Reklama
Reklama

A čo ak sa mýlime?

Počet zobrazení: 1070

butwhatifwerewrongcover.jpgNázov tejto eseje som si vypožičal z titulu knihy But What If We’ re Wrong (Blue Rider Press, 2017, obálka je zámerne obrátená naruby, autor sa zamýšľa, či nie je všetko vôkol nás inak, ako to vidíme, vnímame a interpretujeme) od známeho amerického žurnalistu Chucka Klostermana, vlastne z ústrednej myšlienky či otázky tejto publikácie, ktorú tak neradi počujú najmä predstavitelia oligarchických a mocenských politických elít i ich mediálni eskamotéri, nositelia (aspoň podľa nich) jedinej a nezvratnej pravdy v tomto a o tomto svete, pravdy najmä ničím neverifikovanej, nedokázanej, očividne zastretej hmlou. Prikazujú nám, aby sme ju reflektovali, uznávali, s úctou sa jej klaňali. Ak nie, ak si nedáme vziať vlastnú identitu, bude s nami beda! Zaraz nás budú obžalúvať, vynášať nad nami rozsudky, zaraz nás zaradia medzi extrémistov, konšpirátorov, nebodaj i fašistov. Verejný diskurz vtesnávajú do vopred stanovených mantinelov, ich narušenie sa trestá spoločenským vylúčením, ostrakizáciou a zosmiešňovaním. „Strašia nás,“ ako to zdôrazňuje Václav Klaus s kolektívom svojho inštitútu v dokumente Obrana demokracie pred liberálnou demokraciou, „že nám hrozí diktatúra a že najväčšou hrozbou pre dnešnú slobodu sú autoritatívni a populistickí politici súčasnosti. Demokracia je vskutku vážne ohrozená, ale z úplne inej strany, ako to tvrdí súčasný politický establišment; k nezanedbateľnému potlačeniu a obmedzeniu občianskych slobôd dochádza tentoraz v mene novej, evidentne nedemokratickej pokrokárskej ideológie, sofistikovane ukrytej pod pojem liberálna demokracia, ktorá má za následok postupný rozklad politického systému založeného na súťaži tradičných politických strán a vznik hnutí s nejasným programom a často bizarnými vodcami.“ Navyše, vládnuce elity sa v záujme udržania svojej moci neštítia prijímať zákony (dokonca pod hrozbou väzenia), ktoré výrazne okliešťujú demokratické princípy a slobodu prejavu i tlače.

 

Hra s falošnými figúrkami


Všetko sa prekrýva lacnou zábavou, pri ktorej sa nemusí rozmýšľať, iba naivne, až s detskou vášňou prijímať ponúkaný tovar v podobe rozličných hier. Neoliberálni ideológovia navrávajú ľuďom, že s nimi hrajú dámu, ale v skutočnosti je to neférová šachová hra s falošnými figúrkami. Našťastie, nie každý na ňu naletí, nie každý ju prehltne či zhltne. Dôležité je, že sa vo verejnom priestore zjavujú aj názorové prúdy, s ktorými možno polemizovať, vyslovovať s nimi súhlas či nesúhlas, viesť s nimi korektnú diskusiu, hoci, a to, žiaľ, priznajme, úsilie o zastrašovanie alternatívnych názorov naberá na intenzite. Lenže každá akcia vyvoláva reakciu – a alternatíva nadobúda pod vplyvom internetu a sociálnych sietí čoraz zreteľnejšie znaky hlavného mediálneho prúdu a ten hlavný sa postupne mení na alternatívny: podľa najnovšieho prieskumu dôveryhodnosti médií na Slovensku, ktorý uskutočnil britský Reuters Institute fo the Study of Journalism, sa hlavné správy.sk (podľa mainstreamu dezinformačná stránka) umiestnili na piatom mieste za TA3, RTVS, Rádiom Expres a TV JOJ. Predbehli denníky SMEPravda či portál aktuality.sk.

zobrobedy_843.jpg  Kresba: Ľubomír Kotrha

Nečudo, že mainstream chytila panika a niektoré médiá, obrazne povedané, začali kričať o ratu. Iné im ani neostalo. Tento trend sa jednoducho nedá zastaviť, túžba po poznaní pravdy, skutočných, neskreslených a nezmanipulovaných faktov je silnejšia ako všetky vyhrážky, odstrkovania, posmešky, úškrny či nebodaj trestné oznámenia. A ešte niečo: keď som pri trestných oznámeniach – úplne neprístojná sa mi zdá mätež obvinení v súvislosti s označením niektorých štúrovcov a Vajanského za antisemitov. Už som svojho času napísal, že dnešné názory na vtedajšiu židovskú otázku nemôžu vonkoncom vystihnúť spoločenskú atmosféru tých čias, ale iba to, čo si o nej myslíme v súčasnosti, aké je v tejto súvislosti nastavenie našej mysle v roku 2018 – je to skôr svedectvo o myslení ku koncu druhej dekády 21. storočia ako o myslení v polovici 19. storočia, dnes vládnu iné spoločenské a medziľudské vzťahy, ináč rozmýšľame, ináč hovoríme a, navyše, nesieme v sebe dve storočia nových skúseností. A preto nám vonkoncom neprináleží súdiť.

Článok na túto tému som už nehodlal písať, povedal som, nie, už stačilo, netreba, týmito a podobnými otázkami som sa zaoberal vo viacerých esejach a úvahách, nemám k tomu čo dodať, zbytočne sa budem opakovať, no nezdržal som sa... Nedá sa totiž strčiť hlavu do piesku, keď najnovšie počujete z éteru a čítate v novinách tvrdenia typu: isté je, že agenta Skripaľa a jeho dcéru sa pokúsili zavraždiť ruskí občania, ktorých mená sa zatiaľ nepodarilo identifikovať (najnovšie vraj áno)... Alebo: americké tajné služby nespochybniteľne preukázali ruské zasahovanie do amerických prezidentských volieb a príslušné osoby aj obvinili (aké, ktoré?) a že sa Rusi chystajú zasahovať do tohtoročných jesenných kongresových volieb a podobne. Až nápadne sa vždy tieto ataky recyklujú v čase, keď sa začne vo svete pozitívne hovoriť o Rusku (úspešný svetový futbalový šampionát, stretnutie Trumpa a Putina ako dobrý signál pre mierové iniciatívy) – vtedy politický a mediálny mlynček zomelie všetky kosti podhodené od spravodajských služieb a vytvorí z nich akéhosi neznámeho človeka z mäsa a kostí. Akoby politici a mainstream nemali pamäť či im nebodaj niekto vygumoval hlavy a nevedeli, ako sa vyrába propaganda. A tobôž, aby sa sami seba s čistým svedomím opýtali: A čo ak sa mýlime?

 

Podsúvanie zmanipulovaných informácií


Propagandistickú mašinériu každého štátu (aj o tom som už písal), zdôrazňujem: každého štátu, vytvárajú v istej miere samotné tajné služby – jednou z ich úloh je vyrábať a podsúvať (v mene štátnych záujmov) médiám a sociálnym sieťam sofistikovane zmanipulované a prekrútené informácie. A nielen to! V niektorých prípadoch agenti prestrojení do žurnalistického rúcha (a opačne) potajme vkĺznu do kolektívu informačného prostriedku. Vo všeobecnosti sa napríklad hovorí, že americká CIA sa v súvislosti s inváziou USA do Iraku mýlila – vraj Saddám Husajn nemal nijaké zbrane hromadného ničenia. Nazdávam sa, že sa nemýlila, takú informáciu vydala zámerne na objednávku istých vnútorných mocenských kruhov, aby sa našlo propagandistické ospravedlnenie pre túto zločineckú akciu (vtedajší britský premiér Tony Blair, ktorý vtiahol Veľkú Britániu do invázie, sa nedávno naivne kajal a ospravedlňoval za omyl). Navyše, osobitná komisia britského lorda Chilcota skúmala zločiny intervencie v Iraku z roku 2003 – podľa jej záverov nesú USA a ich spojenci zodpovednosť za smrť vyše pol milióna Iračanov. K tomu ešte treba prirátať následnú devastáciu veľkej časti arabského sveta, dva milióny ďalších mŕtvych, neuveriteľné ponižovanie ľudskej dôstojnosti, čo viedlo k obrovskej migrantskej vlne – a nepriamo aj k vzniku Islamského štátu. Napokon, stačí si prečítať článok významného austrálskeho filozofa, univerzitného profesora a svetového mysliteľa Petra Singera s názvom Crime and No Punishment for the Iraq War (Zločin a nijaký trest za irackú vojnu, https://www.project-syndicate.org/commentary/iraq-invasion-illegal-war-of-aggression-by-peter-singer-2018-04).

Už počujem hlasy podobné tomu, ktorý zaznel v článku denníka SME (22. 6. 2018) s titulkom Nemáte právo hlásať hocičo. Ale máme, páni kolegovia, máme právo hlásať všetko, čo je ľudské, humánne a vskutku pravdivé. Nielen o Rusku, ale o všetkom vo svete. Napriek vášmu osočovaniu si nezatvoríme ústa, nedáme si vytrhnúť pero z ruky a budeme otvorene hovoriť o zjavných i skrytých neduhoch neoliberálnej spoločnosti, ale aj o politických väzňoch z Katalánska, o mučení väzňov v zariadeniach CIA rozmiestnených v takmer 50 krajinách sveta (medzi nimi v Poľsku, Rumunsku a Litve), o tom, že 40 miliónov Američanov prežíva pomocou potravinových známok, že členské štáty NATO sa premieňajú na zákazníkov amerických zbrojárskych firiem. Áno, budeme poukazovať na „výhody“ globálneho kapitalizmu, na to, že výnosnosť kapitálu dlhodobo prekračuje tempo rastu hospodárstva (štyri až päť percent ročne oproti jednému percentu), i na to, že deklarovaná rovnosť práv občanov sa tak dostáva do príkreho rozporu s realitou. Budeme odhaľovať mýty a ilúzie, že demokracia a ekonomický vývoj sú spojené nádoby, sama liberálna demokracia podľa doterajších skúseností iba prehlbuje rozdiely medzi bohatstvom a chudobou – jediným východiskom, a to potvrdzujú tí najvýznamnejší ekonómovia, je progresívne zdanenie čistého kapitálu v súkromnom vlastníctve. A to vo svetovom meradle!

Najpríhodnejšie mi k tomu prichodí parafrázovať myšlienky juhokórejského mysliteľa Byung-Chul Hana: Žijeme v spoločnosti, ktorá odbúrava akúkoľvek plodnú negativitu. Príčinou dnešných patologických javov nie je negativita, lež pozitivita a jej diktát, ba priamo teror. Práve diktát pozitivity plodí nové podoby násilia, proti ktorým sa nevieme brániť. Spoločnosť vnucuje človeku, že náleží iba sám sebe, má sa sám utvárať ako projekt. Dôsledkom toho je splynutie slobody a nátlaku, ktorý človek vykonáva sám na sebe (Vyhořelá společnost, Rybka Publishers, 2016). Rovnako to platí aj u nás doma. Stačí si pripomenúť slová sociologičky Zuzany Kusej: „Za uplynulých tridsať rokov sa na Slovensku strojnásobil počet chatrčí, v nezdravom prostredí bez pitnej vody či predškolskej výchovy vyrastá už druhá generácia. Sociálnu pomoc sme niekoľkokrát drasticky znížili a podmienili, deti rodičov bez práce odsúdili na pravidelné hladovanie“ (Pravda, 26. 6. 2018). A ja dodávam – zaplavili exekúciami. Osobne dosť dôverne poznám takýto príklad: po skrachovaní strojárskej firmy zostal istý nekvalifikovaný robotník bez zamestnania, márne si potom hľadal prácu, zavše si našiel iba príležitostné brigády, nevládal platiť sociálne a zdravotné poistenie, prichádzali mu exekučné príkazy, hrozilo, že nedostane dôchodok, okolie sa mu usilovalo pomôcť, no dcéry-podfukárky ho obrali aj o to posledné – televízor; bál sa, že ho polícia príde zatknúť, utiahol sa od všetkých a všetkého ako korytnačka do panciera. A raz ráno ho našli bezvládneho, s mozgovou porážkou, doteraz sa z kómy neprebral...

 

Biedny človek
 

Darmo... „Biedny človek je horší od handry a od nikoho nijakú úctu očakávať nemôže, nech si tam čarbú tí čarbáci čarbaví, nech si čarbú, čo chcú – všetko bude v biednom človeku tak, ako aj bolo. Pretože podľa ich mienky u biedneho človeka má byť všetko naopak, biedny človek nemá nič posvätného, o dákej ambícii ani reči.“ Tak o chudobe píše sám veľký Dostojevskij vo svojej prvotine Biedni ľudia (s. 78, Tatran, 1972). Čo sa zmenilo od tých čias? Keď spisovateľ a uznávaný literárny kritik Belinskij dočítal rukopis tejto novely, tisli sa mu slzy do očí a pred Dostojevským skríkol: „Dotkli ste sa samej podstaty, razom ste odhalili to najhlavnejšie. Jedným ťahom ste namaľovali geniálny obraz.“ Ktože ho však dnes namaľuje? Varí tí, čo podsúvajú (za tichého súhlasu zodpovedných inštitúcií) mladým ľuďom do škôl rozličné politicky zmanipulované brožúrky (napríklad ironicky interpretovaný obrázok o kapitánskych výložkách predsedu NR SR)?

Nejde nám, a tu myslím našu redakciu, o maľovanie nejakého geniálneho obrazu, naopak, usilujeme sa držať pri zemi. Nechceme nikomu vnucovať svoje názory, nemienime prikazovať, ako má recipient myslieť, nemienime zakazovať, čo si má myslieť, a rozhodne nemienime poúčať či mudrovať. Každý má svoj rozum, svoje skúsenosti, isté nastavenie mysle a vnútorného presvedčenia. Ale... vždy a za každých okolností sa usilujeme klásť si otázku: A čo ak sa mýlime? Aj v dnešnom článku.

Radi to ponecháme na racionálny úsudok čitateľa...

(Esej vyšla v Literárnom týždenníku 27 – 28/2018)

Priemer: 5 (26 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama