Reklama
Reklama

Nezmyselné putovanie

V decembri minulého roka žila Koltésom doslova celá Praha. Nielenže sa konala druhá premiéra Návratu do púšte, ale ten istý deň sa stal svedkom premiéry hry Roberto Zucco v absolventskom predstavení štvrtého ročníka na Akadémie múzických umení (AMU).
Počet zobrazení: 1292

V decembri minulého roka žila Koltésom doslova celá Praha. Nielenže sa konala druhá premiéra Návratu do púšte, ale ten istý deň sa stal svedkom premiéry hry Roberto Zucco v absolventskom predstavení štvrtého ročníka na Akadémie múzických umení (AMU).

Hra vznikla na základe výzvy o pomoc pri hľadaní masového vraha Roberta Succa, ktorú autor spolu s fotografiou zločinca videl v Parížskom metre. Skutočný príbeh psychicky narušeného násilníka sa stal predlohou k enigmatickému putovaniu Roberta na ceste životom. Stretávame ho na strechách väzenia za bezmesačnej noci, v čase, keď sa aj skutočnému vrahovi naozaj podarilo uniknúť.

Po úteku sa stretáva s matkou, u ktorej nenájde nič iné, len nenávisť, pohŕdanie a strach. Tá zavrhnutím syna poprie seba, a preto končí svoj život jeho rukou. Zucco sa potom na úteku stretáva s Dievčaťom, ktoré znásilní. Na výmenu prezradí Dievčaťu svoje meno.

Žiaden problém nie je problémom, kým nevymyslíme vhodný názov. Podobne je to i so Zuccom. Dievča, poznajúc jeho meno, sa vydá na strastiplnú púť za spoznaním toho, ktorý ju, v biblickom zmysle slova, násilne "spoznal".

Pri svojom prechode, podobne ako v stredovekých mystériách o stvorení sveta, stretáva všetky typy ľudí: navštívi peklo v podobe Parížskeho metra, kde vypočuje Starca stelesňujúceho Acheronovo poznanie konečnosti pozemských vecí. Spozná nízkosť a prízemnosť vykričaných štvrtí a stane sa vykonávateľom zvrhlých nevyslovených túžob Elegantnej dámy, ktorá sa chce podvedome zbaviť vlastného dieťaťa, aby mohla s Robertom začať nový život.

Mytologická metafora prechodu

Zucco prechádza životom ako trestajúci boh, ktorý sám trpí nepochopením a v odsúdení ľuďmi a smrti nachádza naplnenie svojej božskosti a očistného poslania na zemi. Príbeh vraha Succa sa Koltésovi stal inšpiráciou ku hre zobrazujúcej archetypálny rituál prechodu, zmeny stavu, hľadania a nachádzania poznania. Zucco však v závere hry nepadá zo striech väzenia, ale stáva sa falusom slnečného boha Mitru, v ktorom sídli všetka sila a majú pôvod vetry ovládajúce chod sveta.

Zuccov prechod pozostáva z pätnástich zastavení, z pätnástich rôznych miest, ktoré ho v súlade s Koltésovou poetikou zakaždým privedú k spoznaniu inej stránky ľudského údelu. V inscenácii AMU zostáva priestor trvalo zahalený do mierneho šera, až úplnej tmy. Len na niekoľko okamihov sa rozsvieti oslepujúce svetlo vnášajúce jasno do temných vražedných výčinov hlavného hrdinu.

Scéna pozostáva z čiernych podlhovastých bední, ktoré si herci sami prenášajú a vytvárajú priestor na jednotlivé Zuccove zastavenia. Scéna stretnutia s Dievčaťom sa - presne podľa autorových inštrukcií - odohráva pod stolom, kde sa Dievča (Nataša Gáčová), vystrašené vtáčatko, skrýva pred neznámym násilníkom. Ten v podaní Petra Lněničku svojím dobráckym a drobným zjavom pripomína skôr rozprávkovo dobroprajného Popolvára ako nepochopeného mladého muža zvádzajúceho existenciálny zápas o svoje miesto medzi ľuďmi. Tento hendikep sa mu nepodarilo odstrániť ani herectvom, ktoré síce správne zbavil akéhokoľvek psychologizovania, ale neobohatil ho o nič kontemplatívne zvnútorňujúce, čo by vyjadrilo Zuccovo konanie lepšie ako sošné a vzdialené zúčastňovanie sa na hereckej akcii a odriekaní textu.

Odcudzený svet?

Všetci herci počas predstavenia zostávajú na scéne a prizerajú sa osudom nešťastného Roberta. Vytvárajú tak určitý druh divadla v divadle a dojem, že dianie na scéne je v nedohľadnej diaľke. Zostávajú v komunikačnom priestore medzi hľadiskom a javiskom, a tak brechtovsky scudzujú a vyzývajú vedomie divákov, aby súdilo a hodnotilo.

Koltésov text hovorí o vnútornom svete, o prerode, o prechode životom, prechode do iného stavu. Ani zdedené, generáciami starých mám preverené etické a morálne hodnoty nám neukážu smer v spleti archetypálnych a psychologických obrazov.

Spomínané brechtovské scudzovanie však bráni tomu, aby sa mohol divák amáckej inscenácie citovo zainteresovať do príbehu, aby jeho odkaz nevnímal naučenou logikou a neposudzoval získanou etikou. Preto v konečnom dôsledku inscenácia vyznie zbytočne a bez zjavného posolstva. Neustála prítomnosť všetkých hercov na javisku neumožní, aby scéna, kde sa dav ľudí prizerá na vraždu dieťaťa a únos jeho matky, niesla šokujúco ľahostajnosť odhaľujúci náboj a poukázala na nezáujem o život jednotlivca a chlad medziľudských vzťahov.

Jednotlivé scény sa dramaturgovi a režisérovi (Johana Součková a Filip Nuckolls) nepodarilo prepojiť a významovo sceliť metaforou starobylého rituálu o prechode do iného stavu bytia, a preto vyznievajú len ako krátke herecké etudy. Niekedy monumentálne náboženská a inokedy zase púťovo banálna hudba Šimona Vosečka len prispieva k celkovému chaotickému dojmu, ktorý zatieni miestami veľmi dobré herecké výkony (napr. Taťána Kupcová, ktorá vyjadrila súboj Zuccovej matky s láskou a strachom pri stretnutí so synom, ktorého už nie je schopná spoznať a považovať za vlastného).

Nedostatočné členenie priestoru jednotlivých scén a tiež kostýmové rozlíšenie hlavne mužských postáv, ich stála prítomnosť na javisku (policajti sa miešajú so svalovcami a pasákmi natoľko, že nakoniec nevieme, kto je kto) úplne pohltí príbeh a štruktúru pôvodného textu a Zuccova smrť potom v závere neznamená vyriešenie konfliktu, ale je len ďalšou z radu otriasajúcich udalostí.

City treba ukázať

Koltésove texty sú nabité citmi všetkých druhov. Udalosti v jeho hrách nenasledujú za sebou logicky, kauzálne, ale sú pospletané intuitívne, asociatívnym radením motívov, ktorých pravzor našiel autor v povestiach a liturgických textoch starých aj súčasných náboženstiev.

Bez citov a mytologického podkladu strácajú Koltésove hry svoju podstatu a výpovednú hodnotu, ich štruktúra sa rozpadáva a hĺbkový ponor do ľudskej podstaty zostáva na povrchu. Počas "Koltésovskeho týždňa" v Prahe sme mali možnosť vidieť emocionálnu silu divadla v réžii Romana Poláka a citové ochudobnenie, ktoré zničilo všetko úsilie tvorcov v absolventskom predstavení AMU. Takáto priama konfrontácia dokazuje, že pri inscenovaní moderných dramatických textov treba zabudnúť na teórie z minulosti a spoľahnúť sa len na vlastnú priamu skúsenosť s autorovým textom, intuíciu a hlboké citové prežívanie.

Autor (1975) je filológ

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama