AfD si zaslúži potlesk

(v Nemecku ho už dostáva)
Počet zobrazení: 3863

Možno niekoho vydesí nadpis tohto článku a zapochybuje, či si otvoril správnu stránku v ľavicovom týždenníku Slovo.
AfD je predsa predstavovaná nemeckými médiami i všetkými relevantnými politickými stranami ako extrémna pravica, ako hnedý mor, prichádzajúci po prvýkrát od skončenia druhej svetovej vojny do parlamentných lavíc.
Ak by to tak bolo, potom by autor tohto článku musel povedať: „AfD, hrozné, odporné, jednoducho – fuj!“
Veci sa podľa autora ale majú inak.
Možno si mnohí myslia, že skôr by sa patrilo poplakať si nad výsledkami nemeckých volieb s našimi ľavicovými spolupútnikmi, t. j., s SPD a Die Linke.
Myslím si však, že plač nikomu nepomôže, a preto môže byť oveľa užitočnejšie zaujímať sa o to, akými témami zaujala AfD nemeckých voličov. Napokon, túto stranu môžeme považovať aj za víťaza týchto volieb.
Neúspech veľkej koalície  (CDU-CSU a SPD) je výsledkom neoliberálnej politiky týchto strán, ich snahy pokračovať v likvidácii sociálneho štátu a  presadiť kapitalizmus amerického typu v Nemecku, a teda i v EÚ.-ň
Nástrojom tejto politiky sa stali parciálne politiky EÚ, akými sú politická korektnosť, ľudské práva, podpora minorít a presadzovanie rodových, rasových, sexuálnych... práv.
Kľúčovou témou AfD bola kritika migračnej politiky pani Merkelovej, ktorá vyostrila odpor voči všetkým týmto politikám.
V tomto článku sa snažím poukázať na zložitosť jednostranného hodnotenia tejto strany ako strany fašistickej.
Úspech AfD je založený na normálnom, legitímnom proteste proti nemeckému mainstreamu. Je určitou obdobou brexitu, ktorý bol odporom proti unijným elitám a denacionalizačnej politike Bruselu.
Označovanie politických strán za fašistické je pomerne časté vo volebných zápasoch. Mohli sme to vidieť aj vo volebnom boji Trump verzus Clintonová, prípadne vo Francúzsku na pani  Le Penovej... Účelom takéhoto známkovania spravidla  je vyburcovať potenciálnych a najmä nerozhodných voličov.
Aj nemecké etablované politické strany použili túto metódu.  Sila kritiky AfD tak závisela od toho, nakoľko môže oslabiť doterajšie strany, odobrať im ich voličov a ako môže narušiť existujúcu štruktúru politických strán a moc ich predsedníctiev.
Kto je teda AfD a kto je tých 6 miliónov voličov, ktorí odmietli naďalej podporovať veľkú koalíciu?
Strašenie politického mainstreamu, že AfD je extrémistickou, rasistickou stranou, ktorá smeruje k fašistickému typu strany, sa môže tak javiť pre nové témy, ktoré prináša a pre radikálny slovník a hrubú kritiku pani Merkelovej. Divoké vystupovanie jej volebných lídrov na volebných zhromaždeniach poskytovalo dostatok dôvodov, aby mohol robiť analógie so stranami tretej ríše.
AfD žiada a kričí ako baba z prípecku, „postavte pani Merkelovú za migračnú krízu pred súd“. Treba povedať, že to nie je žiadne nóvum, pretože týmto hrozila pani Merkelovej aj bavorská CSU.
Nakoniec, prečo nie? Každý politik musí niesť zodpovednosť za svoje rozhodnutia. Vidíme, že aj na Slovensku sa formulujú takéto požiadavky, čo je aktuálne spájané aj s našim prezidentom.
AfD však môžeme považovať za mladú, štandardnú, kritickú stranu, ktorá opustila zásady politickej korektnosti a ktorá tým iba vylepšuje nemeckú politickú štruktúru a celý demokratický systém, pretože prináša témy, ktoré boli doteraz tabuizované a o ktorých nebolo možné hovoriť na základe politickej korektnosti.
Základom kritického programu AfD je otázka nemeckej identity. Treba povedať, že v jej programe možno nájsť aj iné racionálne témy, akými sú napr. starosť o tradičnú rodinu , ženy – slobodné matky, a preto by som ju skôr považoval za stranu konzervatívneho typu, ale určite nie fašistickú. Je skutočnosťou, že je možno v jej programe nájsť aj rozporuplné a neakceptovateľné body, akým je napr. aj požiadavka zrušenia Benešových dekrétov. Rovnako aj mnohé kontroverzné vyhlásenia jej predstaviteľov sú dôsledkom politickej heterogénnosti tejto mladej strany. Je vysoko pravdepodobné, že ideové štepenie tejto strany, ktoré sa už začalo, bude pokračovať a z dnešných takmer stovky poslancov vznikne viacero nových strán.
Téma nemeckej identity, s ktorou prichádza AfD, je však zásadná a už iba za jej nastolenie si zasluhuje pozornosť a uznanie. AfD nastoľuje starú otázku, čo to znamená byť Nemcom v dnešnom turbulentnom svete. Táto otázka však sama o sebe nie je nóvum a Nemecko si ju kládlo aj v minulosti už viackrát.
Spravidla každý vyspelý národ formuluje svoju národnú otázku, ako je to aj v prípade britskej, francúzskej, českej či čínskej otázky, ktorá má dať odpoveď nato, aký je zmysel byť Britom, Francúzom, Čechom, Číňanom... v dnešnom globálnom svete. Briti si na ňu odpoveď už dali. Chcú zostať Britmi aj s ich veľkou koloniálnou minulosťou.Pokým si však na túto otázku neodpovie „lokomotíva EÚ“ s jej ťažkou minulosťou, tak celoeurópske riešenie je v nedohľadne a môžeme iba očakávať neustále kontroverzie medzi dvadsať sedmičkou a Bruselom. V krajnom prípade rôzny výklad „národnej otázky“ môže viesť až k rozpadu EÚ.
Nemecko po skončení vojny muselo akceptovať v svojej politike program denacifikácie, ktorý sa zvyšovaním hospodárskej sily Nemecka zmenil v prijateľnejší program denacionalizácie občanov. Nadšenci pre nový svet si mysleli, že „národnú otázku“ týmto programom fakticky aj zrušili.
Nemecké voľby však ukázali, že táto otázka je živá nielen pre Nemcov, ale aj pre všetky národy dvadsaťsedmičky.
Hľadaniu nemeckej identity ako nového nemeckého fenoménu môžeme porozumieť iba tak, že dve generácie Nemcov boli vychovávané na príkladoch vlastných vojenských prehier s miliónmi mŕtvych, ktoré tieto konflikty priniesli. Tento typ výchovy sa spojil s radikálnym internacionalizmom, čo malo za následok, že Nemci sa začali koncentrovať na prevýchovu vlastných občanov a na zmenu Nemcov na iných ľudí a na vytvorenie kultúrne, rasovo, nábožensky, rodovo, sexuálne... pestrej spoločnosti.
Po sedemdesiatich rokoch práce internacionalistov v západnom i východnom Nemecku a dnes pod patronátom hlavných politických strán s ich neutíchajúcou požiadavkou spytovať si svoje svedomie za hrôzy 1. a 2. svetovej vojny a holokaustu si mysleli, že vznikne nová spoločnosť, ktorá bude očistená od svojej minulosti. Výsledky nemeckých parlamentných volieb ich však vyviedli z omylu, že Nemcov prestala už zaujímať ich vlastná história, a že stratili hrdosť na svoj národ a kultúru.
Otvorené liberálne Nemecko má však panický strach z pripomínania vlastnej minulosti, ktorej obraz nie bez faktov, dotvorili aj víťazné mocnosti.
U Nemcov sa vytvoril akýsi konsenzus, že každý, kto chce hovoriť o nemeckom národe v dlhšej časovej línii, musí upadnúť do čiernej minulosti a k opätovnému pokušeniu stať sa nacionalistom a v konečnom dôsledku i národným socialistom.
Za základ denacionalizačnej metódy ako nástroja zbavenia sa starých a ohavných hriechov a zodpovednosti za hrôzy a koncentráky, požadovali vykoreniť všetko nemecké z vlastnej histórie a kultúry.
Nový človek, ktorý bude občanom Nového sveta musí byť zbavený „zlého nemectva“ a všetkého, čo súvisí s jeho strašnou históriou. Tento človek, ktorý vznikne z nemeckého národa, bude schopný poprieť všetku svoju minulosť a bude mať silu rozísť sa so starou nemeckou identitou. Toto vákuum bude zaplnené ľudskými právami, multikulturalizmom, genderpolitikou, politickou korektnosťou a solidaritou ku každému zo 7,5 miliardy ľudí tejto planéty. Takýto človek bude prototypom Nového občana.
Títo ideológovia prichádzajú s nikým neodsúhlasenou, a preto skrytou koncepciou svetoobčana a vytvorenia nejakého svetoštátu, v ktorom sa zavŕšia všetky dnešné globálne procesy.
Internacionalizovaní Nemci vďaka svojim mimoriadnym pracovným schopnostiam, svojej etike práce a schopnosti vytvárať nové veci sú preto pripravení utrácať svoje bohatstvo na oltár budúceho svetoobčana. Aj ostatní občania sveta, zbavení svojej kultúry a minulosti sa budú môcť spájať s predvojom ľudstva, ktorého zárodky najdôslednejšie pripravuje Nemecko. Je samozrejmé, že k tomu budú musieť pristúpiť aj všetky národy EÚ. A je jedno, či sa im to bude páčiť, alebo nie! Nemecko to bude vyžadovať od každého, kto chce byť v jadre či v dvojrýchlostnej EÚ.
Bez minulosti, bez pozitívnych emócií, ktoré nemecká história vytvorila a ktorými obohatila našu civilizáciu, na to všetko sa musí zabudnúť, pretože potenciálne to umožňuje návrat do temnej minulosti.
Otázka, prečo ideológiu denacionalizácie chce Nemecko vnucovať aj nám, krajinám V4 a najmä víťazných mocnostiam z 2. svetovej vojny a ako aj tým, ktorým hrozilo vyhladenie z povrchu zemského, nie je celkom zodpovedané.
Tento nový typ ideológie je teda zvláštny výtvor Nemecka, ktoré sa chce vyrovnať so svojou minulosťou a nekonečného usvedčovania zo spáchaných hrôz. Podpora tejto politiky má, samozrejme, aj u nás na Slovensku svojich podporovateľov a nadšencov. Ich ciel vytvoriť nového, globálneho človeka však nič nehovorí o cene a stratách, ktoré za takúto umelú bytosť budeme musieť zaplatiť.
Tento typ ideológie je zaujímavý najmä pre mladú generáciu, ktorá je povrchnými médiami, upadajúcim školským systémom aktívne spracovávaná a presvedčovaná, že minulosti je potrebné sa zbaviť, pretože je prekážkou hospodárskeho rastu a pre dnešný svet nemá žiaden význam.
Pre Slovensko a najmä jeho budúcnosť môže mať propagácia tohto typu ideológie existenčné následky, čo potvrdzuje aj nedávny prieskum medzi mladými ľuďmi vo veku 18 – 24 rokov. Z neho vyplýva, že až 30 % mladých ľudí sa chce zo Slovenska natrvalo vysťahovať
Niektorí komentátori to považujú za pozitívny krok, len nie je jasné, ktorým smerom a kam. Do Karpatskej oblasti? Do Podunajského regiónu, alebo do nejaké bezmenného geografického územia, ktoré sa bude nachádzať niekde na periférii jadra EÚ?
Duchovnou podstatou tejto globálnej ideológie je povrchnosť, ktorej úlohou je oslabiť emocionálne väzby ku každej kolektivite, k rodine, k národu, k svojej krajine, k svetu.
Ľudia v tomto kozmopolitnom scenári sa zmenia na akúsi univerzálnu pracovnú silu, ktorá bude vytvárať dokonalejšie produkty, ako je ona sama a ktoré ju nakoniec môžu aj riadiť a prevziať nad ňou všetky kontrolné a rozhodovacie funkcie. Takýto nový človek môže potom nerušene zvyšovať svoj konzum a apetít po nových veciach, ktoré budú produkovať priemyselné roboty... Pracovná sila neobťažovaná problematickými emóciami bude vedená iba jeho ráciom, ktoré bude zamerané výlučne iba na zvýšenie výkonu, efektivity a spotreby.
Nemecká či slovenská ... otázka vtedy úplne stratí zmysel a v univerzálnej kozmopolitnej Novej spoločnosti môže zmiznúť aj človek, pretože sa premení iba na prívesok najvýkonnejších počítačov.
A možno otázka identity bude opäť zakázaná, pretože postráda akúkoľvek racionalitu a znižuje výkon.
Z tohto pohľadu považujem kritiku globálnej vízie pani Merkelovej a jej program denacionalizácie zo strany AfD za oprávnený.

(Autor je konzervatívny socialista)

SÚVISIACE:
Eduard Šebo: Nemecké voľby – príklad personálnej únavy
Eman Pluhař: SPD zůstane nejsilnější opoziční stranou
Christian Schweiger: Zopár poznámok k voľbám do Bundestagu
František Škvrnda: Pokoj pred voľbami do Bundestagu

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984