnymi názormi. Napokon sa niečo z toho stane prevládajúcim, čo zrejme určí konečné zaradenie i v medzinárodných štruktúrach.
Ako sa stavia Liberálna internacionála a Európska demokratická únia k tomu, čo sa teraz deje v KDH, DU a SDKÚ?
S veľkým porozumením. Ide o organizácie, združujúce politické strany, ktoré sa vytvárali veľmi obdobným spôsobom a na základe veľmi obdobných ideových zdrojov ako SDKÚ. Liberálny prvok bol vždy prítomný aj v politike moderných kresťanských demokratov a konzervatívcov. Liberálne trhové hospodárstvo je zväčša základom ekonomickej politiky. Liberálny štát v tom zmysle, že sám osebe nemá nijakú štátnu ideológiu, býva dnes predsa prevládajúcim prístupom k demokratickému právnemu štátu bez ohľadu na to, či túto politiku robia kresťansko-demokratické alebo liberálne strany. Práve v medzinárodných zoskupeniach nachádzame oveľa viac porozumenia ako doma medzi svojimi partnermi.
Hrá vôbec ideológia u vašich predstaviteľov dajakú úlohu?
Treba rozlišovať ako u koho. Ktosi je založený viac filozoficky, viac mu záleží na tom, aby mal jasnú predstavu smerovania, aby si vedel lepšie zdôvodniť zmysel existencie SDKÚ a dajme tomu je aj ochotný vstúpiť do súťaže o to, aký charakter bude mať. Niekto sa pozerá na veci pragmatickejšie a skôr ho zaujíma, ako budeme riešiť bezprostredné problémy, na ktoré sa naše názory nelíšia.
Vy už roky vyznávate určité hodnoty, no pri kolíske SDKÚ stáli aj takí, čo za ten čas prešli viacerými, niekedy až diametrálne odlišnými stranami. Dôverujete im, pokiaľ ide o zásadné politické otázky?
Toto je veľmi citlivá otázka, no vychádzam z toho, že politická strana nie je manželstvo, zväzok ľudí, ktorí s natrvalo vstupujú do spoločného života. Vnútrostranícky život nemá zmysel sám o sebe, strana je iba nástrojom na to, aby sme presadzovali dajaké programové hodnoty do života spoločnosti. A na tom sa dokážeme dohodnúť aj s ľuďmi, ktorí majú inú minulosť. Winston Churchil raz vyhlásil: Ak sa budeme príliš hrabať vo svojej minulosti, prídeme o budúcnosť.
Ak pripúšťate názorové rozdiely, je jedným z nich už dnes stanovisko k návrhu základnej zmluvy s Vatikánom? Údajne viacerí členovia vlády za SDK ho nepodporujú.
Na pôde SDKÚ sme sa o tejto konkrétnej otázke ešte nerozprávali. Je to vec, ktorá je v polohe praktického politického rozhodnutia. Nazdávam sa, že v tejto diskusii nájdete mnoho kategorických stanovísk, ktoré určite nie sú užitočné. Politicky zmluva so Svätou stolicou má predovšetkým uzavrieť niekoľko desaťročí zlých vzťahov medzi naším štátom, v minulosti Československom, a cirkvami vôbec. V tomto prípade ide o katolícku cirkev. Má skôr viac politický ako právny význam. Samozrejme, právne vzťahy medzi cirkvami a štátom by sa mali v rozhodujúcej miere zásadne koncipovať zákonmi, ktoré prijíma parlament.
Poslanec NR SR Krumpolec vystúpil z SDSS a avizoval záujem o členstvo v SDKÚ. Viete o viacerých sociálnych demokratoch, ktorí majú podobnú tendenciu?
Jozef Krumpolec sám seba považuje za kresťana i demokrata a kresťansko-demokratický prvok bude v politike SDKÚ dosť výrazný. Možno najvýraznejší. Tradičnou súčasťou kresťansko-demokratickej politiky je aj sociálne učenie, sociálna politika a väčší akcent na sociálne otázky. Je veľmi cenné, ak osobnosti, ktoré sa už vyprofilovali týmto smerom, budú v tomto zmysle ovplyvňovať politiku SDKÚ.
Ešte pred druhým balíčkom nepopulárnych krokov vlády ste napísali, že ekonomické a sociálne opatrenia bolestivo dopadajú na plecia ľudu. Asi ste jeden z málo politikov SDKÚ, ktorí si uvedomujú vážnosť tejto situácie. Ako chcete vplývať na straníckych kolegov, aby viac zohľadnili hoci aj sociálne učenie Vatikánu?
Je to veľmi vážna vec a aj premiér Dzurinda jej venuje veľkú pozornosť. Možno by sme o tom mali podstatne viac diskutovať i verejne. Musíme prekonať dedičstvo minulosti. A tým nemyslím iba na dedičstvo poslednej Mečiarovej vlády. Aj tie predchádzajúce nenašli dostatok odvahy, aby prístup jednorázového plátania iba tam, kde to vybuchne, nahradili systémovými riešeniami. To sú práve tie, ktoré sa nezaobídu napríklad bez odbúrania dotácií na poplatky za elektrinu, plyn, teplo. Ide o vážnu záležitosť, no raz sa vláda musela odvážiť to urobiť. Dlhodobý účinok, ktorý tieto opatrenia prinesú, bude pozitívny a bude pôsobiť ozdravujúco. Treba začať rozlišovať v sociálnej politike, ktorá je nadmieru paušálna a málo rozlišuje dopady na rozdielne sociálne skupiny.
Možno by sa našlo viac finančných prostriedkov na tlmenie negatívnych sociálnych dôsledkov transformácie, keby sa dotiahli viaceré privatizačné kauzy z predchádzajúceho obdobia...
Mnohí si to veľmi jednoducho predstavujú, že by vláda mala výraznejšie postihovať ľudí, ktorí porušili zákony pri privatizácii a podobne. Spoločnosť naozaj nebola pripravená na rozsiahle majetkové presuny, čo prináša obrovské pokušenia, ale aj vážne ľudské a etické zlyhania. Naozaj to nemôže všetko riešiť vláda. Veď tu vystupujú aj iné zložky spoločnosti a ústavného systému. Napríklad súdnictvo, ktoré nie je organizované vládou a má svoj vlastný život. Ide o veľmi vážny jav ako zabezpečiť, aby sa nezávislosť súdnej moc, ktorá je istým spôsobom rozhodujúcou zložkou štátnej moci, od straníckej politiky a tým pádom i výkonnej a zákonodarnej moci posilňovala. Ale na druhej strane, aby sa nevymkla úplne od akejkoľvek spoločenskej kontroly. Pripravovaná novela ústavy nezávislosť súdnictva ešte prehĺbi. Je to správny pohyb, ale nie je zatiaľ domyslená druhá stránka veci - aby tá sloboda bola vždy krytá aj určitou zodpovednosťou za niečo. I v tomto zmysle, aby občania pocítili, že tu vládne spravodlivosť a že musíme prejsť cez isté obdobie. Ale iba ten, kto sa usiluje, môže očakávať aj pozitívne výsledky. Keď toto začne platiť v širšom meradle, tak ľudia uveria, že takáto politika je poctivá.
SDKÚ organizuje nábor členov. Ako k najväčšej vládnej strane sa k vám iste chce kadekto pridať. Máte filter na zamedzenie prieniku rozličných karieristov a privatizérov, ktorí sa kedysi úspešne nanucovali Mečiarovi?
V našej spoločnosti sa rozmohol nešvár, že sa načrtne nejaké podozrenie bez toho, že by existovali dôkazy. Ak sa zistí, že podozrenie bolo oprávnené, je to v poriadku. No ak sa nič nedokáže, tak sa mu nik neospravedlní, ostáva už zaškatuľkovaný. Inak, SDKÚ má stanovy otvorené. Obsahujú podmienky, stanovené zákonom - vek nad 18 rokov, štátne občianstvo SR. Uchádzač o členstvo musí vyjadriť súhlas s registráciou, programom a stanovami strany a zaplatiť členské. Samozrejme, že subjektívne podmienky nie je možné skúmať, pretože do človeka nik nevidí. Ale existuje istá poistka. Ak je jasné, že ktosi vstupuje do SDKÚ z iných dôvodov ako s vážnym záujmom podporovať jej program, tak predseda miestneho klubu môže vyjadril pochybnosti a Prezídium SDKÚ na ústrednej úrovni rozhodne o tom, či odmietne registráciu. Ale vo všeobecnosti platí, že sú aj takí, čo sa z oportunistických alebo z veľmi málo vznešených príčin angažujú v politike. Základným kritériom pri výbere nie sú napokon charakterové vlastnosti človeka, no to, do akej miery bude podporovať nový člen toho-ktorého funkcionára strany. Preto sme sa nakoniec rozhodli pre otvorenú stranu: kto splní podmienky, je zaregistrovaný.
Ako sa vám bude pracovať v strane, v ktorej je i exminister Ľudovít Černák?
Neviem, či vstúpil do SDKÚ, nie je členom jej prípravného výboru. Ale zase - pred rokom sa vyjadrili podozrenia, a málokto by ich vedel teraz zopakovať. Vo chvíli, keď pán Černák rezignoval z funkcie ministra, už sa všetci prestali zaujímať, či podozrenia boli oprávnené. Iba sa používa často ako symbol čohosi negatívneho.
Ale to nie je chyba novinárov, že sa nedoriešia obdobné kauzy, ale niekoho, kto má na tom záujem...
Veď ja vám to nevyčítam.
Pôjde do budúcich parlamentných volieb SDKÚ ako samostatná strana?
Myslím si, že dnes je o tom veľmi predčasne hovoriť. Ale som toho názoru, že predstava vytvárania širších volebných subjektov za pomoci tzv. volebnej koalície, ktoré sa po voľbách rozpadnú na viacero strán, je do istej miery už prekonaná. Preto sme partnerom s príbuzným politickým programom navrhli, aby sme spolu hľadali spôsob, akým ich začleniť do jedného politického subjektu ako integrované súčasti, hoci pri istej miere vnútornej autonómie. Dohodli sme sa tak napr. s Úniou živnostníkov a podnikateľov Slovenska, že si vytvorí tzv. asociované politické spoločenstvo, kde sa budú môcť dohodnúť o veciach, ktoré budú chcieť presadzovať prostredníctvom SDKÚ. Vieme si predstaviť obdobné riešenia, ktoré budú dôstojné aj pre ďalšie strany. Keď sa priblížia voľby, budeme o tom zrejme ešte intenzívnejšie diskutovať.
Je vôbec premiér Dzurinda proti predčasným voľbám?
Tomu chýba akákoľvek logika. Keby vláda mala mandát na dva roky, tak si inak rozvrhne postupnosť krokov a viaceré opatrenia vôbec neprijme. Štvorročný mandát, vychádzajúci z ústavy, je aj na to, aby sa uskutočnili systémové zmeny. Súčasná vláda sa pustila do bolestných opatrení. Bola by sama proti sebe, keby počítala s tým, že si rozvrhne prácu na štyri roky a potom v horšej polovici predstúpi znova pred voličov. Bolo by to však iné, ak by vznikla politická situácia zvnútra koalície, ktorá by smerovala k zásadnej zmene kurzu. Za určitú hranicu nemá zmysel ísť, ak by sa podmienky zmenili natoľko, že by už neplatilo to, čo platilo na začiatku, keď sa koncipovali základy vládnej politiky pre súčasné volebné obdobie. Potom treba predstúpiť pred občanov.
Existuje gentlemanská dohoda medzi SDKÚ, Smerom a SDĽ, že ak sa budúce voľby skončia pre nich dobre, budú užšie spolupracovať?
Žijeme v demokratickom prostredí. Všetky politické strany, ktoré ho rešpektujú - aj keď môžu mať na mnohé veci veľmi odlišné názory - prichádzajú do úvahy pre takúto dohodu. Najmä vtedy, ak treba upevňovať základy demokracie a právneho štátu. V takomto zmysle nejestvujú pre úzku spoluprácu neprekonateľné zábrany.
S hosťom Slova sa zhovárali Martin Krno a Marián Repa
