Insitná politická kultúra

Po septembrovom celoslovenskom protestnom mítingu odborárov v Bratislave sa vyhrnula spŕška hodnotení na ich adresu. Mediálne prestrelky vnášali do tejto problematiky viac citov ako rozumu. Detinské osočovanie Konfederácie odborových zväzov SR (KOZ) v duchu: ,,Kde ste boli, keď sa rabovalo?" treba však zaradiť do kategórie prázdnych a demagogických hodnotení, ktoré nič neriešia.
Počet zobrazení: 1531

Po septembrovom celoslovenskom protestnom mítingu odborárov v Bratislave sa vyhrnula spŕška hodnotení na ich adresu. Mediálne prestrelky vnášali do tejto problematiky viac citov ako rozumu. Detinské osočovanie Konfederácie odborových zväzov SR (KOZ) v duchu: ,,Kde ste boli, keď sa rabovalo?" treba však zaradiť do kategórie prázdnych a demagogických hodnotení, ktoré nič neriešia.

Odbiť účasť niekoľko desaťtisíc ľudí na Námestí SNP obvineniami o turistike na vinobranie je nízke a politicky primitívne, uráža právo odborárov pri obhajovaní záujmov svojich členov. Reakcia niektorých členov vlády, ale aj časti verejnosti iba potvrdili, ako sa málo zmenilo oproti nedávnym časom. Opäť sa na scéne objavila nadutosť, nadradenosť, neomylnosť a predstava, že len niektorí sú vyvolení poznať pravdu, pravda ostatných je populizmus a nekvalifikovanosť. Akoby sa tým dala odpoveď kritikom dnešnej vládnej moci, že vlastne nenastala nijaká zmena po vlaňajších parlamentných voľbách. Akoby jedných lobistov vystriedali druhí, jedných klientelistov nahradili iní, jedných karieristov, či tunelárov druhí, namiesto arogancie jedných nastúpila arogancia druhých. Teda akoby zmena nastala iba v tvárach, ale nie v činoch.

Zadministrované požiadavky

V prvom rade jednoduchý občan je už unavený z neustáleho vyhovárania sa na zlé spravovanie štátu v minulosti. Jeho konkrétny sociálny a ekonomický stav, ale aj okolia, ho nepresvedčili o úspešnosti krokov súčasnej politickej moci. Jeden rok je dosť dlhý na to, aby občan dostatočne jasne postihol, s kým z vládnych postov má do činenia. Nekonečné vzájomné obviňovania sa, nadradzovanie sa jedných nad druhými, spochybňovanie rozhodnutí koaličných partnerov vo vláde, uprednostnenie úzkych personálnych a straníckych záujmov pred záujmami štátu nevytvárajú pre občana pocit, ktorý mu umožňuje dôverovať vládnemu kabinetu. Z tohto hľadiska je na mieste, že KOZ prišla s 20 požiadavkami, dotýkajúcimi sa života prostého človeka. Vláda ich ,,zadministrovala". Lenže všeobecne platí, že o požiadavkách sociálnych partnerov sa rokuje a nie administruje. Odbory sú pre vládu sociálnym, a nie podriadeným partnerom. Takú predstavu o vzťahu medzi vládou a odbormi mala predchádzajúca vládna politická moc. Aj preto vtedy predstavitelia KOZ odišli od tripartitného stola. Vrátili sa až po voľbách. Vo viere, že dôjde k zmene. Chceli sa poistiť zákonom o tripartite. Ten je už dnes v platnosti. Ale právna norma tohto typu to nie sú iba paragrafy. To je najmä duch zákona, ktorý hovorí o partnerstve. Partnerstvo sa však nerodí predkladaním iba požiadaviek a nemenných riešení. To platí pre všetkých. Pre odborárov, pre vládu, ale aj pre zamestnávateľov.

Tam niekde treba hľadať napätie, ktoré by medzi serióznymi partnermi pri kvalitnom uplatňovaní zákona nemalo nastať. Nastalo. Nastalo najmä preto, že sa uplatňovanie zákona začalo diať schematicky a pre mnohých ako nevyhnutné zlo. Predložiť sociálnym partnerom dve holé vety a tie nazvať paktom sociálnych vzťahov je prinajmenšom politickým naivizmom, ak nie analfabetizmus v riadení štátu. Reakcia KOZ SR bola potom prirodzená. Prirodzená vo všetkých demokratických systémoch, ale nie na Slovensku. Práve samozvaní demokrati sa stali najväčšími kritikmi. Pričom odborári využívajú iba svoje prirodzené právo. V tom je paradox súčasnej slovenskej politickej scény, umocnený aj nevysvetliteľným konaním ľavicovej političky počas konania manifestácie. To len dokumentuje insitnosť slovenskej politickej kultúry. Kríza vzťahov medzi sociálnymi partnermi je skôr výslednicou nezrelosti a nevyspelosti slovenských politikov v kultúre riadenia štátu. Chovajú sa ako mocou opojení politici a nie ako štátnici demokratickej krajiny.

Masový pocit ohrozenia

V roku 1965 Erich Fromm poukázal na to, že pri zmenách politického systému a ekonomických kríz každodenné rozhodovanie jedinca sprevádza neistota a stav ohrozenia. Tak sa v spoločnosti spontánne dospieva k presvedčeniu, aby sa hlavné rozhodnutia týkajúce sa života jedinca postúpilo vyššej autorite, či už jednotlivcovi, skupine alebo organizácii. Transformácie v spoločnosti sú jedným z typických prípadov, keď politická nestabilita a ekonomická kríza môžu viesť k silnému pocitu ohrozenia, neistote a nespokojnosti. Ale aj k volaniu po vyššej autorite.

Dnešní vládni politici, ak chcú byť demokratickými štátnikmi, musia sa vyvarovať masovým pocitom ohrozenia. Septembrová manifestácia v Bratislave bola toho príznakom. Ľahtikárske znevažovanie, elitárske povyšovanie, politický naivizmus podaktorých členov vlády, urážanie odborárskych predákov je voda na mlyn túžbe más opäť po pevnej ruke. Varuje tých, čo tvrdia, že zmena sa dá dosiahnuť iba výsledkom vo voľbách. Zmena to je tvrdá, cieľavedomá práca, pre ktorú treba získať ľudí. Rokovaním, presviedčaním, korektnosťou. Len tak sa rodí dôveryhodnosť. Tá sa na Slovensku nevzniká iba na zmanipulovanom počítadle na obrazovke bulvárneho televízneho kanálu.

Autor je minister práce, sociálnych vecí a rodiny SR

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984