Človek je sám za seba zodpovedný
Eva Dzurindová, riaditeľka Linky detskej istoty SV pre UNICEF
Rodáčka zo Žiliny. Maturovala v rodnom meste, kde absolvovala Vysokú školu dopravnú. Má aj prax ako brigádnička na železnici a dlhší čas pôsobila na riaditeľstve Železníc SR v Bratislave na Klemensovej ulici. Teraz pracovne sídli za rohom, na Grösslingovej ulici - na Slovenskom výbore pre Detský fond OSN - UNICEF, kde je riaditeľkou Linky detskej istoty. Má peknú pracovnú náplň: problematika detských práv. Má dve deti, dcéry Zuzanku a Katku, obidve gymnazistky. Jej manželom je premiér Slovenskej republiky Mikuláš Dzurinda. Po prepletačke labyrintom chodieb zistíme, že kráľovstvo pani Evy nie je na vrchole budovy, ale skromne, až veľmi skromne v podpalubí. Síce za sklenenými stenami, no bez jediného obloka aspoň s výhľadom na ulicu. Vešiaky stoja vonku v hale. V jej úradovni bez sekretárky a iného servisu je okrem kresla pre hostí pracovný stôl s hŕbami listín a iného ležérneho neporiadku, pripomínajúci pracovňu spisovateľa alebo redakcie. Slovom, sme tu, aj zásluhou jednoduchosti domácej panej v pohode - ako doma.
Všetko robíte sama?
- Potrebujeme prostriedky na hŕbu iných vecí. Tu, čo sa dá, stíhame sami.
Čo všetko stíhate?
- Máme tri aparáty, na viac teraz nemáme. Pracujú naplno, 24 hodín denne, 365 dní do roka.
Aj cez Vianoce?
- Aj. Aj cez všetky sviatky. Ľudské problémy nemajú sviatky, ani prázdniny. Vtedy býva tých volaní dokonca najviac.
Koľko?
- Teraz dvanásť tisíc mesačne, v lete až štrnásť. Ale rozhovory bývajú dlhé, nie všetci sa sem dovolajú. V Anglicku majú presný systém, ktorý zaznačí, koľkí sa dovolali a koľkí sa len chceli dovolať, no linka bola obsadená.
A tí volajúci?
- Ide prevažne o deti, no bývajú aj dospelí, často ľudia, ktorí si nevedia rady a nemá ich kto ani vypočuť.
Hanbia sa? Otvoria sa vám celkom?
- Báť, ani hanbiť sa nemusia. Sme anonymní…
Ale keby ste veľmi chceli, ak ide povedzme o signál trestného činu, hoci zo zúfalstva, tak by ste dokonca mali odhaliť ich anonymitu.
- Pravdaže, mohli by sme. Ak by išlo o ohrozenie spoločnosti. Ale prevažná väčšina sa ani nevyhráža, ba ani nežiada priamu pomoc. Chcú si uľaviť, zbaviť sa bremena, povedať to, čo sa neodvážia poodhaliť ani rodičom, ani škole. Potrebujú vedomie, že ich ktosi počúva.
Ste teda čosi ako spovednica či bútľavá vŕba?
- Sme podistým trocha viac. Ponúkneme pomoc. Pravda, ak volajúci sám, bez nátlaku vystúpi z anonymity a o pomoc požiada.
Často?
- Práve sme sa vrátili z mestečka - meno nepoviem, to by bolo porušenie našich zásad - a riešili sme častý problém: škola-rodičia-dieťa.
Úspešne?
- Čo je to úspešne? To sa ukáže vždy až časom. No nebola by som tu ani minútu, keby som neverila v osožnosť svojej práce.
Aký aparát to vyžaduje?
- Vyžadoval by sa väčší, problémov pribúda. Ale sme momentálne dvaja - stáli, interní.
A externí?
- Stovka. Musím zaklopať: máme pohotový tím, sú v ňom odborníci z rozličných odvetví a… Môžem sa pochváliť?
Môžete.
- Prieskum, ktorý urobila v apríli 2000 na Slovensku švajčiarska centrála UNICEF pre Európu, nás zaradil spomedzi obdobných organizácií u nás na druhé miesto. Prvým je zásluhou dlhej tradície Červený kríž.
Ako sa dopĺňate vy, tu v podpalubí, so Slovenským výborom pre UNICEF?
- Máme spoločný národný projekt. Dopĺňame sa tak, ako by sa mali dopĺňať všetky zložky spoločnosti, ak majú spoločný cieľ.
Vy veríte, že ho máte, výsledky vás podopierajú, pokiaľ ide o deti. A čo by ste poradili tým často rozhádaným veľkým deťom, keby vám zavolali?
- To isté, čo tým "našim" deťom. Ibaže by sme sa nerozutekali za nimi, aj keby z tej anonymity vystúpili.
Čo teda považujete za úspech - u malých a veľkých detí?
- To, že vôbec zavolajú.
Badám, že vás práca baví. Vy, dopraváčka, a zrazu ste prehodili výhybku na celkom inú trať…
- Nie je celkom iná, pokiaľ ide o životné smerovanie. Môj otec ma naučil, že potrebou života je mať pocit istoty.
A vy ste ju hľadali na vysokej dopravnej?
- Mojím snom bola filozofia, no z dvesto uchádzačov o štúdium na univerzite mňa nevybrali. Chýbalo mi zázemie, šťastie a pár prijatých bolo hádam lepších.
Banujete?
- Ani zamak. Človek sa nemá priveľmi obracať späť. Ale z otcovej múdrej filozofie ostalo poučenie: týka sa strachu. Každý človek sa bojí a v živote ide o to premôcť svoj vlastný strach.
A vy ste ho - premohli?
- Pokúšala som sa, s rozličným úspechom, ale vždy odznova.
Kedy to zlyhávalo? Priateľstvá, dievčenské lásky?
- Kdeže. So slovom priateľstvo narábam opatrne. Aj teraz máme ľudí, čo sa verejne oslovujú "milí priatelia", a ich skutky sú opačné. A tak je to i s inými používanými pojmami. Ja nie som puritánka, ale mám morálne zásady. Iné je mať strach a iné je vyhľadávať riziká.
A tréma?
- Pri štúdiu, ani v práci netrpím prehnanou trémou. Iba ako dievča som sa vyhýbala všelijakým exhibíciám. Hádam preto som ani nesúťažila v recitačných pretekoch, hoci mojím snom nebolo vyhrať Hviezdoslavov Kubín.
Máte poéziu rada, alebo je vám proti srsti, keď ste sa jej v škole tak vyhýbali?
- Mám rada pekné, slnečné veci v živote preto, lebo som sa naučila mať rada človeka. Aj keď som sa nepredvádzala na pódiu, básničky a rozprávky som od detstva mala rada. A naučila som to potom i svoje deti.
Ešte povedzte, že ste ich aj písali.
- A keď poviem? Ale to nie je pre verejnosť…
Iba pre hŕstku našich čitateľov. O čom to bolo, o láske?
- Zamýšľala som sa nad zmyslom života. Mnohé moje poznania z čias, keď som sa takto zhovárala sama so sebou, platia podnes.
A teraz?
- Vymýšľam. Prevažne pre svoje deti. Rástli s rozprávkami. A keďže sa rozprávky opakovali, tak som si ich musela povymýšľať.
Aj vo veršoch? Prisľúbili ste…
No dobre, ale nesmejte sa mi. Tak: "Ktože sa to, ktože blíži ku kozľacej lesnej chyži? Ach, veď je to zlý vlk sivý, už aj búši ako divý na okienka aj na vrátka… Takto volá na kozliatka…"
A ďalej? Otvoria?
- V tom je práve to. Raz áno, raz nie.
Deti vám predpisujú, zrejme chcú neustále čosi nové. Zmenu.
- Deti sú už teraz veľké a nútia ma, aby som to všetko spísala.
A spíšete?
- Až keď náš čas bude menej hektický…
Čo je to, preboha, za cudzie slovo?
- Myslím pokojný či aspoň pokojnejší.
Vidíte, aj to by bola rozprávka. Aké rozprávky teraz vaše dcéry čítajú?
- Rozprávky pre veľkých. Pre nich je najväčší rozprávkar William Shakespeare.
Pôjdu po vašich tratiach? Vari nie po stopách toho stratfordského komedianta, čo zdrhol od manželky k divadlu?
- Skoro ste uhádli. Staršia, Zuzana, sa skutočne ťahá k divadlu, ale nie na dosky, čo znamenajú svet, skôr k dramaturgii a réžii.
A mladšia?
- Volá sa Jana. Jej záujmy patria úplne športu. Atletika, no najmä tenis, ktorý poctivo trénuje.
Ambície? Wimbledon?
- Je šťastie pre rodičov, ak sa ich deti zamerajú na pozitívnu činnosť, ktorá im vypĺňa čas, pritom z ich nemusia byť ani šampióni.
Patríte k tým, čo prioritu rodiny kladú na najvyšší stupeň hodnôt. Ale máte na to vždy čas?
- A načo by som ho mala mať, ak nie práve na to? Platí to aj o manželovi, hoci je časovo vyťažený až-až. Prepáčte mi malé vybočenie z témy, no nie je to o ňom, ale o rodine ako celku. Berieme deti spolu na dovolenky, boli s nami aj v Ríme, v horách počas prázdnin.
Milujete hory?
- Odmalička. Preliezla som okolie Žiliny, Rozsutec, Polom, Kraľoviansku dolinu, teraz Tatry. Milujem ihličnaté šíravy. Rovina ma neláka.
Je vám trocha ľúto za Žilinou?
- Zavše, za rodičmi, za horami.
Ale rada cestujete šírym svetom? Služobne, či len tak?
- Poviem priamo: ísť podľa protokolu, kde vám nalinajkujú program, nie je bohvieaký pôžitok. Pracovné služobné cesty, aké boli moje porovnávacie, za kolegami z Child Line v Londýne a Leeds mi dali veľa poznatkov. Ale najradšej som bola naozaj len tak v Paríži, prísť a bez rezervácie si pohľadať hotel, bez programu sa túlať, kde ma nohy povedú.
A viedli do chrámu Notre Dame?
- Žiadne múzeá, žiadne pamiatky, nič z toho, čo sa má a patrí. No, trocha aj. Paríž mi pripomína krásne divadlo, celok, stačí mi prísť s batohom na chrbte, prechádzať sa ulicami, posedieť si, kde sa mi zachce, povečerať medzi študentmi. Slovom, dýchať mesto a doniesť si domov jeho vôňu.
Čo práve čítate?
- Mám toho odrazu viac rozčítaného. Z takých poučných Deň Európy. Z prózy Simmela a k tomu ako príkrm pesničky, francúzske šansóny. A pre množstvo pekne rozprávaných faktov stále knižky Vojtecha Zamarovského.
A naše divadlo? Čo v poslednom čase upútalo vás alebo budúcu režisérku Zuzanu?
- Obchod na korze.
Máte čosi ako životné vyznanie?
- Mám: človek je sám za seba zodpovedný. Keby sa stalo hocičo.
A želanie nastupujúcemu storočiu?
- Mať rád ľudí.
Ako zakončíte tento deň?
- Bozkom. Ani jedno dieťa nemôže ísť spať bez symbolického bozku blízkeho človeka. Poznáte niečo krajšieho ako bozk?
S hosťom SLOVA sa zhováral Miro Procházka
