Sedem rokov váhania v Paríži
"Právo praktizovať regionálny alebo menšinový jazyk v súkromnom i verejnom živote je nepremlčateľným právom," hovorí preambula Charty o regionálnych a menšinových jazykoch. Ratifikácia Charty sa vďaka tejto preambule stala vo Francúzsku veľmi zdĺhavou a bolestnou záležitosťou. Táto etapa politického života je zároveň i dôkladným testom pre "kohabitáciu", ako nazývajú Francúzi spolužitie pravicového prezidenta Jacquesa Chiraca a ľavicového premiéra Lionela Jospina.
História Charty, ktorá sa týka menšinových jazykov, akými sú napríklad bretónčina, baskičtina, alsasčina a pod. sa začala 5. novembra 1992, keď Európska rada schválila Chartu, ktorú podpísalo 18 krajín. Sedem krajín ju následne aj ratifikovalo. O štyri roky neskôr, v máji 1996 pri príležitosti večere za zatvorenými dverami, francúzsky prezident Jacques Chirac v rozhovore s bretónskymi poslancami schválil a odobril princíp Charty, ktorá však doteraz nie je ratifikovaná. Ešte v tom istom roku boli proti Charte vznesené námietky z jej protiústavného charakteru. Problémom sa stal článok 2 francúzskej ústavy, ktorý hovorí, že "jazykom republiky je francúzština". Debaty pokračovali až do roku 1998, kedy Lionel Jospin predložil Chartu na právnu expertízu profesorovi ústavného práva Guy Carcassonovi, ktorý sa vyjadril, že povaha Charty povoľuje každému štátu, aby si vybral odseky, ktoré sú v súlade s jeho Ústavou. V máji 1999 Pierre Moscovici - delegovaný minister pre európske záležitosti - podpísal Chartu v mene Francúzska v Budapešti. Zároveň v tých istých dňoch ju predložil francúzsky prezident na posúdenie Ústavnej rade. Po takmer mesačnom podrobnom výskume Ústavná rada vydala posudok, ktorý znel: "Princíp jednoty francúzskeho ľudu (...) má ústavnú hodnotu". Charta, konkrétne jej preambula a článok 7 odporujú 1. a 2. článku francúzskej ústavy.
Jazyk v súkromí a na verejnosti
Ďalšou otázkou, ktorú adresoval francúzsky prezident 20. mája tohto roku Ústavnej rade bolo, či ratifikácia Charty sa môže uskutočniť aj bez zmeny ústavy. Jednoznačná odpoveď prišla takmer ihneď: otázky Charty, týkajúce sa školstva, médií, kultúrnych aktivít v rozpore s Ústavou nie sú, avšak inkriminovaný článok 7 a preambula Charty popierajú Ústavu Francúzskej republiky.
Špecifické práva a jazyky menšín, ktoré sa budú praktizovať na francúzskom teritóriu porušujú ústavný princíp o nedeliteľnosti republiky, o rovnosti pred zákonom a o jednotnosti francúzskeho ľudu. Navyše Charta povoľuje používanie iného jazyka ako francúzskeho nielen v súkromnom styku, ale i - a to je kameňom úrazu - v styku verejnom.
Odpoveď bola jasná: v tomto štádiu je prijatie Charty nemožné. Ak by Francúzsko chcelo ísť až do konca, nevyhnutným aktom by bola zmena ústavy.
Návrh o zmene francúzskej ústavy nedal na seba dlho čakať. V stredu 23. júna premiér Lionel Jospin predložil prezidentovi dokument, v ktorom žiadal zmenu ústavy v tom zmysle, aby mohla hneď prebehnúť ratifikácia Charty. Hneď v ten istý deň Jacques Chirac zverejnil svoje stanovisko, v ktorom odmietol akúkoľvek zmenu ústavy, pretože ako písalo komuniké z Elyzejského paláca, tým by sa narušili základné princípy republiky. Komuniké ďalej dodalo, že ochrana regionálnych jazykov ako kultúrneho dedičstva môže prebiehať aj bez toho, aby bolo nutné meniť ústavu a tým porušiť princíp jednoty národa.
Rozhádaná politická scéna
Momentálne je Francúzsko rozdelené na dva tábory. V jednom stojí premiér a únia ľavicových strán, v druhom prezident s podporou pravice. Prekvapujúcim bojovníkom proti prijatiu Charty je minister vnútra Jean-Pierre Chévénement, ktorý je vo francúzskej politike osobnosťou číslo jeden. Hoci je členom ľavicovej vlády Lionela Jospina, často vnáša do jeho rozhodnutí nesúlad. Tentokrát vystúpil proti ratifikácii Charty so slovami, že tento čin by sa dal hodnotiť ako "balkanizácia Francúzska".
Najčastejším argumentom proti schváleniu Charty je to, že stavia región proti národu. Viacerí politici sa pohoršujú nad umelo vytvorenou francúzsko-francúzskou debatou a obviňujú vládu, že touto ideologickou diskusiou disimiluje iné závažné problémy spoločnosti. Opäť padla na Francúzsko ťarcha nacionalistov - republikánov, ako naľavo, tak aj napravo. Je to však daň demokracie, ktorú, zdá sa, budeme platiť aj my.
Autorka je študentkou audiovizuálnej komunikácie na univerzite Sorbonna v Paríži
