Ad: Integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline

Legitimita slovenskej reakcie bola plne potvrdená európskou judikatúrou vo viacerých prípadoch. Tak v konaniach na pôde EÚ, ako aj pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP) na pôde Rady Európy. Novela slovenského zákona o štátnom občianstve bola posudzovaná na základe individuálnych žiadostí v rámci EÚ a pred ESĽP v Štrasburgu. V prostredí Európskej únie posudzoval:

ad 1) Európsky parlament petíciu Z. Lomniciho a  L. Gubika zo septembra 2012, ktorou bol napadnutý zákon o štátnom občianstve. EP uzavrel petíciu v prospech SR v októbri 2013. Maďarská strana sa ako obvykle tak ľahko nevzdala a pokračovala ďalej v právnom spore. (Pozn. na inom mieste analýzy sme uviedli, že viesť neustále spory so susedmi je pre maďarskú stranu – modus operandi.) Preto sa rozhodnutím o tejto petícii následne zaoberal

ad 2) Všeobecný súd EÚ, ktorý v septembri 2014 vo veci Lomnici v. Európsky parlament rozhodol o neprípustnosti žaloby a

ad 3) na pôde Rady Európy sa zaoberal slovenským zákonom Európsky súd pre ľudské práva. Ten v roku 2013 rozhodol o zamietnutí sťažností vo veci dvoch bývalých slovenských občanov I. Fehér a  E. Dolník. Konštatoval, že navrhovatelia boli uzrozumení s tým, že dobrovoľným nadobudnutím maďarského štátneho občianstva stratia pôvodné – slovenské, a teda nedošlo k svojvoľnému odňatiu štátneho občianstva.


Mapa Veľkého Maďarska v maďarských národných farbách.
Autor: Дмитрий-5-Аверин, Thommy / Wikipedia.org / CC BY-SA 3.0

Nie je žiadnym prekvapením, že všetci sťažovatelia pochádzali z „maďarského prostredia“, čo je len ďalším potvrdením toho, odkiaľ vietor fúka. Rovnako tak dôkazom, že vo vzťahu k štátnemu občianstvu iných krajín, nie je táto téma zásadným právnym a už vôbec nie politickým problémom. Je však tiež prejavom vysokého stupňa „koordinácie aktivít“ príslušníkov maďarskej menšiny s Budapešťou. Ágnes Hankiss, európska poslankyňa za FIDESZ v marci 2013 interpelovala príslušného eurokomisára v tej istej veci, neváhala pritom využiť (presnejšie zneužiť!) osud storočnej ženy. Opäť raz maďarská loby, sledujúc svoje revizionistické ciele, zamestnala takmer celú európsku právnickú obec! Ak by existoval nejaký inter-galaktický súd, ani ten by sa veru nenudil v dôsledku aktivít maďarskej strany.

Táto téma je za Dunajom v popredí najvyšších štátnych záujmov, čoho dôkazom je skutočnosť, že do medzinárodného právneho súboja bola z Budapešti vyslaná „prvá liga“. Vyššie spomínaných bývalých občanov SR (sťažovateľov) obhajoval v Štrasburgu nik iný ako Z. Lomnici – predseda Najvyššieho súdu Maďarska. Elitný maďarský právnik nielen že spor prehral. Musel si toto rozhodnutie vypočuť na (síce neokrúhle) výročie trianonskej mierovej zmluvy 4. júna 2013. Zdá sa, že aj v Štrasburgu si uvedomujú, aký má Trianon stále „cveng“ u našich susedov.

Začiatkom roku 2015 nadobudlo účinnosť nariadenie ministerstva vnútra SR, ktoré umožňuje znovunadobudnutie slovenského štátneho občianstva. Zvláštny zreteľ sa berie na žiadateľov, ktorí v minulosti boli štátnymi občanmi SR. Týmto krokom slovenská strana kompenzuje oprávneným osobám tie „škody“, ktoré primárne spôsobila svojím zákonom Budapešť.

Približne v rovnakom období Ústavný súd SR, zrejme z procesných dôvodov, nerozhodol o sťažnosti, podanej skupinou poslancov NR SR. Môžeme len špekulovať, prečo súd nerozhodol. Na rozdiel od pomerne jasných stanovísk európskych súdnych inštitúcií. Možno nechcel prevziať politickú zodpovednosť – ponechajúc takto vec v rukách NR SR. Skupina poslancov/sťažovateľov bola vedená, čuduj sa svete (!) politickým predstaviteľom maďarskej menšiny G. Gálom. Znova a znova sa potvrdzuje, že nikomu na celej zemeguli tak nechýba dvojaké štátne občianstvo na maďarský (t. j. revizionistický) spôsob, ako práve radikálnej časti maďarskej menšiny na Slovensku. A pochopiteľne, Budapešti.

S istým odstupom času, s prihliadnutím na závažnosť otázky, si pripomeňme atmosféru z obdobia prijatia maďarského zákona a slovenskej legislatívnej reakcie z jari 2010. Rovnako tak sa vráťme aj k roku 2011, kedy sa už nasledujúca slovenská vláda usilovala vyriešiť tento spor. Zdôrazňujeme, že spor bol spôsobený maďarskou stranou.

Budapešť bola zavčasu informovaná slovenskou vládou, že prípadné prijatie tohto zákona, obchádzajúceho medzinárodné právo, bez konzultácie so slovenskou stranou a zvlášť v danom období – krátko pred voľbami na Slovensku a blížiacim sa (vtedy 90-tym) výročím Trianonu – nemôže byť vnímané ako pozitívny príspevok k rozvoju dvojstranných vzťahov. Maďarsko odmietlo rokovať so slovenskou stranou o tejto otázke a napriek jej výhradám zákon prijalo.

Všimnime si nasledujúci zásadný rozdiel v prístupe oboch strán. Slovensko zorganizovalo – v rámci zmluvne dohodnutej spolupráce – stretnutie zmiešanej komisie s cieľom objasniť maďarskej strane aspekty novely slovenského zákona o štátnom jazyku. Zákona, ktorý má účinky len na území Slovenska! Na druhej strane, Maďarsko nebolo ochotné diskutovať o svojom zákone, ktorý má mať priame implikácie na území Slovenska a má byť aplikovaný vo vzťahu k občanom SR! Pre tých, čo majú posledné pochybnosti o maďarskom revizionizme, pripomínam, že Maďarsko v rovnakom čase prijalo urgentným spôsobom legislatívu s jasným zámerom „oživiť“ tému Trianonu a posilniť ešte viac jej miesto v politickej agende Budapešti. Pozri maďarský zákon o svedectve národnej súdržnosti z júna 2010.

SR mala v zásade dve možnosti ako reagovať. Buď ad 1) nekonaním akceptovať princíp maďarskej politiky „zjednocovania“ maďarského národa ponad hranice. Išlo by o najvážnejší zásah do štátnej suverenity SR v novodobých dejinách. Alebo ad 2) prijať také zákonné opatrenia, ktorými by sa zabránilo účinnosti tohto maďarského zákona na území SR a voči občanom SR. Toto sa aj stalo. Žiaľ, pod časovým a politickým tlakom bola prijatá taká verzia zákona, ktorá mala nepriaznivé následky pre slovenských štátnych občanov dlhodobo žijúcich v zahraničí. Najmä tých, ktorí bona fide požiadali o štátne občianstvo dotyčného štátu a nechceli prísť o slovenské štátne občianstvo.

Ak by slovenská strana neprijala legislatívne opatrenie, zabraňujúce vznik druhého štátneho občianstva v rozpore so všeobecne uznávanými zvyklosťami, Maďarsko by malo – symbolicky začiatkom roka 2011, kedy sa ujalo predsedníctva v EÚ – vytvorené legislatívne predpoklady na zjednotenie maďarského národa v Karpatskej kotline.

Aké omyly urobila slovenská strana pri riešení tejto témy? Na začiatku treba zdôrazniť, že nebola na to vôbec pripravená. Pritom partneri za Dunajom dlhodobo o tejto záležitosti veľmi otvorene hovorili a bolo zrejmé, že to bude jedna z prvých vecí, ktorú bude riešiť FIDESZ po tom, ako sa dostane opäť k moci (pozn. autor týchto riadkov na to vopred opakovane upozorňoval). Tak sa aj stalo. Slovenská strana nebola pripravená ani po odbornej stránke a zrejme ani politicky. Neboli spracované žiadne dôveryhodné analýzy, komparatívne štúdie, neuskutočnila sa k tomu žiadna odborná diskusia.

Žiaľ, nestalo sa to po prvýkrát a zrejme ani naposledy, kedy slovenská strana nevedela včas a kvalifikovane reagovať na kroky maďarskej politiky. Tej politiky, ktorá je jasne namierená proti našim štátnym záujmom! Politici sa vtedy plne venovali blížiacim sa parlamentným voľbám a neboli ochotní si pripustiť, že Budapešť takýmto spôsobom „vstúpi“ do vrcholiacej volebnej kampane na Slovensku. Len akýsi pud sebazáchovy spôsobil, že už rozpustená NR SR sa zišla kvôli tejto veci. Našťastie!
 

Slovenskí politici nevnímajú tému občianstva v celkových súvislostiach politiky Maďarska voči SR
 

Slovenskí predstavitelia, v kontexte živých debát na tému štátneho občianstva, vyslovovali názory, že maďarský zákon  je zlý, nešťastný, z dielne vtedajšej vlády, a preto existuje nádej na jeho zmenu. Nič však z toho neplatí! Tento zákon je len pokračovaním a nástrojom čitateľnej politiky Budapešti. Napokon, podporili ho, až na malé výnimky (bolo ich menej ako prstov na jednej ruke) aj opoziční socialisti. Takže ani po prípadnej zmene vlády za Dunajom nedôjde k zmene zákona. Nepochopenie  maďarskej politiky v patričnom kontexte viedlo našich predstaviteľov tiež k poukazovaniu na zavádzajúce (ne)analógie, ako napríklad vzťah Španielska k Mexiku.

Maďarské elity, ignorujúc vôľu svojich voličov, ktorí v roku 2004 v referende jasne zamietli možnosť štátneho občianstva pre Maďarov v zahraničí – sa na realizáciu zákona náležite pripravovali. Novozvolený maďarský prezident uviedol ako prvoradú prioritu svojho úradu robiť kampaň v susedných krajinách k tejto téme, maďarská vláda vytvárala desiatky pracovných miest pre túto agendu. Maďarský minister zahraničných vecí sľuboval svojmu slovenskému partnerovi, že štátne občianstvo sa nebude poskytovať hromadne. Konal tak však plne v duchu tradícií maďarskej politiky – odvádzať pozornosť slovenských politikov od skutočných zámerov Budapešti. Vtedajší a zároveň aj súčasný maďarský premiér deklaroval, že títo zahraniční maďarskí občania nebudú mať volebné právo. Presný opak sa stal neskôr skutočnosťou. Slovenskí politici by si mali pri posudzovaní maďarskej politiky konečne zložiť krátkozraké „stranícke“ okuliare.

Príznačnou pre absenciu záujmu o túto agendu, bola neúčasť slovenských europoslancov na rokovaní príslušného výboru Európskeho parlamentu o sťažnosti na legislatívu SR o štátnom občianstve. Našťastie, túto petíciu elegantne zmietol zo stola predseda výboru – predstaviteľ Rumunska. S ohľadom na odlišný model správania oboch krajín (pozri predchádzajúcu analýzu k Trianonu) sme boli, nie prvýkrát, svedkami absurdného divadla. Nie slovenská strana, poškodená maďarskou legislatívou bola žalobcom, ale naopak! Druhá strana si sťažovala na našu reakciu, ktorej legitímnym cieľom bolo odstrániť škodlivosť maďarského zákona. Prístup vtedajších slovenských europoslancov bol už len čerešničkou na pomyselnej torte tohto divadla.

Slovenskí politici uvažovali, že môžeme na našom území neuznávať účinky maďarského zákona o štátnom občianstve. Takéto úvahy sú v našich podmienkach nereálne – s ohľadom na nakumulovanú skúsenosť v relácii voči nášmu južnému susedovi. Len čo vznikne štátoobčiansky zväzok medzi Maďarskom a našim občanom, obsah tohto zväzku budú určovať mocenské, politické, ekonomické, prípadne aj iné záujmy a možnosti druhého štátu. V žiadnom prípade nepôjde o čestné alebo symbolické občianstvo. Rozhodne nie. Reč je o plnohodnotnom štátnom občianstve. Ak sa Budapešť rozhodne vybaviť svojich nových štátnych občanov v zahraničí volebným právom (to sa aj stalo), brannou povinnosťou, právami alebo povinnosťami v sociálnej, príp. zdravotnej oblasti – SR tomu sotva zabráni. Predsa len, pôjde už o maďarských štátnych občanov. S ohľadom na to, že občania SR neoznamujú získanie iného štátneho občianstva, príslušné slovenské orgány ani nezistia, o aké účinky maďarského zákona ide.

Budeme registrovať len tie „účinky“, ktoré sa prejavia na verejnosti. Zabrániť im bude ťažko. Po získaní volebného práva – na juhu Slovenska by s malými prestávkami prebiehala volebná kampaň politických strán z Maďarska. Tieto strany si budú zakladať na území SR svoje filiálky a pod. Ak učiteľ, maďarský štátny občan, sa rozhodne na škole v SR uctiť si maďarský štátny sviatok, nič ho v tom nezastaví. Na školách v SR, financovaných štátnym rozpočtom SR, budú viať štátne vlajky iného štátu. Primátor, poslanec, farár (maďarskí štátni občania) budú takisto vo svojom úrade uprednostňovať symboly susednej krajiny. Krajiny, ktorej politické elity doposiaľ mentálne neakceptovali samostatnú SR. Vystupovanie Maďarska „v mene záujmov“ maďarskej menšiny bude ešte razantnejšie. Z pohľadu Budapešti tiež legitímnejšie, lebo pôjde už o maďarských štátnych občanov. Summa summarum...
 

Slovenská strana by – akceptovaním dvojakého občianstva na maďarský spôsob – podpísala Budapešti bianko šek
 

... netušiac, ako južný sused naloží s bližšie neurčeným množstvom (pôvodne aj) slovenských občanov. Položme si zásadnú otázku: môže si dovoliť Slovensko mať takúto neobmedzenú dôveru voči Maďarsku???

SR v príhodnom čase nevyužila diplomatické prostriedky riešiť spornú vec s Maďarskom. Po odmietnutí bilaterálneho dialógu maďarskou stranou sa mohla Bratislava razantnejším spôsobom obrátiť na príslušné medzinárodné inštitúcie so žiadosťou o stanovisko – OBSE, Radu Európy. Ďalšou možnosťou bolo, v spolupráci so zainteresovanými susednými štátmi a podporou Európskej komisie, dôrazne požiadať Maďarsko, aby boli občania štátov EÚ vyňatí z pôsobnosti takéhoto maďarského zákona. Analogicky, ako bolo Rakúsko vyňaté z aplikácie maďarského krajanského zákona desať rokov predtým. Inými slovami, SR vôbec nevyhodnotila svoju skúsenosť spred desiatich rokov s cieľom účinnejšie čeliť maďarským krokom.

Existuje silný predpoklad, že pri našej kvalitnejšej prevencii a výraznejšej aktivite by NR SR nemusela šiť zákon horúcou ihlou. A že by sa našlo také riešenie, ktoré by nepostihovalo našich občanov, žijúcich dlhodobo v zahraničí, prípadne aj v manželstve/partnerstve s občanmi iných štátov. Slovenských občanov, ktorí bona fide, v dobrej viere, požiadali o štátne občianstvo dotknutého štátu. SR konala v duchu svojej dlhodobej taktiky, spočívajúcej v téze: „my nie sme ako oni, a preto žiadny medzinárodný spor nechceme.“ Budapešť tak docielila, že po „vyrobení“ konfliktu za Dunajom a v dôsledku našej neadekvátnej reakcie sa zasa „hralo iba na našom ihrisku“. Ako obvykle, Maďarsko nás dostalo svojím krokom pod tlak, kedy sa robia chyby. Poučíme sa? Kedy?

Neúčinne, ak vôbec, sa slovenská strana ohradzovala voči maďarskej interpretácii zákona. Podľa tejto interpretácie Budapešť rozširuje (?) uplatňovanie ľudských práv. V skutočnosti však vyváža svoju štátnu moc za hranice a zasahuje do suverenity dotknutých štátov! Pozn.: už sme uviedli, že dvojaké štátne občianstvo nie je súčasťou agendy ľudských práv.

Na druhej strane SR údajne trestá svojich občanov odňatím štátneho občianstva. V skutočnosti však chráni svoju suverenitu. V súlade s medzinárodným právom – pozri spomínaný Dohovor z roku 1997 – nemôžeme v žiadnom prípade za trest považovať následky slobodného rozhodnutia občana vo veci jeho výberu/voľby štátneho občianstva. (Pozn.: pozri tiež vyššie rozhodnutia relevantných medzinárodných inštitúcií.) Medzinárodným právom je zakázaný taký postup štátu, ktorý by ponechal osobu bez štátneho občianstva. Toto však nie je náš prípad. Štátne občianstvo predsa nie je členstvo v golfovom klube! Je to právny, administratívny a dlhodobý, spravidla celoživotný vzťah medzi štátom a občanom. Tento vzťah, z ktorého vyplýva celý rad práv a povinností pre obe strany, je všeobecne rešpektovaný vnútroštátnymi aj medzinárodnými aktérmi.

Na slovenskej strane, v duchu už tradičnej „empatie“ voči požiadavkám Budapešti, sa ozývali hlasy s cieľom dohodnúť sa s maďarskou stranou. Existujú však minimálne tri dôvody, pre ktoré táto cesta nie je možná. Ad 1) ide o dva protichodné, navzájom sa vylučujúce koncepty. Ad 2) reč je o princípe štátnej suverenity, o čom sa nedá dohadovať. Suverenita buď je, alebo nie je. Ad 3) aj keby sa hypoteticky takáto dohoda, v rozpore s vyššie uvedeným princípom uzavrela, SR nemá žiadnu záruku v tom, žeby maďarská strana túto dohodu – o zdieľaní suverenity na území SR a voči občanom SR – dodržiavala. Pozri vyššie osud dohody o krajanskom zákone.

Slovenská verejnosť, politici a médiá pôsobiace na Slovensku podliehajú dezinformačnej kampani z maďarskej strany, že SR je jediná krajina, ktorá má problém s maďarským zákonom. Pritom nebola zaznamenaná ani jedna reakcia zo strany susedov Maďarska, ktorá by dokumentovala súhlas s týmto zákonom. Opak je pravdou, žiadny zo susedov nie je nadšený touto maďarskou legislatívou. K svojim reakciám, ktoré sú odlišné od SR, však tieto štáty majú svoje dôvody. Tieto dôvody nám Budapešť, pochopiteľne, nepovie, my by sme ich však mali evidovať.

Médiá na Slovensku zavádzajú verejnosť pri informovaní o tejto problematike. Pravidelne informujú o „stúpajúcich“ počtoch osôb, ktoré prišli o štátne občianstvo v dôsledku slovenského zákona. Podľa priloženej štatistiky je však jasné, že pred prijatím slovenského zákona prichádzali o naše štátne občianstvo približne rovnaké počty osôb. Prečo? Lebo zákony niektorých štátov, o ktorých štátne občianstvo naši občania žiadajú, od nich požadujú zrieknutie sa nášho štátneho občianstva. Existujú totiž štáty, ktoré nepripúšťajú dvojaké štátne občianstvo. Toto sa v slovenských médiách neuvádza!

Nižšie uvádzame prehľad počtu osôb, ktoré stratili štátne občianstvo SR v dôsledku nadobudnutia štátneho občianstva iného štátu. Do roku 2010 prevzatím listiny o strate občianstva SR, neskôr aj na základe novely zákona SR.

Z vyššie uvedeného prehľadu vyplýva niekoľko skutočností.

Ad 1) novelou zákona SR v roku 2010 nedošlo k dramatickým zmenám v počtoch osôb, ktoré stratili občianstvo SR. V rokoch 2000 – 2009 prišlo o štátne občianstvo SR v dôsledku nadobudnutia iného štátneho občianstva celkove 4 739 osôb a v rokoch 2010 – 2018, po prijatí slovenskej novely to bolo spolu 3 029 osôb!

Ad 2) vysvetlenie spočíva zrejme v tom, že rozhodujúci počet týchto osôb nadobudol štátne občianstvo Rakúska, Nemecka a ČR. Štátov, ktoré neumožňujú dvojaké štátne občianstvo, v prípade ČR do roku 2014.

Ad 3) počet osôb, ktoré si vybrali maďarské štátne občianstvo je – pravdepodobne v dôsledku slovenskej novely – zanedbateľný. Bol však takýto aj pred prijatím novely zákona SR, teda pred tým, ako tieto osoby museli urobiť voľbu štátneho občianstva. Je to priamy dôkaz nezáujmu príslušníkov maďarskej menšiny o štátne občianstvo susedného štátu. Prípadný záujem sa však dá vhodnými prostriedkami stimulovať – čo je základným cieľom maďarského zákona. Opäť dôkaz  – síce mierne ale predsa tento počet narástol po prijatí maďarského zákona. Pochopiteľne, reč je o oficiálnych údajoch. Môžu byť aj osoby, ktoré sa nepriznali k maďarskému štátnemu občianstvu, ale pred rokom 2010 nemali ani najmenší dôvod takto konať!

Ad 4) niekoľko poznámok k trom najdôležitejším štátom z pohľadu tejto štatistiky. Ešte pred týmito poznámkami je veľmi dôležité konštatovať, že so žiadnym z týchto štátov nie je otázka dvojakého štátneho občianstva „problémom“ bilaterálnej agendy daného štátu so Slovenskom. Maďarsko, kde ide nominálne o symbolické počty, na rozdiel od iných štátov, robí permanentne „nátlak“ na Bratislavu, že to treba riešiť. Prečo??? Nezapadá to všetko do jedného, jediného rámca koncentrovanej maďarskej politiky – pozri vyššie?
 

Prax niektorých štátov
 

ČR viedla po rozdelení Československa odlišnú politiku v agende štátneho občianstva od SR. Bratislava uplatňovala liberálny prístup, kedy na svojom území tolerovala slovenských občanov, ktorí mali súčasne české štátne občianstvo. ČR v princípe netolerovala druhé štátne občianstvo, t. j. slovenské a dôsledne trvala na tom, aby bývalí československí občania, žijúci na jej území urobili voľbu. O dôvodoch môžeme len špekulovať. Možno nový český štát potreboval istý čas nato, aby sa jeho obyvateľstvo, ktoré bolo aj iného ako českého etnického pôvodu, identifikovalo so svojím novým štátom. Bol to výsostne legitímny dôvod zo strany Prahy. Niekto neznalý problematiky sa síce mohol domnievať, že nový štát nemal úplnú dôveru ku všetkým svojim občanom. V dôsledku toho opciou pre české občianstvo stratilo odhadom dvestotisíc osôb slovenské občianstvo. Slovenská strana nikdy nevyčítala českým partnerom tento prístup a rešpektovala tak suverenitu nového suseda. Odlišnosť prístupov oboch blízkych krajín v takejto ľudsky citlivej agende nemal negatívny dopad na rozvoj vzájomných medzištátnych vzťahov. Necháme stranou osobné komplikácie a osudy jednotlivých rodín dotknutých ľudí.

Pre spestrenie tejto analýzy si urobme krátky historický exkurz, dokazujúci, že nebolo to prvýkrát, kedy mali slovenské a české elity odlišnú skúsenosť s riešením otázky štátneho občianstva svojich občanov. V roku 1928 bola, zrejme z iniciatívy pražskej vlády, uzavretá zmluva o naturalizácii s USA, podľa ktorej americkí občania slovenského, resp. českého pôvodu voľbou československého štátneho občianstva stratili americké občianstvo. Bola to asi jediná takáto zmluva zo strany USA s krajinou v našom regióne. Podstatne zaujímavejší bol však dopad tejto zmluvy na vývoj v novom štáte. Už pri rokovaniach o vzniku Československa bol evidentný vplyv dobre organizovanej slovenskej komunity v USA na americký establishment. Pochopiteľne, nebolo v záujme českých politických elít, aby sa tento vplyv preniesol aj do pomerov rodiaceho sa spoločného štátu, ktorých súčasťou bolo aj hľadanie parametrov vzťahov medzi Slovákmi a Čechmi. Použijúc dobové okuliare je ľahké si domyslieť, kto takouto zmluvou získal a kto stratil.

Pre lepšie pochopenie významu krajanskej komunity, žijúcej v štáte veľmocenskej kategórie a pochádzajúcej z krajiny, ktorá podstatnú časť svojej histórie prežila „v tieni väčších susedov“ – je vhodné poukázať na prístup Írska. Národ s veľmi podobným dejinným osudom, ako je ten náš, sa po získaní štátnej samostatnosti „neodstrihol“ od svojich rodákov v USA. Títo sa odvďačili tým, že najmä v ťažkých chvíľach, ktoré zažíval Dublin, predstavovali onen pevný bod v „geopolitickom vesmíre/priestore“. V modernej histórii ostrovného štátu sa to prejavilo tak, že v roku 1998 to bol americký senátor Mitchell, ktorý dojednal historickú Veľkopiatkovú dohodu, garantujúcu mierové spolužitie v severnom Írsku. Írsko síce vstúpilo spoločne s Veľkou Britániou do Európskych spoločenstiev dvadsať rokov predtým, zmierenie medzi oboma štátmi sa ale automaticky nedostavilo, vytvorili sa len priaznivejšie podmienky. Rozhodujúci krok však prišiel z americkej strany.

Rakúsko nepripúšťa dvojaké občianstvo, takže tam problém vôbec nevznikol. Osoba, ktorá nadobudne rakúske štátne občianstvo, sa musí v stanovenej lehote preukázať, že sa vzdala svojho pôvodného občianstva. V prípade, že rakúsky štátny občan príjme cudzie štátne občianstvo, stráca to pôvodné. Rakúsko teda neumožňuje dvojaké štátne občianstvo. Môže to mať historickú súvislosť s dlhoročným sporom s Talianskom o Južné Tirolsko, ktoré bolo pred prvou svetovou vojnou súčasťou habsburskej monarchie. Spor bol vyriešený bilaterálnou dohodou na pôde OSN, aj poskytnutím autonómie tejto oblasti zo strany Ríma. A propos, z nášho pohľadu je viac ako pozoruhodné, že Budapešť neinštrumentalizuje otázku maďarskej menšiny v rakúskom Burgerlande vo svojich vzťahoch s Viedňou. Rovnako tak, táto menšina sa pozoruhodným spôsobom identifikovala s rakúskou štátnosťou.

Nemecko – jednou z podmienok pre získanie nemeckého štátneho občianstva pre cudzincov je vzdanie sa predchádzajúceho občianstva. Táto podmienka sa výnimočne nevzťahuje na manželského alebo životného partnera nemeckého štátneho občana, ak tento manžel/partner pochádza zo štátu EÚ alebo Švajčiarska. Nemecký štátny občan nadobudnutím iného štátneho občianstva stratí pôvodné nemecké, pokiaľ to druhé štátne občianstvo sa nevzťahuje k štátu EÚ alebo Švajčiarsku.

Je zaujímavosťou, že najprísnejšie podmienky v agende dvojakého štátneho občianstva v prostredí EÚ sú v dvoch nemecky hovoriacich štátoch. Žeby sa tu reflektovala historická skúsenosť starého kontinentu? Vo vzťahu k štátom, ktoré spôsobili dve najväčšie tragédie nielen európskeho kontinentu. Neprotirečí prístupu Nemecka, resp. Rakúska príliš „benevolentná“ politika udeľovania druhého štátneho občianstva zo strany nášho južného suseda? Štátu, ktorý najaktívnejšie a najviac z nášho regiónu spolupracoval s hlavnými agresormi pri rozpútaní oboch svetových vojen? Kedy predohrou k druhej vojne bolo hrubé zneužitie menšinovej otázky?
 

Reakcie niektorých (relevantných) štátov susediacich s Maďarskom...
 

... na neštandardný zákon o občianstve z dielne v Budapešti boli rôzne. Na prvý pohľad prekvapivá rôznosť reakcií z regiónu na ten istý zákon je vysvetliteľná tým, že na jednotlivé štáty ad a) mal maďarský zákon rôzny dopad; ad b) tlak vyvíjaný z Budapešti voči dotknutým krajinám bol rôzny, reflektujúc rôzne záujmy maďarskej strany a súčasne hľadajúc „slabší článok“ v pomyselnej reťazi susedných krajín.

Ukrajina, podobne ako Rakúsko, neakceptuje dvojaké štátne občianstvo. Napriek tomu a napriek mnohým protestom ukrajinských úradov, maďarská strana poskytuje aj verejne svoje štátne občianstvo ukrajinským občanom. To, čo si Budapešť nedovolí voči Rakúsku, robí otvorene v prípade paradoxne najväčšieho suseda, kedy najagresívnejšie presadzuje spomínané „karpatské právo“. Takouto politikou maďarské inštitúcie cielene pracujú na erózii ukrajinskej štátnosti a majú pravdepodobne tiež svojich spojencov v inom veľkom štáte, susediacom na východe s Ukrajinou. Niekedy sa zdá, že Budapešť považuje práve Ukrajinu za slabší článok. Možno budúcnosť ukáže, že priestor tohto veľkého spoločného suseda je dnes pre maďarských expertov na revizionizmus len akýmsi trenažérom pre operácie v budúcnosti (?).

Rumunská strana nesúhlasila s novelou maďarského zákona o občianstve. Tiež namietala, že Budapešť zavádza partnerov v zahraničí, poukazujúc na „inšpiráciu“ rumunskou legislatívou. Pre SR je dôležité, že maďarská dezinterpretácia rumunskej legislatívy našla, žiaľ, vnímavé prostredie na slovenskej pôde. Budapešť, podsúvaním slovenskej strane svoje hodnotenie rumunských postupov v podstate „zabíja dve muchy jednou ranou“. Jednak relativizuje škodlivosť svojho zákona a zároveň takto ešte viac oslabuje slovensko-rumunskú spoluprácu. Toto je dlhodobý prístup maďarskej strany.

Zásadný obsahový rozdiel spočíva v tom, že rumunský zákon neuplatňuje etnický princíp a jeho možní adresáti sú limitovaní do tretej generácie. Bukurešť nereagovala na maďarský zákon legislatívnym opatrením tak radikálne ako SR z viacerých dôvodov. O. i. aj preto, lebo v povedomí Rumunov sú ešte stále silné spomienky na éru Ceausesca, kedy odoberanie štátneho občianstva bolo politickým trestom pre vlastných občanov. Rumuni, najmä zo Sedmohradska, majú od čias rakúsko-uhorského dualizmu takmer identickú historickú skúsenosť so „spolužitím“ s maďarským elementom ako slovenský národ. Preto veľmi dobre rozumejú slovenskej reakcii. Niektoré parametre rumunsko-maďarského spolužitia sú však odlišné, preto si ich pre lepšie pochopenie priblížme.

Na rozdiel od situácie u nás ad 1) v Rumunsku nežije maďarská menšina vo veľkých počtoch bezprostredne pri hraniciach s Maďarskom.

Ad 2) Rumunsko je dvakrát väčšie ako jeho západný sused.

Ad 3) po opakovaných vojenských napadnutiach Rumunska maďarskými vojenskými silami aj rumunská armáda recipročne „navštívila“ Budapešť. Tento rozmer spoločných rumunsko-maďarských dejín zostal v povedomí politických elít a spoločnosti v Maďarsku. V prípade potreby im to rumunskí partneri vhodne a taktne pripomenú. Tak ako to urobil rumunský prezident T. Basescu v roku 2013 pri jednom z „napínaní svalov“ politikov v Budapešti.

Ad 4) zásadný rozdiel spočíva tiež v tom, že rumunský národ a spoločnosť, vrátane tam žijúcich devätnástich etník (s výnimkou nie nevýznamnej časti maďarskej menšiny, čo by nás veru nemalo prekvapiť) – sa na kvalitatívne vyššej úrovni identifikoval s rumunským štátom. Najvýrečnejším dôkazom je samotná hlava štátu. Súčasný rumunský prezident K. Iohannis z liberálnej strany je etnickým Nemcom a dlhoročným, dnes pochopiteľne už bývalým vedúcim funkcionárom nemeckej menšiny v Rumunsku. Masívne a zo zištných dôvodov ho volili aj rumunskí Maďari. Dôvody boli zrejmé – nie je Rumunom, nepatrí k väčšinovej rumunskej ortodoxnej cirkvi a žije v etnicky pestrom Sedmohradsku so silnou prítomnosťou maďarskej menšiny. Napriek spomínanej volebnej podpore rumunská hlava štátu demonštratívne odmieta neodôvodnené požiadavky politických elít maďarskej menšiny, poukazujúc na ich rozpor s rumunskou ústavou a medzinárodným právom.

Ad 5) rumunský štát sa usiluje o vyváženosť záujmov väčšiny a menšín v spoločnosti. Napríklad v otázke symbolov sa to uplatňuje tak, že ak menšina, žijúca v Rumunsku, si postaví pamätník osobnosti alebo udalosti, ktorá má pre ňu význam, vedľa nej si rovnakým spôsobom uctí významnú rumunskú osobnosť alebo udalosť. Pozn.: v našom prípade by sochu (nášho spoločného) uhorského kráľa Štefana v Komárne sprevádzali sochy svätých Cyrila a Metoda.

Ad 6) bez ohľadu na (ne)účasť maďarskej menšinovej strany UDMR  – obdoba nášho SMK – v rumunskej vláde, rumunská zahraničná politika a jej diplomacia konzistentne presadzuje štátne záujmy Rumunska vo vzťahu k Maďarsku. Možno to niekedy zvonku nevyzerá dostatočne presvedčivo, resp. atraktívne. Ak sa však pozrieme do zrkadla, ani my sa nesprávame vždy práve elegantne a čitateľne. Majme stále na pamäti, že Slovensko, v dôsledku spomínaného kontinuálneho nezáujmu a absencie vlastných zdrojov poznania, resp. hodnotenia – sa na svet pozerá v tejto téme maďarskou optikou. Preto aj rumunskú politiku nám často vysvetľujú maďarskí experti, médiá a pod.

Rumunsko poskytuje svoje štátne občianstvo občanom susednej Moldavskej republiky. Nie však na etnickom základe (pozn.: ako Maďarsko), ale po dokladovaní, že do tretej generácie boli tieto osoby štátnymi občanmi Rumunska. Moldavsko bolo po prvej svetovej vojne súčasťou Rumunska. Moldavské kniežatá boli historicky zakladateľmi rumunskej štátnosti. Pred druhou svetovou vojnou, následkom protiprávneho nemecko-sovietskeho paktu Ribbentrop-Molotov pripadlo toto územie ZSSR. A keďže Moskva bola po vojne na strane víťazov, spojenci jej nebránili ponechať si toto územie ani po ukončení najväčšieho vojnového požiaru v novodobých dejinách starého kontinentu. Rumuni mentálne a kultúrne stále vnímajú Moldavsko ako súčasť svojej histórie. Súčasne treba zdôrazniť, že rumunské politické elity kontinuálne rešpektujú moldavskú štátnosť a s tým súvisiacu suverenitu susednej krajiny. Navyše, Moldavci sa prostredníctvom rumunského štátneho občianstva stávajú občanmi EÚ. Rumunské občianstvo má teda pre nich pridanú hodnotu aj v podobe prístupu na atraktívny pracovný trh únie – na rozdiel od občanov SR maďarskej národnosti. A napokon, moldavské úrady ani neprotestovali proti rumunskému prístupu. V tomto regióne sa Rumunsko snaží tiež o vyvažovanie vplyvu svojho tradičného oponenta – Moskvy, ktorá sa v kontexte druhej svetovej vojny mocensky presadila o. i. aj na území Moldavska.

Z uvedeného vyplýva, že v citlivej otázke štátneho občianstva si štáty vždy chránia v prvom rade svoje záujmy. Presne tak, ako to urobila SR v lete 2010.
 

Čakanie na B. Björnsona a S. Watsona nám nepomôže
 

Na začiatku tohto storočia politické elity susedného štátu vedené vtedajším a zároveň súčasným predsedom vlády veľmi dobre vedeli, prečo a s akým cieľom spustili proces integrácie maďarského národa v Karpatskej kotline. Jasne si uvedomovali, že tým nastavujú úplne nové parametre vzťahov Maďarska tak k maďarským menšinám v susedných krajinách (s výnimkou Rakúska) ako aj, a najmä, voči samotným susedným štátom. Súčasťou ich kalkulácií bolo aj zhoršenie vzťahov v regióne. Správne predpokladali, že (niektorým) susedom tak živočíšne záleží na formálne „dobrých vzťahoch“ s Budapešťou, že budú ochotní ustupovať.

Za uplynulých dvadsať rokov sa stretával maďarský premiér postupne s piatimi slovenskými premiérmi, resp. s predsedníčkou vlády. Z uvedenej analýzy vieme dosť presne, čo chcela a čo robí maďarská strana. Vieme však, či slovenskí politici pochopili správne cieľ ich maďarského partnera vo vzťahu k nášmu štátu? Z doterajšieho vývoja nie je úplne jasná odpoveď na túto otázku. Niekedy sa zdá, že zatiaľ čo maďarská strana presadzuje voči regiónu (vrátane SR) svoje, jasne artikulované záujmy – slovenská strana neraz reaguje na základe skôr emotívnych postojov ako dlhodobých záujmov.

Asi nepovieme nič nové, keď pripomenieme, že na medzinárodnej scéne sa štáty riadia svojimi záujmami. Ich predstavitelia hovoria o pocitoch, empatii, solidarite atď. až vtedy, keď majú ošetrené tieto záujmy. Aj preto je nutné robiť prípadné zohľadňovanie záujmov susedných štátov na lekárenských váhach, berúc na zreteľ mnoho relevantných aspektov. Viac ako výrečnú ilustráciu správania (nielen európskych) štátov v tomto duchu sme mohli vidieť počas ich zápasu s vírusom Covid-19, resp. len pred pár dňami pri bruselských rokovaniach o peniazoch z fondu obnovy. To, čo poniektorí rýchle onálepkovali ako „národný egoizmus“, nebolo nič iné ako obhajoba záujmov jednotlivých krajín. Dokiaľ budú štáty štátmi, nebude to zrejme inak.

Máloktorý národ mal v histórii také šťastie ako Slováci. Súčasne platí, že máloktorý národ pozná tak málo svoje vlastné dejiny a váži si ich ako Slováci. Dôsledkom tohto paradoxu je, žiaľ, aj nedostatočne rozvinutá rozlišovacia schopnosť vo vzťahu k nasledujúcej téze. Neraz sa kladie slovenskej strane otázka, čo vlastne má proti slovenským Maďarom, resp. Maďarsku. Odpoveď znie, že v podstate nič. Sú to – na občianskej úrovni – naši manželskí partneri, kolegovia v práci, susedia, priatelia... Jednoducho ľudia, ktorí sú integrálnou súčasťou nášho života. Na politickej úrovni sú často koaličnými partnermi, kedy nesú zodpovednosť za chod celého štátu.

Jedným dychom treba však poukázať na to, že nemôžeme zatvárať oči pred tou politikou Maďarska, do ktorej Budapešť vťahuje cielene aj našich Maďarov tým najhorším spôsobom. Antagonizuje ich proti nášmu spoločnému štátu – Slovenskej republike. O tom je v podstate integrácia maďarského národa v Karpatskej kotline, ako sme si to názorne popísali na dvoch strategických zákonoch – krajanskom a o štátnom občianstve. K nim sa komplementárne nabaľujú aj ďalšie programy politického, kultúrneho, ekonomického, vzdelávacieho či iného charakteru – veľkoryso financované našim južným susedom. 

Odmietame komentovať vývoj za Dunajom. Plne rešpektujeme, že výber spoločenského smerovania je právom susedného štátu a ľudí, ktorí tam žijú. Nemali by sme však zatvárať oči nad konkrétnymi presahmi vyššie spomínanej politiky k nám. Tej politiky, s ktorou máme skúsenosti. Tej politiky, ktorú stále razantnejšie odmieta aj demokratická Európa – ku ktorej sa hlásime.

Našim starým rodičom nevadil B. Kún v Budapešti, ale jeho hordy na našom území nevideli radi. Našim rodičom nevadil admirál M. Horthy na Budínskom hrade, ale nemali dobrý pocit, keď prišiel do Košíc so svojimi honvédmi na bielom koni – jeho loď by zrejme po Hornáde do Košíc nedorazila. Tristný dobový výjav v metropole východného Slovenska ešte viac pokazil vítajúci poslanec Slovenského snemu J. Esterházy. Nám nevadil J. Kádar, spolupútnik aj našich československých súdruhov, avšak jeho armáda na juhu Slovenska v auguste 1968 rozhodne nebola slovenskou spoločnosťou vítaná. S výnimkou časti maďarskej menšiny. Nuž, ani dnes nám nevadí výber politického systému za Dunajom, nachádzajúceho sa niekde medzi autoritatívnym a totalitným zriadením. Pokojne sa môžu vrátiť aj ku kráľovstvu – o kandidáta na trón dozaista núdza nebude. Nemalo by nám byť ale jedno, že do tohto vysnívaného kráľovstva pozývajú aj NAŠICH občanov.

Pred viac ako sto rokmi ukázali medzinárodnému spoločenstvu pravú tvár politiky Budapešti voči okolitým národom – dnes susedným štátom – nórsky nositeľ Nobelovej ceny B. Björnson  a prezident kráľovskej historickej akadémie vo Veľkej Británii S. Watson. Bolo to v časoch, kedy slovenský národ nemal štátnu reprezentáciu, ktorá by na medzinárodnej scéne obhajovala jeho bytostné záujmy. Dunajom, ktorý nás a Maďarsko spája/delí pretieklo od vtedy veľa vody a niektoré veci sa zmenili. Dnes je to úloha pre nás, ktorú nik iný neurobí!

Moderné technológie nás zahŕňajú čoraz väčším množstvom poznatkov o svete. Rastúci objem informácií, ktorým disponujeme, však súčasne neznamená, že sme aj múdrejší. Ergo, že robíme kvalifikovanejšie rozhodnutia ako včera alebo tí pred nami. Ak my niečo nevieme alebo nechceme vedieť – neznamená to automaticky, že to nevie partner na druhej strane stola. Ak my si niečo nepamätáme alebo nechceme pamätať – neznamená to, že si to nepamätá náš oponent. Týmto mu poskytujeme zásadnú komparatívnu výhodu. Je len na ňom, ako s takouto výhodou naloží.

Na inom mieste analýzy (k stému výročiu Trianonu – úvod II. časti) sme konštatovali, že úspešnosť štátu našich parametrov závisí aj od toho, ako využije svoje najsilnejšie zbrane: medzinárodné právo, vlastnú historickú pamäť a časom overených spojencov. Ostatných dvadsať rokov čelíme (spolu s niektorými susedmi) popisovanému procesu integrácie susedného národa a nie je úplne isté, či vieme tieto „zbrane“ kvalifikovane použiť na obranu našich štátnych záujmov.

S prechádzajúcim odsekom súvisí aj táto úvaha. Ľudia sa delia na tri základné typy. Ak sa bežný človek dopustí vlastnej chyby alebo rovnakej ako jeho predchodcovia – dá si druhýkrát pozor. Múdry človek sa poučí na chybách svojich predkov ako aj na potknutiach iných. Nuž a hlupák bude dookola opakovať tie isté chyby, ktoré robili tí pred ním a ešte na dôvažok k nim pridá neustále opakovanie vlastných chýb. Autor týchto riadkov si celý život kladie otázku, či a do akej miery sú takéto ľudské charakteristiky jednotlivcov prenosné na spoločnosť, resp. na elity národa.
 

Záver
 

Je chvályhodné, že vláda SR, ktorá vzišla z ostatných parlamentných volieb, si dala vo svojom programe záväzok vyriešiť situáciu slovenských štátnych občanov trvale žijúcich v zahraničí, najmä ich vzťah k svojej vlasti. Našich občanov, ktorí z rôznych dôvodov požiadali o štátne občianstvo štát, na území ktorého dlhodobo žijú, prípadne tam žijú v trvalom zväzku so štátnym občanom/občiankou tohto štátu. Súčasne nechcú prísť o štátne občianstvo SR.

Držme teda palce novej vláde aby týmto krokom „zahojila“ zásadnú chybu, ktorej sa dopustila slovenská vláda v roku 2010. Konala síce vtedy pod tlakom, čo chybu vysvetľuje, ale neospravedlňuje, keďže sa pod tlak dostala vlastným nekonaním.

Táto analýza bola spracovaná preto, lebo aj dnes sa ozývajú hlasy, ktoré by chceli našu legislatívu v otázke štátneho občianstva vrátiť do stavu pred rok 2010. Inými slovami, nebrať do úvahy maďarský zákon a v konečnom dôsledku ho akceptovať. Bola by to hra s ohňom...

Akokoľvek sa to ťažko hovorí a ešte ťažšie píše – v obdobiach, kedy bola strana politických Maďarov prítomná v NR SR, prípadne súčasťou koaličných vlád – boli slovenské ústupky Budapešti, resp. politickým Maďarom (v konečnom súčte je to to isté), schovávajúcim sa za maďarskú národnostnú menšinu v otázkach národného záujmu vysvetliteľné. Nie obhájiteľné! Z pohľadu nami posudzovanej témy sa javí, že ostatné parlamentné voľby priniesli novú kvalitu politickej reprezentácie slovenskej spoločnosti vrátane národnostných menšín.

Táto nová kvalita však bude pridanou hodnotou len vtedy, ak ju slovenské politické elity využijú k budovaniu vyváženejšieho vzťahu – jednak v rámci slovenskej spoločnosti s našimi menšinami a jednak s našim južným susedom. Ak budú venovať popisovanej téme aspoň päť percent tej pozornosti a kapacít, ktoré jej dlhodobo poskytuje náš sused. Máme tu na mysli, pochopiteľne, využitie aj slovenského potenciálu a expertízy. Tvrdí sa, že závažné politické rozhodnutia by mali byť prijímané až po ich odbornom posúdení. Dúfajme.

Milý čitateľ, ďakujem za čas, ktorý ste venovali čítaniu tohto textu. Na záver, trochu netradične si dovoľujem položiť dve otázky: ad 1) dali by ste kľúč od Vášho domu niekomu, kto predtým päťkrát vykradol Vás, Vašich rodičov a starých rodičov? Ad 2) svojím macošským prístupom k našim dejinám sme dovolili iným aby si sprivatizovali (ukradli?) náš podiel z uhorskej a česko-slovenskej histórie. Dovolíme aby tí istí páchatelia a s tým istým zámerom siahli aj na budúcnosť našich detí?  

„História pre živý národ je to, čo pre človeka svedomie“ – Ľudovít Štúr