To, čo robíme, nie je radikalizmus

Béla Bugár

Narodil sa 7. júla 1958 v Bratislave, ale celý doterajší život býva v Šamoríne. Po absolvovaní Slovenskej vysokej školy technickej v roku 1982 nastúpil ako strojný inžinier do Závodov ťažkého strojárstva v Petržalke. Tu ho zastihol November 1989. Na južnom Slovensku zakladal kluby maďarských kresťanských demokratov. Po vzniku samostatného MKDH, ktoré v koalícii s hnutím Spolužitie kandidovalo v roku 1990 vo voľbách, sa stal poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR. V roku 1991 vystriedal vo funkcii predsedu strany 88-ročného Kálmána Janicsa. V Kristových rokoch sa stal najmladším lídrom parlamentnej strany na Slovensku. V ďalšom roku sa uchádzal o priazeň voličov ako kandidát na poslanca SNR. Do koaličnej vlády Jozefa Moravčíka ho nik nepozval, ale ju v parlamente podporoval. V roku 1998 sa na základe volebného zákona, nanúteného Mečiarovou vládou, všetky tri známe maďarské politické subjekty zjednotili do Strany maďarskej koalície. Bugára zvolili za jej predsedu. Po voľbách v roku 1998 sa stal podpredsedom NR SR. Je ženatý a má jednu dcérku.

Narodili ste sa presne pred 41 rokmi v Bratislave...

- Áno, u Kocha. Mama spomínala, že som bol prvé dieťa, ktoré v tejto nemocnici vážilo viac ako 4,5 kilogramu.

... a vtedy ste sa ešte volali Vojtech.

- Samozrejme. Keď sme prijímali zákon o menách a priezviskách, vyhlásil som, že pokiaľ ma nedonúti ďalšia zmena právnej normy alebo dajaká rodinná udalosť, pôvodné meno si ponechám. Ale potom sme dostali do rodiny prírastok, dcérku, a tak som naraz zmenil jej meno, manželky i svoje.

Ale priatelia vás určite oslovovali Béla. Rodičia vám vysvetľovali takúto určitú schizofréniu?

- Nie. Kto sa len trochu zaujíma o mentalitu našich Maďarov, mal by sa usilovať žiť prinajmenšom pol roka v národnostne zmiešanom prostredí. Jedna vec je štátna administratíva, druhá skutočný život. Tam žijú iné národnosti v určitej komunite, v ktorej používajú materinský jazyk, dodržiavajú kultúrne a iné obyčaje. Keď sa zrazu dostanú do čisto slovenského prostredia - napr. počas štúdia - zistia, že pre iných sú ich zvyky minimálne čudné, ak nie priam cudzie. Vtedy si prvý raz uvedomíte, že ste trošku iný. Nikdy som sa neučil matematiku, fyziku. Stačilo mi, keď som si látku raz vypočul. Doma som si napísal úlohy, a to bolo všetko. Ale na prvej skúšku, na vysokej škole z matematiky som dostal na papieri príklady, kde sa uvádzali termíny súčet a súčin. Nevedel som, ktorý je ktorý. Ak absolvujete základnú či strednú školu v maďarčine, a potom vám na vysokej položia otázku v inom jazyku, tak najprv si ju preložíte do materičiny. Potom sformulujete odpoveď v maďarčine, preložíte ju do slovenčiny a odpoviete v slovenčine. Všetko zákonite trvá o čosi dlhšie. A nejde iba o skúšky. Maďari žijúci v slovenskom prostredí sa denne dostávajú do takýchto situácií.

Pociťovali ste ako dieťa diskrimináciu?

- Ja som žil v Šamoríne, kde bola výrazná prevaha Maďarov. Tu sa to nedalo celkom cítiť. Ale na Slovenskej vysokej škole technickej v Bratislave som prvý raz, keď sme na seminári rozoberali rok 1968, začul zaklínadlo: Maďari za Dunaj! Aj na vojenskej príprave mi to dali pocítiť.

Bolo národnostné vedomie na južnom Slovensku vždy také vyhranené ako dnes? Veď bolo bežné, že deti na ihrisku plynulo prechádzali z maďarčiny do slovenčiny a naopak bez toho, aby si to uvedomili. Nespôsobili toto vyhraňovanie názorov skôr politické tlaky?

- Do novembra 1989 sa pod vplyvom propagácie internacionalizmu držali tieto otázky pod pokrývkou. Keď sa ktosi ozval, dostal po hlave a bol ticho. Po uvoľnení politickej situácie sa našli ľudia, ktorí nosili v sebe nacionalizmus. Napríklad preto, lebo mali oni alebo ich predkovia z roku 1938 zlé skúsenosti. Po novembri 1989 zakladali strany, pôsobili v rozličných spoločenských a kultúrnych organizáciách. Niekedy začiatkom leta 1990 Pravda uverejnila článok, v ktorom sa hovorilo: My, Slováci, žijeme v regiónoch, kde je chladnejšie, kde nemáme možnosť mať fóliovník, kde ovocie a zeleninu kupujeme za drahé peniaze. A Maďari na juhu vykurujú iba tri mesiace, všetko majú zadarmo a ešte z toho aj bohatnú. Kto to mohol takto naformulovať - my Slováci a oni Maďari? To bol zárodok nacionalizmu. Nik, ani vtedajšia vláda si nedala tú námahu, aby proti tomu vystúpila.

V Južnom Tirolsku máte strýka katolíckeho kňaza. Dala by sa riešiť národnostná otázka na južnom Slovensku podľa vzoru tejto krajiny?

- Je to jedno z možných riešení. Ale vzhľadom na rozličnú mentalitu ľudí, nedá sa povedať, že ten či onen cudzí model je pre Slovensko ako stvorený. Preto sa dajú prebrať iba určité pozitívne skúsenosti.

Ako sa brat vašej sestry dostal do Talianska?

- Najprv sa hlásil na lekársku fakultu. Keď komunisti prevzali moc, tak sa vytvorili všelijaké komisie, ktoré skúmali spoľahlivosť či nespoľahlivosť rozličných "elementov" - intelektuálov. On však priznal, že verí v Boha a neverí ich ideológii. Preto ho odviezli na Moravu do tábora nútených prác. S kamarátmi sa pokúsili ujsť do zahraničia. Väčšinu pochytali, mnohí zahynuli v jáchymovských baniach, no jemu sa podarilo dostať do Rakúska a odtiaľ do Ríma, kde vyštudoval teológiu.

Zaujímali ste sa pred novembrom 1989 o politiku?

- Otvorene ani nie, ale ako mladí sme samozrejme politizovali. Mal som priateľov medzi kňazmi, s ktorými sme sa sem-tam stretli. Boli to nielen Maďari, ale aj Slováci.

Do akej miery pri vašej kritike predchádzajúceho režimu zohrával osud vášho strýka? Mali ste s ním kontakty?

- Áno. Na vojenčine my preto napísali do hodnotenia, že budem čatár absolvent na večné časy. Smial som sa. Pokiaľ ste nezískali hodnosť od nadporučíka vyššie, tak ste šli na manévre iba na tri týždne.

Teraz máte akú hodnosť?

- Myslím si, že som poručík.

Prečo slovenskí Maďari neradi rozprávajú o bezpráví z rokov 1945 až 1948?

- Boli to ťažké časy. Keď vás na základe kolektívnej viny ako príslušníka nemeckej či maďarskej menšiny zbavili majetku a vysťahovali. Od nás chodili do Maďarska vládni splnomocnenci presvedčovať Slovákov, aby sa presťahovali na Slovensko. Presvedčili v prvom rade inteligenciu, tým sa slovenská komunita v Maďarsku ochudobnila, a potom sa veľmi rýchlo asimilovala. U nás sa to robilo inak. Vojsko obkľúčilo dedinu, naložili tých, ktorých bolo treba, na autá, na vlak a poďho do Čiech. Aj vzájomná výmena obyvateľstva medzi ČSR a Maďarskom sa z našej strany robila nasilu. Ľudia si mohli ako majetok zobrať iba kufor s váhou 30 kilogramov. Moji starí rodičia žili v Macove, neďaleko Šamorína. Mali šťastie, že tamojší komisári boli takí "ľudskí", že brali iba celé rodiny. A naši to urobili tak, že vždy jedno zo štyroch detí doma chýbalo, a tak sa vyhli odsunu. Ale medzi terajšími poslancami za SMK sú i takí, ktorých prarodičom zhabali majetky a oni sa potom 50 rokov pozerali, ako cudzí bývajú v ich domoch. Ale ani Slováci to nemali ľahké. Predstavte si takého, čo v Maďarsku zanechal svoje gazdovstvo, lebo mu sľubovali hory-doly, ak sa presťahuje na Slovensko. Ubytovali ho v dome Maďara, ktorého odsunuli do Čiech, odkiaľ sa však o niekoľko rokov vrátil. A potom sa na seba pozerali. Sú to smutné osudy na základe nedobrých rozhodnutí vtedajšej vládnej moci.

Dá sa to dnes riešiť bez toho, aby nevznikli nové krivdy?

- Dá, rozličnými spôsobmi. Jedným z nich je morálne odškodnenie, na základe ktorého sa povie: Bohužiaľ, vtedy padli nie najšťastnejšie rozhodnutia, poškodzujúce aj záujmy štátu, lebo v záujme štátu nie je poštvať proti sebe veľkú skupinu občanov.

Nemalo sa to vyjasniť v slovensko-maďarskej zmluve tak, že Maďarsko by sa ospravedlnilo za horthyovské časy a Slovensko za povojnové prechmaty?

- Nie. Začiatkom 90. rokov boli náznaky možnosti prijatia spoločného vyhlásenia SNR a maďarského parlamentu, ale nasledujúce kroky slovenskej strany tento problém nedokázali dotiahnuť do konca. Je však iné riešenie: schválenie zákona, ktorý umožní reštituovať majetky. Nejde o tisíchektárové polia, lebo po roku 1945 brali majetky už iba tým, čo neboli veľkostatkári.

Tak predsa len anulácia tzv. Benešových dekrétov?

- Týchto dekrétov bolo množstvo. My hovoríme len o tých, na základe ktorých zhabali majetok ľuďom iba preto, že boli nemeckej alebo maďarskej národnosti. Keď som bol poslancom Federálneho zhromaždenia ČSFR, nemohol som súhlasiť s konštatovaním, že obdobie rokov 1945 až 1948 bolo demokratické. Ako pre koho. Pre Maďarov určite nie. Dohodli sme sa, že počas tejto vlády nik nebude vyťahovať Benešove dekréty. My sme to neurobili. Urobila to SDĽ, prinajmenšom Fico a Koncoš.

Teda len štyri roky sa o dekrétoch nebude hovoriť?

- Áno, lebo zatiaľ si každý myslí, že ide o útok na suverenitu Slovenskej republiky. Je to blbosť. Ale ťažko to vysvetlíte tomu, kto ani nevie, čo sú to Benešove dekréty. Veria iba politikom, ktorí rozdúchavajú národnostné nepokoje.

Je pravda, že sa Robert Fico nedostal do nijakej funkcie preto, lebo SMK vetovala každý takýto návrh?

- Nie. Neumiestnil sa preto, lebo ho SDĽ nepresadzovala. Lobovala zaň až vtedy, keď sa začalo hovoriť o novom generálnom prokurátorovi. Ale Fico nemá ani 35 rokov, nevyhnutných na tento post. Kolegovia z SDĽ kvôli tomu chceli zmeniť zákona. To však SMK zablokovala.

Ako ste s Ficom vychádzali pred tým, než v mene SDĽ spochybnil účasť SMK v koaličnej vláde?

- Brali sme ho ako poslanca, ktorý je zároveň agentom SR v konaní pred Európskym súdom a Európskou komisiu pre ľudské práva. Predstavte si občana, ktorý nedosiahol práva na nijakom stupni slovenského súdnictva a príde do Štrasburgu, kde proti nemu stojí agent, brániaci záujmy štátu. A možno práve jeho volil za poslanca NR SR. Táto dvojitá funkcia je minimálne otázna. Fica sme vždy vnímali ako človeka, ktorý veľmi rád robí takéto veci. Nikdy sme si neboli blízki, ani nebudeme.

Paradoxne MKDH na prelome 89. a 90. roku vzišlo z Čarnogurského KDH...

- My sme nevyšli z KDH. My sme pod jeho hlavičkou začali organizovať prvé kluby maďarských kresťanských demokratov. Osobne som ich zorganizoval niekoľko v Komárňanskom a Dunajskostredskom okrese. Najprv okresné a potom najmä celoštátny snem KDH nám povedal, že môžeme síce byť ich voličmi, ale národnostné otázky riešiť nebudú. Preto sme sa rozhodli pre samostatnú stranu.

Na rozdiel od Nagyovej Maďarskej nezávislej iniciatívy MKDH bolo spočiatku proti vstupu do vlády a podobne ako Duray argumentovalo tým, že viac môže dosiahnuť v opozícii. Ako došlo k zlomu v tomto názore?

- Naši kolegovia z MNI, neskôr Maďarskej občianskej strany, išli do vlády bez toho, aby boli na to pripravení. Získali niekoľko postov, no do hospodárskych vecí vôbec nemohli hovoriť. Napr. až od nás sa dozvedeli, že z federálneho rozpočtu prídu na Slovensko dve miliardy korún pod krycím názvom dotácie pre menšiny. Ale menšiny z toho nemali dostať nič, mal sa len vyrovnať deficit SR. Na základe našej informácie kolegovia z MNI spolu s nami vydobyli to, že nakoniec išlo na menšinovú kultúru 140 miliónov.

Akú pozíciu v SMK má niekdajší predseda Spolužitia Miklós Duray? Kedy ste pochopili, že jeho vplyv treba potlačiť?

- Duray je čestným predsedom strany, zodpovedný za koordináciu zahraničnej politiky a riešenie prípadných konfliktov medzi platformami v okresoch. Podľa mňa transformácia pôvodných troch strán do jednej SMK je ešte stále v procese kryštalizácie. Mečiarova vláda nás prinútila, aby sme z troch takmer rozličných ideologických orientácií urobili jeden politický subjekt.

Uvažujete, že sa v budúcnosti zase rozdelíte, ako sa hovorí o SDK?

- V nijakom prípade. SMK bude naďalej jednou, pevnou stranou, hoci s určitými ideologickými a názorovými rozdielmi. Ak doriešime členstvo v medzinárodných organizáciách, tak nebudú u nás pnutia.

Kedy pôvodne dominantné hnutie Spolužitie vymenilo svoje postavenie s menším MKDH? Nastal tento posun vnútorným rozhodnutím, že takto radikálnou cestou podľa Duraya sa ďalej nedá ísť?

- V rokoch 1991-92 MKDH nemalo také známe osobnosti ako Spolužitie. Aj my sme mali niekedy tvrdšie vyhlásenia. Najmä po tom, čo HZDS vyhralo v roku 1992 voľby a Mečiarov kabinet začal robiť nedemokratické kroky. Ale naše názory sme sa usilovali vtesnať do doby, v ktorej sme žili. Politik musí vidieť dopredu, ako keď skladáte mozaiku. Keď vám chýbajú tri-štyri kocky, nemáte celý obraz. Každý krok treba robiť, aby obraz budúcej krajiny vyzeral tak, ako si to predstavujete, samozrejme v korektúre s inými okolnosťami. Odvtedy išlo MKDH pomaly hore a Spolužitie padalo, od začiatku roku 1994 už to bolo jednoznačné.

SMK sa sama označuje za pravicové zoskupenie. Pritom za ňu hlasuje dobrých 90 percent občanov maďarskej národnosti. Naozaj sú všetci pravičiari, alebo sa skôr rozhodujú podľa národnostnej príslušnosti?

- Aj - aj. O čo ponúka slovenská ľavica viac v praktickej politike ako pravicová strana? Čo dáva ľavičiar na okresnej úrovni na južnom Slovensku viac ako pravičiar? Nič. Preto iba 30-40-tisíc Maďarov volí SDĽ. Pravda, vo vlaňajších voľbách 1,5 až 2% ich volilo SDK iba preto, lebo mala dobré heslo "Len my môžeme poraziť Mečiara!". A Maďari chceli jeho porážku. Preto je dôležitý aj náš postoj k jazykovému zákonu.

Prečo sa na nedávnej Republikovej rade SMK vyskytli hlasy za vystúpenie z vládnej koalície?

- Rozličné hlasy hovorili, že teraz, keď sme vo vláde, nesmieme dopustiť, aby vznikol zákon, ktorý bude naďalej nútiť Maďarov, Rusínov a ostatné menšiny, aby porušovali existujúce iné právne normy. My to dosiaľ robíme, lebo Mečiarova vláda nám zobrala určité práva. Už len v takej banálnej veci, ako sú svadobné či pohrebné obrady v materinskom jazyku. Prečo by sa veci, ktoré sú v praxi zaužívané, nemali dostať do zákona. Ak prijmete zákon, ktorý bude povoľovať používanie jazykov minorít iba v úradnom styku, tak to je pre súčasnú situáciu málo. Po jeho schválení parlamentom bude musieť naša strana vyhodnotiť situáciu. Na rade padli i také otázky, ako budeme ďalej pôsobiť vo vládnej koalícii a spolupracovať s našimi partnermi. Chcú od nás, aby sme automaticky znášali dôsledky vládnych rozhodnutí, ktoré ťahajú občanom peniaze z vrecák. Ale myslia si, že cúvneme pri otázke pre nás veľmi chúlostivej, ktorá bola symbolom boja proti mečiarizmu.

Hovorí sa, že medzi radikálne naladenými členmi SMK sa v súvislosti s jej jesenným snemom hovorí: V novom školskom roku do útoku! A preto sa terajšie vedenie tak tvrdo usiluje presadiť vlastnú verziu jazykového zákona. Je to pravda?

- Nie. To by ma potom ľudia nepoznali. Iba pre to, aby som sa opäť stal predsedom strany a bol pre to radikálnejší? To, čo robíme, nie je radikalizmus. Keby som bol hoci jediný poslanec NR SR za SMK, tak súčasný vládny návrh zákona nemôžem podporiť, lebo by mňa a voličov SMK nútil naďalej porušovať zákony odvtedy, čo nás Mečiarova vláda obrala o viaceré menšinové práva. Tu nejde o preteky v prestíži, ale o to, či sa terajšej vláde podarí prijať zákon, ktorý bude - možno s odretými ušami, ale predsa - vyhovujúci pre jednu i druhú stranu.

Iste nemá zmysel prijímať zákon, ktorý by nevyhovoval podstatnej časti maďarskej menšiny. Ale nemyslíte si, že v takýchto citlivých otázkach je potrebná vzájomná veľkorysosť, potreba odhadnúť politické možnosti súčasnej doby a podľa toho náležite okresať stranícke ambície?

- Dá sa prijať zákon tak, že sa naozajstná debata rozprúdi vtedy, keď je jeho návrh v Národnej rade. Ale aj tak, že sa už predtým dva mesiace šíria všelijaké chýry. Koľko už rokujeme o novele volebného zákona? Osobne budem za to, aby sa v prípade náhradníkov zachovalo pôvodné poradie, postavené na kandidátke. No nevediem mediálnu vojnu. Vezmite si podpredsedov vlády, minimálne Pavla Hamžíka a Ľubomíra Fogaša. Tým ide jednoznačne o to, kto z tejto mediálnej vojny vyjde ako víťaz. Ak ktosi tvrdí, že nedopustí, aby sa na Slovensku prijal druhý úradný jazyk, a dobre vie, že to nie je pravda, tak čo si mám o ňom myslieť?

Vaši koaliční partneri chápu tento zákon ako pravidlá len pre úradný styk. Prečo neveríte, že používanie jazykov menšín sa v kultúre, školstve či súdnictve bude neskôr riešiť vyhláškami a novelami iných zákonoch, ktoré sa týmito oblasťami zaoberajú?

- Za osem mesiacov spoločného vládnutia môžem povedať, že bohužiaľ v niektorých prípadoch neplatia nijaké dohody. Už vo februári sme chceli podať náš návrh zákona do NR SR. Urobili sme ústupok a dohodli sa, že budeme hľadať spoločné riešenie. Na základe toho sa začali pripravovať zásady. Na koaličnej rade z piatich otázok štyri ostali otvorené, s ostatnými princípmi každý súhlasil. Dnes naši partneri tvrdia, že nik s ničím nesúhlasil. Kto komu môže v takejto atmosfére veriť? Ja som už vyrástol z detských hier.

Teda pri hlasovaní o jazykovom zákone sa budete riadiť podľa hesla Všetko alebo nič?

- Viete, čo je to všetko? Pre mňa napríklad fínsko-švédsky model. Pre iných čosi iné. My sme podali v rámci medzirezortného pripomienkovania návrhy, ktoré nedosahujú úroveň nášho pôvodného projektu.

Nevyčítajú vám nielen Slováci, ale aj vaši voliči, že sa sústreďujete iba na práva menšín, pritom máte ministrov, zodpovedných i za iné rezorty, no málo o nich počuť?

- Kto chce, môže vidieť aj iné aktivity. Ja chodím po jednotlivých okresoch, kde mám rozličné stretnutia, rozhovory, počnúc od prednostu okresného úradu až po občanov na ulici. Bol som na Orave, kde prvý raz videli živého maďarského politika. Bol som v Poprade, volajú ma do Čadce. A to robí aj Pál Csáky, ktorý má na starosti aj regionálnu politiku. Tu by sa mohli využiť prostriedky, ktoré ponúka program PHARE. No to je zase v kompetencii vicepremiéra Pavla Hamžíka. Minister výstavby István Harna ixkrát rokoval so Slovenskou sporiteľňou. Ak prejde navrhnutý zákon, tak budú peniaze na bytovú výstavbu. Vládny program - 14-tisíc bytov ročne - musí plniť. Akurát nevyskakuje tak ako Pavel Koncoš. Ale radšej sa usiluje nájsť určité riešenie. Niektorí kolegovia z koalície mi vyčítajú, že som napadol spôsob rozhodovania o udelení licencie na frekvenciu GSM 1800. Nevidel som to ako transparentnú záležitosť. Ale ja nie som Don Quijote a SMK nechce bojovať proti veterným mlynom. My chceme riešiť skutočné problémy.

S hosťom SLOVA sa zhovárali Eduard Chmelár a Martin Krno