Čo viedlo k 21. augustu 1968? - alebo Čo sa vygúgľovať nedá
Začiatkom roku 1969 sme dostali na katedre žurnalistiky od doc. Ľuboša Šefčáka za úlohu zostaviť kalendárium udalostí roku 1968 a napísať k nemu komentár. Ušiel sa mi máj. Z práce som dostal jednotku s tým, že potvrdiť jej závery môže len to, ak by vojská zostali v ČSSR aj po tzv. konsolidácii, normalizácii pomerov a potlačení údajnej kontrarevolúcie. A tak sa aj stalo.
Ponúkam môj pohľad z roku 1969, neprikrášľoval som ho, hoci je poznačený dobovou štylistikou a i konštrukciami, ktoré by sa mali už písať iba v úvodzovkách, lebo bez nich pôsobia už smiešne. Už vtedy však, ako vyplýva z tejto práce, už v máji, boli známe fakty o predpríprave na intervenciu do Ćeskoslovenska, ktoré sa dali nájsť v otvorených zdrojoch, vtedajšej domácej i zahraničnej tlači. Prekvapilo ma, keď o niektorých priami aktéri vtedajších udalostí, vrátane spolupracovníkov Alexandra Dubčeka tvrdili s odstupom desaťročí, že o nich vtedy nevedeli.
Polarizácia vnútorných síl, aktivita zahraničných maršalov
Máj 1968: Vlna vlastenectva a nadšenej podpory pojanuárovej politike, demokratizačnému procesu sa prevalila do ulíc 1. mája 1968. V zahraničnej tlači sa charakterizuje ako veľké ľudové referendum, ktoré vyjadrilo svoje „áno“ novému vedeniu strany a štátu. S rovnakou spontánnosťou prijalo Národné zhromaždenie po prvomájovej prestávke vlády program Černíkovej vlády.
Začiatok mája by sa dal charakterizovať ako jeden z vrcholov občianskej aktivity, spontánneho ľudového hnutia. Ale súčasne je máj charakterizovaný aj snahou pribrzdiť túto aktivitu, aby neprerástla do nelegálnych foriem a pozitívnymi činmi jej čeliť. Nové vedenie strany a štátu má už k tomu predpoklady. Na stole má silné argumenty: Akčný program ÚV KSČS a programové vyhlásenie vlády. Hoci akčný program sa považuje v kruhoch progresivistov za „minimálny program pre najbližšiu dobu“ (Stanislav Budín v časopise Reportér, 8. V. 1968) a vládne vyhlásenie prechádza ich skúškou kritiky (napríklad V. Blažek v Literárnych novinách, 2. V. 1968 a i. ), je to jediná platforma, na ktorej sa môže Dubčekovo centrum zjednotiť, aby odrážalo „antisocialistickú“ kritiku z jednej strany a dogmatické útoky zo strany druhej.
Namiesto zjednotenia sa na tejto platforme činov a urýchleného plnenia daných sľubov jednotliví členovia centra vybíjajú v hľadaní priamych politických protiútokov proti ultraprogresívnym i proti dogmatikom. Na činy nezostáva čas – a tak musí apelovať Dubček na májové plénum ÚV KSČS a mobilizovať ho do boja proti možnej protisocialistikej opozícii realizáciou Akčného programu – viac ako mesiac po jeho prijatí.
Politika Dubčekovho centra je výslednicou najmenej troch síl: dogmatického prúdu v strane, sovietskych – mierne povedané – pripomienok – a širokého ľudového hnutia. Ťažko povedať, ktorá z nich pôsobila najsilnejšie, zdá sa, že v máji to bola práve tá posledná. Prvé dve spomínané sily možno charakterizovať ako dezintegrujúce a pôsobiace proti pôvodným zámerom pojanuárovej politiky. Tretia – ľudové hnutie – je zmyslom demokratizačného procesu a „socializmu s ľudskou tvárou“, pretože takýto socializmus premenil význam tradičného riadenia spoločnosti a postavil si za cieľ tvoriť politiku „nie nad ľudom, ale s ľudom“, cieľ: predstihnúť buržoáznu demokraciu a vytvoriť „určitú kombináciu politickej demokracie a socialistickej samosprávy pracujúcich“ (Zdeněk Mlynář na májovom pléne ÚV KSČS). Výrazom už takto chápanej tvorby rozhodnutí v strane bola napríklad zmena pôvodných zámerov ústredného výboru a zvolanie mimoriadneho XIV. zjazdu strany na žiadosť straníkov.
Ešte jeden faktor možno spomenúť ako spoluvytvárajúci moment politiky – výskyt bližšie neurčených antikomunistických a antisocialistických síl, ktorý však samotné vedenie považuje za okrajovú záležitosť, v domácich skutočných pomeroch rolu nehrali a slúžili len ako dôležitý argument pri rokovaniach s inými krajinami. Ich význam je v skutočnosti nepodstatný, ak len nemáme prijať tézu, že sa skrývali za heslá o humanitnom a demokratickom socializme. Ľudí proti socializmu je menej ako za Novotného režimu, avšak toleranciou v tlači dostali silnejšie hlasy a možnosť a priestor sa vyjadriť.
Stranícke vedenie (najmä na Slovensku) však inštruovalo svoje podriadené orgány, aby hlásili každý prvok, ktorý by sa mohol považovať za antisocialistický, antikomunistický a antisovietsky. Prebieha vlastne akási kampaň, sociologický prieskum s odpoveďou na jedinú otázku, a nikto nechce zostať v hanbe a tak sa v hláseniach antisocialistické sily množia, nehľadiac na to, že v depešiach sa vyskytujú prípady skreslené až smiešne, že každá nadávka dedinskému funkcionárovi sa „tam hore“ odrazí a eviduje ako útok proti socialistickému zaradeniu. Pre ilustráciu nech slúži prípad v Budatínskej Lehote, kde z výkriku opitého negramotného človeka v krčme „Na stráž! Však je demokracia.“ sa v správe tlačovej agentúry ČSTK napísanej podľa prameňov Krajského výboru KSS stal prípad „bývalého ľudácko-fašistického predstaviteľa“, ktorý sa po „fašistickom pozdrave na MNV (Miestnom národnom výbore) osopil na jeho funkcionárov s požiadavkou, aby mu odovzdali úrad, lebo tam nemajú čo hľadať.“
Situácia v máji sa vyznačuje silnejúcou polarizáciou. Na jednej strane mohutnejú hlasy za urýchlené zvolanie mimoriadneho zjazdu (čo napokon vedenie rešpektuje), hlasy, ktoré žiadajú odstúpenie skompromitovaných politikov a oddelenie sa strany od deformácií a deformátorov, začína sa kampaň za očistenie ústredného výboru „od ľudí, ktorí tam nikoho nereprezentujú“, na druhej strane sa v straníckych rezolúciách požadujú rázne vystúpenia proti „antikomunistickým, antisovietskym a antisocialistickým tendenciám“, objavujú sa silnejúce útoky na tlač, ktorá im „prenecháva priestor“. A taktiež z úst vedúcich politikov počuť výstrahy smerom k radikálom a bezbrehým kritikom (Smrkovský v Plzni, Dubček na aktívoch predsedov ZO KSČS a OV KSČS, Husák v Novom Meste nad Váhom). Zatiaľ čo sa ešte na 1. mája sympaticky z tribúny prijímajú pozdravenia od Klubu neangažovaných straníkov, najmä po ďalších rokovaniach so sovietskymi predstaviteľmi (4. mája) prechádza postoj vedenia voči možným konkurentom politickej moci do rezervovaného, až 24.mája Dr. G. Husák v Novom Meste nad Váhom ostro proti KANU a K-231 vystupuje. Pri hľadaní riešenia vnútropolitickej situácie a boju „proti nebezpečenstvu dvojakého druhu“ sa uvažuje o politických prostriedkoch, za ktorý pokladá májové plénum politiku činov, plnenie Akčného programu, upevňovanie autority štátnych orgánov a polemické vystúpenia komunistov-novinárov proti nezdravým javom.
Ak som napísal, že centrum ešte po viac ako mesiaci od prijatia Akčného programu musí vyzývať k zjednoteniu sa na jeho plnení, na ofenzívnej politike činov, neznamená to, že by už v máji Akčný program zastrčilo do zásuvky. Naopak. Práve v máji vidieť širokú prípravu na plnenie Akčného programu, na politiku činov, aj keď niektorým vrstvám sa to zdá stále málo, pretože je to príprava viac-menej v štádiách diskusií. Z jednej i druhej strany sa diskutuje o prijatí nového tlačového zákona (Indra-Zväz novinárov), o rehabilitačnom zákone, pripravuje sa zákon o drobnom súkromnom podnikaní, o cestovných dokladoch, ... rušia sa odpočúvacie zariadenia...
Ustanovuje sa odborná komisia pre štátoprávne usporiadanie pod vedením Dr. Husáka a pre ekonomické otázky federácie (prof. O. Šik), rozpracovávajú sa presnejšie obrysy novej ekonomickej reformy, vznikajú prvé Rady pracujúcich. V oblasti politiky sa plní heslo tvorby „politiky s ľudom“, programovo sa tvorí „politika na pochode“. Do funkcie tajomníka strany vychádza z májového pléna muž s presnou koncepciou tvorby politického systému Dr. Zdeněk Mlynář...
Zaujímavá je čulá zahraničnopolitická aktivita ČSSR, snaha presadiť sa v medzinárodnom meradle a oťukávať možnosti kontaktov prospešných pre Československo. V máji sa to prejavuje početnými straníckymi i štátnymi návštevami. Jednak medzi ne patria tie, ktoré musíme považovať za nutné zlo, pretože treba nimi vyvracať neodôvodnené pochybnosti o československom vývoji a teda takéto kontakty nevyplývajú z našich želaní, ale z nutnosti...
Zahraničnopolitickú aktivitu možno ilustrovať návrhom 70 poslancov Národného zhromaždenia, ktorí boli nespokojní s prieťahmi amerického prezidenta Johnsona o miesto rokovaní s Vietnamom a navrhli Prahu, aktivitou na teheránskej konferencii o ľudských právach, snahou o rozvoj hospodárskych vzťahov v centrách techniky, ktoré neležia vždy v „krajinách našich tradičných priateľov “ (Pravda,3. V. 1968). Rovnako sa čs. vláda neuzatvára ani pred kontaktmi s Vatikánom, oficiálne sa už počíta s návštevou Pompidoeua v ČSSR a s prípravou návštevy de Gaulla, pracovník ministerstva zahraničných vecí uverejňuje v Pravde (29. V.) článok, ktorý je faktickou výzvou k „ nie len serióznym, ale aj priateľským vzťahom k Rakúsku“, atď.
Najčulejšie styky – stranícke a štátne – zaznamenávame (hneď po stykoch so ZSSR) s Juhosláviou, odkiaľ prichádza k nám na návštevu štátny tajomník zahraničných vecí Marko Nikezič, podpredseda výkonnej rady Kiro Gligorov, stranícky predstaviteľ Slavko Miloslavský, minister školstva a kultúry...
Po návšteve našich predstaviteľov v Moskve je ich významnou podporou príchod Luigiho Longa (predstaviteľa talianskych eurokomunistov). Černík navštívil v Karlových Varoch Wiliho Sopha, kde sa o niekoľko dní neskôr liečil aj A. Kosygin. Návšteva A. Kosygina bola – najmä po porade piatich tajomníkov komunistických strán (bez A. Dubčeka) v Moskve z 8. mája, ukľudňujúcou pilulkou na nervozitu, ktorá sa z častých kontaktov s našimi kritikmi prenášala do domácich pomerov.
Kosyginov príchod sa považoval viac-menej za akt dobrej vôle, aj keď si nikto nevytváral okolo neho zbytočné ilúzie. Predsa len ukľudnilo, keď dva dni pred príchodom Kosygina Smrkovský informoval Národné zhromaždenia, že v Moskve „sovietski priatelia uznali čs. argumenty a vyhlásili, že všetko považujú úplne za záležitosti ČSSR“ (Pravda, 16. V.) a počas jeho pobytu povedal novinárom, že sa už prechádza ku konkrétnejším problémom, pretože „ začína byť – alebo už je – skoro jasné, že za tým, pre čo sme sa rozhodli a od čoho neustúpime, nie je nič iné, než čo hovoríme“. (Pravda, 20. V.)
Napriek ukľudneniam však stále viac a viac prenikajú na verejnosť výhrady a útoky bratských krajín na náš obrodný proces. Minister zahraničných vecí Hájek oznamuje, že kritika sa už neobmedzuje iba na kritiku v tlači, ale podnikajú sa už aj diplomatické kroky.
Československé vedenie však stále dôsledne odmieta neodôvodnené útoky, na poľskú proti... nótu odpovedá nepriamo poukázaním na našu slobodu tlače, protestuje proti výmyslom šíriacim sa v NDR a zdôrazňuje, že okrajové javy sú skutočne okrajovými...
Táto politika a takáto reagencia čs. vedenia i čs. spoločnosti však vychádza z jedného predpokladu, že príčina nie je zámienkou, ale skutočnou príčinou, že piatim socialistickým krajinám prekáža takáto forma socializmu...
Zdá sa mi, že toto východisko čs. spoločnosti môže história ukázať ako pochybené.
Pravdepodobne sa pozabudlo, že vo veľmocenskej politike hrá ideológia úlohu masky, ideologickými zámienkami sa často realizujú ekonomické, vojenské a iné dôvody.
Široká aktivita vojenských predstaviteľov Sovietskeho zväzu vo veciach čs. jari, ich nátlak na stranu a štátne vedenie Sovietskeho zväzu (o ktorom sa v dobre informovaných kruhoch hovorí), návšteva maršalov (práve v máji) v Československu a ich vyhlásenia o pripravenosti pomôcť verným komunistom, ich starosti o excesy nášho vývoja, dávajú za pravdu, že skutočné príčiny vyústenia Januára 1968 do 21. augusta boli príčiny vojenskej stratégie. Dôvodom mohlo byť zabezpečiť vojenské záujmy Sovietskeho zväzu.
Túto moju hypotetickú konštrukciu podporuje niekoľko faktorov:
Leonid Brežnev svojím „eto vaše delo“ fakticky podporil Dubčekov nástup k moci, hoci bolo v jeho silách a v silách Sovietskeho zväzu mu zabrániť. V strane boli ľudia, ktorí nehlasovali proti Novotnému (viď televízny prejav predsedu vlády Lenárta) z obáv pred roztržkou so Sovietskym zväzom. Napriek tomuto „posväteniu“ Januára vyjadreným a j pri oslavách výročia Februára sa správajú socialistické krajiny k československým zmenám viac ako zdržanlivo. Je možné, že nové vedenie výrazne nepodporujú práve preto, že už vtedy kalkulovali s možnosťou obviniť ho z kontrarevolúcie, prípadne si ľahšie nájsť zámienku vojensky pomôcť čs. vývoju.
Ak by bolo išlo ZSSR iba o zastavenie pojanuárového vývoja (nepopieram, že mu nesporne išlo aj o to), mohol to dosiahnuť – pri súčasnom hospodárskom zopätí – kratšou hospodárskou blokádou.
Sovietskemu zväzu však s najväčšou pravdepodobnosťou išlo o umiestnenie vojsk na strategicky dôležitom území, kde im ešte chýbali. Dosvedčuje to aj ničím neodôvodnené predlžovanie ich pobytu, aj história dočasného umiestnenia vojsk v Maďarsku i Poľsku, v krajinách tak konsolidovaných, že sa pokúšajú už konsolidovať aj svojich susedov.
Ďalšie fakty k tejto konštrukcii nájdeme práve v májových udalostiach: vo vyhlásení generála Jepiševa o pripravenosti Sovietskej armády splniť žiadosť skupiny komunistov (keby prišla), v rovnakom vyhlásení generála Ždanova v litoměřických kasárňach, v podobných správach, ktoré čerpá francúzsky Le Mond z Bulharska, v inštrukciách, ktoré dostáva stranícky aktív v NDR (nechýba v nich psychologická príprava na kolektívny vojenský zásah), v mlčaní sovietskej vlády, od ktorej sa požaduje dementi jej údajných úmyslov umiestniť vojská v ČSSR (napr. v súvislosti s talianskymi parlamentnými voľbami a v rovnakom mlčaní Varšavského paktu a sovietskej vlády, keď ju v máji žiada predstaviteľ vlády NSR o dementovanie správ o úmysloch umiestniť 10 – 12 tisíc vojakov na našom území... Naopak, TASS (Tlačová agentúra Sovietskeho zväzu) varuje NSR (28. V.) pred schválením zákonov o výnimočnom stave a oznamuje, že „ZSSR je pripravený urobiť spoločne s ostatnými mierumilovnými vládami nevyhnutné opatrenia, aby tieto sily nikdy nemohli narušiť mier“, čo pri neustálom zdôrazňovaní o spojení čs. vývoja s diverzantskými centrami nemusí byť ďaleko od hľadania ďalšieho dôvodu na umiestnenie vojsk v ČSSR.
Májová vojenská aktivita (manévre v Poľsku, ohlásenie manévrov v ČSSR) môže mať spojenie s okrajovými javmi čs. vývoja len ako so zámienkou. Čs. vedenie sa preto snaží tieto zámienky odstraňovať, čoho výsledkom je májové plénum. Napokon, prejavila s ním určité uspokojenie aj Moskva. Napriek tomu sa okrajové javy nášho vývoja nepodarilo paralyzovať, májové plénum sa chápalo ako „pribrzdenie demokratizácie“ a vyvolalo aktivizáciu síl, ktoré boli predtým okrajovými.
Avšak ani keby sa boli výsledky májového pléna absolútne realizovali, aj keby bolo čs. vedenie odstránilo všetky excesy a nezdravé javy, nemohlo to nič zmeniť na pôvodných plánoch a zámeroch sovietskeho vojenského, straníckeho a štátneho vedenia. Ešte sa ani neskončila porada v Čiernej nad Tisou, ešte sme nemali kedy porušiť k tomu prijaté dohody a už sa vojská piatich krajín sústreďovali na našich hraniciach. Deň pred skončením porád v Čiernej – 31. júla – sa začali „manévre“. A do Bratislavy sa schádzali budúci interventi, ktorí už jasnozrivo (aj so svojimi generálmi) vedeli, že ani tieto sľuby Československo nedodrží a budú „musieť“ zasiahnuť.
Post skriptum:
Išlo o umiestnenie vojsk, demokratický proces bol zámienkou
Romantický mýtus, že príčinou sovietskej intervencie bol demokratizačný proces, kvôli ktorému vtrhla do Československa 750 tisícová armáda, by sme už mali opustiť. Pozastavil sa nad touto absurdnosťou po rokoch napríklad Veněk Šilhan, ktorý na vysočanskom XIV. zjazde KSČS získal na čas nástupníctvo po internovanom Alexandrovi Dubčekovi. Hľadali sa iba zámienky a ideologické zdôvodnenia. Súdruhovia z NDR alebo Maďarska vyčítali československým ako kontrarevolučné také skutočnosti, ktoré u nich boli bežné, napríklad u nich boli dávno drobní živnostníci, v NDR fungovali i súkromní lekári, zatiaľ čo v Československu sa o tom iba opatrne uvažovalo v Akčnom programe.
V tom čase sme ako študenti chodievali na vojenskú prípravu. Progresívnejší dôstojníci nám vysvetľovali, že podľa vojenských strategických doktrín Varšavského paktu musia byť sovietske vojská umiestnené na predpolí, v priamom styku s možným nepriateľom, čo dovtedy v Československu neboli a chýbali. Sovieti chceli silou mocou dostať svoje vojská i nukleárne zbrane na hranice s NSR. Keď sme sa ako študenti dostali (s prísľubom, že budeme ticho a nič o tom nebudeme hovoriť) na internú besedu v redakcie Pravdy s tajomníkom strany Vasiľom Biľakom, na otázku Martina Hrica, či na početných rokovaniach viac tlačí na Dubčeka Brežnev alebo Kosygin (s povesťou umiernenejšieho), Biľak odpovedal: „Maršali! Všetko tlačia najviac maršali!“
Je známe, že Dubčekov predchodca Antonín Novotný sa roky zdráhal vyhovieť sovietskemu tlaku na umiestnenie vojsk i jadrových hlavíc aj v Československu a dostal sa preto do nemilosti Brežneva i maršalov. (V nemilosti bol už po tom, ako poslal nenadšený telegram pri výmene Chruščova za Brežneva). Keď v roku 1968 nazval Gustáv Husák slovenského politika Jozefa Lenárta „politickou trasorítkou“, lebo pri dôležitom hlasovaní v predsedníctve strany (6 : 6) o výmene Novotného za Dubčeka sa nepostavil na stranu Dubčeka, Lenárt to zdôvodňoval tým, že bral do úvahy medzinárodné súvislosti a naše záväzky voči socialistickému táboru. Inak povedané, keby bol Brežnev vyslal jasný signál, na koho strane v tomto spore stojí, bol by pokoj. Brežnev ho nepotreboval. Vyskytli sa relevantné podozrenia, že mnohé „kontrarevolučné“ či „nacionalistické“ prejavy (napríklad na južnom Slovensku) provokovala alebo organizovala priamo KGB, len aby sa vytvorili zámienky na to, že treba československým súdruhom pomôcťurobiť priadok, lebo sami to nezvládnu.
Ešte v roku 1990 som chcel zverejniť svoju prácu o tom, že príčinou vojenskej intervencie nebol demokratizačný proces. Vtedajší šéfredaktor, ktorý dvadsať rokov ako stranícky lektor chodil vysvetľovať do rôznych organizácii, že Sovieti sú u nás z vojenských dôvodov, že predsa do vnútropolitického života nezasahujú, sa z nej a jej záverov zrazu vysmial.
Načo tu tie vojská teda boli aj vtedy, keď Československo bolo už tak znormalizované, že dávalo rady ostatným krajinám, ako brániť socialistické hodnoty, kritizovalo aj vývoj v ZSSR po nástupe Gorbačova... Súdruhovia vtedy rozmýšľali dokonca, ako obmedziť vysielanie sovietskej televízie, alebo ako ju zatajiť pred našimi občanmi. A keď sme v roku 1988 išli na školenie do ZSSR, vysielali nás s varovaním, aby sme si nevšímali tú penu... Po návrate sme nemohli o tom, čo sa deje v ZSSR dokonca ani hovoriť na redakčnej porade. Keď v ZSSR nás upozorňovali, že v USA je komunistov – na rozdiel od toho, čo hovorí propaganda – menej ako jednovaječných dvojčiat a že na rozdiele od dvoch Kóreí a dvoch Nemeciek je vidno, ktorý systém je životaschopnejší, sovietske vojská napriek tomu u nás „bránili socializmus“, alebo čo?
Autor je novinár dôchodca
Foto: Prvé číslo Nového slova po vstupe spojeneckých vojsk
Reagujte na článok
Komentáre
Vtedy kandidoval Václav havel na prezidenta, prezidenta Československej socialistickej republiky, tož takýto bol falošný ideologický boj Západu...a sme v tom až po uši...
avšak - príliš veľa?
citujem Ťa:"kolaps spôsobený súčasným pôsobením sociálneho, ekonomického, enviromentálneho, politického (vojenského) zlyhania a zrútenia civilizácie"
moja otázka:
Ktorej civilizácie?
Sam Huntington píše v "Zápase civilizácií" o tom, že Západ, civilizácia "bieleho muža", ohraničená kresťanstvom, rímskym právom či anglo-americkým právom, kovbojskou trhovou ekonomikou a súčasným fiškálnym riadením sveta, postaveného na technike 19.a 20.storočia a informatike 21.storočia,
sa v 21.storočí stretne s oveľa životaschopnejšími civilizáciami tvoriacimi islamský svet , ktoré iba na vrcholoch svojich centrál používajú výdobytky západnej civilizácie, ale sú schopné disciplinovaného života práve vďaka Koránu, ktorý je viac návodom na skupinové prežitie a šetrnosť k životnému prostrediu ako západné kresťanstvo,
alebo sa musí prizerať, ako si budhistické civilizačné schémy podriaďujú a úspešne sa vyrovnávajú s výdobytkami západnej civilizácie ( prečo že len India, aj Filipíny, Indonézia, nakoniec i Kórea a samotná Čína).
A to je tu ešte tá veľká priemyselná a obchodne i finančne úspešná miliardová veľmoc Čínska ľudová republika, ktorá síce "vzrástla" do imperializmu Západu nečakane a prudko, ale ktovie, ktovie...
Vieš, skôr mám obavu, či sa nesplní tá úvodná scéna z fantazijného filmu Planéta opíc:
Keď sa predstaviteľ Západnej civilizácie vráti po desaťročiach medzihviezdneho letu na "cudziu planétu" a s hrôzou v očiach zistí, že na pláži trčí z piesku pochodeň zo Sochy slobody ...pochopí, že je doma, na Zemi, v bývalých Spojených štátoch či Európe, a i keď vo filme tam boli opice, v skutočnosti to môžu byť predstavitelia tých ostatných civilizácií, ktoré na Zemi máme,
ktoré tomu zhrozenému kozmonautovi raz povedia:
Vaša civilizácia sa zrútila sama do seba, adaptovali sme milióny utečencov, pomohli v humanitárnej katastrofe, ale celú Euro-Ameriku sme uzatvorili pre verejnosť, čiastočne ju ako oblasť odmorujeme, čiastočne dávame do poriadku životné prostredie a čiastoťne ponechávame pre budúce generácie ako memento, kam sa môže človek vo svojej nenažranosti a sebeckosti dostať...
Myslím si, že tomu tak bude, ostatné civilizácie na ostatných kontinentoch si poradia, ale až keď sa zrúti Západ vo svojom fiškálnom neoliberálnom kapitalizme.
Bližšie vysvetliť, prosím.
Ochrana ľudského života, právo človeka na svoj podiel vzduchu, zeme, vody, vesmíru, teda "podieľníctvo" na planetárnych zdrojoch - pkne súhlasím - ale to nie je o západnej civilizácii, toto všetko poznajú dobre kmeňové zoskupenia od prvotnopospolnej spoločnosti, poznali to juhoamerickí i severoamerickí Indiáni, ale i Evenkovia a národy Tichomoria, nakoniec, profesor Kučera to pekne popísal, poznali to i Slovania, ktorí sa usadili v 6.storočí na území Slovenska.
Teda dávam úplný súhlas a iba dodávam ako ekonóm:
to by skutočne znamenalo právne a všeobecne vzdať sa súkromného vlastníctva v zmysle výrobného prostriedku a vylúčiť pojem ZISK z hospodárenia s planetárnymi zdrojmi.
A už je to tu: bližšie k tomu má filozofia Participatívnej ekonomiky, PARECONU, ale realistickejšia v prechode od globálneho kapitalizmu k tomu je ekonomická demokracia a to práve preto, lebo dokáže fázovať a postupovať smerom k horeuvedeným princípom nekrvavou cestou, teda žiadne revolúcie, vzbury, nepokoje.
... a obávam sa v kontexte k článku o roku 1968, také vzodmutie spoločenských a politických síl ako u nás v ČSSR okolo roku 1968 už asi nie je možné...
""podieľníctvo" na planetárnych zdrojoch - pkne súhlasím - ale to nie je o západnej civilizácii, toto všetko poznajú dobre kmeňové zoskupenia od prvotnopospolnej spoločnosti, poznali to juhoamerickí i severoamerickí Indiáni, ale i Evenkovia a národy Tichomoria, nakoniec, profesor Kučera to pekne popísal, poznali to i Slovania, ktorí sa usadili v 6.storočí na území Slovenska
Teda dávam úplný súhlas a iba dodávam ako ekonóm:
to by skutočne znamenalo právne a všeobecne vzdať sa súkromného vlastníctva v zmysle výrobného prostriedku a vylúčiť pojem ZISK z hospodárenia s planetárnymi zdrojmi.
A už je to tu: bližšie k tomu má filozofia Participatívnej ekonomiky, PARECONU, ale realistickejšia v prechode od globálneho kapitalizmu k tomu je ekonomická demokracia a to práve preto, lebo dokáže fázovať a postupovať smerom k horeuvedeným princípom nekrvavou cestou, teda žiadne revolúcie, vzbury, nepokoje." Peter Zajac-Vanka
*************
Oceňujem slušnú úroveň diskusie, preto namiesto vlastných úvah v tejto prvej časti radšej zacitujem z knihy Odkaz Tomaša Baťu zakladateľa (str.8):
"Pochybnosti o tom, či môže človek hromadiť majetok žili v podvedomí našej spoločnosti zásluhou starého slovanského práva. Kedy všetci príslušníci obce zvážali všetky plody svojej práce do jedinej (obecnej) stodoly. Plody potom rozdeľoval starešina, avšak podľa svojej ľubovôle, nie podľa zásluhy... . Bol to starý rodinný socializmus.
Toto podvedomé uctievanie slovanského práva oživovala ešte ruská literatúra, najmä L.Tolstého.
Na tejto pôde sa dobre darilo novému Marxovmu socializmu, ktorý je v podstate to isté, lenže rozšírené na celú spoločnosť." Podotýkam, že T. Baťa to napísal krátko po prvej SV vojne, lebo zomrel v r. 1932, kedy s vínimkou ZSSR neexistoval iný reálsociastický štát.
Ak by sa prebral praslovanský ekonomicko-právny model s tým, že by sa zrušilo hegemostisticko-autoritatívne postavenie starešinu (politbyra), čím by sa rozhodovacie právomoci preniesli egalitné vlastnícké a riadiace právomoci a prerozdeľovanie podľa Blahovho modelu fungujúceho na príncípe čistého úsilia. Čo bezproblémovo fungovalo v baťovských podnikoch! Samozrejme s elimináciou prírodnej lotérie, aby nedocháduzalo k znevýhodňovaniu tých, ktorých genetické, sociálne, mentálne a fyzické predpoklady znevýhodňujú same o sebe. Tak je to v hrubých rysoch systémovo vyriešné.
Kategorický som proti západným pseudo socdemáckym modelom ako PARECOM, ESOP,... a do z malej miery aj katolíckym kooperatívam, ktoré miernymi ústupkami zmierňujú trecie a konfliktné plochy, ale samotný problém systémovo neriešia!
Vysoko oceňujem názor Juraja, ktorý vyššie uviedol zásadný princíp:
"Jedným z princípov by malo byť automatické podielnictvo na planetárnych zdrojoch, vznikajúce narodením a zanikajúce smrťou jednotlivca."
Týmto vyriešil najzásadnejšiu vec, ktorou je akumulovanie kapitálu dedičstvom a tým rozmáhajúca sa nespravodlivosť v podiele na zdrojoch planéty. Túto vec neriešil ani Blaha v knihe Späť k Marxovi!
Na tomto princípe fungovali zamestnaneckí akcionári v baťovských závodoch, ale aj niektoré kooperatívy v Južnej Amerike, či Španielsku. Lenže ani tam sa neeliminuje dedičský neegalitárny podiel zakladateľov!
Potrebujem ešte dodať elementárnu vec: Ak sa nevyrieši otázka vlastníctva, zákazu generačného dedičstva výrobných prostriedkov a z nich vyplývajúcich rozhodovacich právomoci, tak sa nevyrieši vôbec nič!
"...mnohi veria dodnes reciam o socializme s "ludskou! tvarou." Chatyv Alkov
**********************
Ak sa pod "ľudskou tvárou" rozumie všeľudová tvár, tzn. egalitárny a nededičný všeľudový socializmus, tak OK
Prečítajte si môj príspevok vyššie:
Ad fonte - návrat k prapôvodným prameňom Slovanov.
Pokiaľ pôjde len o to, kto bude "starešinom", ktorý bude podľa svojej svojvôle a nie výsledkov práce všetko prerozdeľovať, tak NIE! Lebo to sme už tu raz mali za reálsocializmu a nefungovalo to ani z ďaleka spravodlivo!
Nesmie sa vytvoriť nová oligarchia, ktorá bude ovládať svojvolne masy tým, že bude čokoľvek centrálne prerozdeľovať !
Nesmieme pripustiť, aby boli chudobní "rovní makačenkovia" a bohatí "rovnejší" hegemonistickí prerozdeľovači!
Návrat k centrálnemu prerozdeľovaniu je návrať o 5000 rokov späť vo svetovom meradle a o cca 2000 rokov u slovanských národov!
Lebo to by sme sa vrátili späť op 5000 rokov na stredný východ, kde v Mezopotámií, takto fungovalo chrámové hospodárstvo.
Tu kňazi boli centrální prerozdeľovači a zároveň bohatí príživnici na práci proletariátu (mušelínov), ktorí okrem vlastného potomstva a pracovných povinnosti nemalo vôbec nič. Boli odkázaní na prerozdelený odpad z chrámových sýpok, ktorý nestihli zožrať myši!
Skúsim byť "kvetnatý":
Čo si myslíte, že príroda po jednom mrazivom jarnom období po roku opäť nenasadí púčiky a nevyženie kvety?
To len my v našom pochybovaní už hlásame, že "to nejde"... a ja si myslím, práveže, že "to ide", bolo nám v tom zabránené a s tou Slovanskou tvrdošijnosťou to treba skúšať "každú jar"...
"Čo si myslíte, že príroda po jednom mrazivom jarnom období po roku opäť nenasadí púčiky a nevyženie kvety? To len my v našom pochybovaní už hlásame, že "to nejde"... a ja si myslím, práveže, že "to ide", bolo nám v tom zabránené a s tou Slovanskou tvrdošijnosťou to treba skúšať "každú jar"..." Peter Zajac-Vanka
**********************
Tu nejde o pochybovanie, ale o to, čo je už reálne v dohľadnej dobe a či sme na to pripravení?
Obdobná situácia bola aj v začiatkom prvého storočia, ktorá sa v biblií (Mt. 9,36-38)opisuje takto:
35 Ježiš sa vydal na cestu po všetkých mestách a dedinách, učiac v ich synagógach a zvestujúc dobré posolstvo o kráľovstve a uzdravujúc každú chorobu a každý neduh.
36 Keď videl zástupy, bolo mu ich ľúto, lebo boli zodratí a boli zmietaní sem a tam ako ovce bez pastiera.
37 Potom povedal svojim učeníkom: ?Áno, žatva je veľká, ale robotníkov je málo.
38 Preto proste Pána žatvy, aby vyslal robotníkov do svojej žatvy.
Aké je z tejto časti poučenie "apoštol" Peter (PZV)?
Ad 1, Ak chcel Kristus niečo dosiahnúť, tak išiel "agitovať" medzi ľud po všetkých mestách a dedinách!
Nesedel niekde na "centrále v Betleheme, Nazarete, či Jeruzaleme" a nezháňal peniaze, nerobil zbierky, nezháňal mecenášov (z Ríma, /z Penty, J&T,...) na oblbovačskú kampaň niekde v divadle.
Ad 2 Mal jasný zrozumiteľný program (zvestujúc dobré posolstvo o kráľovstve), zásady, hodnoty a sledoval strategické ciele
My sa nevieme dohodnúť, čo robiť a najmä ako to urobiť - je na nás žalostný pohľad ako na ovce bez pastiera!
Ad 3 Mal vyškolených a vytrénovaných učeníkov, (ktorí sa tiež predháňali kto bude tady velitelem) Čiže to boli tiež stižiadostiví egoisti, nie altruistickí svätci!
My sme so školením straníckych lektorov ani nezačali!!! Ad 4 Ak chceme získať ľudí na svoju stranu musíme to robiť ako Ježiš, ktorý pomáhal ako vedel každému kto to potreboval a bol znevýhodný. Čo robíme my pohŕdame nezamestnanými, bezdomovcami, ubožiakmi v osadách,... Ako potom chcem získať ľudí na svoju stranu, aby nás volili, keď ich považujeme za nepoužiteľní odpad spoločnosti!
Ad 5 Môže nám byť ľúto tých ľudí, ktorí sú vykorisťovaní, okrádaní, zdieraní v obchodoch a od podomových predajcov, v bankách, nebankovkách...
Lenže vôbec nevieme ako tomu zabrániť. Vôbec nemáme program postavený na egalitárnych a altruistických hodnotách.
Za to sa dostatočne kvetnato a možno aj "zúrivejšie" rozčuľujeme v diskusiach, či už na nete, alebo súkromných stretnutiach, či v diskusných kluboch. Bohužiaľ žiadne východiska neponúkame, len prejavujem ľútosť k tým úbohým znevýhodneným. (a mnohí ani to nie!)
Ad 5 Ak chceme žať, tak musíme najskôr pole v jeseň pohnojiť, zorať, na jar zasiať, potom polievať a až potom môžeme sa priparavovať na žatvu. Samozrejme potrebujeme mať robotníkov, ktorí dokonale zvládnu kombajny a iné stroje.
RESUME:
Nechápem ako môžeme žať, ak sme nepripravili pôdu, nezasiali, nepolievali, neošetrovali porasty! Nevycvičili a nevyškolili robotníkov v jednotlivých regiónoch k jednotlivým mechanizmom. Nezabezpečili sezónu techniku. Ale máme len veľkú chuť žať najmä to, čo sme nezasiali (založiť stranu pred voľbami s tlúp oportunistov)!!!
To už rozhodne v 21. storočí nestačí, ak chceme vybehnúť v lete s kosákmi a kladivami a amatérčiť v žatve svojpomocne a na cudzom polí, lebo sme svoje polia vôbec nezasiali!Uvedomujete si, že takto sa dostaneme na úroveň "rabujúcich Cigánov na cudzom pozemku"!!!
Potrebné je si jasne uvedomiť, že sa doba diametrálne zmenila a musíme byť na ňu aj my po každej stránke priparavní! Pretože aj šťastie praje dobre pripraveným a to rozhodne nie sme!
Pri všetkej úcte mi pripadá mešuge váš komentár:
"Pomáhali nám Angličania, Francúzi, Nemci, Rakúšania,...finančne aj psychicky. Pripravovali v táboroch možnosť emigrácie. Ale reálne svetové mocnosti v čele s USA sa vykašťaku na nás. Dalo sa to čakať. Fandili nám síce, ale odtiať potiaľ."
************************
V čom vám fandili? V čom vám pomáhali?
V kontrarevolučnej činnosti? V tom, aby sa zaviedol čím skôr, či zreštauroval západný vykorisťovateľský kapitalizmus už v 1968 ako sa to stalo po r. 1989?
Aby cirkvi, šľachta, veľkoburžoázia a iná príživnícka čvarga dostal naakumulované majetky z potu, driny, odriekania a utrpenia slovenského a českého proletariátu?
Aby ovládli tu ovládli trhy a predávali treťotriedné výrobky za vyššie ceny ako u nich doma?
Aby tu boli skladiska a úložiska nebezpečného odpadu rôzneho druhu?...
Aby nezamestnaní vysokoškoláci vyštudovaní za peniaze proletariátu emigrovali a robili západnej buržoázií sluhov?
Uvedomujete si vôbec, čo píšete na ľavicovom portále???
Obžalovaní Rudolf Slánský (1901) generální tajemník KSČ zatčen: 23. listopadu 1951 trest smrti
*********
Bedřich Geminder (1901) vedoucí mezinárodního oddělení sekretariátu ÚV KSČ zatčen: 24. listopadu 1951 trest smrti
*********
Ludvík Frejka (1904) přednosta národohospodářského odboru Kanceláře presidenta republiky zatčen: 31. ledna 1952 trest smrti
**********
Josef Frank (1909) zástupce generálního tajemníka KSČ zatčen: 23. května 1952 trest smrti
********
Vladimír Clementis (1902) ministr zahraničních věcí zatčen: 28. ledna 1951 trest smrti
********
Bedřich Reicin (1911) náměstek ministra národní obrany zatčen: 8. února 1951 trest smrti
********
Karel Šváb (1904) náměstek ministra národní bezpečnosti zatčen: 16. února 1951 trest smrti
********
Rudolf Margolius (1913) náměstek ministra zahraničního obchodu zatčen: 10. ledna 1952 trest smrti
********
Otto Fischl (1902) náměstek ministra financí zatčen: 30. června 1951 trest smrti
********
Otto Šling (1912) vedoucí tajemník krajského výboru KSČ v Brně zatčen: 6. října 1950 trest smrti
********
André Simone (1895) redaktor Rudého práva zatčen:9. června 1952 trest smrti
Obvinění
V obžalovacím spisu, který měl 40 stran, byli obviněni ze spiknutí proti republice - z velezrady, špionáže, sabotáže a vojenské zrady, z trockismu a titoismu.
Podle obžaloby chtěli Československo po vzoru Jugoslávie vytrhnout ze sovětského tábora. Za tím účelem vytvořili druhé centrum moci. Připravovali spiknutí, rozestavovali své lidi do vedoucích funkcí, sabotovali politiku socialistické výstavby a spojenectví se SSSR a chystali odstranění Gottwalda a jeho vedení.
Chtěli prý záměrně poškozovat důležité zahraničně politické, ekonomické a obranné zájmy ČSR. Tohoto jednání se měli dopustit ve spojení s představiteli světového imperialismu a sionismu v důsledku svého odklonu od zásad marxismu-leninismu a přátelství se SSSR.
Veřejnosti byli obžalovaní vylíčeni jako dávní nepřátelé KSČ a československého lidu, jako sionističtí, buržoazně nacionalističtí zrádci a agenti západních zpravodajských centrál.
V celém obvinění se výrazně odrážela antisemitská stránka procesu. U 11 ze 14 obžalovaných bylo uvedeno, že jsou židovského původu.
Dúfam, že nikto nechce spochybňovať to, že ľavicový disent bol perzekuovaný podstatne tvrdšie ako buržoázny. Takže nebolo možné v r. 1968 mať pripravenú ľavicovú elitu na poprevzatie moci od hegemonistických M-L komunistov!!!
Viac na: http://www.totalita.cz/proc/proc_01_00.php