Reklama
Reklama

Ako sa naučiť spolu žiť

... som presvedčená, že by nikdy medzi sebou neviedli vojny!
Počet zobrazení: 1627

V prvom ročníku matematického gymnázia prišiel do synovej triedy pán z Paríža. Jeho korene siahali do Terchovej, on sám už vyrástol v Amerike, oženil sa a so svojou manželkou Indiánkou odišli vyučovať angličtinu do Európy. A svoje štyri deti posielali do rodín v iných krajinách, aby sa naučili jazyk.

Do Bratislavy prišiel otec so synom. Žiaci sa mali prihlásiť, či by Juriho na pol školského roka ubytovali a uživili. Náš Michal sa hlásil hneď, ani sa doma neopýtal – vedel, že mu to povolíme. A tak sme Juriho učili poznávať nielen slovenčinu, ale aj rodinu, Vysoké Tatry, Levoču, Bardejov, ba i Prahu a federálny parlament. Juriho do Československa prilákal vtedy najmä Ivan Lendl, tak sme ho vodili na kurty v Petržalke.

Do Prahy vycestovala celá delegácia s jablonickou babkou na čele a syn na výlet pozval aj spolužiaka Mira (dnes známeho z politiky). Chlapci sa najedli rezňov, ktoré babka vysmažila na cestu, ubytovala som ich v robotníckej ubytovni na Opatove, kde vtedy bývali všetci cezpoľní poslanci Federálneho zhromaždenia. Bol víkend, celá budova medzi divadlom a múzeom – tak sa hovorilo FZ ČSFR – bola prázdna, iba ochranka zízala, keď sa zažíhali svetlá vo veľkej sále pre 350 poslancov. Bolo to prvý rok po revolúcii, šlo to. Pozreli sme si Hrad, večer zašli do Národného divadla.

Za polrok Juriho u nás dostal Michal trojtýždenný pobyt v Paríži a výlet do Disneylandu, ale s príkazom nič nekupovať! Nejako tak to bolo fifty. Získali sme však prvú skúsenosť s cudzím dieťaťom v obyčajnom trojizbovom panelákovom byte v Petržalke.

Odvtedy u nás pobudlo niekoľko dievčat a chlapcov, spolužiačok a spolužiakov z Atlantic College, zo strednej školy vo Walese, ktorú „patronovala“ britská panovníčka a založili ju vraj dôstojníci NATO. Aby sa mladí ľudia naučili spolu žiť a už nikdy medzi sebou neviedli vojny… Do tej školy si adeptov vyberali po celom svete anglickí lektori, tam žiadna protekcia neplatila. Preto bolo zloženie študentov veľmi pestré a veľmi demokratické. V starom kaštieli na brehu mora, kde tú školu zriadili, spolu študovali Číňan z USA (jeho rodičia sa tam presťahovali) a Taiwančan.

Prázdniny u nás a my s nimi mali Angličanka Naomi, Američanky Rebeca a Jessica, Nigérijec Musa. Bol to Michalov spolubývajúci a doteraz spomína, ako Musa často zdesene kričal zo sna. Jeho otec bol lekár a počas vojny mu ho pred očami zabili… Dnes je už aj on lekár a otec niekoľkých detí doma, vo svojej krajine. Bol neobyčajný, jablonická babka sa s ním po dedine pýšila – takého chlapca tam ešte nevideli! Zuby mu svietili v širokom úsmeve aj v osemdesiattrojke cestou do mesta – lebo deti na neho zízali, pre ne bol naozaj exotický. Keď prvý raz vyšiel na náš balkón na deviatom poschodí, nadšene zvolal: Mišo, ty si šťastný človek! Bývaš tak blízko k nebu! Vždy a všade vedel nájsť niečo výnimočné. Krásne. Všetci sú už dnes po vysokej škole, vzdelaní, súcitní. A som presvedčená, že by nikdy medzi sebou neviedli vojny!

(Text vyšiel na Pravda.sk 5. 4. 2022)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.
CAPTCHA
This question is for testing whether or not you are a human visitor and to prevent automated spam submissions.
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama