Ako sa rodia legendy (1)

Dvojdielna monografia Jána Jankoviča o grófovi Zrínskom
Počet zobrazení: 5423

jankovic1.jpgNa prezentácii knihy Jána Jankoviča sprava: manželka Naďa Rappensbergerová, vnuk Matej, jubilujúci autor, Silvia Ivanidesová, Alica Kulihová a Peter Žeňuch.

Dvor domu, kde už dlhé roky bývam, z dvoch strán lemuje Zrínskeho ulica. Vedel som, že sa tak volá po niekom zo starého šľachtického rodu, ktorého viacerí predstavitelia zastávali funkciu bána – miestokráľa Chorvátska. Ale po ktorom konkrétnom to bolo, po tom som, na svoju hanbu, donedávna nepátral.

V priľahlej mestskej štvrti medzi Bratislavským hradom a Slavínom sa nachádza viacero ulíc nesúcich mená štúrovcov (Holubyho, Šulekova, Lichardova, Sládkovičova, Moyzesova), v susedstve nájdete Hurbanovo i Hodžovo námestie, aj budovu niekdajšieho Evanjelického lýcea. Preto som toho „svojho“ Zrínskeho akosi automaticky spájal s meruôsmymi rokmi.

Hrubá chyba, naši vtedajší národní dejatelia spolupracovali s iným chorvátskym bánom – Josipom Jelačićom, po ktorom v Bratislave tiež pomenovali ulicu, ale v časti Nové Mesto. V mojom prípade ide o grófa Mikuláša Šubića Zrínskeho, ktorý svoje dramatické osudy prežil omnoho skôr. V čase, keď sa stredovek prelamoval do novoveku, teda už v 16. storočí.

Po krste koncert priateľstva

zrinski_suvislosti_obalka.jpgV tejto veci ma osvietilo až po tom, ako som dostal pozvanie na krst knihy, či presnejšie dvoch kníh Legenda o grófovi Zrínskom - Súvislosti a Chrestomatia od PhDr. Jána Jankoviča, DrSc., prekladateľa umeleckej literatúry, dlhoročného vydavateľa, vedeckého pracovníka Ústavu svetovej literatúry SAV, člena korešpondenta Chorvátskej akadémie vied a umení, jedného z našich najväčších odborníkov na chorvátsku literatúru a na dejiny kultúrnych vzťahov Slovákov s juhoslovanskými národmi vôbec.

Jankovič vydal dve desiatky vedeckých prác, 120 knižných prekladov a podľa 40 jeho prekladov drám chorvátskych, srbských a macedónskych autorov hrali profesionálne divadlá. 

Ako sa 16. mája 2013 ukázalo, podujatie nebolo iba uvedením novej rozsiahlej literárnej práce do života, ale aj zrinsky_ii_chrestomatia.jpgkoncertom priateľstva pri príležitosti autorovho jubilea (narodil sa 21. júla 1943 v Považskej Bystrici), 20. výročia uznania samostatnosti Slovenskej a Chorvátskej republiky a blížiaceho sa vstupu (dúfajme, že radostného) Chorvátska do Európskej únie. Program so šarmom moderovala kroatistka Silvia Ivanidesová, doktorandka na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského.

V Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca, kde mimochodom Jankovič pred necelým pol storočím uzavrel manželstvo so známou slovenskou maliarkou, ilustrátorkou a spisovateľkou Naďou Rappensbergerovou, sme si mohli vypočuť chorvátske piesne, ktoré štvorhlasne uviedol Mužský spevácky spolok z Jaroviec – Jačkari (Muško jačkarno društvo Hrvatski Jandrof) a viaceré skladby slovanských autorov vo vynikajúcom podaní klaviristky svetového mena zo Záhrebu Lany Gencovej.

Za účasti veľvyslancov Chorvátska a Srbska udelil predseda Klubu slovensko-chorvátskeho priateľstva Mladen Heruc jubilantovi Cenu za kultúrno-literárnu spoluprácu Slovenska a Chorvátska a Peter Kurhajec za Spoločnosť Ferdinanda Martinenga (pomenovanú po bratislavskom humanistovi talianskeho pôvodu narodenom roku 1821 v Záhrebe) Krištáľové srdce vďaky za celoživotnú prácu v duchu humanity.

Uznanie pre literáta aj historika

jankovic_2.jpgPeter Žeňuch pri príhovore v Zrkadlovej sieni Primaciálneho paláca.

Jankovičovo najnovšie dielo priblížili riaditeľ Slavistického ústavu Jána Stanislava SAV a predseda Slovenského komitétu slavistov docent PhDr. Peter Žeňuch, DrSc., a PhDr. Alica Kulihová, PhD., z Filozofickej fakulty UK. Tá okrem iného konštatovala:

„Ján Jankovič explicitne analyzuje reálne základy legendy o grófovi Zrínskom, ale aj genealógiu jeho rodu pred a po sihotskej bitke, objasňuje použitie termínu legenda v tomto kontexte a za jej hlavný priestor nepovažuje literatúru, skôr širší spoločensko-politický kontext... Práca Legenda o grófovi Zrínskom predstavuje v slovenskej literárnej, ale aj historickej oblasti záslužný a obohacujúci príspevok z hľadiska detailnejšieho spracovania a výskumu danej témy, ktorý prispeje nielen k lepšiemu a komplexnejšiemu pohľadu a spoznaniu historických udalostí zobrazených v umeleckej a odbornej literatúre, ale môže podnietiť ďalších bádateľov k novým výskumom tejto spoločnej slovensko-chorvátskej témy.“

„Jankovičovi sa v tomto diele podarilo výstižne a perspektívne bez vedľajších politizujúcich, mytologizujúcich, diskreditujúcich alebo znevažujúcich efektov ponúknuť literárny obraz o tradícii a ideovom odkaze typickom pre slovanské národy, ktoré tvrdo zápasili o svoju identitu v bývalom Uhorsku,“ zdôraznil vo svojom príhovore docent Žeňuch. „Hoci portrét Zrínskeho má výrazné črty biografie, jeho život doložený na pozadí historických faktov a reálií, v legendách i poetických textoch v slovenskom aj chorvátskom literárnom kontexte utvára model, ktorý v rozličných štádiách vývinu každého národa umožňuje utvoriť obraz o potrebách a záujmoch spoločnosti.“

Súčasť ideovej výzbroje Slovákov

jankovic_3.jpgPeter Kurhajec (vpravo) odovzdáva Jánovi Jankovičovi ocenenie, v strede Mladen Heruc.

Jankovič v kapitole Gróf Zrínsky v slovensko-chorvátskom kontexte na začiatku 19. storočia zdôrazňuje: „Legendárny vojvodca bol súčasťou ideovej výzbroje slovenského života na začiatku 19. storočia.“  Vtedy sa zvýšila aj intenzita slovensko-chorvátskych vzťahov. Štúrovci a ilýrci sa v tomto období stali nosnou a hybnou silou domácej spoločensko-literárnej situácie, ale aj vzájomných kontaktov.

Na svoju laickú obranu môžem pripísať, že Mikuláša Šubića Zrínskeho (1508 – 1566) so štúrovcami, no i s predchádzajúci slovenskými národnými buditeľmi predsa len čosi spája. Ján Hollý, Ján Kollár, Andrej Sládkovič, Peter Kellner, Ján Adolf Ferienčík, Štefan Moyses, František Víťazoslav Sasinek, Martin Hamuliak, dokonca aj Hviezdoslav, ešte keď bol iba Pálom Országhom a písal verše po maďarsky, vytvorili o ňom básne, ba celé poémy, osvetové články i vedecké práce.

Jozef Miloslav Hurban mal medzi Chorvátmi mnoho osobných priateľov ešte z revolučných meruôsmych liet. Okrem toho, že napísal básnickú skladbu o štyroch spevoch Zrínsky na Sihoti, v roku 1866 sa zúčastnil v Záhrebe ako vedúci slovenskej delegácie na oslavách tristoročnice hrdinskej smrti veľkovojvodu.

Ak uvedomelí Slováci brali Zrínskeho aj za svojho hrdinu a slovanského brata, ako je možné, že bratislavskú ulicu, vtedy ešte vedúcu do vinohradov, po ňom Bratislavčania pomenovali už v roku 1894, teda v čase nástupu vrcholiacej maďarizácie? (Až na krátke obdobie na sklonku prvej ČSR si svoj názov zachovala, hoci v rozličných jazykových mutáciách. Samozrejme, okolité pomenovania po štúrovcoch k nej pribudli až po roku 1918.)

Odpoveď na túto otázku súvisí s legendou, ktorá sa okolo slávneho turkobijca postupne v priebehu štyroch storočí rozvíjala vo vedomí ľudí, ľudovej slovesnosti i v umeleckej literatúre jednotlivých národov Uhorska. Následne sa legenda vytvárala v takmer celej habsburskej monarchii, ba aj za jej hranicami. A ako to už býva, stala sa aj politickou záležitosťou. Pričleniť ulici pod dnešným Slavínom Zrínskeho meno rozhodli nemeckí a maďarskí radní páni v čase, keď sa ešte Bratislava volala Pressburg či Pozsony, v slovenskej forme Prešporok.

Chorvát, ktorý patril všetkým

jankovic_4.jpgLana Gencová zo Záhrebu interpretovala diela zo zlatého fondu svetovej hudobnej kultúry.

V každom prípade, keď sa Zrínsky na čele oddielu posledných chrabrých obrancov horiacej sihotskej pevnosti 7. septembra 1566 vyrútil proti niekoľkonásobnej tureckej presile v ústrety istej smrti, bol vzorom nielen ako udatný rytier a skúsený veliteľ, no aj ako ochranca kresťanstva pred pohanskou pohromou. Tak to chápala v podstate celá Európa, ktorá už mesiace s hrôzou sledovala veľké vojenské ťaženie sultána Sulimana I. Nádherného do srdca starého kontinentu. Vďaka vynálezu kníhtlače a prvých tlačených masmédií sa správy šírili už pomerne rýchlo aj cez hranice.

Aj vďaka tomu, že Zrínsky s 2 300 obrancami (najmä s Chorvátmi, no i Maďarmi, Srbmi či Slovákmi) pri neveľkom vodnom hrade zastavil vyše stotisícovú osmanskú armádu a jeho junáci pätinu z jej radov pobili, a nepochybne i vďaka následnej výmene na tróne v Carihrade (Suliman vo vojenskom tábore pod hradbami Sihote dva dni pred rozhodujúcou bitkou zomrel) sa podarilo nový generálny útok osmanov na Viedeň oddialiť o vyše sto rokov. Preto Zrínskeho uznávali aj Rakúšania.

To, že sa dokázal on a potom jeho potomkovia postaviť proti Habsburgovcom, mu prinieslo dodatočný bonus sympatií u Maďarov. Tí by si aj dnes všetkých Zrínskych radi privlastnili. V ruka v ruke s národno-emancipačným procesom Zrínsky zažiaril na chorvátskom panteóne ako stálica, až ho napokon v 19. storočí ako symbol boja za spravodlivú, národnú vec a všeslovanskú vzájomnosť objavili i „oficiálni“ slovenskí autori.

jankovic5.jpgChorvátske piesne zazneli v podaní mužského speváckeho zboru Jačkari z Jaroviec.

Bol nepochybne odvážny bojovník, skvelý stratég a taktik, šikovný (čo znamená i ľstivý) diplomat a zbožný kresťan. Ale súčasne bol aj dieťaťom svojej doby, krutej doby. A tak je známe, že hrubosť jeho vojsk voči „pohanom“ nijako nezaostávala za tureckou krvilačnosťou. Napokon, vtedy život človeka, najmä toho prostého, nemal vysokú cenu.

Dnes sa dá ťažko posúdiť, či mu vo vojne s osmanmi išlo viac o záchranu chorvátskej, a uhorskej vlasti, o obranu európskeho kresťanstva, alebo skôr o ochranu rozsiahlych rodových majetkov na maďarsko-chorvátskom pomedzí, kadiaľ mal ťahať hlavný útok Turkov na Viedeň a západ Európy. Nad tým, samozrejme, autori veľkolepých legiend ani len neuvažovali.

„Legenda o hrdinoch národno-emancipačných zápasov bude trvať dovtedy, kým bude živá nespravodlivosť medzi národmi, lebo ani v jednom pomníku nemožno hľadať iba víťazstvo nad porazeným,“ píše v monografii Jankovič. „Na mieste každej bitky sa podnes sprítomňujú súboje obidvoch – hrdinu i porazeného, ale prezentuje sa tu najmä historický kapitál kultúrnej identity a pamäti národov. V súčasnosti sa mnohým aj už spomínaným pripisuje atribút »malé«. O ich deklarovanej »malosti« však už nesvedčí ich významný podiel na formovaní kultúrnych dejín Európy.“ A takými sú práve i naše dva národy – slovenský a chorvátsky.

Dve knihy o zriniáde

jankovic6.jpgZačala sa autogramiáda.

Autor v prvej knihe Legendy o grófovi Zrínskom – Súvislosti vykresľuje plastický obraz spoločnosti v stredodunajskom priestore od 16. až po začiatok minulého storočia. Je akýmsi historickým i literárnym sprievodcom tureckej anabázy na starý kontinent, hrdinského odboja, ale aj ľahostajnosti a zrád elít budúcej veľkej monarchie, na ktoré ako vždy najviac doplácali tí jednoduchí ľudia.

Približuje nám životné osudy najvýznamnejších predstaviteľov zrínskej dynastie. Osobitne ho však zaujíma, ako sa tento zložitý vývoj odrážal v literatúre, hudbe, dejinopise, ako rástla a menila sa legenda bojovníka zo Sihote, ako ovplyvňovala slovensko-chorvátske kultúrne, no aj politické vzťahy. Škoda, že vydavatelia tohto zväzku nevyužili bohaté výtvarné stvárnenie historických činov grófa Šubića a jeho potomkov.

Druhá kniha Legenda o grófovi Zrínskom - Chrestomatia v troch hlavných kapitolách prináša piesne, básne a výber dôležitých textov venovaných tejto problematike z pera slovenských autorov, state v latinčine a ich preklady do slovenčiny, ako aj chorvátske spevy a verše prebásnené do slovenského jazyka. Nájdeme tu báseň barda slovenskej poézie Jána Hollého Na Mikuláša Zríniho (prvý raz vyšla v roku 1840), príslušný úryvok z Kollárovej Sláwy dcera (1824), osemveršie študenta Pála Országha Szigetvár (1864), rozsiahlejšiu epickú skladbu Andreja Sládkoviča Gróf Mikuláš Šubić Zrínsky na Sihoti (1866), či spomínanú Hurbanovu príležitostnú báseň Zrínsky na Sihoti (1866).

Z odborných textov zaujme úvod slovenského biskupa a dejateľa Štefana Moysesa do knihy Pavla Vitezovića Senjskoga, zlatogo viteza (1836), ďalej Žiwotopis ğrófa Zríňi Mikuláša IV-ho od organizátora kultúrneho života a vydavateľa almanachu Zora Martina Hamuliaka (1835), Ján Kollár o Zrínskom píše aj v stati Obráncům wjry křesťanské z našeho národu pošlých (1841). 

Osobitné postavenie zaujíma slovenská Píseň o Sigetském zámku (Janovič publikuje dva varianty jej prepisu). Jej autor je neznámy. Hoci sa pravdepodobne bitky o Sihoť osobne nezúčastnil, vznikla zrejme krátko po tejto historickej udalosti, šírila sa po slovenských krajoch a zľudovela. Prvý raz ju však knižne vydal až Kollár v Spievankach (1834).

Ako v roku 1962 napísal literárny historik Ján Mišianik, patrí nielen medzi najkrajšie ukážky našej historickej epiky, ale i staršej poézie vôbec. Historicky verná a básnicky podarená skladba vyniká lyrickosťou a baladickosťou ľudovej piesne. „Poňatie sklady je na úrovni veľkosti tragédie,“ uvádza. „Monumentálnu elegickosť budia tie sloky, ktoré sú vlastne už len spomienkou na hrdý hrad a družný život jej posádky vo chvíli, keď pevnosť je dobytá a obrancov čaká neúprosná víťazova pomsta.“

jankovic7.jpgAutor medzi gratulantmi.

Jankovič dodáva, že vznik a šírenie legendy o Zrínskom treba vidieť vo svetle doby: celú kresťanskú Európu ohrozovali osmanskí moslimovia. Kruté boje sa odohrávali najmä v Uhorsku, v ktorom vtedy ešte nebola na programe národnostná otázka a slovenská literatúra ešte nepoznala kult hrdinu. Preto aj v Piesni možno sledovať len základnú ideovú líniu neskoršej legendy – hrdinský boj proti cudzej presile aj za cenu smrti. Legenda o chorvátsko-slovanskom hrdinovi sa začala rodiť až pod tlakom politických tendencií neskorších čias, v ktorých sa protiturecký odboj stal synonymom protimaďarského odporu a úsilia o národnú emancipáciu.

Autor v príhovore v Zrkadlovej sieni o svojej tvorbe o. i. povedal: „Usilujem sa písať také knihy, aké mi v mladosti chýbali – aj v dvojdielnej Legende o grófovi Zrínskom ide predovšetkým o pripomenutie  spoločnej slávnej minulosti. Zrínskeho ospievali už súvekí latinisti. Popri našom Jánovi Sambucusovi i Nemec Hiernonzmus Wolfus, ktorý napomínal Germániu, aby nebola zahľadená len do seba a aby videla hrozby, ktoré sa týkajú celej Európy. História je naozaj učiteľkou, treba z nej načerpať odvahu a silu, ktoré potrebujeme aj v Európskej únii. Ani v ére eura a počítačov nevystačíme so slovanským sentimentom, preto som sa aj v Zrínskom usiloval dostať do rovnováhy fakty a zanietenosť za odkaz predkov, usiloval som sa robiť slavistiku s dušou i rozumom.“

Tak držme si palce, aby takých podarených kníh vychádzalo na Slovensku ešte viac. Napokon, po koľkých uliciach a námestiach v našich mestách denne chodíme bez toho, aby sme tušili, čie meno nesú.

(Pokračovanie)

Ján Jankovič: Legenda o grófovi Zrínskom I. (Súvislosti), 344 s., a Legenda o grófovi Zrínskom II. (Chrestomatia), 288 s. Vydali: Veda, Ústav svetovej literatúry SAV a Vydavateľstvo J. Jankoviča, 2013.

 Foto: Mojmír Zmija

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984