Červení v Červenom dome

Po takmer troch mesiacoch, poznačených špekuláciami, prieskumami verejnej mienky, definitívnymi vyhláseniami a politickými či občianskymi diskusiami, uzrel svetlo sveta nový berlínsky senát.
Počet zobrazení: 2193

Po takmer troch mesiacoch, poznačených špekuláciami, prieskumami verejnej mienky, definitívnymi vyhláseniami a politickými či občianskymi diskusiami, uzrel svetlo sveta nový berlínsky senát.

Je zostavený zo zástupcov tzv. červeno-červenej koalície, čo dáva tušiť, že tento maratón nebol pre úradujúceho primátora mesta Klausa Wowereita vôbec jednoduchý.

V hre bolo totiž od začiatku viac ako len rozhodovanie o otázkach mesta. Strana demokratického socializmu (PDS) ako nasledovníčka Honeckerovej SED sa svojím ziskom 22,6 percenta hlasov postarala o rozruch nielen na komunálnej, ale aj na spolkovej úrovni. Práve nepriateľské, často až neznášanlivé pocity časti nemeckej spoločnosti voči PDS sú príčinou obozretného prístupu ostatných politických strán k všetkému, čo sa týka PDS. Strane sa často vyčíta, že jej vrcholoví politici majú síce potenciál aj úsilie potrebné na získanie pozície rovnocennej s ostatnými, no jej členská základňa je z ideologického pohľadu zastaraná, a teda neschopná potrebnej modernizácie.

V Berlíne je všetko inak. Povestný múr tu znamenal nielen oddelenie východnej časti od západnej, odlúčenie bratov od sestier, ale aj iný spôsob myslenia a iné predstavy o svete, ktoré pretrvávajú. Práve preto má byť mesto symbolom prekonania duševných bariér, mostom medzi starým a novým myslením v prospech spoločnej budúcnosti. Akceptovanie postkomunistickej PDS ako relevantnej politickej sily je pre jedných nemysliteľnou záležitosťou, pre iných výzvou. Kde inde by mala PDS začať napĺňať svoje smelé sľuby o modernizácii, ak nie v kontroverznom Berlíne?

PDS proti vojne v Afganistane
V prvých povolebných dňoch muž na čele PDS Gregor Gysi, veril, že s ním bude Wowereit pri zostavovaní koalície rátať. Núkali sa dve možnosti: tzv. semaforová koalícia, zložená z víťazných sociálnych demokratov (SPD), liberálov (FDP) a Zelených a tzv. červeno-červená, teda SPD a PDS. Nebolo veľa tých, čo si trúfali nahlas zauvažovať o existencii druhého variantu - veď kto by už riskoval, že ho označia za toho, kto „pomáha dostať sa k moci stúpencom Honeckerovho režimu“? Ako voda na mlyn pre sociálnych demokratov bolo odmietavé stanovisko PDS k nasadeniu nemeckých vojakov do Afganistanu v rámci protiteroristickej aliancie. PDS sa týmto krokom sama vyčlenila na okraj, pretože práve „neobmedzená solidarita s USA“ a zapojenie Nemecka do militaristických operácií bolo pre šéfa SPD Gerharda Schrödera spojené so zodpovednosťou a záväzkami SRN na medzinárodnej úrovni. A ten, kto je proti členstvu v antiteroristickej aliancii, je aj proti záujmom SRN - znelo časté konštatovanie. Spolu s ním aj verdikt, že PDS je pre takmer polovicu Berlínčanov, ktorí sympatizujú s krokom USA, neakceptovateľná.

Začalo sa „semaforom“
Preto sa od začiatku hovorilo výlučne o semaforovej koalícii. Neveľmi potešený touto možnosťou bol najmä Klaus Wowereit, pretože si uvedomoval silu voličských hlasov, ktoré získala PDS v Berlíne. Ich ignorovanie by sa mohlo v tohtoročných spolkových voľbách obrátiť proti SPD. Ďalej mu bolo jasné, že politická línia a programy Zelených a liberálov majú viac odlišných ako spoločných bodov a vládnutie bude poznačené nepretržitými spormi. Napriek vyhláseniam, že berlínska SPD bude pri zostavovaní koalície postupovať nezávisle od straníckej centrály, urobil po vôli svojmu šéfovi Schröderovi a rovnako hovoril o „značných rozdieloch“ v postojoch PDS a SPD. Zástupcovia podnikateľského spolku Berlín-Brandenburg vo svojom 32-stranovom vyhlásení tvrdili, že „z hospodárskeho a politického hľadiska nejestvuje žiadna alternatíva k semaforovej koalícii“, pretože prítomnosť PDS na komunálnej úrovni by odlákala zahraničných investorov. Opačný názor zastávala berlínska pobočka Nemeckého odborového zväzu. Jej šéf Dieter Scholz hlásal, že liberáli chcú praktizovať takú hospodársku politiku, pri ktorej sa štát odsúva na okraj, čo vzhľadom na berlínsku „krízu ekonomiky a pracovného trhu“ nie je žiaduce. Navyše im v prvom rade ide o privatizáciu, pričom podľa Scholza „výpredaj verejných podnikov škodí metropole Berlín“.

Podľa prieskumu verejnej mienky sociálneho inštitútu Forsa sa 44 percent opýtaných obyvateľov Berlína vyslovilo za koalíciu zloženú z SPD, FDP a Zelených. Dvadsaťštyri percent opýtaných bolo za koalíciu SPD, PDS a Zelení a 19 percent obyvateľov trvalo na červeno-červenej koalícii. Iné sú však výsledky po geografickej analýze: 62 percent občanov bývalého východného Berlína si želalo v senáte prítomnosť PDS - buď s SPD (30 percent opýtaných) alebo so Zelenými (32 percent). Za semaforový variant bolo len 27 percent opýtaných z východnej časti. Naproti tomu mal na západe mesta práve tento variant 55 percentnú podporu, zatiaľ čo koalíciu s účasťou PDS by prijalo len 31 percent opýtaných občanov.

Deväť neúspešných kôl
Trilaterálne rokovania boli naozaj bohaté na objavovanie stále nových sporných otázok. V oblasti cudzineckej politiky prichádzali podľa Zelených od FDP návrhy, „ktoré by mohli byť aj súčasťou programu (pravicovoextrémistickej, pozn. red.) Národnej strany Nemecka (NPD)“. SPD chcela s podporou Zelených zaviesť nové dane z vína a piva, daň z motorových člnov a zvýšiť sa mala sociálna daň v meste. FDP návrhy odmietla a navrhla zvýšiť poplatky za vodu, s čím nesúhlasili Zelení, nakoľko by jej cena výrazne stúpla. „Nemôže sa šetriť iba na sociálnej pomoci a verejných službách a vlastnú klientelu chrániť pred zdražovaním,“ vyčítal šéfovi berlínskych liberálov Günterovi Rexrodtovi sociálny demokrat Peter Strieder. A tak sa po deviatich kolách rozhovory ukončili a za rokovací stôl si sadli na kompromisy pripravení zástupcovia PDS. Wowereit mal tak v rukách alibi, ktoré použil nielen vo vyhláseniach pre tlač, ale aj voči nespokojným straníckym kolegom, vrátane Gerharda Schrödera: urobil všetko preto, aby semaforová koalícia vznikla, no rozpory boli priveľké.

Rokovania s PDS prebiehali oveľa hladšie a po úpornom hľadaní obsadila koalícia minulý týždeň aj posledné tri senátorské posty. Najťažším orieškom bolo obsadiť kreslo senátora pre financie, ktoré vzhľadom na dlh mesta vo výške 80 miliárd nemeckých mariek odmietlo mnoho oslovených kandidátov. Mesto bude teda spolu s mestským parlamentom spravovať osem senátorov (päť z SPD a traja z PDS) na čele s Klausom Wowereitom. Sám Gregor Gysi získal post senátora pre hospodárstvo. Fakt, že v čase hlasovania SPD o koaličnej dohode s PDS demonštrovalo pred zasadacou budovou tisíce lekárov, zdravotných sestier a študentov Slobodnej univerzity proti zatvoreniu Univerzitnej kliniky Benjamina Franklina a zrušeniu Lekárskej fakulty Slobodnej univerzity, len podčiarkuje neľahkosť nadchádzajúceho vládnutia. „To, čo sa odohráva pred dverami, je len predtucha toho, čo nás v budúcich rokoch čaká,“ skonštatoval Wowereit. Zdalo by sa, že po nekonečných rokovaniach si môže vydýchnuť. Práve naopak: práca červených v tzv. Červenom dome (názov budovy berlínskej radnice) sa len začína.

Autorka (1975) je spolupracovníčka redakcie SLOVO

 

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984