Reklama
Reklama

Akí sme?

Počet zobrazení: 3410

Nepochybne Slováci ako hlavný problém svojho života považujú nedostatok alebo neistotu ohľadom pracovných príležitostí. Ľudí však kvária aj iné problémy a niektoré z nich si ani neuvedomujú. Osobne pokladám za jeden z vážnych problémov našej súčasnosti úpadok vzdelania a kultúrnosti. Odkedy sa Slovensko stalo montážnou kolóniou západných automobiliek, ekonómovia vidia ako zásadný problém skutočnosť, že priveľa mladých ľudí chce študovať humanitné odbory namiesto technických. Fakt, že nám chýbajú kvalifikovaní pracovníci pre automobilový priemysel však skôr súvisí s tým, že sme po roku 1989 zlikvidovali (podobne ako systém detských jaslí) aj fungujúci systém učňovských škôl. Technický vývoj je nezvratný a potreba kvalifikovaných stredných i vysokoškolsky vzdelaných kádrov bude zrejme narastať. Málokto si však uvedomuje nebezpečenstvo, že utilitárne nasmerované školstvo vyprodukuje len množstvo málo mysliacich robotov. Akoby sme sa vracali (ibaže na vyššej úrovni) do čias Chaplinovho filmu Moderná doba, v ktorej sa človek sa stal len mechanickou malou súčiastkou výrobného procesu a prehĺbilo sa odcudzenie medzi výrobcom a výsledkom jeho práce.

moderna_doba.jpg Charlie Chaplin vo filme Moderná doba, 1936.

K tejto úvahe ma podnietili dve veci. V istom americkom románe z roku 1976 hlavná hrdinka  prichádza k poznaniu, že účelom vzdelania v humanitných vedách nie je školiť, ale oslobodiť myseľ. To isté, len inými slovami, kultúrnym pracovníkov prednášal v roku 1990 „západný“ zahraničný lektor, ktorý propagoval vo vyspelých krajinách nie výnimočné kombinácie technického a humanitného vzdelania. Údajne je celkom bežné, ak si budúci inžinier strojár zapíše na vysokej škole aj prednášky z dejín umenia, dramatickej výchovy alebo tvorivého písania. Tvrdil, že týmto spôsobom študent rozvíja svoju tvorivosť (vyššie spomínanú slobodu myslenia), ktorú potom môže uplatniť vo svojej hlavnej technickej profesii. Navyše sa z neho stáva všestranne rozvinutá osobnosť a prestáva platiť, že náročnejšie umenie zostáva pre neho zakliate a publikum divadiel, koncertných a výstavných sál nezostáva len doménou samotných umelcov, lekárov a pedagógov. Zároveň sa tým napráva niekdajší stav, keď kultúra a umenie pôsobili len na úzku skupinu už kultivovaných.

Keby sa tak ako kedysi robili výskumy nielen politických preferencií, ale aj postojov ku kultúre, k voľnému času a podobne, ukázalo by sa, že naša technická inteligencia (a to nehovorím o stredných kádroch) je vzdelaná veľmi jednostranne a kultúra v širšom slova zmysle ju neoslovuje. Zaiste je to aj chyba toho, čo sa za kultúru vydáva, hektického spôsobu života a iných faktorov. A podobne to vyzerá aj s našim vlastenectvom, ktoré sa prebúdza (vulgárnym spôsobom) len pri veľkých medzinárodných športových podujatiach. Aj naša oficiálna kultúrna politika, bohužiaľ, sa riadi skôr rímskym heslom „chlieb a hry“. Namiesto budovania športových ihrísk a systému ich využívania mládežou prenášame z momentálne prebiehajúcich majstrovstiev sveta vo futbale aj také zápasy ako je Francúzsko – Albánsko alebo Rumunsko – Turecko. Čím zmysluplným však chceme zaplniť prvé dva kanály RTVS, ak vytvoríme tretí, športový kanál? A sú ozajstnými vlastencami tí, čo sa bijú navzájom na futbalových zápasoch, no nevedia, kto to bol Štefánik, Hronský, Benka, Suchoň a Filčík? Ozajstná kultúra musí dnes v celom svete tvrdo súperiť s priemyslom zábavy, ktorý ju vytláča na okraj v mene slobodnej súťaže hodnôt (i pseudohodnôt). „Zničíme sa pre tú slobodu, ktorú chceme dopriať sebe a iným“ povedal už pre troma desaťročiami veľký švajčiarsky spisovateľ.

Nikde v okolitých krajinách však situácia v kultúrnosti populácie nie je taká zúfalá ako u nás. To, čo zanedbáva školský systém, donedávna aspoň čiastočne dobre nahrádzal osvetový systém záujmovej umeleckej činnosti. Ale dokedy? Na kultúru je čoraz menej peňazí a generácia nadšencov, ktorí sa nezištne obetovali pre vec, pomaly mizne. Ak sa pozitívna diskriminácia uplatňuje v sociálnej oblasti, nechápem, prečo by sa nemohla preniesť aj do oblasti kultúry. Posilnenie jej výchovného poslania však nesmie byť za cenu znižovania kritérií. A nemôže sa orientovať výlučne len na budúcnosť. Národ, ktorý si nectí svoju kultúrnu minulosť, si nezaslúži volať sa národom. Ľudia si však nemôžu obľúbiť a ctiť to, čo nepoznajú. A ani štát sa nespráva úprimne. Na jednej strane napríklad oceňujeme v zahraničí úspešnú generáciu slovenských operných spevákov, ale na druhej strane finančne nepodporíme internetový operný portál prinášajúci zaujímavé informácie o opere minulosti, súčasnosti i blízkej budúcnosti. Radšej podporíme (ako pred pár rokmi) predražený humbug detského zborového festivalu alebo chystaný letný festival, ktorý bude stáť štát viac peňazí, ale ktorého umelecký vrchol si môžu dovoliť pozrieť len bohatí.

Pre toto všetko odpoveď na otázku vyslovenú v nadpise tohto článku, nie je priveľmi potešiteľná.

Ďalšie články: VLADIMÍR BLAHO

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama