Obraz súčasnosti a záujmy Slovenska
"Všetky štáty sú si rovné, len niektoré sú si rovnejšie." Táto veta je asi najlepším úvodom do faktickej podoby vzťahov medzi štátmi. V tomto svete, kde formálna rovnosť sa kombinuje s faktickou nerovnosťou, je veľmi dôležité sa pýtať, čo vlastne motivuje konanie jednotlivých aktérov na medzinárodnej scéne, akým obrazom skutočnosti sa riadia. Toto je osobitne dôležité pre menšie štáty, tam dokonca schopnosť vedieť a predvídať, sa stáva nevyhnutnou podmienkou prežitia.
Nezveličíme, keď povieme, že dominantné politické zoskupenia súčasného sveta hľadia na štáty strednej a východnej Európy s istými obavami a že skôr počítajú s horšími možnosťami ako s lepšími. Optimizmus konca osemdesiatych rokov je dávno preč.
Nakoniec, niet sa ani čo čudovať: za úspech sa v týchto krajinách považuje už zastavenie ekonomického úpadku, politický život neustále osciluje medzi stagnáciou a nesúvislými improvizáciami, a aj tí najvzornejší žiaci "odšvindľujú" čo len môžu. Takto je to medzi tými "lepšími". A tí "horší" vytvorili pásmo nestability pre označenie ktorých sa do nášho slovníka vrátilo slovo "balkanizácia"(ešte pred desiatimi rokmi sa na označenie chronických občianskych vojen používal termín libanonizácia). V tomto pásme chronických občianskych vojen dnes nie je len väčšina územia bývalej Juhoslávie a bývalého Sovietskeho zväzu s výnimkou pobaltských krajín. Do pásma nestability dnes patrí takmer celá Afrika, stredná Ázia. Toto rozširovania pásma chaosu a vnútorných ozbrojených konfliktov sa odráža aj v krajinách západnej Európy a severnej Ameriky.
Západné krajiny vedia, že chaos má podobu epidémie, nemožno ho jednoducho zastaviť na hraniciach, nech už by ich čo ako dôkladne strážili. Stačí, keď si pripomenieme, že neschopnosť riešiť kurdskú otázku je možno pociťovať aj v Nemecku, podobne chaos v Albánsku sa priamo premietol aj do Talianska, problémy Alžírska stále zostávajú aj problémami Francúzka. Ruské a ukrajinské mafie sa stávajú problémov všetkých bohatších krajín. A keď sa tieto "dovezené" problémy s kombinujú s domácimi, tak aj s napätiam, ktoré sú často na hranici zvládnuteľosti, sú konfrontované aj krajiny západnej Európy, dokonca aj Spojené štáty.
Dezilúzia z demokracie
Obvyklou, temer inštinktívnou politickou reakciou na rast anarchie a chaosu býva sen o možnostiach "silnej ruky", príklon k autoritatívnym režimom. Súčasťou takýchto odpovedí na hrozbu anarchie býva aj jav, ktorý by sme mohli nazvať dezilúziou z demokracie. Sama táto dezilúzia je môže byť aj prechodom k triezvemu posudzovanie reálnych možností demokratického riadenia spoločnosti, veľmi ľahko však môže skĺznuť do nedôvery voči demokracii ako takej. O súčasnom režime v Juhoslávii si môžeme myslieť čokoľvek, sotva sa dá však poprieť fakt, že Slobodan Miloševič sa dostal k moci postupmi, ktoré vyhovujú štandardným kritériám demokratickosti. Zároveň však vidíme, ako sa vláda "relatívnych väčšín" v kritických situáciách ľahko dostane do rúk ľuďom, ktorí nedokážu myslieť na dôsledky svojho konania. Tieto spôsoby "skĺznutia" či degenerácie demokracie nevieme ešte dobre pomenovať, a preto najčastejšie za úhlavného nepriateľa civilizovanosti je považovaný nacionalizmus. Nerozlišujúca kritika "nacionalizmu" má však často podobné dôsledky ako extrémne formy nacionalizmu samého, zvyšuje totiž potenciál iracionálnosti v danej spoločnosti.
Paradoxne, táto dezilúzia z demokracie začína určovať spôsoby politického myslenia nielen v postkomunistických krajinách, ale aj v západných krajinách. Na západe sa prejavuje intelektuálne v tom, že sa stále dôraznejšie upozorňuje na to, že západné politické systémy vznikli syntézou demokratizmu a liberalizmu. Pričom dôraz sa stále viac presúva na dôležitosť liberálneho dedičstva, teda na ideu, že základnou politickou veličinou nie je "vôľa väčšiny", ale jednotlivec ako subjekt nescudziteľných práv.
Zahraničná politika a opatrnosť ako stratégia
Veľmi dlho bolo možné považovať opatrnosť za základnú charakteristiku postoja USA a štátov Európskeho spoločenstva k transformujúcim sa krajinám. Opatrnosť znamenala zároveň dôveru i nedôveru: dôveru k spontánnym procesom smerujúcim k poriadku a nedôveru, či vôbec tieto národy sú schopné vlastnými silami ustanoviť niečo ako politický poriadok. Tomuto postoju sa niet čo čudovať, tak ako je napr. Slovensko opatrné vo vzťahu k Ukrajine a Rusku, tak sú západné krajiny opatrné vo vzťahu k Slovensku a Ukrajine. Súčasťou tejto opatrnosti je politika diferenciácie, ktorá sa snaží malú skupinu krajín čo najrýchlejšie pripútať k západným štruktúram a s tými ostatnými nájsť spôsob spolužitia, ktorý by západné krajiny čo najmenej zaväzoval. Dnes - po intervencii krajín NATO v Juhoslávii - sú zreteľne viditeľné a proces politickej a ekonomickej diferenciácie je rámcovaný aj vojenskými rozhodnutiami. Západní politici musia hrať vždy dvojakú hru. Na jednej strane rétorika humanizmu, demokracie a liberalizmu, na druhej strane až cynický realizmus tých, ktorí si nesmú dovoliť, aby bol akýmkoľvek spôsobom ohrozený poriadok a životná úroveň v ich krajinách. Rozvoj pravicových populistických hnutí vlastne vo všetkých západných krajinách je pre nich dostatočnou výstrahou. Práve pravicový populizmus západných politikov dôrazne upozorňuje na to, že rétorika je rétorika a ochrana záujmov vlastných krajín a vlastného obyvateľstva je iná vec. Vyzerá to tak, akoby západní politici naháňali dvoch zajacov, jedného reálneho a druhého fiktívneho. Skôr im však ide o vytvorenie ilúzie, že naháňajú aj iluzórneho zajaca, v skutočnosti naháňajú len toho reálneho.
V analogických dilemách sa nachádzajú aj politici transformujúcich sa krajín. Na jednej strane veľmi dobre vedia, že rétorika integrácie neraz de facto nahráva "cudzím" záujmom, na druhej strane však veľmi dobre vedia, že ide aj o skupinové záujmy vo vnútri krajiny a uvedomujú si, že záujmy vlastníckych skupín "ani zďaleka" nesplývajú so záujmami širokých vrstiev. To je zrejme aj hlbší dôvod (keď odhliadneme od mediálneho babráctva), prečo "politika integrácie" má relatívne malý ohlas u občanov asociovaných krajín. Stále sa ešte hľadá adekvátny vzťah medzi politickými, ekonomickými a sociálnymi aspektmi politiky integrácie. Ich nesúlad sa na ničom neprejavuje tak zreteľne ako na vzťahu zamestnancov a zamestnávateľov. Predpoklad, že "domáci" zamestnávatelia budú viac rešpektovať oprávnené nároky zamestnancov sa ukázali ako ilúzia. Skôr je možné tvrdiť, že rešpekt k právam zamestnanca môžeme skôr predpokladať u väčších medzinárodných spoločností ako u malých domácich spoločností, i keď ani tam si nemôžeme robiť nijaké ilúzie. Veľké firmy tiež sledujú svoje záujmy, sú však viditeľnejšie a viazané aj istým štandardom, ktorý určuje vzťah zamestnávateľov a zamestnancov.
Starosť o vlastný obraz
Nijaká politika dnes nemôže podceňovať starosť o "svoj obraz". Súčasťou politickej zručnosti je aj schopnosť kontrolovať svoj obraz vo vedomí iných aktérov politiky a to buď tak, že korigujem svoje správanie sa, alebo tak, že sa usilujem presvedčiť iného, že ma vidí zle, že nemá dostatočné informácie, že sa dáva príliš ovplyvňovať svojimi bezprostrednými záujmami. Avšak ani vtedy, keby sme boli schopní využiť všetky schopnosti mediálnych kúzelníkov, nebolo by nič vyhrané. Veď sa stáva, že aj ignorantstvo je veľkou dejinnou silou a neraz zohralo rozhodujúcu úlohu vo vzťahu medzi štátmi. Egoizmus veľkých a arogancia mocných nevytvárajú vždy najlepšie predpoklady pre triezve poznanie reálnych možností menších krajín. Nerealisticky sa však môže správať aj malý štát, keď v dôsledku neskúsenosti pracuje so zlým odhadom vlastných možností.
