Abaj Kunanbajev a Štefan Launer - dve porcie myslenia v jednom dni

V polovici minulého týždňa, keď sa končil január, som zamyslený kráčal po Námestí SNP v Bratislave smerom hore na stále nezrekonštruovanú a civilizačne odpudzujúcu bratislavskú Hlavnú stanicu železničnú.

Šiel som z mimoriadne zaujímavého podujatia – prezentácie kníh kazašského filozofa, básnika, a politického činiteľa Abaja Kunanbajeva (Абай Кунананбаев) v súvislosti s jeho 175. výročím (1845 – 1904), ktoré pripravilo novootvorené Veľvyslanectvo Kazašskej republiky v Slovenskej republike so sídlom v Bratislave.[1]

Sám A. Kunanbajev bol zástancom filozofie kočovného národa a jeho dielo je kvintesenciou kazašskej filozofie. Zamyslenie nad človekom, nad problémom človeka, bola jeho fundamentálna filozofická otázka, čím sa pohyboval veľmi blízko deizmu.

Podľa A. Kunanbajeva kočovný národ Kazachov sa vyvíjal na styku (a v dialógu) dvoch civilizácií Východu a Západu za prítomnosti šamanizmu, zoroastrizmu, budhizmu, kresťanstva, islamu... čo formovalo jeho národný charakter, ktorý je osemdimenzionálny: láska k čistote v myslení, snaha vyhnúť sa krajnostiam, slušnosť a váha vyrieknutého slova, otvorenosť a trpezlivosť, oddanosť mieru, rýchlo sa prispôsobovať výzvam doby, disciplinovanosť a uznanie autority moci.

Na spomenutej trase som mal dve veľmi dobré kníhkupectvá. V oboch, názov z reklamných dôvodov neuvediem (jedno je v novostavbe na Poštovej ulici a druhé v budove v susedstve legendárnej kaviarne Štefánka) som sa zastavil.

Moju domácu knižnicu tak obohatila najnovšia kniha, monografia z dielne erudovanej a kultivovanej autorky, vysokoškolské pedagogičky, ktorá pre slovenskú politológiu po jej znovuzrodení v roku 1989 spravila nekonečne veľa a ktorá si aj „pričuchla“ k aktívnej politickej činnosti – profesorky Marcely Gbúrovej.

Tá vo svojom staršom texte (z roku 1997) na margo slovenského vývoja národného charakteru upozornila (a asi to platí dodnes), že možno len ľutovať: „... že na našej politickej scéne sa ešte neudomácnili také javy ako korektnosť v partnerskom politickom zápase, kooperatívnosť politických strán pri závažných rozhodnutiach, dodržiavanie ústavného systému štátu a plnenie zmluvných dokumentov...“[2]

Najnovšia monografia GBÚROVÁ, M.: Štefan Launer (1821 – 1851) – kritik Štúrovej jazykovej modernizácie, vizionár budúcnosti Slovanstva v Európe (Ústav politických vied. VEDA, vydavateľstvo Slovenskej akadémie vied, 2019. 143 s. ISBN 978-80-224-1766-2) zrkadlí dlhodobý záujem a vedecký záber autorky – a to cez politologicky koncipované portréty – otvárať a vypĺňať priestor pre výskum slovenského politologického myslenia 19. storočia.

A že je čo skúmať, potvrdzuje autorkina snaha postihnúť osobu Štefana Launera, ktorý síce nepredstavoval hlavnú líniu slovenského národotvorného hnutia v 19. storočí, ale vzhľadom na fakt, že patril medzi excelentných kritikov Ľudovíta Štúra, tak sa o ňom buď nepísalo vôbec, alebo málo (tu ide o hodnotné štúdie R. Chmela a T. Pichlera, M. Martinkoviča a E. Várossovej) a na to málo M. Gbúrová výskumne nadviazala.

Politologický pohľad M. Gbúrovej na neľahkú tému Š. Launera (máme na mysli jeho politicko-vizionárske aktivity v oponentúre voči Ľ. Štúrovi) prehlbuje našu potrebu štúdia všetkých aspektov filozofického myslenia a k tomu napojených vízií modernizácie Slovanov (napr. jeho dielo Povaha Slovanstva).

Ostatná – vyššie spomenutá – monografia profesorky M. Gbúrovej, okrem poznatkov o Š. Launerovi, z ktorých má radosť každý skutočný slovenský politológ, čitateľa informuje aj o tom, že sa ako študent evanielického lýcea v Prešporku (dnešná Bratislava) venoval, či skôr pokúšal vniknúť do tajov poézie (básne sú prílohou knihy).

Tento veľmi vydarene spracovaný politologický portrét oponenta Ľ. Štúra a jeho konzervatívnej predstavy Slovenska v polovici 19. storočia a je hutným príspevkom k diskusii o dejinách slovenského (slovanského) a stredoeurópskeho politického myslenia v 19. storočí.

Tak ako A. Kunanbajev bol éterickým javom v rámci kazašskej vzdelanostnej vrstvy (otváral o.i. otázky morálky či sociálno-spoločenské témy)[3], tak aj Š. Launer bol zvláštnym javom medzi slovenskými vzdelancami tej doby.

Obaja sa totiž plus-mínus snažili vo svojom priestore o to isté! Povýšiť hodnotu vzdelania na vyšší stupeň, než je len vlastníctvo poznatkov a schopnosť (za úplatu) ich používať v praxi.

Dejiny v Kazachstane alebo na Slovensku sú totiž oblasťou slobody, ktorá vzniká odklonom od „istoty“ života, ktorý nevieme ovplyvniť.

Pri všetkej úcte, obdive a pátose, ktorý vzhľadom k osudu Š. Launera v nás vzniká, platí, že veľkí ľudia musia prekročiť pomyslené hranice pomyselného normálneho života.

Jedinečná kvalita tejto knihy je, podľa môjho názoru v tom, že na Slovensku dokážeme pri akceptovaní všetkých možností politológie a na báze elementárnej slušnosti, vnímať svoje dejiny a dejinnosť.

Tento zlom vnímam ako veľmi silný.

Knihu odporúčam prečítať každému koho (ne)zaujímajú politické dejiny Slovanov a Slovákov a exkluzívne prezradím, že ak sa bude na stránkach SLOVA aj v tomto roku realizovať anketa Kniha roka, tento text bude patriť objektívne medzi mojich favoritov!

(Autor je vysokoškolský učiteľ)