Divadlo v plameňoch

Prázdny priestor. Z ľavého portálu vychádza dym. Opatrne sa plazí k žene. Žena v dlhých čiernych šatách nesie v ruke šamlík, pomaly si naň sadá, kameňom drví orechy a rozmýšľa o tých najprirodzenejších veciach na svete. Hovorí o deťoch, ženách a mužoch, o pravde a klamstve, o svetle a tme... Dym je čoraz štipľavejší, nedovoľuje dýchať, ale žena pokračuje.
Počet zobrazení: 1451

Prázdny priestor. Z ľavého portálu vychádza dym. Opatrne sa plazí k žene. Žena v dlhých čiernych šatách nesie v ruke šamlík, pomaly si naň sadá, kameňom drví orechy a rozmýšľa o tých najprirodzenejších veciach na svete. Hovorí o deťoch, ženách a mužoch, o pravde a klamstve, o svetle a tme... Dym je čoraz štipľavejší, nedovoľuje dýchať, ale žena pokračuje. Nevidí oheň oblizujúci ľavý zadný horizont. "Ale tam vzadu, na javisku, horí!", ozve sa jemne, bez náznaku paniky, z hľadiska. Emília Vášáryová sa postaví, zoberie šamlík, pozrie smerom k plameňom a pokojne kráča k pravému portálu. Svoj divadelný monológ už v tejto chvíli nedokončí...

Na javisku sa striedajú hasiaci technici s hercami divadla a nik nechápe, čo sa to vlastne deje. Oheň a dym v tomto predstavení predsa neúčinkujú, je potrebné ich zničiť. Herec Petr Nárožný upokojuje divákov, prisľúbi im vyvetranie divadelnej sály a návrat na miesto, kde živel prerušil dej.

Návrat do Návratu do púšte

Žena si opäť prináša šamlík, rozhliadne sa vôkol seba, o niečo nervóznejšie a zmätenejšie ako na začiatku sa usadí a rozpráva... o sebe, o ľuďoch, o deťoch, o svete, o tráve, o vode, o kameňoch... Všetko zlé je na niečo dobré. Oheň prinútil ženu dvakrát vstúpiť do tej istej rieky. Dokázala to. Prvýkrát sa na šamlík usadila hrdinka Koltésovej hry Návrat do púšte Matilda Serpenoisová, druhýkrát, po "požiari divadla" naň usadá Emília Vášáryová, meniaca sa pomaly a pozvoľne na Matildu Serpenoisovú.

Stáva sa, že divák často stotožňuje herca s jeho dramatickou postavou - pripisuje mu jej vlastnosti, skúsenosti, myšlienky. Nedokáže rozlíšiť, kde je hranica medzi dramatickou postavou a hercovým skutočným životom.

Emília Vášáryová sa veľmi rýchlo zmenila na Matildu Serpenoisovú vracajúcu sa v šesťdesiatych rokoch 20. storočia z rozpáleného Alžírska do ľadového Francúzska, do rodného domu, aby tu začala nový život. Ale, je to len zdanie, a to často klame. Aj Matilda klame. Nechce naspäť dom, ktorý jej patrí, chce späť svojho brata - hľadá lásku, porozumenie a predovšetkým POKOJ. Sama vychovala dve deti, zabezpečila im budúcnosť, otvorila nové cesty. A teraz čaká na svojho brata. Vráti sa s ňou do púšte?

Emília Vášáryová - Matilda Serpenoisová. Aké sú? Majú niečo spoločné?

Matilda sa po pätnástich rokoch pobytu v Alžírsku vracia do rodičovského domu, aby si odtiaľ odviedla svojho brata. Koho alebo čo by ste si dnes odniesli z rodičovského domu vy?

- Ten "šamerlík", ktorý na javisku nosím, som si vymyslela asi tri týždne pred premiérou. Napadlo mi to vo chvíli, keď som rozmýšľala o tom, čo som si z rodičovského domu odniesla ja. Začala som sumarizovať a zistila som, že je to skutočne jeden "šamerlík", ktorý sme používali ako deti. A tam ho teda mám. Nie je to ani v texte, ani to nevymyslel niekto iný. Neskôr mi napadlo, že na "šamerlík" sme si veľmi často sadali a sediac na ňom rozbíjali orechy, lež nie kameňom, ale takým obyčajným luskáčikom. Toto som si z rodičovského domu odniesla. Keby som sa dnes ešte raz mohla vrátiť do rodičovského domu, ktorý, žiaľ, už neexistuje, tak skutočne neviem, čo by som si odtiaľ odniesla. Ale tento "šamerlík" je v inscenácii vlastne symbolom toho, čo pre mňa znamená môj domov.

Matilda si prišla do svojho rodného mesta, ktoré nazýva prehnitým mestečkom, vyrovnať zopár účtov. Dokážete si aj vy "vyrovnávať účty", alebo spomienky na to zlé radšej neoživujete?

- Nie. Nevyrovnávam. Neoživujem. Ak by si mal človek vždy vyrovnávať účty za tie nedorozumenia, ktoré sa mu v živote prihodia, myslím si, že by to bol zbytočne prežitý život. Keby sme neustále mysleli len na to, že tomuto ešte niečo dlhujeme, tomuto ešte niečo musíme vrátiť, tamtomu ešte musíme vrátiť toto, lebo od neho sme dostali toľko a toľko mu musíme dať naspäť a tak ďalej... Dospela som k názoru, že je zbytočné takto tráviť život, aj tak sme tu naozaj tak krátko, že je potrebné venovať ho radšej zmysluplnejším veciam.

Ale Matilda nikdy nezabúda. Pamätá si všetky príkoria, poníženia a útrapy, osciluje v nej bolesť spred pätnástich rokov, keď ju s hanbou "vyhnali" z mesta. Uplynulo veľa času, ale ona nezabudla...

- Medzi mnou a Matildou je v tomto asi rozdiel. Matildu z Koltésovej hry vyženú z rodného mesta, vyzlečú ju donaha a oholia jej hlavu. Pravdepodobne už s dieťaťom pod srdcom prichádza do "púšte" a je tam úplne sama. V "púšti" sa jej narodí ďalšie dieťa, a ona ani nevie, od koho ho má... To je údel ženy, ktorý je zrejme dosť častý, ale tak či tak mi prichodí predsa len trošku literárny, že si to ani sama neviem predstaviť. Chápem ju, ale neposudzujem to, čo ona robí. Keď som však rozmýšľala, že by sa mi niečo podobné mohlo prihodiť, zistila som, že vôbec neviem, ako by som v živote reagovala. Neviem, čo by som robila, keby som, tak ako ona, zostala celkom sama. Ja som mala to šťastie, že som sa nikdy v živote neocitla v podobnej situácii. V situácii, keď by nebol vedľa mňa niekto stál, aby mi mohol podať pomocnú ruku. Matilda sa napokon vráti do mesta, ktoré jej ublížilo a povie: "Nie, na to ja už nemám, ja už na to nestačím, mne už nedochádzajú sily..." - touto replikou a celým svojím konaním, akoby si tie účty aj trochu vyrovnala. Zisťuje však, že už je to zbytočné a radšej sa vráti tam, odkiaľ prišla. Myslím si, že Matilda trošku zmúdrela a celá hra sa aj končí istým zmierením a predovšetkým poznaním, že predsa len niekoho má... Brat s ňou napokon do "púšte" odíde, hoci nevie, či sa budú znášať alebo nie.

Matilda rozpráva o tom, ako vníma rozdiel medzi mužom a ženou: "Muži sa správajú kamarátsky, vedia sa mať naozaj radi, nerobia si podrazy, sú na to príliš veľkí idioti, jednoducho im to vôbec nenapadne... ale keď sa priatelia ženy, veselo si pritom robia podrazy, rady si ubližujú, milujú sa a z lásky vám spravia aj tú najväčšiu ohavnosť...". Máte pocit, že to takto, alebo nejako podobne skutočne funguje medzi ženami a mužmi?

- V týchto slovách je aj taký milý humor... Samozrejme, možno takto nejako to aj funguje. Asi chcela povedať, že muži, teda, naozajstní muži, netrávia život takými zbytočnosťami, že by si vymýšľali ešte nejaké podrazy na seba. Myslím si, že keď sa muži priatelia, tak ich spája zrejme priateľstvo z detstva alebo z vojny, priateľstvo, ktoré má veľmi hlboké korene. Pravdaže, aj muži si robia podrazy, stáva sa to. Ale, čo ja viem, či to Matilda myslí vážne? Nikdy nevieme, kedy Matilda klame... V ten večer, keď nám veľmi úprimne toto všetko porozpráva, nakoniec dodá: "Dosť bolo klamstiev, večer ťa zradí...". Asi je pravdou, čo hovorí, možno si to v tej chvíli aj skutočne myslí, ale aby si náhodou nepripustila, že hovorí pravdu, tak vzápätí povie: "Ale, už nepočúvajte tieto moje klamstvá, ktoré tu vymýšľam". Tieto Koltésove slová ma oslovujú predovšetkým tým, že je v nich úžasný humor a ľudia ich aj tak berú. Bavia sa na tých "duchaplnostiach", ktoré Matilda povie, lebo v každej replike je trošku pravdy a samozrejme aj trošku schválnosti, ako keby chcela provokovať a vravela nám: "No tak, povedzte, či je to tak, alebo nie!". Rozdiel medzi mužom a ženou má asi každý definovaný sám pre seba a ona si ho zadefinovala takto. Aj to len preto, lebo ju to v ten večer baví. Je ticho, pokoj, zvonia zvony a ona si lúska oriešky na "šamerlíku", na ktorom sedávala ako malilinká a zrazu sa zveruje so svojím názorom.

Pri tom "zverovaní sa" nám Matilda radí, aby sme nikdy nikomu nepovedali, že ho milujeme, že ho potrebujeme, lebo hneď si začne myslieť, že nad nami zvíťazil. Zvíťazil nad vami niekto?

- Ja som aj celkom rada, keď niekto nado mnou zvíťazí. V živote mám veľmi rada aj takú submisívnu polohu. Myslím si, že v mnohých prípadoch je to oveľa múdrejšie a možno aj trošku pohodlnejšie. Keď niekto "víťazí" a ide "nado mnou" a ja sa potom pomaličky, v pokoji môžem za ním vliecť - to mám v živote najradšej.

Hovorili ste, že Matilda často klame. Večer nikdy nerozpráva, pretože, podľa nej, je večer ten najväčší klamár. Ale vy takmer každý večer stojíte na javisku a rozprávate, vytvárate divákovi ilúziu, "klamete". Nechceli ste niekedy "vyjsť z postavy" a z plného hrdla zakričať, že všetkého máte dosť a tento večer chcete byť niekde úplne inde?

- Večer, keď sa iní ľudia môžu ísť prejsť, alebo venovať sa naozaj svojim blízkym, alebo si sadnúť a čítať, alebo variť večeru, musí ísť herec na javisko. Dosť často mávam pred predstavením ten pocit, že teraz by bolo veľmi dobré, keby som nemusela ísť do divadla, keby som mala iné povolanie - najmä večer, keď všetci ostatní sú zalezení doma, a špeciálne, keď je vonku zima, by som sa nemusela nikam "trepať". Ale, a to je zvláštne, potom, keď už stojím na javisku a v hľadisku sú ľudia, a mám to šťastie, že sa mi málokedy stalo, aby v divadle nebolo plno, tak vtedy ten adrenalín pracuje už inak. V hľadisku začujem šum, príde zodpovednosť, po nej nastúpi taký malý záchvev trémy a vtom zabudnem na všetky moje želania, že som mohla robiť niečo iné. Už po piatich minútach toto všetko odíde. Na javisku som nikdy nemala ten pocit, aby som povedala: "Choďte už, prosím vás, domov!", i keď v každom predstavení Ionescových Stoličiek to hovorím niekoľkokrát. A ľudia nevedia, čo si o tom majú myslieť, keď ich žiadam, aby už odišli... ale neberú to vážne a na predstavení zostanú.

zhovárala sa Juliana Beňová

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984