Pozoruhodný debut

Nebýva až takým častým javom, aby na Slovensku autorka či autor s vážnymi umeleckými ambíciami debutoval(a) hneď románom. Najnovšie sa to podarilo mladej autorke zo Senice Michaele Rosovej (1984), ktorá bola medzi ocenenými v súbehu Román 2006 za rukopis Hlava nehlava. Ten vlani vydal spoluvyhlasovateľ a hlavný iniciátor súbehu KK Bagala. Je chvályhodné, že mladá autorka odolala lákaniu démonov písať len o čisto dievčenskom či ženskom svete, hoci by to bolo celkom prirodzené a na Slovensku úplne „in“. Príbeh rozvíja v dvoch rozprávačských líniách, rozdielnou optikou dvoch súrodencov, dvojičiek Dany a Sama. Svoje miesto v hustom tkanive románu majú ešte ich mladšia sestra Miška (alter ego autorky?), mama, otec (hoci s nimi už dlhšie nežije), stará mama na kopaniciach a v románe tajomne spomínaná, a najmä pre samotnú Rosovú kľúčová, no skôr náhodná osoba v celom textovom priestore. Ide o Janu (pre Danu ktovie prečo Denisa), ktorej dobrovoľná a nečakaná smrť spôsobuje až neprekonateľne a neznesiteľne pôsobiaci komunikačný blok medzi súrodencami. Na vine je podľa všetkého netradičný ľúbostný trojuholník, v ktorom sú jeho stranami obidvaja blíženci a Jana-Denisa. Autorka sa v tejto súvislosti odvoláva na básnika Miroslava Válka, na citáciu z jeho básne Zápalky: „už dávno nezáleží na mene...“ Takto nápadne-nenápadne naznačuje lesbickú orientáciu Dany, hoci by sa v tejto súvislosti žiadala či čakala hlbšia psychologická previazanosť s celkovou stratégiou príbehu. Alúzií na iných autorov či texty je tu viac, Rosová výrazne prejavila svoju literárnu rozhľadenosť v našej i svetovej literatúre, oslovuje ju zradné bludisko postmoderny, v ktorom sa môže skryť aj autor pochybných kvalít. Ku cti jej slúži taktiež veľmi precízna, vari miestami až únavná práca s detailmi, ktoré sú, ako je známe, korením každej dobrej prózy. O poznanie menej potešujúce je, že epické jadro Rosovej prózy je príliš stručné, priehľadné či jednoduché na románový text. Obrazne povedané, v silnej a veľkej škrupine sa skrýva útle jadierko. Konflikt, ktorý je chrbtovou kosťou jej knihy, je únosný tak pre novelu, ak nie pre poviedku. V celom texte je dosť pomerne rozvláčnych digresií, únavne tiež pôsobí množstvo dlhých súvetí. Tie boli znesiteľné u Johanidesa alebo Hrabala, pretože do nich títo skúsení spisovatelia dokázali vniesť znepokojivý a dynamizujúci prvok. U Rosovej však vyznievajú na prvý pohľad len ako efektné štylistické cvičenia, zadrhávajúce dynamiku príbehu. Čitateľa alebo čitateľku v očakávaní rušnejšieho dejového spádu môžu priviesť až k strate záujmu o knihu úplne... Dosť nedbanlivo pôsobí skutočnosť, že si autorka zvolila pre knihu taký istý názov, pod akým vyšli poviedky a texty Josepha Hellera po česky v roku 2004 vo vydavateľstve BB/art, pretože jej písanie nemá s tvorbou tohto autora absolútne nijakú súvislosť. Napriek výhradám jej prozaický výkon vyznieva sympaticky, pretože sa výrazne odlišuje od monotónneho a šedivo vyznievajúceho hustnúceho radu slovenských ženských autoriek. Ak si Michaela Rosová nájde svoj ďalší silný príbeh a údernú nosnú tému, určite ešte do vývinu mladej slovenskej prózy prehovorí. Autor je spisovateľ (Michaela Rosová: Hlava nehlava, KK Bagala 2009)