Ako lupene červených makov...
streda 11. november 2015
V Bratislave, v Liptovskom Mikuláši, Nitre, Košiciach a v ďalších mestách, tak ako aj inde vo svete, dnes rozdávali vojaci a vojačky červené maky. Symboly nevinných obetí prvej svetovej vojny, ktorá sa skončila pred 97 rokmi – na Martina 11. novembra 1918.
Priznám sa, prvý raz som navštívil toto pamätné miesto až v minulom roku. A to som rodený Bratislavčan. Iste, 40 rokov sa do týchto priestorov nemohol dostať normálny smrteľník, a potom sa tu schádzali vandali a pochybní zberatelia historických artefaktov. Ale veľa toho tu nenašli, lebo tu pochovávali tých najbiednejších – vojenských pacientov z divíznej nemocnice zo susednej, rakúskej obci Kitsee a z posádkového lazaretu v Bratislave – bez uniforiem, bez medailí, len tak, v rubáši. A najmä ďaleko od ich blízkych.
Keď som sem pred rokom teda zavítal prvý raz, bol som hlboko dojatý. Jednak z toho, ako krásne sa podarilo celý areál zrekonštruovať. Všetka česť. A klobúk dole i pred tými, ktorí sa oň vzorne starajú. A dojalo ma aj to, že tu vedľa seba, bok po boku leží 331 mužov, príslušníkov dvanástich národov zo strednej Európy (Čechov a Slovákov najviac – 112), ale aj z Talianska, Srbska či Ruska. Bojovali na opačných stranách frontov, ale spojil ich posledný, neúspešný zápas o život.
Tí, čo prežili toto peklo a vracali sa z vojenských lazaretov domov, iste verili, alebo aspoň dúfali, že Európa už dostala rozum a nič podobné sa nezopakuje. Ale mýlili sa, neprešli ani dve desaťročia a niekoľko metrov cintorína sa začal budovať dvojpodlažný bunker, ktorý bol najväčšou stavbou obrannej línie Bratislavy proti rozpínavému nacistickému Nemecku. Postavali ho zbytočne. Po mníchovskom diktáte Petržalku pričlenili k Tretej ríši.
Keď pred 97 rokmi v Compiègnskom lese cisárske Nemecko podpísalo kapituláciu, Francúzi sa fascinovali číslicou 1 a nástojili na tom, aby sa tento akt odohral na svätého Martina, 11. 11. o 11. hodine a 11. minúte. Hneď osem jednotiek! Akoby tušili, že táto Veľká vojna, bola iba prvá svetová, po ktorej príde ešte jedna – tá skutočne veľká – druhá svetová... Kým v prvej zahynulo okolo 10 miliónov vojakov a ďalších 10 miliónov bolo vážne zranených, tá druhá sa vyžiadala 24 miliónov vojakov, ak nepočítame státisíce civilných obetí a zavraždených v rámci holokaustu.
Paradoxne na Slovensku boli väčšie straty v tej prvej vojne. Ale aj tu v Petržalke si holokaust vyžiadal svojich mučeníkov. Doslova niekoľko stoviek metrov odtiaľto leží civilný cintorín a v ňom je pochovaných takmer pol tisícky väzňov tunajšieho prechodného koncentračného tábora. Zahynuli od vyčerpania, hladu, podchladenia, alebo ich jednoducho zastrelili či hlavu rozťali krompáčom. Boli medzi nimi aj Židia z južného Slovenska, okupovaného horthyovským Maďarskom. Najmladší mal ledva 15 rokov...
V tomto malom trojuholníku sa koncentruje regionálna i svetová história, kruté osudy konkrétnych ľudí, zlomoc násilia a predčasnej, neraz zbytočnej smrti. Prišli sme sem, aby sme si pripomenuli a vzdali hold vyše trom stovkám mužov, ktorí v prvej svetovej vojne obetovali to najdrahšie – svoje mladé životy. Teraz tu snívajú svoj posledný sen. Verím, že to nie sú sny o pomste a novej vojne, ale o živote vo večnom a celosvetovom mieri.
Nám, čo tu žijeme a prešli sme tiež určitými historickými skúsenosťami, však nestačí o mieri iba snívať. Najmä nie preto, lebo to, čo bolo ešte pred troma desaťročiami nepredstaviteľné, sa stalo skutočnosťou. Na hraniciach Európy, ale i v nej samej, zase vzplanuli vojnové plamene a aj teraz na nej zúria krvavé konflikty. Opäť sa dokazuje, že podobne ako ľudské šťastie môže byť mier krehký ako lupene červeného maku. Aj preto sú potrebné takéto pietne akty a spomienky, aj preto takéto pripomienky a varovania.
Foto: Emil Polák
SÚVISIACE:
Červené maky v Petržalke