Zlodej, ktorý rozdáva

Básnik Ivan Mojík (1928) prežíva veľmi plodné tvorivé obdobie. Od roku 1991, keď sa opätovne naplno programovo prihlásil k avantgardnej lyrike, najmä nadrealistickej, publikoval päť kníh vrátane štúdie Áno a nie futurizmu (2001). Nateraz poslednou básnickou zbierkou je Zlodej pŕs (Slovenský spisovateľ 2001).
Počet zobrazení: 1727

Básnik Ivan Mojík (1928) prežíva veľmi plodné tvorivé obdobie. Od roku 1991, keď sa opätovne naplno programovo prihlásil k avantgardnej lyrike, najmä nadrealistickej, publikoval päť kníh vrátane štúdie Áno a nie futurizmu (2001). Nateraz poslednou básnickou zbierkou je Zlodej pŕs (Slovenský spisovateľ 2001).

Básnik pokračuje v tvorivom úsilí vyťažiť z nadväznosti na slovenský i svetový nadrealizmus nové podnety, nové nápady, novú imaginatívnosť. Vo väčšine básní novej zbierky uplatňuje kolážovitý tvorivý postup, texty nápadne pripomínajú na svoju dobu odvážne výtvarné koláže skutočných majstrov surreálneho sveta.

I. Mojík sa ku všetkým domácim i svetovým vplyvom celkom otvorene priznáva a hlási. Dosýtosti sa usiluje vychutnať čaro nadväznosti na Lautreamonta, Apollinaira, Bretona, Nezvala, Morgensterna, Jandla či Marinettiho. Nemožno, pochopiteľne, vynechať ani našich domácich majstrov nadreálna - najmä Fabryho, Bunčáka, Žáryho a Raka.

Avantgarda na Slovensku
Pri prijímaní a axiologickom zaradovaní Mojíkovej poézie zo súčasného obdobia môžu rezonovať najmä otázky typu - ako silno ešte pôsobia odozvy avantgardy 30. a 40. rokov 20. storočia na súčasného vnímateľa poézie? Akých čitateľov vlastne mali a majú slovenskí nadrealisti a ďalší predstavitelia avantgardy? Možno už problematiku - a teda i poetiku - avantgardy spomenutého obdobia považovať za uzavretú, ukončenú či vyčerpanú?

Z histórie nielen literárnej je viac ako zrejmé, že vývin avantgardy na Slovensku hlavne po roku 1948 nebol uzavretý či ukončený prirodzeným spôsobom, nevyčerpal ani zďaleka svoju energiu. V týchto súvislostiach je Ivan Mojík vari jediným na Slovensku, ktorý sa viac ako výrazne pokúša oživiť účinnosť vplyvov moderny a najmä avantgardy smerom k slovenskému prijímateľovi.

Knihy, ktoré publikoval v súčasnosti napríklad Albert Marenčin, ďalší spisovateľ i výtvarný tvorca, ktorý sa proklamatívne priznal k nadrealizmu, nemajú v sebe toľký náboj hýrivej či provokatívnej imaginatívnosti, príznačný pre avantgardu ako takú. Vo výtvarnom svete je najvytrvalejším i celoeurópsky uznávaným surrealistom, hoci na Slovensku ešte stále akoby naplno neobjaveným, maliar Karol Baron.

Skepsa s plodmi fantázie
Vráťme sa však k poézii I. Mojíka, ktorú nájdeme v zbierke nazvanej vyzývavo i aluzívne. V úvodnej básni Azúroví kúzelníci nesú v náručí slzu i vesmír volá po naladení na vlnovú dĺžku nadrealizmu - „...Dvíhať kroky vesmíru/ Ktoré tu zanechali azúroví kúzelníci/ Dať im nový tvar nový zmysel...“ V tejto básni tiež píše o naplnení predstavy, podľa ktorej treba „...Fárať do seba...“ V týchto intenciách uplatňuje gejzíry až márnotratnej obrazotvornosti vo väčšine básní zbierky. Využíva tiež množstvo známych narážok a pojmov, ktoré chce posunúť do úlohy dorozumievacích konektorov pri chrlení aj zložitých a krkolomných obrazov - básnických koláží (napríklad zmienka o náhodnom stretnutí šijacieho stroja a dáždnika na pitevnom stole, či svojskom komentovaní tvorivých počinov svetových i slovenských surrealistov).

Objavíme aj zrejme nechcený autoportrét či literárnu autocharakteristiku - týka sa to básne Neosurrealista-samotár, kde hneď v prvom verši „Chce z trosiek dom postaviť zas...“, hoci ho prenasledujú i pochybnosti „...I fantázie strom je už opľutý/ No pierot nájde plameň vie/ Či šabľu novej knuty...“ Napriek tomuto predznamenaniu a skepse sa bohato sýti plodmi stromu fantázie, nespútanej obrazotvornosti. Len občas využije gnómické či aforistické vyjadrovanie sa: „Pre niekoho môže byť aj sloboda trestom.“ (z básne Tak alebo onak).

Mojík skúša aj metódu psychického automatizmu, aj texty básnickej prózy. Niektoré básne sa naplno vymkli súradniciam zrozumiteľnosti, ale napriek tomu vyznieva celá nová zbierka I. Mojíka priaznivo, ponúka hýrivú a nápaditú básnickú fantáziu, ponúka stretnutia s avantgardnými básnikmi, či už v rovine slovníka, kde sa v mnohom prekrýva s básnickým výrazivom našej nadrealistickej avantgardy, alebo v rovine osobnej, keď Pavlovi Bunčákovi venoval dve zaujímavé básne - Pohreb básnika Pavla Bunčáka a Noc so starým surrealistickým básnikom. Básnik novou zbierkou pôsobí skôr ako zlodej mnohorakej krásy, ktorú štedro a márnotratne rozdáva svojim čitateľom.

Autor (1950) je literárny publicista

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984