Reklama
Reklama
www.svetla.sk

Josef Šmajs: Dôstojne ustupovať prírode

"Dnes sa občas objavuje formulácia, že žijeme na dlh vo vzťahu k budúcim generáciám, na dlh vo vzťahu k Zemi. S touto formuláciou, aj keď rozumieme jej duchu, nemôžeme súhlasiť. Dnešným nezvratným poškodzovaním prírody robíme totiž ,dlhy´, ktoré v princípe vôbec nemožno splatiť," hovorí Josef Šmajs. Rozhovor, ktorý vedie Etela Farkašová, vyšiel v Literárnom týždenníku 3-4/2012.
Počet zobrazení: 3472
Smajs1-1ccc.jpg

Josef Šmajs, profesor filozofie na Masarykovej univerzite v Brne, vytvoril originálnu koncepciu evolučnej ontológie (v anglickej verzii vyšla vo vydavateľstve Rodopi v r. 2008), je autorom mnohých kníh s ontologickou a ekologickou tematikou, ktoré sú preložené do iných jazykov. Najširšiu podobu evolučnej ontológie obsahuje publikácia Filosofie - obrat k Zemi (2008). Pre americký edičný projekt Encyclopedia of Anthropology (2006) spracoval heslá Culture, Nature, Technology, Environmental Philosophy. V roku 2011 vyšlo tretie české vydanie jeho knihy Ohrožená kultura a druhé vydanie knihy Potřebujeme filosofii přežití. V tom istom roku vyšiel ruský preklad knihy Ohrožená kultura. Často publikuje v odborných časopisoch, spolupracuje s rozhlasom a inými masovo-komunikačnými prostriedkami.

Etela Farkašová: Dlhodobo sa venuješ rozpracovávaniu novej ontologickej koncepcie - evolučnej teórie bytia, s ktorou sú úzko späté aj isté zmeny v ponímaní gnozeologických a axiologických aspektov ľudského a prírodného bytia. Vo svojich novších prácach zdôrazňuješ, že v súvislosti s vážnymi ekonomickými i finančnými krízami, ktoré práve prežívame, by sa k slovu mala dostávať táto nová ontologická koncepcia jednak kvôli hlbšiemu a komplexnejšiemu osvetleniu príčin terajších kríz, a jednak ako teoretická základňa pre nový typ ľudského konania, ktoré by v budúcnosti neviedlo k podobným krízam…

Josef Šmajs: Áno, politici, ekonómovia a sociológovia sa priam predbiehajú v určení podstaty terajšej krízy. Ale aj neodborník, radový občan cíti, že v ich argumentoch čosi chýba, že podstata problému leží hlbšie. Túto podstatu totiž neodhalíme na úrovni, na ktorej sa prejavuje. Pre odhalenie hlbších koreňov krízy však zatiaľ nevznikla sociálna objednávka. Mocenským štruktúram vyhovuje, že príčiny krízy hľadajú len v rovine politickej, ekonomickej a finančnej. Podľa môjho názoru príčinou krízy je narastajúci konflikt protiprírodnej kultúry (civilizácie) so Zemou. Nejde však o rozpor človeka a prírody. Človek ako biologický druh do prírody patrí, je jej produktom a pokiaľ bude existovať, bude s ňou súrodý. Ani terajších sedem miliárd ľudí by krízu, pokiaľ by ľudia boli prevažne roľníci, nevyvolalo. Kríza je doteraz neznámym fyzickým stretom umelého sveta kultúry s pozemskou prírodou.

Poškodzovanie Zeme kultúrou, ktorého pochopenie leží, bohužiaľ, za hranicami dnešných možností spoločenských vied, priblížim na príklade dvoch pekárov. Staršia a mocnejšia prirodzená evolúcia je prvým pekárom. Mladá a opozičná kultúrna evolúcia je druhým pekárom. Obaja títo pomyselní pekári (obe tieto evolúcie), hoci každý iným spôsobom a tempom, pečú – obrazne povedené – z tej istej múky, z prachu dávnych hviezd. Ten je tvorený chemickými prvkami periodickej sústavy, a kedysi dávno (pri zániku hviezd prvej generácie) z neho gravitácia „upiekla“ žeravú planétu. Konflikt spočíva v tom, že pre „kultúrneho pekára“, ktorý svoju prácu začal relatívne nedávno, bola už všetka pomyselná múka prirodzenou evolúciou „vpečená“ do vysoko prirodzene usporiadaných štruktúr – do neživých i živých evolučných výtvorov planéty (do nerastov, hornín a živých systémov). A pretože i na Zemi platí zákon zachovania látky a energie, ktorý poznáme zo školy, bez čiastočnej či úplnej deštrukcie prirodzených štruktúr nemožno „piecť“ štruktúry kultúrne: taviť rudy, vyrábať automobily, stavať továrne, diaľnice či mestá…

Etela Farkašová: Ak teda „kultúrny pekár“, povedané tvojou terminológiou, je činný na úkor prírody, jej pôvodných štruktúr, mali by sme byť obozretnejší vzhľadom na jeho činnosti…

Josef Šmajs: Presne tak… Nadmerný rozsah kultúry, nadmerná hospodárska a spotrebná aktivita ľudstva môžu prírodu nezvratne poškodzovať. Pokiaľ však hospodárska činnosť uspokojovala základné biologické potreby ľudí, ich vplyv na prírodu bol pri riedkom osídlení planéty zanedbateľný. Až dnešná výrazne nebiologická orientácia hospodárskej aktivity (zameraná napríklad na bytovú a ostatnú spotrebnú techniku), ktorá sa šíri po celej zemeguli, prináša jasno i do nepriehľadného vzťahu kultúry a prírody. Podkopáva platnosť tradičného argumentu, že ľudská práca prirodzené štruktúry len upravuje, že im „pridáva hodnotu“. To mohlo platiť len kedysi v dávnej minulosti. Prirodzený evolučný proces, ktorý na našej Zemi môže produkovať len tvary, formy, usporiadanosť, produkuje súčasne také vlastnosti prirodzených štruktúr, ktoré boli tradične chápané ako hodnoty. Tieto prírodné hodnoty, ktoré vytvorila prirodzená evolúcia, boli vzájomne zladené a usporiadané tak, že vytvárajú vysokú hodnotu prírody o sebe, a preto aj človek o sebe je vysokou hodnotou. Túto nepodmienenú hodnotu prírody o sebe už ľudská práca zvyšovať nemôže: môže ju však meniť na kultúrne hodnoty, ktoré sú dočasné a inštrumentálne. Ako na to poukázala napríklad aj Hanah Arendtová, práca „násilím rozbíja štruktúru prírodných látok, je ich spotrebou“, je pohlcovaním a ničením jedinečných prírodných štruktúr. Skrytá deštruktívna rola ľudskej práce nebola dlho zjavná, odhalila sa až v procese abiotickej automatizácie, ukázalo sa, že v prírode driemu sily a štruktúry, ktorých sa možno zmocniť pomocou vedy a techniky. Vidieť to na príklade dnešnej ekonomiky, ktorá namiesto vykorisťovania živej ľudskej práce stále viac vykorisťuje prácu mŕtvu, prácu technicky deformovaných prírodných procesov. A pretože nadvýroba tovarov vrátane automobilov a počítačov nemá nijaké prirodzené medze zo strany ľudského organizmu, ekonomika môže ľuďom ich stále menej naliehavé potreby nahovárať, zvádzať ich rôznymi trikmi a reklamou k nadbytočnej spotrebe, a tým aj k účasti na pustošení Zeme.

Tento posun od vykorisťovania robotníkovej práce k vykorisťovaniu práce prírodných síl znamená, že ľudia, ktorí v technicky vyspelých krajinách už takmer fyzicky nepracujú, môžu Zemi ubližovať skryte a nezámerne prostredníctvom svojej spotreby, svojej sebarealizačnej a spoločensky užitočnej duševnej, intelektuálnej práce.

Etela Farkašová: Asi ťažko však možno očakávať, že na takéto odhalenie ťaženia technickej kultúry proti prírode sa dá ekonómia či politika…

Josef Šmajs: Ekonomika iste nie… a politika ide skôr za vozom ekonomickej a technologickej globalizácie, vieme, že už dávno sa zbavila zodpovednosti za sféru podnikania, využívania techniky. Napriek tomu by ale bolo potrebné tieto skryté pôsobenia čím skôr odhaliť a zrozumiteľne vysvetliť aj širšej verejnosti. Toto odhalenie je zatiaľ, bohužiaľ, i mimo možností čiastkových špeciálnych vied, ktoré vlastne s technikou a ekonomikou na tomto procese spolupracujú. Podľa mňa na takúto náročnú úlohu sa môže dať len dnes vysmievaná filozofia, mám na mysli širšiu a hlbšiu teóriu evolučne ontologickú. Dnes totiž prvý raz potrebujeme poznať nielen vznik a priebeh fyzického konfliktu kultúry s prírodou, ale aj odhaliť a zlomiť skrytý predátorský duchovný základ, z ktorého súčasná, dlhodobo neudržateľná kultúra vyrástla. Zrejme nebude postačovať úsilie znížiť tempo kultúrnej expanzie, ani úsilie obmedziť ekonomický rast. Budeme nútení, ako na to už niekoľko rokov upozorňuje James Lovelock, prírode dôstojne ustupovať.

Už sme si povedali, že kultúra, vrátane ekonomiky a technosféry, môže existovať a rásť len za súčasného rozbíjania a odlišného formovania prírodného bytia. Ale aj keby dnešná kultúra už viac nerástla, pustošila a zamorovala by Zem umelou reprodukciou svojej odlišnej štruktúry. Len pri nekritickom pohľade sa môže zdať, že ekonomika, ktorá rastie, len prosto vyčerpáva hostiteľský systém – odoberá prírode zdroje. Problém je však v tom, že neusporiadané prírodné zdroje neexistujú a že všetko, čo sa vyrobí, sa premení na odpad.

Ekonomika jednak prírodné štruktúry deštruuje (pri výrobe tovarov), a jednak ich ďalší rozpad pripravuje (po uvedení tovaru na trh). S čiastočnou výnimkou pre poľnohospodárstvo ekonomika nevie a ani nemôže tvoriť ako príroda. Prirodzené štruktúry musí najprv rozbíjať a potom nanovo štrukturalizovať. Výroba i spotreba teda napokon nevyhnutne produkujú odpad, ktorý je ťažko stráviteľný pre prírodu i kultúru. Presnejšie by sme túto situáciu teda vyjadrili tak, že kultúra prírodu nevyčerpáva, ale rozvracia a zamoruje umelými produktmi, ktoré pre biosféru nie sú ľahko rozložiteľnými látkami, ale cudzorodou a všetky živé systémy poškodzujúcou záťažou. V súčasnej abioticky orientovanej ekonomike ide, žiaľ, o nezvratnú likvidáciu jedinečného prírodného bytia, a to nielen vzhľadom na medze budúcej produktívnej schopnosti ekonomiky, ale aj vzhľadom na tvorivé schopnosti samej prírody.

Výsledkom nadmernej ekonomickej aktivity je preto nielen nebezpečné znižovanie prirodzenej usporiadanosti Zeme, zmenšovanie rozlohy prirodzených ekosystémov, ale aj poškodzovanie človeka a prírody umelým technickým metabolizmom, strata prirodzenej informácie (usporiadanosti), zamorovanie Zeme produktívnymi i spotrebnými odpadmi.

Konvenčné ekonomické myslenie však vytrvalo spája hospodársky rast len s rozšírenou predstavou zväčšovania blahobytu ľudí, pričom neprihliada nielen na to, ako a na úkor čoho sa blahobyt dosahuje, ale ani na to, že toto bohatstvo nie je spravodlivo rozdeľované ani v rámci jednotlivých krajín, ani v rámci celej planéty.

Dnes sa občas objavuje formulácia, že žijeme na dlh vo vzťahu k budúcim generáciám, na dlh vo vzťahu k Zemi. S touto formuláciou, aj keď rozumieme jej duchu, nemôžeme súhlasiť. Dnešným nezvratným poškodzovaním prírody robíme totiž „dlhy“, ktoré v princípe vôbec nemožno splatiť. To, čo odoberáme prírode, jej nikdy nebudeme schopní vrátiť. Budúcim generáciám pripravujeme vážne existenciálne starosti, pretože im odovzdáme vyčerpanú, spustošenú a extrémne vysokou spotrebou zamorenú Zem.

Etela Farkašová: Aké východiská vidíš z danej situácie?

Josef Šmajs: Ak chceme na Zemi prežiť, musíme dnešný predátorský postoj kultúry k Zemi ešte v tomto storočí nahradiť vyšším mravným princípom globalizovanej kultúry. Tradičný antropocentrický prístup k Zemi je totiž nemorálny. Týmto vyšším mravným princípom musí byť racionálne zdôvodnená biofilná paradigma: rozvoj kultúry, ktorý je podriadený prosperite biosféry. Len touto novou stratégiou môže ľudstvo udržať obývateľnosť Zeme a vstúpiť do veku dospelosti a zodpovednosti. Ale ľudský druh nie je zodpovedný za prírodu, ktorú nevytvoril a do ktorej biologicky patrí, je zodpovedný za kultúru, svoje dielo, ktorým dnes Zemi i sebe zbytočne ubližuje. Preto celú dnešnú protiprírodnú kultúru bude potrebné biofilne transformovať. Sú v nej spredmetnené koristnícke hodnoty a je už taká rozsiahla, materiálovo a energeticky náročná, že jej číra prítomnosť v biosfére svojou reprodukciou neúmerne zaťažuje prírodu. Vyvoláva skazu tej úrovne prírodného bytia, z ktorej človek vznikol a od ktorej závisí jeho biologická existencia.

Etela Farkašová: So záujmom sledujem, ako si do médií postupne nachádza cestu a vo verejnosti odozvu text Deklarácie závislosti, ktorého si iniciátorom a hlavným autorom… práve v súvislosti s týmto textom som si uvedomila, ako si moderný človek nerád priznáva fakt závislosti od niekoho či niečoho, zrejme ovplyvnený ideológiou silného individualizmu, autonómie a sebestačnosti. Keď som totiž hľadala tento text na internete, systém automaticky zareagoval, že dávam chybné zadanie a vyhodil mi namiesto závislosti slovo nezávislosť. Tých deklarácií nezávislosti, akiste opodstatnených, bolo v histórii dosť… ale dnes treba naopak, zdôrazniť väzby závislosti človeka, celej našej civilizácie od prírody, a k tomu sa akosi ešte stále nemáme…

Josef Šmajs: K napísaniu a zverejneniu Deklarácie závislosti nás viedlo vážne znepokojenie nad tým, ako súčasná globalizujúca sa civilizácia deštruuje Zem a ako som to už povedal, ničí predpoklady pre život budúcich generácií. Spoločenské vedy v tomto smere zlyhávajú, mlčia, neplnia svoju funkciu. Deklarácia je teda aj pokusom o oživenie kritickej funkcie spoločenských vied. Duchovná situácia sa totiž výrazne zmenila. Kým ústredným motívom intelektuálnych úvah bol v antike údiv, v stredoveku pokora a v novoveku pochybnosť, dnes sa ním stáva obava. Ukazuje sa, že je nevyhnutné, aby sme si konečne uvedomili nepodmienenú hodnotu prírody a našu závislosť, závislosť našej kultúry, celej civilizácie na prírode a podľa toho aj konali. V Deklarácii napríklad zdôrazňujeme, že iba biosféra ako celok je najmenším, relatívne autonómnym systémom, ktorý je schopný dohodového vývoja, všetky jej subsystémy sú existenčne závislé od nej.

Etela Farkašová: Na aké momenty sa ešte kladie v Deklarácii dôraz?

Josef Šmajs: Vlastne som to už naznačil v predchádzajúcich odpovediach. Predovšetkým ide o to, že sme jediný druh z mnohých, čo vznikli na našej planéte, ktorý vytvoril kultúru – opozičnú formu evolúcie vo vzťahu k prírode a jej evolúcii. Kultúra preto nie je kultiváciou prírody (ako sa to často mylne vysvetľuje), ale predstavuje umelý fyzický systém s vlastnou vnútornou informáciou, ktorou nie je informácia genetická, ale ľudská duchovná kultúra. Táto však nie je taká úchvatná a vznešená, ako by sa mohlo zdať, naopak, je druhovo sebecká, obmedzená, krátkozraká. A koniec koncov podieľa sa svojimi výsledkami (rozvinutá technika, celá technosféra neprispôsobená prírode) na pustošení Zeme. Evidentné je to najmä v posledných storočiach, keď sa ľudstvo sústreďuje predovšetkým na produkciu materiálneho bohatstva, jeho ustavičný rast, na čoraz väčšiu moc nad prírodou. O akej kultivácii môže byť reč, veď práve prostredníctvom súčasnej kultúry zapríčiňujeme okrem iného vymieranie mnohých biologických druhov, a napokon, ohrozujeme aj naše vlastné prežitie. Musíme mať na pamäti, že kultúrny systém, ktorý prekročí pomyselnú medzu prípustnej záťaže Zeme a bude silne protiprírodný, bez ohľadu na svoju technickú a informačnú úroveň, nevyhnutne zanikne, a to aj spolu s človekom.

Etela Farkašová: Napriek týmto pesimistickým predpovediam rozvíjaš vo svojich prácach istý druh kultúrneho, ba povedala by som, až ontologického optimizmu, ktorý ti, priznám sa, až závidím, čo je jeho základom?

Josef Šmajs: Nádej, že sa podarí prebudiť spoločenské vedy, ktoré majú prvý raz šancu stať sa novými fundamentálnymi vedami, akými v minulosti bola fyzika a matematika. Nádej, že sa podarí lepšie vzdelávať širokú verejnosť, ktorá pochopí, že je nevyhnutné nahradiť koristnícky charakter dnešnej kultúry vzťahom rešpektu a úcty k prírode. Nádej, že spolu s verejnosťou precitne i sama politika a pochopí, že nekončiace sa politické spory o pravicovú či ľavicovú orientáciu zastierajú vážnosť konfliktu kultúry so Zemou. Ale asi len spojeným úsilím filozofie, spoločenských vied a politiky sa podarí nahradiť predátorskú paradigmu biofilnou paradigmou. Časti verejnosti je už dnes zrejmé, že zmyslom kultúry nemôže byť len rast výroby a spotreby, a že ním nemôže byť problematický zisk, ktorý nedokážeme spravodlivo rozdeliť. Týmto zmyslom sa musí stať zdravie a blaho ľudí vnútri zdravej biosféry. I keď máme prirodzené právo žiť a primerane sa realizovať, vytvárať a rozvíjať kultúru, jej súčasnú útočnú stratégiu musíme korigovať. Inak sa nepodarí zachovať zdravú a obývateľnú Zem, a tým ani zdravý a dobrý život ľudí na nej. Preto tá naša výzva verejnosti a vedám o kultúre, výzva k novému pochopeniu vzťahu prírody a kultúry, výzva k prevzatiu zodpovednosti ľudí za svoj vlastný biologický druh.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     

Komentáre

Obrázok používateľa Anonymný
#2
(neuvedené)
16. február 2012, 09:26
nesúhlasím. Už som k tomu svoj postoj napísal, keďže sa téma po dvoch týždňoch vrátila, zopakujem ho znovu.

Vraj príčinou krízy je narastajúci konflikt protiprírodnej kultúry (civilizácie) so Zemou. S tým nesúhlasím, je to povrchné hodnotenie vzťahu človeka k prírode, povedal by som, nepochopenie povahy nášho vesmíru. Zásadným problémom nie je konflikt ľudskej kultúry ako takej so Zemou.

Keď už to riešime v takejto metodologickej rovine, tak aj živá príroda pri svojom vzniku bola v konflikte so Zemou, chemickým svetom. Aj život vo vzťahu k neživej prírode je umelou látkou, ktorá deštruovala pôvodné prostredie Zeme a vytvarovala si ho pre seba. Hoci napr. produkciou kyslíka, či už fotosyntézou alebo biochemickými procesmi pred 2,4 mld. rokov. Biologická forma zásadne zmenila zloženie oceánov, atmosféry, pevniny, oveľa zásadnejším spôsobom, ako to robí človek dnes. A ten konflikt sa zrejme občas riešil násilne, tzv. masovými vymieraniami živej prírody, napr. pred 251 mil. rokmi, alebo pred 65,5 mil. rokmi.
Všetko nové vo vzťahu k starému je umelé. My však akosi človeka vytrhávame z tohto vesmíru ako jeho neprirodzenú súčasť, niečo umelé (tu zrejme zohráva úlohu tradícia stvorenia), preto sa nám javí, že len to, čo vytvoril človek, je umelé.

Nová forma je pri svojom vzniku vždy v ostrom konflikte s predošlou formou. A musí si svoje miesto vydobyť, pretože stará forma (staré väzby) bráni jej vzniku, usadeniu sa. Toto je najhlbšia príčina násilných revolúcií, všeobecnejšie silového vzniku novej formy. Osobne si myslím, že aj náš vesmír v procese tzv. Veľkého tresku vznikal v takomto konflikte s predošlým vesmírom. A neviem, či jeho prvotným vývojovým štádiom nie sú čierne diery ako koncentrovaná prvotná forma nášho vesmíru, schopná odolávať tlakom starého vesmíru. Nie náhodou sa masívne čierne diery nachádzajú v jadrách galaxií. Vznikanie zložitých chemických štruktúr takisto bolo deštruovaním existujúcich fyzíkálnych štruktúr.

Z povahy tokov energií vyplýva zákonitosť tvorby stále usporiadanejších, zložitejších a väčších systémov. Zákonitosť v tom zmysle, že sú konkurencieschopnejšie, efektívnejšie pri hospodárení s energiami. A myslím, že ich vznikom dochádza k pozitívnej spotrebe voľnej energie, ktorá by inak mala deštruktívne účinky, dochádza tak k znižovaniu entropie (ak napr. mladému človeku neumožníme prostredníctvom nejakého programu (športom, tvorivou prácou, budovateľským nadšením) pozitívne spotrebovať nahromadenú voľnú energiu, tvoriť, budovať, začne vyvracať stĺpy, koše, rozvracať spoločnosť). Preto sa nové systémy postupne stávajú prirodzenou súčasťou sveta. Nerobme preto z ľudskej kultúry niečo, čo do tohto sveta nepatrí, je logickým vyústením vznikania zložitejších, usporiadanejších, efektívnejších systémov.

Nie v tom je podstata súčasnej krízy. Podstata súčasnej krízy leží v ostrom rozpore medzi rozvinutými výrobnými silami (technológiami, technikou, človekom ako pracovnou silou, jeho rozvinutým poznaním a schopnosťami) a starými spoločenskými vzťahmi, ktoré ustrnuli dokonca na archaickom kapitalistickom stupni. Dnes má civilizácia k dispozícii obrovský potenciál výrobných síl, obrovský pretlak ponuky nad dopytom. Ale zároveň staré kapitalistické väzby, ktoré nie sú schopné spotrebovať, viazať ponúkanú produkciu. .
Celý problém začal v r. 1989, kedy malo dôjsť k pozitívnemu prekročeniu socializmu smerom k novému systému. Namiesto toho došlo k návratu starých kapitalistických vzťahov. Ľudstvo sa namiesto cesty vpred vybralo dozadu a tým aj na slepú líniu vývoja. Pri zrýchľujúcom sa vývoji sa ten rozpor každým desaťročím zvyšuje o celú spoločenskú epochu.
A páni filozofi (napr. aj Michal Hauser) si tu stále diskutujú o tom, či treba ešte reformovať kapitalizmus, alebo by sa mal už prekročiť.
Pán profesor akoby sa bál konkretizovať, že zásadným problémom vo vzťahu ľudskej kultúry a Zeme je kapitalizmus, nie ľudská kultúra ako taká, že sa snaží stavať do pozície určujúcej dejinotvornej sily, hoci ju po r. 1928 stratil. Už nemá k tomu ani teoretické, ani praktické nástroje, ani schopnosť dosahovať súlad človeka s prírodou.

Problém predsa nie je v nadmernom rozsahu kultúry, nadmernej hospodárskej a spotrebnej aktivite ľudstva. Alebo nadmernej len z pohľadu kapitalizmu, pretože každý systém má svoje hranice existencie, miery, môže viazať, spotrebovať len ohraničené množstvo výrobkov, služieb. Pokladať za prirodzenú iba spotrebu uspokojujúcu iba základné biologické potreby je obdivuhodné. Ak chceme získať objektívnejší pohľad na negatívne dopady spotreby, znovu je nutné konkretizovať. Asi naši filozofi zabudli používať konkrétno-historickú metódu. Bez toho ide o zjavne voluntaristický opis vzťahu ľudskej spotreby k prírode.

Ako som vyššie napísal, toky voľnej energie je potrebné pozitívne viazať, spotrebovať (najmä k tomu slúžia veľké vízie, programy), inak začnú mať deštruktívne účinky. Preto nie je problém v spotrebe. Ona bude aj v budúcnosti rásť, a rapídne rásť, ak dôjde k uvoľneniu starých kapitalistických väzieb, ktoré ako okovy zadržiavajú prudký rozvoj civilizácie. Už dávno sme mali lietať na Mars. V tom vôbec nevidím problém.
Ako som už napísal, problém je v nesúlade starých spoločenských väzieb, vzťahov, ktoré zamrzli na úrovni kapitalizmu a rozvinutými produktívnymi silami ľudstva (technikou, technológiami, schopnosťami ľudí, poznatkami). Problém je v tom, že si funkciu hybnej sily dejín prisvojuje stále starý kapitalizmus, hoci jeho dejinotvorná funkcia dávno skončila. Z tohto nesúladu vyplýva aj náš nesúlad s prírodou.
V kapitalizme spočíva aj najväčší problém - v orientácii spotreby, v neefektívnej, nehospodárnej spotrebe. Kedy sa spotreba využíva neproduktívnym spôsobom. Dobre zarábajúcimi profesiami sú dnes neproduktívne profesie ľudí zo šoubiznisu, športu, finančníci (veľká časť finančného sveta nemá produktívny význam). Problém je v orientácii investovania zdrojov nie na rozvoj, ale na neproduktívnu spotrebu. Ruskí boháči rozhadzujú peniaze v Tatrách, Karlových Varoch a po svete a Rusko zatiaľ nemá peniaze na nové technológie, napr. nové kozmické rakety. Nové, drahé počítače, mobily, televízory neslúžia už ani tak k zvyšovaniu pracovnej schopnosti ľudí, ale najmä na zábavu. Na čom je postavená slovenská ekonomika? Na autách, ktoré neproduktívne zapĺňajú cesty, parkoviská, trávniky, zemeguľu. Ale na Mars lietať nevieme, pretože zdroje míňame na neproduktívnu spotrebu, hoci aj autá.

Problém teda nie je vo výške spotreby. Nakoniec, kríza sa prejavuje aj v tom, že spotreba nerastie. Ešte stále sme sa nedostali na úroveň r. 1989, resp. dostali koncom r. 2007, ale kríza spôsobuje znovu jej klesanie. A podľa odhadov, kríza v r. 2008-2009 odpísala okolo 47 percent svetového bohatstva, čo sa prejavilo aj na zníženej spotrebe. Je to prejav nesúladu starých spoločenských väzieb (kapitalistických) s rozvinutými výrobnými silami, technológiami. Keďže staré väzby nedokážu viazať, spotrebovať viac sociálnej matérie, energie, teda nedokážu spotrebovať vysokú ponuku produktov a služieb, ktoré dnešné výrobné sily dokážu produkovať. Každý systém má svoje kvantitatívne hranice existencie. Sme schopní veľa vyrábať, ale neschopní to využiť. Preto počas kríz kapitalizmus časť produkcie likvidoval, alebo sa vrhal do vojen, pretože tie zničili časť bohatstva a systém mal znovu priestor na kvantitatívny rast.
Obrázok používateľa Anonymný
#3
(neuvedené)
16. február 2012, 09:36
nie biologická. Teda určujúcou pre neho je sociálna rovina, sociálne väzby, sociálne prostredie, sociálne hodnoty, nie biologické. Je síce aj biologickým systémom, ale táto rovina nie je určujúca pre jeho život. Veď je aj chemickým systémom, aj fyzikálnym systémom, takže, ak povieme, že je biologickou bytosťou, mali by sme povedať, že je aj fyzikálnou, či chemickou bytosťou, ale tieto roviny sú podriadené sociálnej rovine ako určujúcej.
Určujúce pre jeho život sú sociálne väzby, nie biologické. Väzby, hodnoty pracovné, pracovné a sociálne postavenie. Jeho život neurčujú biologické cykly, ale sociálne. Pracovný cyklus, finančný, daňový cyklus, mzdový cyklus, rozpočtový cyklus, kalendárny cyklus, štvorročný volebný cyklus, ap.
On jednoducho mimo sociálnych štruktúr nevie ani prežiť. Viditeľné je to napr. na bezdomovcoch. Síce sú vylúčení zo spoločnosti, ale zároveň neschopní prežiť mimo jej štruktúr, najmä v mestách. Neťahajú sa niekam do hôr, mimo ľudí, ale práve medzi ľudí, pretože len sociálne prostredie im v konečnom dôsledku poskytuje prostriedky k prežitiu.
Obrázok používateľa Anonymný
#1
(neuvedené)
16. február 2012, 10:02

"Tento posun od vykorisťovania robotníkovej práce k vykorisťovaniu práce prírodných síl znamená, že ľudia, ktorí v technicky vyspelých krajinách už takmer fyzicky nepracujú, môžu Zemi ubližovať skryte a nezámerne prostredníctvom svojej spotreby, svojej sebarealizačnej a spoločensky užitočnej duševnej, intelektuálnej práce."

*******************************

Takže podľa neho v západnej Európe už robotníci neexistujú? Och aká hlúposť!

To si fakt tento naivný pán filozóf myslí, že vlaky, autobusy, kamióny, lietadla, výrobné linky,... riadia roboty?

Alebo už vodič, pilót, operátor výroby, alebo pracovník donútený robiť na živnosť už nie je robotníkom?

Alebo znevýhodnené a nezamestnané obyvateľstvo východnej Európy pracujúce ako sluhovia pánom v západnej Európe nie sú už robotníci, ale sú rovno novodobými otrokmi západnej buržoáznej "demokracie"?

Prípadne si myslí, že robotníkmi už nie sú nanútení pracujúci do Švarc systému? Tento vykorisťovateľský systém sa označuje podľa najprešpekulovanejšieho českého buržuja Miroslava Švarca, který s týmto spôsobom efektívneho novodobého vykorisťovania začal hneď po buržoáznom prevrate v roce 1990.

"Nevýhodou Švarc systému může být přenos části administrativy ze zaměstnavatele na osobu pracující tzv. "na Švarc systém". Mezi další nevýhody patří mimo jiné také to, že v tomto vztahu nemá osoba pracující tzv. "na Švarc systém" ze zákona nárok na dovolenou a pokud si dovolenou udělá tak je neplacená tj. nemá nárok na náhrady mzdy za dovolenou. Dále nemá ze zákona automatický nárok ani na poskytnutí pracovních pomůcek ani na přestávku na oběd. V případě ukončení spolupráce nemá nárok na odstupné (pokud si jej smluvně nesjedná). V případě pracovního úrazu se na takto pracující osobu nevztahuje zákonné pojištění zaměstnavatele tj. případné odškodnění může implicitně získat z vlastního pojištění (pozn. popřípadě si sjednat odškodnění explicitně se zaměstnavatelem, ale ten takovou záležitost bude muset hradit z vlastních nákladů)."

Viac na: Švarc systém

Takže podľa tohoto naivného filozófa sa už nevykorisťujú robotníci v automobilkách, pôdohospodárskych, lesných, banských, ťažiarskych, spracovateľských a elektrotechnických podnikoch, či už u nás, alebo v záopadnej Európe, ale sa už vykorisťuje len príroda?

Fakt naivný až úbohý filozóficky názor.

Dnes už je docentom, či profesorom ktokoľvek, pokiaľ dostatočne submisívne slúži buržoázií.

PS: Pán editor (de facto cenzor) Polák zmažte to ešte raz a zavesím to aj 20krát!!!

Mňa zaujíma reakcia tohto profesora a nie váš prosmerácky liberálny názor! Neútočím na jeho osobu, ale na jeho naivné antimarxistické názory v údajne "slobodnom" a na Smere nezávislom ľavicovom časopise

Obrázok používateľa Anonymný
(neuvedené)
12. apríl 2012, 07:28
Ako vidím diskutujúci vôbec nepochopili podstatu problému.Z filozofického pohľadu urobili politický resp.spolitizovaný.K lepšiemu pochopeniu situácie odporúčam prečítať si knihu Ohrozená kultúra od p.Šmajsa.
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama