Dospeli sme ku koncu histórie?

Vo Vydavateľstve Spolku slovenských spisovateľov vyšla kniha Davida Schweickarta Po kapitalizme. Autor na požiadanie editora pripravil predslov k slovenskému vydaniu. Podrobne v ňom analyzuje príčiny súčasnej globálnej krízy. Dielo Po kapitalizme unikátnym spôsobom spája kritiku kapitalizmu s praktickým programom demokratickej alternatívy, kapitalizmus predstavuje ako ekonomický poriadok vedúci k sociálnej a environmentálnej katastrofe. David Schweickart je profesorom politickej filozofie na Loyola University v Chicagu. Napísal niekoľko významných kníh, ktoré preložili do viacerých svetových jazykov. Úryvok z predslovu k slovenskému vydaniu diela Po kapitalizme uverejnil Literárny dvojtýženník č. 3 – 4/2011.

V piatok 29. apríla bude v Bratislave sympózium o knihe Po kapitalizme za osobnej prítomnosti jej autora Davida Schweickarta. S referátmi ku knihe i téme vystúpia: Marek Hrubec, Ilona Švihlíková, Ladislav Hohoš, Marián Vitkovič, Ivan Bajer. Recenziu knihy už Slovo pred časom zverejnilo, prečítajte si ju tu. Na našom webe nájdete aj pozvánku na toto sympózium s podrobnými informáciami, kliknite sem.
 

Robert Lucas, profesor na Univerzite v Chicagu, nositeľ Nobelovej ceny za ekonómiu (1995) to potvrdil aj na výročnej konferencii Americkej ekonomickej asociácie v roku 2003. Vychádzal z toho, že makroekonomika ako vedný odbor vznikla v podobe reakcie na veľkú krízu. Vyhlásil, že po vysvetlení makroekonomických ukazovateľov otvoril otázku zodpovednosti intelektuálov za veľkú hospodársku krízu v tridsiatych rokoch a v tejto súvislosti tvrdil, že „ústredný problém ochrany pred krízou sa z praktického hľadiska vyriešil, a to na mnohé desaťročia“. (Svetlou výnimkou bol Paul Krugman, ktorý dostal Nobelovu cenu v roku 1999 za knihu The Return of Depression Economics.)

Všetci vieme, že americká kríza vyvolala globálnu krízu, preto je dôležité porozumieť jej bezprostredným a najmä hlbším príčinám. Porovnateľné analýzy rozličných kríz, ktoré dnes postihli európske krajiny, sa odlišujú v detailoch, ale všetky (na rozličnej úrovni) vyjadrujú vnútorné protirečenia kapitalizmu, ktorý uvrhol americkú ekonomiku do stavu, o akom pred desiatimi rokmi neuvažoval ani najväčší skeptik.

Hlboká iracionálnosť globálneho kapitalizmu

Jedno nám musí byť jasné – súčasná kríza bude pokračovať v ešte väčšom rozsahu. Skôr by sme mali hovoriť o krízach, pretože nečelíme iba jednej. Zamyslime sa nad základnými príčinami terajšej ekonomickej krízy. Spýtajme sa, prečo neohľaduplní realitní makléri navádzali ľudí, aby podpísali zmluvy, ktorým nerozumeli? Prečo skorumpované ratingové agentúry poskytovali na vysoko rizikové hypotéky s minimálnou zárukou ratingy v podobe trojitého A? Prečo sme dovolili nedbajstvo regulátorom? Prečo investičné banky zmiešavali zabezpečené dlhové obligácie, hoci o ich prehnitosti dobre vedeli, a potom nakupovali swapy úverového zlyhania (CDS), aby ich postavili proti nim.

Dajme rovnako bokom finančné trhy a všetky tie milé „finančné inovácie“ vytvorené novým „plemenom“ na Wall Street, postavme bokom aj kvantov, čo sa zhŕkli do finančného sektora z MIT, Princetonu atď. s doktorátmi z matematiky a fyziky. (The quants – reportér Wall Street Journal tak označil obchodníkov a finančných inžinierov, ktorí používajú sofistikovanú matematiku na finančné špekulácie a vážne narúšajú americký finančný trh – pozn. prekladateľa.) „Finančné inovácie, dve obyčajné slová, ktoré by mali odteraz vyvolávať strach v srdciach investorov,“ tvrdí Paul Krugman.

Zamyslime sa nad štandardným príbehom súčasnej krízy; uvedomujeme si, že krízu spôsobilo spľasnutie realitnej bubliny, ktoré viedlo k cenným papierom garantovaným hypotékou. Išlo o záruky vytvorené prostredníctvom veľkého balíka hypoték, rozporciovaných na časti podľa rozličných rizík. Tieto časti predali investorom, pre svoju toxicitu sa však stali nepredajné a už bol iba skok k zmrazeniu úverových trhov. Nedostupnosť úverov na podnikanie vyústila do prepúšťania pracovníkov, čo sa, prirodzene, prejavilo na zníženom spotrebnom dopyte, a kolobeh pokračoval ďalej – rastúca nezamestnanosť, klesajúci dopyt a tak ďalej donekonečna.

Prečo sme sa však dostali k realitnej bubline a predovšetkým k bubline aktív? (Americký akciový trh kráčal v tandeme s cenami bytov, index Dow Jones sa ustavične zvyšoval a v roku 2007 dosiahol vôbec najvyššiu úroveň – 14 000 bodov. (Dow Jonesov index priemyselného priemeru tvorí cenové vyjadrenie obchodovania na burze tridsiatich najvýznamnejších korporácií vo verejnom vlastníctve, v súčasnosti nielen z ťažkého priemyslu – pozn. prekladateľa.) Ak chceme odpovedať na túto otázku, musíme sa vrátiť k základom – ku Karlovi Marxovi a k Johnovi Maynardovi Keynesovi.

Marx zdôrazňoval, že kapitalizmus je náchylný na krízy, ktoré sú nepredstaviteľné v predkapitalistických formách spoločnosti – na krízy z nadvýroby. Vo všetkých predchádzajúcich epochách vznikali ekonomické krízy vinou nedostatku – materiálneho nedostatku. V súčasnosti sme dospeli ku krízam z materiálneho nadbytku. Nie však vo vzťahu k ľudským potrebám a želaniam, lež vo vzťahu k nákupnej spotrebiteľskej sile. Podľa keynesiánskej terminológie ide o schodok v efektívnom dopyte.

Marx videl zdroj krízy v zásadnom inštitúte – v námezdnej práci. V kapitalistickej ekonomike pracuje väčšina ľudí za mzdy či platy, pritom využíva výrobné prostriedky, ktoré vlastnia iní. Pre vlastníkov mzdy znamenajú výrobné náklady, preto sa ich usilujú udržiavať na najnižšej úrovni. Zároveň však potrebujú predať svoje produkty. A to je problém! Ako som už poznamenal, v prípade, že určitá spoločnosť nemôže predať výrobky, zníži produkciu, prepúšťa zamestnancov. Nezamestnaní nie sú schopní z materiálnych dôvodov kupovať tovary iných spoločností, prepúšťanie sa stupňuje... a dochádza ku klesajúcej recesívnej špirále.

Predkeynesiánski klasickí ekonómovia boli presvedčení, že nedostatok dopytu je iba dočasná záležitosť. Odvolávali sa na Sayov zákon trhu: ponuka vytvára dopyt. (Jean-Baptiste Say /1767 – 1832/, francúzsky podnikateľ a ekonóm – pozn. prekladateľa) Keynes to pokladal za nezmysel (rovnako ako Marx). Nejestvuje nijaká trhová sila, ktorá by priviedla krízovú ekonomiku k plnej zamestnanosti. Po úpadku zvyčajne nasleduje obnova, ale nie nevyhnutne, najmä ak je recesia značne hlboká. Fakt je, dôvodil Keynes, že voľný trh kapitalistickej ekonomiky sa môže stabilizovať na akejkoľvek úrovni nezamestnanosti.

Neviditeľná ruka nás z krízy nevyvedie, ale, hovorí Keynes, nemôžeme ostať nečinní. Intervenovať musí viditeľná ruka vlády, tá je totiž schopná zamestnať ľudí. Môže, tvrdil Keynes, nastrkať bankovky do fliaš, zaplatiť ľuďom za to, že ich zakopú, a potom ich dať vykopať firmám slobodných podnikateľov – nepôjde síce o produktívne využitie práce, ale je to určite lepšie ako sa modliť k trhovému bohu. „Nepochybne je užitočnejšie stavať domy a iné budovy; ak však v tomto smere existujú politické a praktické prekážky, je to lepšie ako nič.“

Zdalo sa, že keynesianizmus zachránil kapitalizmus. Podľa Marxa sa dá vyhovujúcou a správnou vládnou monetárnou a fiškálnou politikou predísť hlbokej kríze. Keynesiánsky recept dobre fungoval tri desaťročia po druhej svetovej vojne. Nastal zlatý vek kapitalizmu, produktivita sa ustavične zvyšovala, príjmy udržiavali pokoj medzi ľuďmi, život bol lepší pre stále viac ľudí. V Spojených štátoch zavládla viera, že naše deti budú žiť vo finančnom blahobyte, v oveľa väčšom ako my.

Zrazu nastali ťažkosti. Mzdy sa stenčovali, príjmy domácností rástli pomaly, iba o 16 percent od roku 1973, a to najmä vďaka zapojeniu žien do pracovného procesu. Paul Krugman poznamenáva, že „... muži predchádzajúcej generácie vo veku od 35 do 40 rokov ešte silno podporovali rodiny so ženami v domácnosti, lebo mzdy očistené o infláciu boli v roku 1973 o 12 percent vyššie ako dnes... pričom priemerné výstupy produkcie na jedného pracovníka za hodinu (dokonca po zohľadnení inflácie) sa za spomenuté obdobie zvýšili o 50 percent“.

Vynára sa ďalšia dôležitá otázka. Ak by mzdy nedržali krok s výrobou, kto by kupoval všetky tie tovary navyše? Prečo sa ekonomika nedostala do recesie v uplynulých tridsiatich piatich rokoch, ako by sme to podľa Marxových analýz očakávali? Časť peňazí sa investovala do reálnej ekonomiky, preto rástla i produktivita. Aj napriek tomu prebytok ponuky smeroval do cenných papierov (akcií a obligácií) a do nehnuteľností, čo znižovalo hodnotu aktív. (Nasledujúce údaje nám poslúžia ako meradlo papierového investovania: v roku 1956 dosiahol Dow Jonesov index 500 bodov, po šestnástich rokoch (1972) to bolo 1000 a v roku 1987 už 2000 bodov. O desať rokov (1997) sa vyšplhal na 8000 a v roku 2007 dokonca na 14 000 bodov. Možno povedať, že Dow Jones sa počas amerického zlatého veku zdvojnásobil (rovnako sa zdvojnásobili aj mzdy; v období znižovania miezd vzrástol štrnásťkrát).

Potom nastal „boom“ s realitami, a to veľmi prudký. Ceny bytov sa v rokoch 1975 až 1997 zvyšovali priemerne ročne o jedno percento, v rokoch 1997 až 2006 medziročný nárast poskočil až na šesť percent.

Explózia hodnoty aktív vyvolala situáciu, ktorú ekonómovia nazývajú efekt bohatstva. Keď ste bohatí, viac aj utratíte. Väčšina vlastníkov aktív mala dobrý dôvod cítiť sa bohatšími. V rokoch 1995 až 2004 sa počet milionárov (údaje sú z roku 2004) v Spojených štátoch zdvojnásobil, rovnako sa zdvojnásobil aj počet domácností s príjmom viac ako päť miliónov dolárov, ale aj s príjmami viac ako desať a dvadsaťpäť miliónov dolárov. Podľa Krugmana za miliardára môžeme považovať každého, koho bohatstvo je väčšie ako priemerný výstup produkcie 20 tisíc pracovníkov (uprostred deväťdesiatych rokov minulého storočia to bola jedna miliarda). V roku 1957 bolo 16 miliardárov, v roku 1968 iba 13 a dnes až 160 miliardárov.

Títo ľudia utrácajú veľmi veľa. (Robert Frank, reportér Wall Street Journalu, dáva knihou Richistan (2007) možnosť nahliadnuť do ich sveta prostredníctvom cesty do novej krajiny. Lenže aj napriek jachtám, vilám a súkromným lietadlám nemôže jedno či dve percentá populácie skonzumovať toľko, aby sa udržal rozkvet ekonomiky.

Ďalšia veľká časť celkového prebytku ponuky – oveľa dôležitejšia ako spotreba ultrabohatých – sa vynaložila na pôžičky pracujúcich. Dlhová explózia, ktorá vypukla paralelne s explóziou hodnoty aktív, najviac zasiahla práve ich. Zamyslime sa nad dvoma štatistikami. V roku 1975 bol dlh domácností v USA primeraný, predstavoval 47 percent hrubého domáceho produktu. Dnes je to 100 percent. Ak ho očistíme od inflácie, je dvakrát väčší ako pred tridsiatimi piatimi rokmi. Podiel osobnej spotreby z disponibilného príjmu domácností predstavoval v roku 1981 až 88 percent, usporiť sa teda dalo 12 percent. V súčasnosti je podiel stopercentný, čiže nulové úspory. (Neznamená to však, že nikto nesporí. Na druhej strane to znamená, že spoločenský nadbytok sa požičal na financovanie spotreby.)

Počas niekoľkých uplynulých desaťročí prišlo k masívnemu zvýšeniu domácich kapitálových pôžičiek, debetných úverových kariet, študentských pôžičiek, pôžičiek na autá atď. Nikdy predtým si toľko ľudí nepožičiavalo tak veľa. Skrátka, kapitalistická trieda namiesto zvyšovania miezd požičiavala veľkú časť svojho zisku pracujúcej triede, navyše s riadnymi úrokmi. Veľmi múdre! Múdre s výnimkou nepríjemnej pravdy: Čo nejde, jednoducho nejde. Kým sa príjmy nehýbu, nemôžu donekonečna rásť dlhy. Čoskoro totiž nastane situácia, že poberateľ pôžičky nedokáže splácať ani úroky, tobôž istinu. Poskytovatelia pôžičiek znervóznejú. Úvery vyschnú, nasleduje platobná neschopnosť a bankrot.

Veľké problémy spôsobila a spôsobuje globalizácia. Efektívnosť keynesiánskych deficitných výdavkov závisí od multiplikačného efektu – poskytnúť ľuďom prácu a zároveň im dať viac peňazí na spotrebu, čo zabezpečí ďalším zamestnanie atď. – opak recesívnej klesajúcej špirály. Lenže globalizácia narúša multiplikáciu. Keď novozamestnaní ľudia použijú svoje peniaze (so sklonom k šetrnosti) na nákup lacných importovaných tovarov vo Wal-Marte, zabezpečí to prácu čínskym pracujúcim, ale nie rodákom.

Čo by povedal Keynes?

John Maynard Keynes, ktorého reputácia v uplynulých desaťročiach značne utrpela, sa opäť dostáva do centra pozornosti, a to oprávnene. Ekonomická teória založená na racionálnych očakávaniach, ktorá nahradila keynesianizmus na väčšine katedier, sa ukázala ako neužitočná najmä v súvislosti s pochopením súčasných udalostí.

Keynesa by súčasná kríza prekvapila viac ako Marxa. Prekvapila by ho vysokým rastom v podmienkach neregulovaných finančných trhov v ostatných desaťročiach. Niektorí ekonómovia písali podobne zádrapčivo ako Keynes o iracionálnosti finančného sektora. Iba niekoľko citácií z dvanástej kapitoly jeho vzorovej monumentálnej práce General Theory of Employment, Interest and Money. Uvádza svoj štandardný pohľad: „Mohli by sme predpokladať, že konkurencia medzi profesionálnymi expertmi, ktorí majú súdnosť a znalosti na oveľa vyššej úrovni ako priemer súkromných investorov, by mohla vyvážiť rozmary neuvedomelého jednotlivca, ponechaného na seba samého. Stalo sa však, že energia a šikovnosť profesionálnych investorov a špekulantov je zameraná odlišným smerom. Väčšina týchto osôb sa vôbec nesústreďuje na vypracovanie presnejších odhadov pravdepodobného výnosu z investícií počas celého obdobia ich životnosti, ale sústreďuje sa iba na to, aby predvídala zmeny konvenčnej základne ohodnotenia o niečo skôr, než tak urobí široká verejnosť.“

Keynesa, ktorý strávil veľa času na londýnskej burze, niekedy postretlo šťastie, inokedy mal smolu, opäť šťastie atď. Tamojšiu atmosféru približuje takto: „Skutočným súkromným cieľom aj tých najkvalifikovanejších investícií je však to, aby sa vytrel zrak a aby falšovanú alebo znehodnotenú mincu podstrčili niekomu inému... Dá sa povedať, že ide o hru na to, čo letí, na čierneho Petra, resp. o jedného viac; o spoločenskú hru, v ktorej vyhráva ten, kto nezdvihne ruku ani priveľmi skoro, ani priveľmi neskoro, kto odovzdá čierneho Petra susedovi skôr, ako sa skončí hra, resp. kto obsadí stoličku skôr, ako sa skončí hudba.“

A situácia sa časom pravdepodobne zhoršuje. „Podľa toho, ako sa zdokonaľuje organizácia investičného trhu, narastá aj nebezpečenstvo, že prevládne špekulácia.“

Čo treba robiť? Keynes v záverečnej kapitole knihy The General Theory... (zdá sa, že poniektorí súčasní ekonómovia ju čítali alebo ju aspoň berú vážne) konštatuje: „Hlavnými nedostatkami ekonomickej spoločnosti, v ktorej žijeme, sú neschopnosť zabezpečiť plnú zamestnanosť a náhodné nespravodlivé rozdeľovanie bohatstva a príjmu.“

Dva nedostatky, zdôrazňuje, sú navzájom prepojené. Veľkým nebezpečenstvom pre modernú kapitalistickú ekonomiku sú nadmerné úspory vo vzťahu k ozaj produktívnym investíciám určeným do reálnej ekonomiky. Bohatí majú tendencie usporiť väčšiu časť zo svojho príjmu ako chudobní, preto aj nesú primárnu zodpovednosť za nedostatok agregátneho dopytu, ktorý spôsobuje nezamestnanosť. (Podľa Keynesa je investovanie na burze alebo na iných finančných trhoch sporením, nie investovaním; investovanie znamená rozšíriť existujúce výrobné kapacity alebo rozvinúť nové.) (Agregátny dopyt predstavuje súhrn všetkých statkov a služieb, ktoré sú ekonomické subjekty ochotné v danom období kúpiť – pozn. prekladateľa)

Keynes nepredpokladal, že tento nezdravý stav môže pretrvať. Bol totiž presvedčený, že kapitál sa čoskoro rozhojní a že návrat ku kapitálu v súlade so základným zákonom ponuky a dopytu čoskoro dosiahne najnižší bod, „...a to bude znamenať tichú bezbolestnú smrť rentiera, a teda zánik stále rastúcej kumulatívnej utláčateľskej sily kapitalistov umožňujúcej vykorisťovanie prostredníctvom hodnoty kapitálu, podmienenej jeho vzácnosťou.“ (To je Keynes, nie Marx.)

Ekonómovia a politickí stratégovia zainteresovaní do hospodárskej rekonštrukcie krajín východného bloku, v ktorých komunizmus skolaboval, pokladali na začiatku deväťdesiatych rokov minulého storočia za významnú reformnú agendu otázky zamestnaneckej samosprávy. Bolo dôležité presvedčiť lídrov týchto krajín, aby zostali „normálni“ a nespoliehali sa na „grandiózne experimenty“ privatizácie, deregulácie a voľnej ruky trhu. Žiaľ, rozpad sovietskej ríše nastal práve v tom okamihu, keď neoliberalizmus ovládol ideológiu Západu. Sebavedomí a suverénni západní ekonómovia spojili sily v záujme ešte cynickejšieho poradenstva.

Jednou z prvých pozorovateliek bola mladá Noreena Hertzová, ktorá vyštudovala ekonómiu na Cambridgskej univerzite. Ako dvadsaťtriročná získala titul MBA na Wharton School of Business, potom odišla do Ruska ako členka tímu Svetovej banky; bolo to po rozpade Sovietskeho zväzu a jej úlohou bolo poradiť Rusom v oblasti ekonomických reforiem. Arogancia, neokrôchanosť a politické kalkulácie washingtonských bossov, ktorí dozerali na jej prácu, ju obrali o všetky ilúzie. „Všetko je o politike,“ povedali jej. „Celou pointou privatizačného procesu bolo vyrvať z rúk štátu majetok.“ „A čo ľudia?“ spýtala som sa. „Trh ich už rozdelí.“

Trh ich skutočne rozdelil. Historická príležitosť sa stratila. Kapitalizmus, teraz bez globálneho rivala, zahodil rukavičky a začal ofenzívu proti odborom, antitrustovej legislatíve a finančnej regulácii. Dôsledky dnes vidí každý.

Dospeli sme ku koncu histórie? Nemyslím si.

Preložil Pavol Dinka
Tento úryvok z predslovu k slovenskému vydaniu diela Po kapitalizme uverejnil Literárny dvojtýženník č. 3 – 4/2011.