Josef Šmajs: Dôstojne ustupovať prírode

Josef Šmajs, profesor filozofie na Masarykovej univerzite v Brne, vytvoril originálnu koncepciu evolučnej ontológie (v anglickej verzii vyšla vo vydavateľstve Rodopi v r. 2008), je autorom mnohých kníh s ontologickou a ekologickou tematikou, ktoré sú preložené do iných jazykov. Najširšiu podobu evolučnej ontológie obsahuje publikácia Filosofie - obrat k Zemi (2008). Pre americký edičný projekt Encyclopedia of Anthropology (2006) spracoval heslá Culture, Nature, Technology, Environmental Philosophy. V roku 2011 vyšlo tretie české vydanie jeho knihy Ohrožená kultura a druhé vydanie knihy Potřebujeme filosofii přežití. V tom istom roku vyšiel ruský preklad knihy Ohrožená kultura. Často publikuje v odborných časopisoch, spolupracuje s rozhlasom a inými masovo-komunikačnými prostriedkami.

Etela Farkašová: Dlhodobo sa venuješ rozpracovávaniu novej ontologickej koncepcie - evolučnej teórie bytia, s ktorou sú úzko späté aj isté zmeny v ponímaní gnozeologických a axiologických aspektov ľudského a prírodného bytia. Vo svojich novších prácach zdôrazňuješ, že v súvislosti s vážnymi ekonomickými i finančnými krízami, ktoré práve prežívame, by sa k slovu mala dostávať táto nová ontologická koncepcia jednak kvôli hlbšiemu a komplexnejšiemu osvetleniu príčin terajších kríz, a jednak ako teoretická základňa pre nový typ ľudského konania, ktoré by v budúcnosti neviedlo k podobným krízam…

Josef Šmajs: Áno, politici, ekonómovia a sociológovia sa priam predbiehajú v určení podstaty terajšej krízy. Ale aj neodborník, radový občan cíti, že v ich argumentoch čosi chýba, že podstata problému leží hlbšie. Túto podstatu totiž neodhalíme na úrovni, na ktorej sa prejavuje. Pre odhalenie hlbších koreňov krízy však zatiaľ nevznikla sociálna objednávka. Mocenským štruktúram vyhovuje, že príčiny krízy hľadajú len v rovine politickej, ekonomickej a finančnej. Podľa môjho názoru príčinou krízy je narastajúci konflikt protiprírodnej kultúry (civilizácie) so Zemou. Nejde však o rozpor človeka a prírody. Človek ako biologický druh do prírody patrí, je jej produktom a pokiaľ bude existovať, bude s ňou súrodý. Ani terajších sedem miliárd ľudí by krízu, pokiaľ by ľudia boli prevažne roľníci, nevyvolalo. Kríza je doteraz neznámym fyzickým stretom umelého sveta kultúry s pozemskou prírodou.

Poškodzovanie Zeme kultúrou, ktorého pochopenie leží, bohužiaľ, za hranicami dnešných možností spoločenských vied, priblížim na príklade dvoch pekárov. Staršia a mocnejšia prirodzená evolúcia je prvým pekárom. Mladá a opozičná kultúrna evolúcia je druhým pekárom. Obaja títo pomyselní pekári (obe tieto evolúcie), hoci každý iným spôsobom a tempom, pečú – obrazne povedené – z tej istej múky, z prachu dávnych hviezd. Ten je tvorený chemickými prvkami periodickej sústavy, a kedysi dávno (pri zániku hviezd prvej generácie) z neho gravitácia „upiekla“ žeravú planétu. Konflikt spočíva v tom, že pre „kultúrneho pekára“, ktorý svoju prácu začal relatívne nedávno, bola už všetka pomyselná múka prirodzenou evolúciou „vpečená“ do vysoko prirodzene usporiadaných štruktúr – do neživých i živých evolučných výtvorov planéty (do nerastov, hornín a živých systémov). A pretože i na Zemi platí zákon zachovania látky a energie, ktorý poznáme zo školy, bez čiastočnej či úplnej deštrukcie prirodzených štruktúr nemožno „piecť“ štruktúry kultúrne: taviť rudy, vyrábať automobily, stavať továrne, diaľnice či mestá…

Etela Farkašová: Ak teda „kultúrny pekár“, povedané tvojou terminológiou, je činný na úkor prírody, jej pôvodných štruktúr, mali by sme byť obozretnejší vzhľadom na jeho činnosti…

Josef Šmajs: Presne tak… Nadmerný rozsah kultúry, nadmerná hospodárska a spotrebná aktivita ľudstva môžu prírodu nezvratne poškodzovať. Pokiaľ však hospodárska činnosť uspokojovala základné biologické potreby ľudí, ich vplyv na prírodu bol pri riedkom osídlení planéty zanedbateľný. Až dnešná výrazne nebiologická orientácia hospodárskej aktivity (zameraná napríklad na bytovú a ostatnú spotrebnú techniku), ktorá sa šíri po celej zemeguli, prináša jasno i do nepriehľadného vzťahu kultúry a prírody. Podkopáva platnosť tradičného argumentu, že ľudská práca prirodzené štruktúry len upravuje, že im „pridáva hodnotu“. To mohlo platiť len kedysi v dávnej minulosti. Prirodzený evolučný proces, ktorý na našej Zemi môže produkovať len tvary, formy, usporiadanosť, produkuje súčasne také vlastnosti prirodzených štruktúr, ktoré boli tradične chápané ako hodnoty. Tieto prírodné hodnoty, ktoré vytvorila prirodzená evolúcia, boli vzájomne zladené a usporiadané tak, že vytvárajú vysokú hodnotu prírody o sebe, a preto aj človek o sebe je vysokou hodnotou. Túto nepodmienenú hodnotu prírody o sebe už ľudská práca zvyšovať nemôže: môže ju však meniť na kultúrne hodnoty, ktoré sú dočasné a inštrumentálne. Ako na to poukázala napríklad aj Hanah Arendtová, práca „násilím rozbíja štruktúru prírodných látok, je ich spotrebou“, je pohlcovaním a ničením jedinečných prírodných štruktúr. Skrytá deštruktívna rola ľudskej práce nebola dlho zjavná, odhalila sa až v procese abiotickej automatizácie, ukázalo sa, že v prírode driemu sily a štruktúry, ktorých sa možno zmocniť pomocou vedy a techniky. Vidieť to na príklade dnešnej ekonomiky, ktorá namiesto vykorisťovania živej ľudskej práce stále viac vykorisťuje prácu mŕtvu, prácu technicky deformovaných prírodných procesov. A pretože nadvýroba tovarov vrátane automobilov a počítačov nemá nijaké prirodzené medze zo strany ľudského organizmu, ekonomika môže ľuďom ich stále menej naliehavé potreby nahovárať, zvádzať ich rôznymi trikmi a reklamou k nadbytočnej spotrebe, a tým aj k účasti na pustošení Zeme.

Tento posun od vykorisťovania robotníkovej práce k vykorisťovaniu práce prírodných síl znamená, že ľudia, ktorí v technicky vyspelých krajinách už takmer fyzicky nepracujú, môžu Zemi ubližovať skryte a nezámerne prostredníctvom svojej spotreby, svojej sebarealizačnej a spoločensky užitočnej duševnej, intelektuálnej práce.

Etela Farkašová: Asi ťažko však možno očakávať, že na takéto odhalenie ťaženia technickej kultúry proti prírode sa dá ekonómia či politika…

Josef Šmajs: Ekonomika iste nie… a politika ide skôr za vozom ekonomickej a technologickej globalizácie, vieme, že už dávno sa zbavila zodpovednosti za sféru podnikania, využívania techniky. Napriek tomu by ale bolo potrebné tieto skryté pôsobenia čím skôr odhaliť a zrozumiteľne vysvetliť aj širšej verejnosti. Toto odhalenie je zatiaľ, bohužiaľ, i mimo možností čiastkových špeciálnych vied, ktoré vlastne s technikou a ekonomikou na tomto procese spolupracujú. Podľa mňa na takúto náročnú úlohu sa môže dať len dnes vysmievaná filozofia, mám na mysli širšiu a hlbšiu teóriu evolučne ontologickú. Dnes totiž prvý raz potrebujeme poznať nielen vznik a priebeh fyzického konfliktu kultúry s prírodou, ale aj odhaliť a zlomiť skrytý predátorský duchovný základ, z ktorého súčasná, dlhodobo neudržateľná kultúra vyrástla. Zrejme nebude postačovať úsilie znížiť tempo kultúrnej expanzie, ani úsilie obmedziť ekonomický rast. Budeme nútení, ako na to už niekoľko rokov upozorňuje James Lovelock, prírode dôstojne ustupovať.

Už sme si povedali, že kultúra, vrátane ekonomiky a technosféry, môže existovať a rásť len za súčasného rozbíjania a odlišného formovania prírodného bytia. Ale aj keby dnešná kultúra už viac nerástla, pustošila a zamorovala by Zem umelou reprodukciou svojej odlišnej štruktúry. Len pri nekritickom pohľade sa môže zdať, že ekonomika, ktorá rastie, len prosto vyčerpáva hostiteľský systém – odoberá prírode zdroje. Problém je však v tom, že neusporiadané prírodné zdroje neexistujú a že všetko, čo sa vyrobí, sa premení na odpad.

Ekonomika jednak prírodné štruktúry deštruuje (pri výrobe tovarov), a jednak ich ďalší rozpad pripravuje (po uvedení tovaru na trh). S čiastočnou výnimkou pre poľnohospodárstvo ekonomika nevie a ani nemôže tvoriť ako príroda. Prirodzené štruktúry musí najprv rozbíjať a potom nanovo štrukturalizovať. Výroba i spotreba teda napokon nevyhnutne produkujú odpad, ktorý je ťažko stráviteľný pre prírodu i kultúru. Presnejšie by sme túto situáciu teda vyjadrili tak, že kultúra prírodu nevyčerpáva, ale rozvracia a zamoruje umelými produktmi, ktoré pre biosféru nie sú ľahko rozložiteľnými látkami, ale cudzorodou a všetky živé systémy poškodzujúcou záťažou. V súčasnej abioticky orientovanej ekonomike ide, žiaľ, o nezvratnú likvidáciu jedinečného prírodného bytia, a to nielen vzhľadom na medze budúcej produktívnej schopnosti ekonomiky, ale aj vzhľadom na tvorivé schopnosti samej prírody.

Výsledkom nadmernej ekonomickej aktivity je preto nielen nebezpečné znižovanie prirodzenej usporiadanosti Zeme, zmenšovanie rozlohy prirodzených ekosystémov, ale aj poškodzovanie človeka a prírody umelým technickým metabolizmom, strata prirodzenej informácie (usporiadanosti), zamorovanie Zeme produktívnymi i spotrebnými odpadmi.

Konvenčné ekonomické myslenie však vytrvalo spája hospodársky rast len s rozšírenou predstavou zväčšovania blahobytu ľudí, pričom neprihliada nielen na to, ako a na úkor čoho sa blahobyt dosahuje, ale ani na to, že toto bohatstvo nie je spravodlivo rozdeľované ani v rámci jednotlivých krajín, ani v rámci celej planéty.

Dnes sa občas objavuje formulácia, že žijeme na dlh vo vzťahu k budúcim generáciám, na dlh vo vzťahu k Zemi. S touto formuláciou, aj keď rozumieme jej duchu, nemôžeme súhlasiť. Dnešným nezvratným poškodzovaním prírody robíme totiž „dlhy“, ktoré v princípe vôbec nemožno splatiť. To, čo odoberáme prírode, jej nikdy nebudeme schopní vrátiť. Budúcim generáciám pripravujeme vážne existenciálne starosti, pretože im odovzdáme vyčerpanú, spustošenú a extrémne vysokou spotrebou zamorenú Zem.

Etela Farkašová: Aké východiská vidíš z danej situácie?

Josef Šmajs: Ak chceme na Zemi prežiť, musíme dnešný predátorský postoj kultúry k Zemi ešte v tomto storočí nahradiť vyšším mravným princípom globalizovanej kultúry. Tradičný antropocentrický prístup k Zemi je totiž nemorálny. Týmto vyšším mravným princípom musí byť racionálne zdôvodnená biofilná paradigma: rozvoj kultúry, ktorý je podriadený prosperite biosféry. Len touto novou stratégiou môže ľudstvo udržať obývateľnosť Zeme a vstúpiť do veku dospelosti a zodpovednosti. Ale ľudský druh nie je zodpovedný za prírodu, ktorú nevytvoril a do ktorej biologicky patrí, je zodpovedný za kultúru, svoje dielo, ktorým dnes Zemi i sebe zbytočne ubližuje. Preto celú dnešnú protiprírodnú kultúru bude potrebné biofilne transformovať. Sú v nej spredmetnené koristnícke hodnoty a je už taká rozsiahla, materiálovo a energeticky náročná, že jej číra prítomnosť v biosfére svojou reprodukciou neúmerne zaťažuje prírodu. Vyvoláva skazu tej úrovne prírodného bytia, z ktorej človek vznikol a od ktorej závisí jeho biologická existencia.

Etela Farkašová: So záujmom sledujem, ako si do médií postupne nachádza cestu a vo verejnosti odozvu text Deklarácie závislosti, ktorého si iniciátorom a hlavným autorom… práve v súvislosti s týmto textom som si uvedomila, ako si moderný človek nerád priznáva fakt závislosti od niekoho či niečoho, zrejme ovplyvnený ideológiou silného individualizmu, autonómie a sebestačnosti. Keď som totiž hľadala tento text na internete, systém automaticky zareagoval, že dávam chybné zadanie a vyhodil mi namiesto závislosti slovo nezávislosť. Tých deklarácií nezávislosti, akiste opodstatnených, bolo v histórii dosť… ale dnes treba naopak, zdôrazniť väzby závislosti človeka, celej našej civilizácie od prírody, a k tomu sa akosi ešte stále nemáme…

Josef Šmajs: K napísaniu a zverejneniu Deklarácie závislosti nás viedlo vážne znepokojenie nad tým, ako súčasná globalizujúca sa civilizácia deštruuje Zem a ako som to už povedal, ničí predpoklady pre život budúcich generácií. Spoločenské vedy v tomto smere zlyhávajú, mlčia, neplnia svoju funkciu. Deklarácia je teda aj pokusom o oživenie kritickej funkcie spoločenských vied. Duchovná situácia sa totiž výrazne zmenila. Kým ústredným motívom intelektuálnych úvah bol v antike údiv, v stredoveku pokora a v novoveku pochybnosť, dnes sa ním stáva obava. Ukazuje sa, že je nevyhnutné, aby sme si konečne uvedomili nepodmienenú hodnotu prírody a našu závislosť, závislosť našej kultúry, celej civilizácie na prírode a podľa toho aj konali. V Deklarácii napríklad zdôrazňujeme, že iba biosféra ako celok je najmenším, relatívne autonómnym systémom, ktorý je schopný dohodového vývoja, všetky jej subsystémy sú existenčne závislé od nej.

Etela Farkašová: Na aké momenty sa ešte kladie v Deklarácii dôraz?

Josef Šmajs: Vlastne som to už naznačil v predchádzajúcich odpovediach. Predovšetkým ide o to, že sme jediný druh z mnohých, čo vznikli na našej planéte, ktorý vytvoril kultúru – opozičnú formu evolúcie vo vzťahu k prírode a jej evolúcii. Kultúra preto nie je kultiváciou prírody (ako sa to často mylne vysvetľuje), ale predstavuje umelý fyzický systém s vlastnou vnútornou informáciou, ktorou nie je informácia genetická, ale ľudská duchovná kultúra. Táto však nie je taká úchvatná a vznešená, ako by sa mohlo zdať, naopak, je druhovo sebecká, obmedzená, krátkozraká. A koniec koncov podieľa sa svojimi výsledkami (rozvinutá technika, celá technosféra neprispôsobená prírode) na pustošení Zeme. Evidentné je to najmä v posledných storočiach, keď sa ľudstvo sústreďuje predovšetkým na produkciu materiálneho bohatstva, jeho ustavičný rast, na čoraz väčšiu moc nad prírodou. O akej kultivácii môže byť reč, veď práve prostredníctvom súčasnej kultúry zapríčiňujeme okrem iného vymieranie mnohých biologických druhov, a napokon, ohrozujeme aj naše vlastné prežitie. Musíme mať na pamäti, že kultúrny systém, ktorý prekročí pomyselnú medzu prípustnej záťaže Zeme a bude silne protiprírodný, bez ohľadu na svoju technickú a informačnú úroveň, nevyhnutne zanikne, a to aj spolu s človekom.

Etela Farkašová: Napriek týmto pesimistickým predpovediam rozvíjaš vo svojich prácach istý druh kultúrneho, ba povedala by som, až ontologického optimizmu, ktorý ti, priznám sa, až závidím, čo je jeho základom?

Josef Šmajs: Nádej, že sa podarí prebudiť spoločenské vedy, ktoré majú prvý raz šancu stať sa novými fundamentálnymi vedami, akými v minulosti bola fyzika a matematika. Nádej, že sa podarí lepšie vzdelávať širokú verejnosť, ktorá pochopí, že je nevyhnutné nahradiť koristnícky charakter dnešnej kultúry vzťahom rešpektu a úcty k prírode. Nádej, že spolu s verejnosťou precitne i sama politika a pochopí, že nekončiace sa politické spory o pravicovú či ľavicovú orientáciu zastierajú vážnosť konfliktu kultúry so Zemou. Ale asi len spojeným úsilím filozofie, spoločenských vied a politiky sa podarí nahradiť predátorskú paradigmu biofilnou paradigmou. Časti verejnosti je už dnes zrejmé, že zmyslom kultúry nemôže byť len rast výroby a spotreby, a že ním nemôže byť problematický zisk, ktorý nedokážeme spravodlivo rozdeliť. Týmto zmyslom sa musí stať zdravie a blaho ľudí vnútri zdravej biosféry. I keď máme prirodzené právo žiť a primerane sa realizovať, vytvárať a rozvíjať kultúru, jej súčasnú útočnú stratégiu musíme korigovať. Inak sa nepodarí zachovať zdravú a obývateľnú Zem, a tým ani zdravý a dobrý život ľudí na nej. Preto tá naša výzva verejnosti a vedám o kultúre, výzva k novému pochopeniu vzťahu prírody a kultúry, výzva k prevzatiu zodpovednosti ľudí za svoj vlastný biologický druh.