Virtuálna realita pod Tatrami
Akoby sa s nedávnym prelomom rokov (i tisícročí) spájala súťaž všetkých médií o prestížnu cenu, ktoré z nich prinesie čo najexkluzívnejšiu odpoveď čo najznámejšej či najvýznamnejšej osoby, okrem iného aj na otázku, ako bude svet v novom tisícročí vyzerať, čo očakáva od prichádzajúceho nového storočia. A tých odpovedí bolo naozaj neúrekom, dokonca v tom prelomovom období mali i svoju exkluzivitu a vlastné čaro. Prešli však necelé dva mesiace a nás najviac zaujíma, čo sa stane teraz, tento rok. Prestávame sa starať o nereálne vízie, o to, kto je na čele vlády, parlamentu, ktorá strana má koľko preferencií, kto vyhrá voľby, či sa príjme tak potrebná a očakávaná novela ústavy, či sú interrupcie vecou ženy alebo vecou politickou, ako to hlásajú kresťanskí demokrati...
Oveľa viac nás páli, že si aj tento rok opäť o niekoľko dierok utiahneme opasky. Zdražel plyn, elektrina, teplo, voda, cestovné, pošta, potraviny, lieky. Všetko. Cenami sa blížime Západu, ale Európska únia sa z nás od nedočkavosti netrasie. Budeme v nej hrať druhé husle, alebo dokonca len part činelov. Tí, čo nás dva roky opíjali rožkom v domnienke, že príde čas, keď im budú európski kolegovia zobať z ruky, pravdepodobne klamali. Veď ak je pravda to, že by nás do prvej skupiny kandidátskych krajín na vstup do EÚ v roku 2004 neprijali len pre neschopnosť súčasného slovenského politického spektra prijať novelu ústavy, prečo s tým robia také drahoty? Postoj opozície je však jednoznačný - novela podľa nej ohrozuje vnútornú integritu a suverenitu štátu. V pozadí sporu sa vznáša aj obava z možnej zmeny hraníc a autonómie. Hlavné ohrozenie však vidí v kompetenciách novovznikajúcich vyšších územných celkov. Znakom vyspelej demokracie je možnosť otvorenej diskusie. Či však v prípade neefektívnej a nič konkrétneho neprinášajúcej parlamentnej rozpravy nejde len o medvediu službu, ukáže prinajmenšom koniec tohto týždňa.
Keď sledujeme spoločenskú a politickú situáciu na Slovensku, môžme mať mnohí pocit, akoby sme sa ocitli vo svete virtuálnej reality. A politici pomocou jej systémov akoby stále dokonalejšie klamali čoraz viac našich percepčných kanálov. Ovplyvňujú naše zrakové a sluchové vnemy, dostávajú sa nám pod kožu, do mysle. O niekoľkých vcelku úspešných ťahoch svedčia i posledné prieskumy verejnej mienky - doteraz nepochopení sa derú do popredia, stálice zotrvávajú, alebo odchádzajú na nie vždy zaslúžený odpočinok. Virtuálna realita má dve dimenzie. Pri prvej, realistickej "veci" vyzerajú a chovajú sa prirodzene, pri druhej, nerealistickej dostáva priestor fantázia. Niekedy prevláda jedna, inokedy druhá. Zdá sa - no zdanie niekedy klame - že sa u nás v poslednom období teší väčšej obľube práve tá druhá. Hádam časom dospejeme k poznaniu, že najdokonalejšou virtuálnou realitou je realita skutočná, alebo že totálne oklamať prostredníctvom virtuálnej reality sa dajú len roboty. No, ako je známe, robot už nie je človek.