Transformácia Slovenska po roku 1989

Hospodárska transformácia Slovenskej republiky po novembri 1989 – t. j. vytváranie základov trhového hospodárstva podľa určitého scenára – určovala v rozhodujúcej miere ostatné súčasti spoločenskej transformácie. Preto si vyžaduje našu sústredenú pozornosť ako východisko skúmania a pochopenia celého transformačného procesu.
Počet zobrazení: 15494
25-010-24-ilustracna foto-European Bank for Reconstruction and Development-m.jpg

Hospodárska transformácia Slovenskej republiky po novembri 1989 – t. j. vytváranie základov trhového hospodárstva podľa určitého scenára – určovala v rozhodujúcej miere ostatné súčasti spoločenskej transformácie. Preto si vyžaduje našu sústredenú pozornosť ako východisko skúmania a pochopenia celého transformačného procesu. Hospodárska transformácia prechádzala viacerými etapami, nebola homogénnym procesom. Jednou z možností jej etapizácie je rozdelenie do štyroch etáp. Prvú charakterizuje prevzatie moci politickými silami rozhodnutými realizovať prechod z centrálne plánovanej na trhovú ekonomiku podľa scenára, zjednodušene nazvaného Klausova reforma, ktorý však vznikol v kuchyni neoliberálnych ekonómov USA a medzinárodných finančných inštitúcií. Dodržiavanie transformačného scenára bolo podmienkou poskytovania pôžičiek týmito inštitúciami štátom v transformačnom procese. Môžeme teda skonštatovať, že manažérom prvej etapy transformácie boli Medzinárodný menový fond a Svetová banka. V čo najkratšom čase Transformačný scenár bol rámcovou schémou, ktorú nikto predtým v štátoch s dedičstvom plánovaného hospodárstva nemohol odskúšať. To je nepochybne jeden z faktorov, prečo prvú etapu hospodárskej transformácie charakterizujú viaceré hrubé chyby a nedostatky. Prvým závažným rozhodnutím bolo rozhodnutie o rýchlosti transformačného procesu. Začiatkom deväťdesiatych rokov sa intenzívne diskutovalo o dvoch prístupoch, o tzv. šokovej terapii a o gradualistickom postupe. Prijalo sa rozhodnutie ísť cestou, ktorú presadzovali medzinárodné finančné inštitúcie, teda cestou šokovej terapie v snahe uskutočniť transformáciu naraz a v čo najkratšom čase. Dnes už i propagátori šokovej terapie nemôžu nepripustiť, že ak niektoré prvky transformačného procesu bolo potrebné uskutočniť rýchlo (cenová liberalizácia), v mnohých sférach bol tento prístup buď neuskutočniteľný (napríklad reštrukturalizácia podnikovej sféry, privatizácia), alebo škodlivý (rýchla liberalizácia zahraničnoekonomických vzťahov). Druhou hrubou chybou bol oneskorený začiatok vytvárania inštitucionálneho rámca trhového mechanizmu. Kupónová privatizácia sa rozbehla bez toho, aby existoval legislatívny rámec na fungovanie investičných fondov. Tretím veľkým nedostatkom bolo nepochopenie úlohy štátu v trhovom hospodárstve a osobitne v transformačnom procese. Transformácia z plánovaného na trhové hospodárstvo predpokladala zásadne reformovať vlastnícku a podnikateľskú úlohu štátu. Ideológia voľného trhu však presadzovala minimálny štát a mnohé jeho funkcie – ako napríklad regulačné, sociálne a podobne – sa podcenili. Kyvadlo sa vychýlilo od všemocného k takmer bezmocnému štátu. Trvalo dosť dlho, kým sa definovali jeho nové úlohy v trhovom hospodárstve. Cena za túto stratu času bola vysoká. Inštitúcie trhu vznikali oneskorene, štát nebol schopný reagovať na niektoré zlyhania trhu, na rozmáhajúce sa hospodárske podvody, tunelovanie podnikov a podobne. Od samostatnosti k únii Druhú etapu charakterizuje formovanie samostatnej štátnosti Slovenskej republiky a peripetie zahraničnopolitickej a zahranično-ekonomickej orientácie Slovenska ako kľúčového faktora volebných preferencií v obidvoch po sebe idúcich volebných rokoch 1998 a 2002. V tomto období sa v podstate pokračovalo v reformnom scenári prvej etapy transformácie. Napriek nepozvaniu na otvorenie rokovaní o vstupe do Európskej únie na hospodársku transformáciu začínajú vo väčšej miere pôsobiť integračné ambície Slovenskej republiky smerom k EÚ. Tretiu etapu charakterizuje intenzívna snaha o zakotvenie zahraničnopolitickej a zahranično-ekonomickej orientácie SR. V predvstupovej fáze rozhodujúcim faktorom hospodárskej transformácie („motorom“ reforiem) sa stáva príprava na vstup do Európskej únie. Pri formovaní tohto procesu je rozhodujúcou autoritou Európska komisia, kým autorita medzinárodných finančných inštitúcií postupne klesá. Je to nepochybne dané aj úspešnými výsledkami v transformačnom procese, napríklad schopnosťou prefinancovať potreby štátu bez pomoci medzinárodných finančných inštitúcií. Tretia etapa vrcholila vstupom do EÚ. Štvrtú etapu z hľadiska riadenia transformácie charakterizuje značný stupeň voľnosti vlády v procese rozhodovania o ďalšom priebehu hospodárskej transformácie. Kým v prvej etape manažérom transformácie boli predovšetkým medzinárodné finančné inštitúcie, v druhej a tretej Európska komisia, v štvrtej etape medzinárodné finančné inštitúcie ani Európska komisia už viac nepredstavujú kľúčových manažérov hospodárskej transformácie. V tých oblastiach, ktoré nie sú upravované acquis communautaire, rozhodujúce slovo má vládna elita. Rast nerovnosti a chudoby Tzv. transformačná recesia zhruba do polovice 90. rokov minulého storočia, ktorú ďalej prehĺbili dôsledky niektorých kľúčových politických rozhodnutí v hospodárskej a politickej sfére, napríklad o konverzii vojenskej výroby a o rozdelení ČSFR, spôsobila vysoký nárast miery nezamestnanosti a naštartovala roztváranie príjmovej a majetkovej diferenciácie ako i regionálnych nerovností. Bývalá ČSFR – a to platilo pre obidve republiky – patrila pred rokom 1989 k štátom s najnižšími príjmovými nerovnosťami. Ako je známe – aspoň do určitej miery – sa podarilo v SR odstrániť aj tradičné regionálne a urbánno-rurálne hospodárske rozdiely. Transformačný proces naštartoval opačné tendencie. Príjmovú a majetkovú diferenciáciu urýchľoval privatizačný proces a vznik nezamestnanosti, ktorej niekoľko charakteristík – miera nezamestnanosti a dĺžka nezamestnanosti ako i nezamestnanosť mladých – boli druhé najvyššie po Poľsku. Kupónová privatizácia, ktorá mala zabezpečiť rovnomernejšiu účasť na rozdeľovaní vlastníctva štátu, tento cieľ nesplnila. Ostatné privatizačné metódy si takýto cieľ ani nepostavili. Výsledkom prvej a druhej etapy hospodárskej transformácie bol teda rýchly nárast príjmových nerovností a nerovnomerného rozdelenia bohatstva ako i rýchly nárast chudoby a vylúčenie celých skupín obyvateľov a regiónov z účasti na pozitívnych výsledkoch transformácie (tzv. stratená generácia ľudí nad 50 rokov, rómska etnická menšina, dlhodobo nezamestnaní, resp. kritická situácia v regiónoch postihnutých konverziou.) Antisociálne reformy Na konci tretej etapy a v posttransformačnom období najzávažnejší zásah do charakteru štátu a následne do štruktúry slovenskej spoločnosti spôsobili reformy v rokoch 2002 až 2006. Táto druhá vlna extrémnych neoliberálnych reforiem iniciovaná politickou elitou – neprekvapuje, že medzi špičkami boli mnohí exponenti politického establišmentu prvej etapy hospodárskej transformácie – sa uskutočnila za podpory médií a za explicitnej alebo implicitnej podpory prevažnej časti intelektuálnej špičky. Prebehla v odvetviach, kde neexistuje acquis communautaire, respektíve, kde zatiaľ prevláda národná politika. Je pozoruhodné, že časť antisolidárnej a antisociálnej politiky bola presadzovaná kresťanskou stranou, čo ju diametrálne odlišuje od tradičných európskych kresťansko-demokratických strán. Reformy z roku 2002 až 2006 znamenali hrubý zásah do tzv. sociálnej trhovej ekonomiky zakotvenej v Ústave SR a principiálnym spôsobom zasiahli do usporiadania spoločnosti a do vzťahu jednotlivca a spoločnosti. Spoločným menovateľom reforiem v tomto období bolo výrazné oslabenie princípov solidarity, ktoré sa odrazilo na oslabení spoločenskej súdržnosti, na raste príjmových nerovností a ďalšom oslabení princípu rovnosti príležitostí, princípu, ktorý je súčasťou rétoriky i pravicovej časti politickej elity. Daňová reforma zredukovala solidaritu vysokopríjmových skupín s nízkopríjmovými skupinami. Dôchodková reforma spôsobom, ako bola uskutočnená, ohrozila medzigeneračnú solidaritu. Pokračovalo roztváranie nožníc v prístupe k zdraviu v závislosti od príjmov. Iný pohľad na „zázrak“ Argumentuje sa, že reformy 2002 až 2006 boli mimoriadne úspešné, pretože naštartovali „hospodársky zázrak“ a zaslúžili sa o jej lichotivé označenie ako „slovenského tigra“. Názory na to, ktoré faktory vysvetľujú vysoký rast slovenského hospodárstva pred začiatkom svetovej krízy, nikdy nebudú rovnaké. Isté je, že nebyť hospodárskeho boomu v západnej Európe, hospodársky rast v SR by bol nižší. Rovnako je zrejmé, že pre vstup zahraničných investorov bola hlavným lákadlom nízka mzdová úroveň. Pre rozvoj podnikania a hospodársku stabilitu kľúčovú úlohu zohrali reformy finančnej sféry a makroekonomická stabilizácia, ktoré sa podarili dosiahnuť v predchádzajúcom období, t. j. v rokoch 1998 až 2002. Vysoký hospodársky rast mal za následok, že koláč, teda hrubý domáci produkt (HDP) narastal. Podiel na ňom, respektíve rozdelenie HDP, bol však značne diferencovaný a nepriaznivé tendencie v sociálnej diferenciácii pokračovali. Vzorec prerozdelenia sa ani v nasledujúcich rokoch nepodarilo zmeniť. Hospodárska kríza diferenciačné tendencie – napriek snahám vlády zmierniť dôsledky krízy – znásobila. Hospodárska transformácia naštartovala nielen proces sociálnej diferenciácie, no s odstupom času i proces reprodukovania sociálnej diferenciácie z generácie na generáciu. Hrozí, že sa príslušníci mladej generácie z nízkopríjmových skupín prepadnú do „pasce chudoby“, z ktorej je veľmi zložité uniknúť. Dôvera v lepšie podmienky na život detí v rodinách nízkopríjmových skupín je nízka. Na otázku, či deti, ktoré sa narodili teraz, budú mať lepší život ako vaša generácia, respondenti z nízkopríjmových skupín odpovedali pozitívne v 50 percentách prípadov a respondenti z vysokopríjmových skupín skoro v 70 percentách prípadov. Ignorovanie emigrácie mladých Časť spoločnosti definovaná ako tí, čo „nemajú“, reaguje na situáciu rôzne: stratou dôvery v demokratizačný proces, nedôverou v trhovú ekonomiku, náklonnosťou k populizmu a pod. Postoj k trhovej ekonomike je diferencovaný podľa vekových kategórií a príjmovej úrovne. Je pozitívny a dosahuje okolo 60 percent vo vekovej kategórii 18 – 34 ročných a vysokopríjmovej skupiny, kým u nízkopríjmovej kategórie a u starších ako 65 rokov je pozitívny postoj k trhovej ekonomike je na polovičnej úrovni. Sme svedkami aj mnohých nebezpečnejších prejavov, ako sú sklony k politickému extrémizmu (nacionalizmus, hnutie skínheadov), rast kriminality atď. Po vstupe do EÚ dramaticky vzrástla emigrácia za prácou prevažne mladých ľudí ako spôsob osobného riešenia vzniknutej situácie. Emigrácia je zatiaľ ignorovaná politickou mocou, respektíve sa interpretuje ako „príležitosť“, či ako „výhoda“. Rozsah, charakter a dôsledky emigrácie sa neanalyzujú. Sú však indície, že môže prerásť do závažnej prekážky hospodárskeho a spoločenského rozvoja, keď už dnes v niektorých odvetviach chýba kvalifikovaná pracovná sila. Strata talentov zhoršuje vyhliadky SR na úspešnú štvrtú transformáciu – transformáciu na poznatkovú ekonomiku, ktorá nás čaká, ak si slovenská ekonomika nechce udržiavať konkurencieschopnosť iba výhodou nízkych miezd. V diskusiách o starnutí populácie dominuje druhý dôchodkový pilier a ignoruje sa, že emigrácia mladých zhoršuje súčasné i budúce možnosti financovania dôchodkov. Emigrácia mladých ľudí môže byť aj prejavom rezignácie, respektíve ľahostajnosti k spoločnosti ako i nedôvery dosiahnuť v spoločnosti obrat. To je zlá vizitka slovenskej demokracie. Nepripravená, ľahostajná spoločnosť Náročnosť trojakej transformácie – hospodárskej, demokratickej a štátoprávnej – bola konfrontovaná so spoločnosťou, ktorá nebola na ňu dostatočne pripravená. Rezervy domácností a hospodárstva sa v prvých rokoch vyčerpali, chýbala odborná pripravenosť a morálna sila. Transformačný proces „nedopĺňal zásoby“, vyčerpával ich skoro až na dno. Pri pokračujúcej tendencii nerovnomerného rozdeľovania výsledkov hospodárskeho rastu sa do popredia pozornosti značnej časti spoločnosti dostali existenčné otázky. Mnohé sprievodné javy transformácie, ako napríklad nepriateľská atmosféra vytvorená vládnou mocou voči prvému prezidentovi SR, ďalej nahlodali úctu k inštitúciám, kultúrnym a etickým hodnotám. Spoločnosť bola a zostáva ľahostajná ku globálnym otázkam, ako sú klimatické zmeny, či boj s absolútnou chudobou. Neprotestovala proti vojne v Iraku, nezaujíma sa o humanitné krízy atď. Na druhej strane povzbudivá je verejná mienka o Európskej únii. Nevieme však, do akej miery ju podmieňuje čerpanie európskych zdrojov a akú úlohu hrá zdieľanie európskych hodnôt. Je však pravdepodobné, že tak ako vstup do EÚ bol „motorom“ reforiem, úspešný „európsky projekt“ môže pomôcť postupne otupovať mnohé doterajšie negatívne tendencie. Presadzovanie európskych noriem ako i medzinárodných štandardov a dobrých praktík môže postupne pomôcť vytvárať nové rámce správania podnikateľskej sféry (napríklad väčšia environmentálna a sociálna zodpovednosť podnikov), orgánov moci (zvyšovanie dostupnosti informácií, väčšia kontrolovateľnosť a pod.) i jednotlivcov (oslabenie neetického správania ako prekážky spoločenského postupu). „Apetít“ presadzovať ich však nevzniká automaticky. Vyžaduje to spoločenskú mobilizáciu a „hybné sily“ t. j. lídrov tejto mobilizácie, ktorí by sa mohli grupovať na ktorejkoľvek úrovni: politickej, hospodárskej, občianskej. Spúšťacím mechanizmom „rastu apetítu“ k obratu môže byť vznik krízovej situácie. Je, respektíve bude ekonomická kríza týmto spúšťacím mechanizmom? Pokiaľ som informovaná, v slovenskej spoločnosti takáto zásadná diskusia neprebieha. Azda preto, že kríza bola importovaná zvonka. To však neospravedlňuje, ak sa táto jedinečná príležitosť premrhá. Scenár s neetickými prvkami Transformácia spoločnosti po roku 1989 je bezprecedentná a sotva opakovateľná. I keď na jej samom začiatku bola jej masová podpora založená na niektorých nových hodnotách, ako sú demokracia, výhody hospodárskeho systému založeného na trhu a pod., nechápal sa dostatočne ich obsah, inštitucionálne predpoklady, proces smerujúci k ich dosiahnutiu a ich dôsledky. Transformácia vo veľmi krátkom čase rozbila staré hodnoty a mechanizmy, kým formovanie nových hodnôt a mechanizmov prebieha pomaly a nie priamočiaro. Zvolený scenár so silnými koristníckymi a neetickými prvkami („peniaze nie sú špinavé“), modelovanie trhového hospodárstva „bez prívlastkov“, konzervatívna úloha existujúcich zložiek občianskej spoločnosti (nereformované odbory, cirkev) sú niektoré z faktorov, ktoré formovali slovenskú transformáciu. Na jej charaktere sa odrazilo aj to, že na rozdiel od západnej Európy si značná časť intelektuálov osvojila neoliberálnu ideológiu. Transformačný proces charakterizuje i koncentrácia ekonomickej moci a prerastanie ekonomickej do politickej moci. V rôznych fázach transformačného procesu sme boli svedkami, že súkromné podnikateľské záujmy sa uprednostňovali pred verejnými. Doplatil na to o. i. verejný sektor a tí, ktorí sú naň predovšetkým odkázaní. I keď sa podľa Transparency International v začiatkoch tretej fázy o niečo zmiernila korupcia, jej rozsah a formy, často sofistikovanejšie, sú alarmujúce. Podľa Transparency International bol index vnímania korupcie (CPI) SR v roku 2009 56, o 4 miesta nižšií, ako je poradie Českej republiky a o 10 v porovnaní s Maďarskom. Nedoriešenie kontroly financovania politických strán zostáva zdrojom dnešných a budúcich korupčných afér. Nevyhnutnosť: lepšie riadiť trh Riadenie transformačného procesu v slovenskej spoločnosti sprevádzali mnohé hrubé chyby, ktoré mali za následok zbytočné ekonomické straty ako aj zníženie dôvery v transformačný proces. Medzinárodné spoločenstvo bolo rozsahom a hĺbkou transformačných zmien zaskočené a slovenskí „manažéri“ transformácie (nemôžem vynechať celkom ani seba) mnohokrát tápali, alebo boli rukojemníkmi rôznych záujmových skupín a neoliberálnej ideológie voľného trhu. Transformačný proces vytvoril základy trhového hospodárstva na Slovensku. S jeho podobou nemôžme byť spokojní. Budúce formovanie trhového hospodárstva bude závisieť od troch faktorov: od domácej politiky, politiky Európskej únie a globálnych zmien. Finančná a ekonomická kríza ukázala na previazanosť hospodárstva ako výsledku hospodárskej globalizácie a na nevyhnutnosť lepšie riadiť trh. Uvedomuje si to súčasná vládna administratíva USA ako i mnohé vlády v EÚ. Dúfajme, že sa ich progresívne názory presadia a pozitívne sa odrazia aj na domácom rozhodovaní pri korigovaní negatívnych dôsledkov hospodárskej transformácie a pri príprave a realizácii dvoch ďalších transformácií – na poznatkovú ekonomiku a „nízkouhlíkovú“ ekonomiku – „low carbon economy“. (S touto prednáškou autorka vystúpila na medzinárodnej konferencii v Bratislave Dve dekády po. Konferenciu pripravila Nadácia Friedricha Eberta v Bratislave v spolupráci s občianskym združením Proforum, ktorého zakladateľkou je Brigita Schmögnerová, viceprezidentka Európskej banky pre obnovu a rozvoj EBRD.) (Medzititulky Slovo)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984