Globálne dilemy víťaznej demokracie
Úloha USA v súčasnom svete sa často opisuje termínom "hegemónia". Tento opis je v istom zmysle správny. Je pravda, že americká prevaha je dnes centrálnym faktom medzinárodnej politiky.
Vojensko-politická dimenzia tejto výpovede sa dá veľmi ľahko preveriť: dá sa o nejakom inom štáte tvrdiť, že náhly odsun jeho vojsk z ďalekého východu, z Perzského zálivu alebo z Európy by mal bezprostredne masívne negatívne dôsledky pre svetový mier? Toto však presne platí o amerických vojskách, ktoré sú dnes umiestnené v Južnej Kórei, v Perzskom zálive a v strednej Európe. Keby boli tieto vojská náhle stiahnuté, tak by to skoro nevyhnutne viedlo k vojne v Kórei, k novému konfliktu v Perzskom zálive a k masívnej destabilizácii v Európe.
Amerika je zároveň lokomotívou svetového hospodárstva, krajinou, ktorá predstavuje špičku technologických inovácií a zároveň má mimoriadne silnú kultúrnu príťažlivosť (či je to dobré alebo zlé, je otázkou vkusu). Okrem toho, na politickej rovine je to jediná krajina, ktorá je zapletená do otázok bezpečnosti a stability na všetkých kontinentoch.
Moc a zodpovednosť
To však nijako neznamená, že Amerika by bola všemocná. Svet sa v súčasnosti nachádza v politickom kvase, ktorý so sebou prináša mnohé nerealistické, individuálne a aj kolektívne ambície. Možnosti Ameriky kontrolovať a riadiť tento dynamický proces sú obmedzené. A nie je potrebné podčiarkovať, že americkú hegemóniu nemožno stotožňovať s možnosťami a ambíciami diktatúry.
Ešte dôležitejšie je, že povahe amerického politického systému odporuje úsilie o svetové diktátorské panstvo. Vôbec nie je ľahké mobilizovať americké zdroje pre dlhšie medzinárodné angažovanie sa, a to už nehovorím o verejnej mienke a jej odpore proti nasadzovaniu moci a k tomu ešte v iných krajinách. Americký demokratický systém už svojou podstatou sa stavia proti výkonu svetovej imperiálnej zodpovednosti. Je dokonca pravdepodobné, časom sa bude vnútropolitický odpor voči svetovej vedúcej úlohe Ameriky stupňovať, osobitne zoči voči domnelým záťažiam, ktoré sa zdajú s tým spojené.
Stále viac príznakov hovorí o tom, že Američania stále viac a viac pociťujú nechuť, ba dokonca odpor voči celosvetovej americkej angažovanosti. Nielen masové médiá, ale aj verejnosť stále väčšiu pozornosť venuje vnútropolitickým záležitostiam. Tento fenomén má mnoho spoločného aj so vzostupom multikulturalizmu v USA. Stále ťažšie je definovať spoločný národný záujem, ktorý by viedol k rovnakej súdržnosti ako Amerika zažila počas druhej svetovej vojny alebo aj počas studenej vojny. Okrem toho rozširovanie multikulturalizmu je sprevádzané tým, že Američania sa stále viac zaoberajú tým, čo by sme mohli nazývať "virtual reality", tak ako ju ponúka televízia. Pasívna zábava sa stále viac stáva hlavnou časťou americkej každodennosti. Tieto náznaky vzbudzujú stále viac pochybností, či demokratická spoločnosť opierajúca sa o do seba zahľadenú masovú kultúru, bude schopná v dlhšej časovej perspektíve prebrať na seba povinnosti vedúcej krajiny sveta.
Zastaviť anarchiu
Nemali by sme však zabúdať na to, že v najbližšej budúcnosti - t.j. v období dvoch nasledujúcich generácií - pravdepodobne Amerika nebude konfrontovaná ani s jednou mocnosťou, ktorá by mohla ohroziť jej vedúce postavenie. Dokonca asi ani nová mocenská koalícia by nebola schopná prevziať vedenie. Z toho vyplýva, že ďalším aspektom súčasnej reality je to, že jedinou alternatívou k americkému vedeniu sa zdá byť globálna anarchia, postupné celosvetová fragmentácia stability, zostrenie medzinárodných konfliktov so všetkými s tým spojenými negatívnymi sociálnymi a politickými dôsledkami. Amerika je teda v súčasnom momente dejín "nenahraditeľná" globálna moc, napriek tomu by mohla jej vedúca úloha byť podkopaná z vnútra prichádzajúcimi - skôr kultúrnymi - impulzmi, ktoré majú svoje korene v demokratickom systéme samom.
Musíme si preto klásť nasledujúcu otázku: Môže sa súčasná svetová prevaha Ameriky postupne premeniť na nejakú formu trvalej medzinárodnej kooperácie, ktorá bude spočívať na reálnych predpokladoch globálnej moci a nie na idealistických tézach? Takou je napríklad iluzórna svetová vláda a prípad Organizácie spojených národov. Nakoniec, nejakým spôsobom k Amerike ako v súčasnosti jedinej svetovej mocnosti sa musia v nejakej štukturovanej forme medzinárodnej kooperácie pripojiť aj iné regionálne mocnosti a vytvoriť tak základy pre stabilné politické rozhodnutia v globálnom meradle. Ako by mohla takáto kooperácia vyzerať bez toho, aby nebola zlučiteľná so stále ešte pretrvávajúcou, možno však len na určitú prechodnú dobu viazanou, svetovou dominanciou Ameriky?
Tieto ťažkosti sa dnes mimoriadne jasne ukazujú vo vzťahoch medzi USA a Čínou. Čína ako regionálna mocnosť neustále získava na významnosti. V dôsledku toho sú vzťahy medzi obidvomi štátmi stále dôležitejšie. Fakticky by sa v priebehu života jednej generácie mohli stať svetovo najdôležitejším bilaterálnym vzťahom. V tomto prípade si však môžeme len veľmi ťažko predstaviť, že tieto vzťahy by mohli byť vybudované na ľudských právach, resp. na primáte demokracie. Mohli by sme dúfať, že demokracia a politické uznanie ľudských práv sa postupne presadia aj v Číne. Lež i tak núti potreba stabilnej medzinárodnej kooperácie medzi veľmocami - teda rozhodovanie sa v dileme "konflikt, alebo anarchia" - k opatrnému, k istému cieľu smerujúcemu zdôrazneniu primátu geopolitickej stability. Takýto kompromis medzi demokratickými a nedemokratickými princípmi však vedie k riziku, že prispejeme k legitimizácii autoritárnej vlády namiesto toho, aby sme posilňovali demokraciu.
Globálna demokracia by mohla byť ohrozená aj iným javom medzinárodnej politiky, totiž rozptylom moci v dôsledku pokračujúceho rozširovania zbraní hromadného ničenia od väčších k menším politickým entitám. Nie sú to len menšie mocnosti, ktoré sa dnes stávajú vlastníkmi zbraní hromadného ničenia, je totiž veľmi pravdepodobné, že v dohľadnej budúcnosti si prístup k takýmto zbraniam zabezpečia nielen štáty, ale aj fanatické politické organizácie.
S rastúcimi obavami pozorujeme rozmach medzinárodného terorizmu v posledných rokoch. Najprekvapujúcejším aspektom tohoto terorizmu je jeho technologické zaostávanie. Až do súčasnosti sa väčšina teroristických akcií vykonáva prostriedkami, ktoré sa dajú jednoduchým spôsobom kúpiť a ktoré sú veľmi podobné tým, ktoré anarchisti používali už pred 150 rokmi. Väčšina teroristov sa stále ešte spolieha na revolver a bombu. Jediný teroristický akt, ktorý využíval náročnejšiu technológiu, bol atentát sarinom v tokijskom metre. Je pravdepodobné, že jedného dňa sa teroristi zrieknu svojej skromnosti a to predovšetkým preto, že hlavné prekážky pre zaobstaranie si zbraní masového ničenia, totiž ich technologická komplexnosť a vysoká cena, hrajú stále menšiu úlohu. Skrátka, skôr alebo neskôr by svet mohol byť konfrontovaný s nukleárnou partizánskou vojnou.
Toto nebezpečenstvo si bude možno vyžadovať taký stupeň medzinárodnej kooperácie, ktorý by mohol kolidovať s primátom demokratického ideálu. Okrem toho musíme pripustiť, že americká politika zabraňovania rozširovaniu nukleárnych zbraní nikdy nebola dôsledne realizovaná. V skutočnosti je politika USA v tomto bode veľmi selektívna. Celkom otvorene USA pomohli Veľkej Británii stať sa nukleárnou veľmocou. Tak isto existujú spoľahlivé informácie, že USA diskrétne pomohli Francúzsku realizovať jeho nukleárny program. USA veľkoryso prehliadli aj získanie atómových zbraní Izraelom. Takáto selektívna politika "non-proliferation" prirodzene neprispieva k tomu, aby sa zabránilo rozširovaniu atómových zbraní.
Skutočne univerzálna politika nerozširovania by musela poskytnúť garancie pre krajiny, ktoré sa vôbec nesnažia o získanie atómových zbraní. Tieto by bolo potrebné ochrániť pred tými susedmi, ktorí sa o to snažia. Možno však pochybovať, či by demokratické vlády boli schopné ponúknuť takéto garancie a je temer isté, že s týmto by americký Kongres nesúhlasil, i keby išlo o spriatelené štáty. Avšak bez takýchto garancií globálna politika nerozširovania má viac dočinenia s politickým sloganom ako s účinnou politikou.
Jedinou schodnou alternatívou v tejto súvislosti by bolo kolektívne úsilie najdôležitejších nukleárnych mocností - vrátane autoritárnych - stabilizovať a ohraničiť rozširovanie zbraní hromadného ničenia. Toto by však znamenalo odstúpiť od demokracie ako základného princípu medzinárodnej politiky a posilniť princíp mocenskej hierarchie, teda takej hierarchie, ktorá nie je v súlade s požiadavkou demokracie.
Autor je americký politológ
