Ako ďalej na Východe?

Dominancia Západu vo svete má čoraz väčšie trhliny. Presadzuje sa multipolárne usporiadanie medzinárodných vzťahov, v ktorom narastá vplyv Východu. Prezieravé politické sily so strategickým uvažovaním už dlhšie venujú Východu zvýšenú pozornosť. Svoj Východ má aj Európa. Výsledkom záujmu EÚ o východnú Európu sa stalo Východné partnerstvo. Jeho cieľom je rozvoj politických a ekonomických vzťahov s Arménskom, Azerbajdžanom, Bieloruskom, Gruzínskom, Moldavskom a Ukrajinou (teda štátmi, ktoré boli v minulosti na území ZSSR). Ide o súčasť politiky susedstva, ktorá však kladie aj požiadavky.

Iniciátorom projektu bol poľský minister zahraničných vecí R. Sikorski, ktorý s ním vystúpil v roku 2008 a rýchlo získal aj podporu. Prvý summit Východného partnerstva sa uskutočnil v máji 2009 v Prahe, druhý v máji 2010 vo Varšave, tretí vo Vilniuse na konci novembra 2013 však už zapadol do série udalostí, po ktorých sa začali nepokoje na Ukrajine vyúsťujúce do najväčšej bezpečnostnej krízy v Európe v 21. storočí. Summit, ktorý sa uskutočnil 21. a 22. mája v Rige, bol už štvrtým v poradí.

Vo vzťahu k partnerstvu sa zdôrazňujú dva momenty: projekt žiadnemu zo štátov nesľubuje prijatie do EÚ, po druhé, projekt nie je v nijakom prípade namierený proti Ruskej federácii. Predovšetkým sa v ňom však neskrýva záujem pokračovať vo „farebných revolúciách“. Zažili ich už Gruzínsko (revolúcia ruží – 2003 – 2004), Ukrajina (oranžová revolúcia – 2004) a Moldavsko (2009 – niekedy označovaná za twitterovú revolúciu).

Ide o štáty, ktoré majú bližšie k EÚ a zároveň napätejšie vzťahy s Moskvou, pravda, s výnimkou dvoch štátov –  Bieloruska a Kazachstanu, ktorým Európska únia vytýka rozličné politické a ekonomické nedostatky. Ich vzťah k partnerstvu podmieňuje príslušnosť k Euroázijskému zväzu, ktorý funguje od začiatku roku. Bielorusko je spolu s Ruskom a Kazachstanom zakladajúci člen zväzu a Arménsko k nemu pristúpilo krátko po podpísaní zakladajúcej zmluvy. Samostatnú „kapitolu“ predstavuje Azerbajdžan, jediný štát partnerstva, kde tvorí väčšinové náboženstvo islam, no pritom si zachováva svetský charakter. Vo vzťahoch s Moskvou nemá ani Baku vážne problémy, súčasne posilňuje spoluprácu s Tureckom a európsky vektor v jeho politike nie je taký silný ako na Ukrajine, v Gruzínsku či Moldavsku.

Realizácia projektu sa skomplikovala vo chvíli, keď sa EÚ čoraz viac pridávala k washingtonskej politike nepriateľstva voči Rusku. Vývoj medzinárodných vzťahov v regióne partnerstva, ale aj medzi EÚ a RF v posledných mesiacoch najmä pod vplyvom kritickej situácie na Ukrajine smeruje do slepej uličky, kde sa nič nedá vyriešiť.

Ukrajina, Gruzínsko a Moldavsko očakávali od summitu akýsi prelom pri ich približovaní k EÚ. Výsledky summitu EÚ (ale aj iné kroky v únii) ukazujú, že k rozširovaniu na východ v najbližších rokoch nedôjde a že vo vzťahu k Ukrajine musí nastať „zreálnenie“.

Na program dňa sa však dostáva hlbšie zamyslenie EÚ nad jej pozíciou a rolou vo vytvárajúcom sa multipolárnom svete, a to až v troch smeroch. Európska únia musí ráznejšie vystupovať ako veľký samostatný hráč svetovej politiky, s vlastnou víziou riešenia problémov. EÚ bezpečnostne ani ekonomicky neprospieva, keď zotrváva vo vleku USA (a ním vedeného NATO). Navyše nemôže naivne privierať oči pred rastúcou ekonomickou silou a politickým vplyvom Východu – najmä Číny a v spojení s ňou aj Ruskej federácie. Ak sledujeme aktivity štátov združených v BRICS-e, zistíme, že to nie je ruská či čínska propagandistická rétorika, lež faktor medzinárodných vzťahov, ktorého ekonomický i politický vplyv bude narastať; výhodné bude spolupracovať s nimi na zásadách rovnosti a ústretovosti.

Pre časť európskych politických elít sa Ukrajina stala bolehlavom, na ktorý sa hľadá liek. Nájde sa odvážlivec, ktorý sa pokúsi preraziť pancier zotrvávania na nič neriešiacich sankciách proti Ruskej federácii? Jednoduché to nebude a dá sa predpokladať, že v atmosfére, ktorá vládne na Západe, sa bude spočiatku na „odvážlivca“ slovne útočiť. Po čase príde uľahčenie, že sa k tomuto kroku ktosi odhodlal a zmenil iracionálny stav. Nakoniec ho budú chváliť za strategické uvažovanie, za štátnické rozhodnutie, ktorým prelomil nezmyslené bariéry. A týmto odvážlivcom sa môže stať aj premiér malého štátu v strede Európy...

Na situáciu v Európe však stále negatívne vplýva tlak NATO zameraný proti Ruskej federácii. Treba pripomenúť, že bývalá ministerka zahraničných vecí USA H. Clintonová označila pripravovanú zmluvu o transatlantickom obchode a investíciách za „ekonomické NATO“. Varovala však pred „obnovením ZSSR“ v Euroázijskom zväze. Ukázala tým aj na hlavný dôvod záujmu politických a hospodárskych elít USA o uzavretie zmluvy a jej hlavný účel. Pozíciu EÚ ako veľkého hráča svetovej politiky a ekonomiky však tento krok neupevní a neprispeje k nemu ani ignorovanie BRICS-u či Euroázijského zväzu z akéhokoľvek dôvodu.

Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave

Vyšlo v Literárnom týždenníku 21 –22/2015