Reklama
Reklama

Ako sa rodia legendy (3)

Meno Mikuláš Zrínsky opäť rezonovalo Európou
Počet zobrazení: 7183

Po 95 rokoch sa Chorvátsko a Slovensko opäť ocitli v jednom súštátí, 1. júla Chorvátsko prijali do Európskej únie. Štvordielny seriál o hrdinovi zo Sihote a jeho potomkoch nech je príspevkom k tejto udalosti a súčasne pripomenutím to, čo naše krajiny a národy v minulosti spájalo a, samozrejme, aj zbližovalo.

1_oton_ivekovic_mikulas_iv._subic_zrinsky.jpgOton Ivekovič: Turkobijec Mikuláš IV. Šubić Zrínsky.

Mikuláš IV. Šubić Zrínsky nebol prvým mužom z tohto veľmožského rodu, ktorý sa postavil v plnej zbroji proti Osmanom a v boji zahynul. Jeho starý otec Peter II. (Petar, narodený 1435) a jeho syn, teda Mikulášov strýko Pavol III. (Pavao, 1465) padli 9. mája 1493 na Krbavskom poli v južnom Chorvátsku. Tam Chorváti utŕžili prvú zdrvujúcu porážku od Turkov, ktorí zmasakrovali vyše 7 000 obrancov vlasti. Nebola to posledná pohroma, ktorá postihla uhorsko-chorvátsku personálnu úniu pod vedením slabých kráľov z poľského rodu Jagelovcov. Tá skutočná katastrofa prišla v roku 1526 v bitke pri Moháči, po ktorej pri úteku zahynul mladý kráľ Ľudovít II., moslimovia obsadili dve tretiny Uhorska a tým sa otvorili dvere pre rakúsky panovnícky rod Habsburgovcov.

Deti a vnuci grófa zo Zrína

Mikuláš IV. sa oženil v roku 1543 s Katarínou Frankopanovou, sestrou grófa Štefana IV. Frankopana z Ozalje. Išlo o veľmožský rod ešte starší, ako boli Šubićovci Zrínski. Jeho predstavitelia zaujímali dôležité posty v Chorvátsku prinajmenšom od začiatku 12. storočia a krajine dali šiestich miestokráľov – bánov (Zrínski „len“ štyroch). Obe rodiny kráčali vedľa dejinami Uhorska, viacnásobne boli pokrvne spriaznené a spoločne na jednom popravisku vykrvácali.

Katarína porodila prinajmenšom trinásť detí, pravda, viaceré zomreli v útlom veku. Dcéra Katarína II. Zrínska (1548 – 1585) sa v roku 1562 vydala za dedičného oravského župana, o 36 rokov staršieho Františka Turzu, s ktorým mala päť detí. Najslávnejší z nich, budúci uhorský palatín a zakladateľ systematickej organizácie evanjelickej cirkvi na Slovensku – Juraj Turzo sa narodil na Lietavskom hrade roku 1567. O sedem rokov mu otec zomrel a o dva roky na to Katarína povedala pred oltárom v Bytči áno ďalšiemu významnému šľachticovi zo Slovenska, trenčianskemu županovi Imrichovi Forgáčovi, ktorému priviedla na svet sedem detí.

Hlavou rodu Zrínskych po Mikulášovi IV. sa stal jeho najstarší syn, ktorý sa dožil dospelého veku Juraj IV. (1549 – 1603). Už jeho otec prejavoval sympatie k protestantizmu, ale až Juraj konvertoval a neraz i s mečom v ruke bránil vieru, aj hmotné statky evanjelikov. Zastával významnú funkciu kráľovského taverníka, ktorý mal na starosti súdne a administratívne otázky riadenia Uhorska.

Nebol iba politikom a bojovníkom, ale na tie časy i knihomolom. Zaslúžil sa o vytvorenie cennej rodovej knižnice (dosiaľ sa z veľkej časti zachovala) a o založenie prvej tlačiarne na území Chorvátska – v Čakovci pri Varaždíne, kde v roku 1574 vydal i prvú knihu vytlačenú v chorvátčine Decretum Tripartitum. Mestu Čakovec v severnom cípe Chorvátska udelil 29. mája 1579 široké privilégiá, ktoré mu priniesli nebývalý hospodársky i kultúrny rozvoj. Dosiaľ sa 29. máj oslavuje ako Deň mesta.

S prvou manželkou talianskeho pôvodu Annou D'Arco mal jediné dieťa – Mikuláša VI. (cca 1570 – 1625), ktorý sa oženil s Annou Nádašdiovou, dcérou grófky Alžbety Báthoryovej. Potomkov sa však nedočkali.

3_stary_hrad_v_cakovci_sa_stal_rodinnym_sidlom_zrinskych.jpgStarý hrad v Čakovci sa stal novým rodinným sídlom Zrínskych, narodil sa tu vojvodca a básnik Mikuláš VII. Zrínsky.

Po tom, ako Anna D'Arco roku 1570 zomrela, Juraj IV. sa oženil so Žofiou Stubenbergovou. Osud ich jedinému synovi zo štvorice detí, Jurajovi V. (1599 - 1626) pripravil závratnú, hoci krátku kariéru. Vynikal ako veliteľ v bitkách proti Turkom aj v 30-ročnej vojne (1618-1648). Už ako 23-ročný sa stal chorvátskym bánom a súčasne dobovým prototypom nadaného muža s rytierskymi spôsobmi.

Jeho úspechy boli tŕňom v oku mnohých závistlivcov a vyvolávali osobné konflikty so všemocným generalissimusom cisárskych vojsk Albrechtom z Valdštejna. Po jednom takomto verbálnom súboji Juraja vo vojenskom tábore na predmestí  Bratislavy ktosi otrávil. Ak v tom mal český vojvodca prsty, tak sa mu to vrátilo o osem rokov, keď ho v Chebe 25. februára 1634 zavraždili. Paradoxne mu tým pomohli, lebo ho trápila tzv. uhorská choroba (syfilis v pokročilom štádiu), ktorú si zadovážil počas bojov v Uhorsku.

Suchá česká ratolesť

Juraj V. zanechal po sebe dve malé deti: Mikuláša a Petra. Skôr, ako sa im budeme venovať, vrátime sa k ešte jednému, najmladšiemu synovi Mikuláša IV. Šubića. Ján III. (Ivan, 1565 – 1612) sa síce nezaradil do zástupu veľkovojvodov z rodu Zrínskych, ale na chvíľu sa pri ňom pristavíme. Už len preto, lebo v roku 2011 sme pri príležitosti 400. výročia vymretia Rožmberkovcov po meči uverejnili na portáli Slovo reportáž na pokračovanie z juhočeských hradov a zámkov a v krátkosti sme spomenuli aj jeho.

Mikuláš roku 1561 ovdovel, ale po troch rokov sa krátko pred svojou smrťou oženil a stihol splodiť dve deti. Manželkou sa mu stala takmer o 30 rokov mladšia Eva z Rožmberka (1537 – 1591), dcéra Jošta III. a Anny z Rögendorfu. Nepochybne sa o sobáš zaslúžili jej starší bratia Viliam a Peter Vok, ktorí sa zrejme s chorvátskym magnátom osobne spoznali na cisárskom dvore vo Viedni alebo na Maximiliánovej korunovácii v Bratislave v roku 1563.

6_petr_vok_z_rozmberka.jpgPortrét Petra Voka z Rožmberka.

Rožmberkovci patrili medzi najstaršie a najbohatšie šľachtické rody v južných Čechách, hoci vtedy už išli, čo sa týkalo majetkov, dole z kopca. Aj preto sa im Zrínsky videl vhodný do partie. Po bujarej svadbe v Jindřichovom Hradci 10. októbra 1564 nasledovala Eva manžela do Čakovca, kde sa im zrejme začiatkom roka 1565 narodil syn Ján a niekedy v prvej polovici nasledujúceho roka dcéra (nevedno, ako sa volala).

To sa už nad pokojným manželským spolužitím začali zbiehať mraky, lebo sa očakával nový stret medzi vojskami rakúskeho cisára Maximiliána II. a tureckého sultána Süleymana I. Nádherného. Mikuláš Zrínsky sa stal veliteľom pevnosti Sihoť vzdialenej 120 kilometrov východne od Čakovca.
Iróniou osudu vojenská hotovosť z českých krajín pod vedením jeho švagra Viliama z Rožmberka, ktorá mala pomôcť obrancom, sa zasekla pri Rábe (Győr) a do bojov napokon vôbec nezasiahla. Zapríčinila to najmä nerozhodnosť Maximiliána II., ale ani českí páni a rytieri nevynikali mimoriadnou ochotou k účasti na vojenskej výprave a vôbec obrane habsburskej monarchie. Mnohí sa dopredu ospravedlňovali na choroby, zranenia a úrazy, iní na celkovú „schátralosť tela, zlé nohy, starobu a tučnotu“.

Ako sa to na Sihoti skončilo, vieme. Mladá vdova Eva sa s oboma deťmi vrátila do rodných Čiech. Najprv bývala v dome svojej matky v Českom Krumlove, potom na renesančnom zámku brata Petra v Běchyni. V roku 1578 sa vydala za neveľmi známeho a ani nie zámožného talianskeho šľachtica Pavla de Gassoldo, s ktorým odišla do Mantovy (zrejme aj s dcérkou). Ján však ostal v Čechách v starostlivosti milujúcich strýkov Viliama a Petra Voka, z ktorých ani jeden nemal túžobne očakávaného potomka.

Ján strávil útle detstvo obklopený predovšetkým ženami z fraucimoru svojej matky. Až keď sa ho ujali ujovia, okúsil mužský svet, získal základy dvoranskej výchovy, ale spoznal aj renesančné kratochvíle, poľovačky a pijacké zábavy. Zrejme v roku 1582 sa stal ako 17-ročný pážaťom na pražskom dvore cisára Rudolfa II., kde sa popri služobných povinnostiach učil cudzie jazyky, dejepis, náboženstvo, hre na hudobné nástroje, tance a jazdu na koni. Hádam aj šerm, ale ten v praxi sotva využil. V roku 1586 pri ceste do Talianska navštívil v Mantove matku, ktorú videl naposledy, lebo v roku 1591 ako 54-ročná zomrela.

Od  polovice 80. rokov 16. storočia bol jedným z dvoranov, ktorí mohli panovníka príležitostne obsluhovať pri stolovaní. Počas nasledujúcich dvadsiatich rokov zastával funkcie stolníka, krájača a osobného šenkára cisára. Zrejme pre svoj chorvátsky pôvod sa však nikdy nestal jedným z najvyšších krajinských úradníkov, ako bolo bežné u Rožmberkovcov, až v roku 1593 ho prijali na zasadaní českého snemu do panského stavu. Na začiatku 17. storočia dočasne zastával post krajinského hajtmana, ktorý poverený rakúskym cisárom dozeral na verejný poriadok v Čechách.

Po smrti strýka Viliama sa ešte viac posilnilo puto so starnúcim Petrom Vokom. Ten v roku 1597 prepísal na Jána hrad Rožmberk s priľahlým panstvom, ktoré síce nevynášalo toľko ako iné léna, ale bolo štyri storočia oficiálnym sídlom dynastie. Tým dal najavo, že svojho jediného synovca pokladá sa za univerzálneho dediča. Umocnil to aj symbolickým rozhodnutím, podľa ktorého Ján prevzal patronátne právo nad cisterciánskym kláštorom vo Vyššom Brode, ktorý bol od 13. storočia miestom posledného odpočinku Rožmberkovcov.

7_dynasticky_zamok_rozmberkovcov_v_renasancnom_slohu_zveladil_jan_zrinsky.jpgZámok v Rožmberku nad Vltavou v renesančnom štýle zveľadil Ján Zrínsky.

Tieto gestá sa nepáčili druhej významnej juhočeskej šľachtickej rodine Švamberkovcov, ktorú s Rožmberkovcami spájala zmluva z roku 1484 o vzájomnom nástupníctve v prípade, ak ten druhý rod vymrie po meči. Záujemcov o rožmberské dedičstvo bolo však viac, vrátane Rudolfa II., ktorý mal zálusk najmä na umelecké zbierky. Podstatnú časť z nich neskôr získal, no o pár rokov skončili v rukách Švédov ako vojnová korisť, dosiaľ vystavovaná v štokholmských múzeách a galériách.

Epilóg rodu päťlistej červenej ruže

Napriek tomu, že Peter vkladal do svojho synovca veľké nádeje na kontinuitu starobylého rodu, Ján Zrínsky sa odhodlal k ženbe až ako 35-ročný. Dejiskom svadby s podstatne mladšou Máriou Magdalénou Novohradskou z Kolovratov sa 7. november 1600 stal hrdý zámok v Českom Krumlove. Slávnosť bola okázalá, nechýbali ani významní hostia z cisárskeho dvora, mestečko nad Vltavou malo veľké starosti predovšetkým s ustajnením 900 koní.

Domovom mladomanželov sa stal hrad Rožmberk, ktorý nechal Ján prebudovať v duchu renesancie a manierizmu. S Máriou často navštevoval strýka v jeho novej rezidencii v Třeboni. Petr Vok dával manželom Zrínskym postupne majetky s tým, že dúfal, že raz porodia syna, ktorý by mohol zdediť celý majetok rožmberskej dynastie. Ostali však bezdetní, teda nemali dediča, preto majetok po Jánovej smrti prepadol Švamberkovcom.

Peter Vok zomrel 6. novembra 1611, no pre zimný čas a zložité prípravy sa nákladné smútočné obrady konali až začiatkom februára nasledujúceho roka, keď jeho telesné pozostatky previezli do Vyššebrodského kláštora a definitívne zapečatili kryptu Rožmberkovcov. Pravdepodobne chladné počasie aj tak dosť podlomenému zdraviu Jánovi Zrínskemu neprospelo a 24. februára 1612 zomrel vo veku nedožitých 47 rokov. Bezdetný.

5_jan_zrinsky_hrob.jpgNáhrobný kameň Jána Zrínskeho z ružového mramoru vo Vyššom Brode.

Honosný pohreb 11. apríla zorganizoval Ján Juraj zo Švamberka, hlavný dedič rožmberského majetku. Vyvrcholením bola bohoslužba v kláštornom kostole Panny Márie vo Vyššom Brode. Cínovú rakvu však neuložili do rožmberskej krypty (predsa len zostal cudzincom?), ale do samostatnej hrobky v jej bezprostrednej blízkosti. Po roku grófovi Zrínskemu dokončili krásny renesančný náhrobok z ružového mramoru, ktorý tam možno dodnes obdivovať. Smrťou Jána Zrínskeho, po matke posledného mužského potomka Rožmberkovcov, sa naplnila história slávneho rodu päťlistej červenej ruže.

Hovorí sa, za všetkým sú peniaze. Preto treba dodať, že Švamberkovci sa z novonadobudnutého majetku dlho netešili. Po porážke českého stavovského povstania v roku 1620 nový panovník Ferdinand II. Habsburský pôvodné dedičstvo Rožmberkovcov aj ich vítkovských príbuzných pánov z Hradca skonfiškoval a previedol do rúk cudzej, jemu oddanej šľachty. Schwarzenbergovci, Černínovci a Boquayovci majetky spravovali zväčša až do roku 1945. Po novembri 1989 sa viacerí z nich o vlastníctvo uchádzali súdnou i mimosúdnou cestou, čiastočne úspešne.

Vojvodca, bán a básnik

Po 180 rokov vymrela po meči aj dynastia Zrínskych. Predstavitelia poslednej kapitoly jej histórie však neboli obdarení iba vynikajúcimi vojenskými a politickými schopnosťami, ale aj umeleckým nadaním. Boli to predovšetkým bratia Mikuláš VII. a Peter IV. Jeho manželka Katarína Zrínska (1625 – 1673), vnučka uznávaného generála Vuka II. Frankopana, bola poetka, jej najmladší, nevlastný brat František Krištof (Fran Krsto, 1643 – 1671) písal elégie, ľúbostnú, dokonca i erotickú poéziu.

Mikuláš VII. Zrínsky (Nikola Zrinski, Zrinyi Miklós, 1620 – 1664) sa narodil 1. mája 1620 na hrade v Čakovci. Rodičia Juraj V. a Magdaléna Séčiová zomreli ako mladí, no spolu s bratom Petrom dostal kvalitné vojenské i humanitné vzdelanie na dvore ostrihomského arcibiskupa kardinála Petra Pazmányho v Bratislave. Hoci pochádzali z protestantskej rodiny v rokoch 1628 až 1635 študovali na jezuitských školách v Štajerskom Hradci (Graz), Viedni a Trnave.

Mikuláš ako mladý muž precestoval Apenínsky polostrov, kde sa zoznámil s najmodernejšími trendmi v umení (barok), ekonómii a politike. Hovoril plynule chorvátsky, maďarsky, latinsky, nemecky, taliansky aj turecky.

V roku 1638 prvý raz skúsil, ako chutí vojna na uhorsko-tureckom pomedzí. V rokoch 1642 až 1644 zase bojoval proti Švédom na Morave a na území dnešného severného Maďarska. Pri Jágri prišel na poslednú chvíľu na pomoc cisárovi Ferdinandovi III., ktorého zaskočil náhly útok generála Karola Gustáva Wrangela. S neveľkým nadšením porazil na hornom toku Tisy aj rebelujúcu armádu Juraja I. Rákociho.

8_chorvatsky_vojvodca_a_basnik_mikulas_vii._zrinsky._2.jpgChorvátsky vojvodca a básnik Mikuláš VII. Zrínsky.

Cisár 24-ročného Mikuláša povýšil na kapitána chorvátskych vojsk, ako 27-ročný sa stal generálom  a začiatkom mája 1648 vo Viedni zložil prísahu chorvátskeho bána (miestokráľa). Pri korunovácii cisárovho syna za uhorského kráľa Ferdinanda IV. v Bratislave grófa Zrínskeho poverili čestnou úlohou niesť v sprievode cez naše hlavné mesto obradný meč.

Vo februári 1646 sa po niekoľkoročnom dvorení oženil s bohatou Máriou Eusébiou Draškovićovou. Za necelé štyri roky manželstva mu nestihla dať deti, ale ho inšpirovala k tvorbe ľúbostných veršov venovaných „Viole“. Na jar 1652 sa mladý vdovec oženil druhýkrát – s rakúskou šľachtičnou Máriou Žofiou Löblovou, s ktorou mal dve dcéry: Máriu Teréziu Borbálu (1655 – 1658) a Máriu Katarínu (1658) a syna Izáka (1658 – 1659), ale všetky tri deti zomreli ako maličké.

Ako štvrtý prišiel na svet vo Viedni Adam Zrínsky (1662 – 1691), predposledný muž nesúci priezvisko tohto rodu. Veľa sa o ňom nevie. Hoci bol prapravnukom legendárneho turkobijca, jeho otec bol pôvodne tiež bánom, ale zomrel v nemilosti cisárskej Viedne, a strýka Petra dokonca popravili pre účasť v protištátnom sprisahaní. Tak asi Adam žil niekde v úzadí a pripravoval sa na boj s Turkom.

Zahynul ako 29-ročný 19. augusta 1691 na poslednej významnejšej bitke „turecko-uhorskej vojny“, v ktorej zvíťazili kresťanské sily – pri Slankameni v dnešnej Vojvodine neďaleko rieky Tisy. Pravda, nie ako hrdina. O mladý život ho pripravili, ktovie či naozaj nedopatrením, vlastní streľbou do chrbta.

Mikulášovi Zrínskemu vyšla v roku 1651 vo Viedni vynikajúco napísaná zbierka epickej poézie Siréna na pobreží Jadranského mora, v ktorej oslavuje heroickú smrť svojho pradeda Mikuláša IV. Šubića. Ide vôbec o prvý epos v maďarčine, čím si autor zabezpečil trvalé miesto v kultúre našich južných susedov.

Obdivoval Vergíliove diela, ale aj verše epického básnika renesancie Torquata Tassa, či Valentína Balašu zo Slovenska, ktorý písal básne po latinsky, maďarsky i slovensky (ľahkovážne sme nechali, aby si ho prisvojili len Maďari). Zahynul na ťažké zranenia v boji o Ostrihom. Pochovali ho v Liptove, v rodinnej hrobke katolíckeho kostola v Hybiach. Mikuláš sa však nikdy nestal ich otrockým napodobňovateľom, bol aj v literárnej tvorbe originálny.

Z poézie napísal potom už iba Elégie pre môjho syna – smutné zamyslenia nad smrťou malého Izáka a niekoľko epigramov do plánovaného cyklu o uhorských kráľoch. V obklopení zbraňami jeho básnické múzy stíchli, ale venoval sa z dnešného pohľadu tzv. odbornej literatúre a politológii. Bol v neustálom písomnou spojení s intelektuálnymi osobnosťami svojej doby. Viaceré z nich, napríklad holandského učenca Jakuba Tolliusa, hostil na Čakoveckom hrade.

Z kandidáta na palatína sprisahanec

V rokoch 1656 a 1657, keď prestal dôverovať cisárskemu dvoru, napísal historický výklad Úvahy o živote kráľa Mateja. Odvolávajúc sa na príbeh múdreho renesančného panovníka Korvína priblížil svoje politické názory na súčasnosť, pričom v mnohom vychádzal z Machiavelliho diela Vladár.

Zostavil aj na tie časy moderné odborné príručky o živote vo vojenskom tábore, o pozitívach jednotnej „národnej“ armády pred žoldnierskymi vojskami. Pojednával o technických detailoch organizovania armády, pričom zdôraznil význam pechoty. Problém rabovania vyhladovanými vojakmi chcel riešiť pomocou centralizovaných dodávok prostredníctvom dlhopisov.

V knihe Galantný hrdina z roku 1650 vykreslil vlastnosti ideálneho veliteľa v pomerne demokratickom duchu. Jeho ústrednou otázkou bol koncept hrdinstva: galantnosť, osobná statočnosť, odborné znalosti v oblasti vojenskej vedy, stálosť, opatrnosť, pracovitosť a predvídavosť.

V roku 1660 vydal pamflet, prvé majstrovské dielo maďarskej žurnalistiky Az Török áfium ellen Valo orvosság (Ako skutočne odstrániť turecký jed), ktorý zaznamenal medzi ľuďmi veľkú čítanosť. Vyzval na založenie uhorskej „národnej“ armády, v ktorej by pôsobili aj roľníci. V prípade vojny by sa mali všetci obyvatelia krajiny vyzbrojiť. Pričom náklady na údržbu vojska by sa pokrývali z bohatstva šľachticov, a nie z daní jednoduchých ľudí.

2_zrucanina_stredovekeho_hradu_zrin_ktory_prepozical_meno_dynastie_chorvatskych_magnatov.jpgZrúcanina stredovekého hradu Zrín, ktorý dal meno dynastii chorvátskych magnátov.

V roku 1655 napriek širokej podpore najmä drobnej šľachty neúspešne kandidoval na Uhorskom sneme v Bratislave za palatína (zastupujúci rakúskeho cisára v jeho neprítomnosti v Uhorsku, teda viac-menej ustavične). Predstihol ho František Vešeléni, s ktorým však, ako sa neskôr ukázalo, dobre vychádzal.

Mikuláš Zrínsky v rokoch 1663 a 1664 viedol ako vrchný veliteľ uhorskú armádu proti novej ofenzíve vojsk veľkovezíra Ahmada Köprülüho zacielenej na dobytie Viedne. Na vlastnú päsť sa so svojimi jednotkami prebil na nepriateľské územie až do hĺbky 240 kilometrov, aby mohol 1. februára 1664 spáliť pri Osjeku strategický most cez rieku Dráva a priľahlé močiare, ktorým už od roku 1566 postupovali turecké vojská do južného Uhorska. Zrínsky dočasne obsadil aj Berzence, Babócsu, Pätikostolie (Pécs) a dokonca aj povestnú Sihoť.

Cisárski generáli frustrovaní grófovými úspechmi odmietali podporiť jeho vojenskú kampaň. Zazlievali mu, že porušuje dohodu s Osmanmi o prímerí a že ešte v roku 1661 postavil (hoci na vlastné náklady) v demilitarizovanej zóne hrad Nový Zrín, čím vraj Turkov iba provokuje. Bez podpory Zrínskeho obliehanie najdôležitejšej tureckej pevnosti v južnom Maďarsku Kaniža (dnes Nagykanizsa) zlyhalo, preto ustúpil. Napriek tomu meno Mikuláš Zrínsky sa po celej Európe znovu stalo notoricky známe. Podľa encyklopédie Britannica ešte aj z roku 1911 „iba Zrínski poznali tajomstvo ako poraziť Turkov“.

Novému cisárovi Leopoldovi I. neostávalo nič iné ako Mikulášovi ponúknuť kniežací titul. Pápež Alexander VII. mu venoval pamätnú medailu s podobizňou Zrínskeho ako poľného maršala. Španielsky kráľ Filip IV. poslal do Čakovca Rad Zlatého rúna a francúzsky panovník Ľudovít XIV. mu udelili čestný titul peer.

Po skončení obliehania Kaniže sa veľkovezír obrátil proti Novému Zrínu. Cisárske vojská pod velením Raimonda Montecuccoliho zaujali polohu mŕtveho chrobáka a nová pevnosť padla. Viedenský dvor sa vtedy o osud Uhorska veľmi nestaral, sústredil všetky svoje jednotky na uhorsko-rakúskej hranici. Tureckú armádu sa podarilo zastaviť až v bitke pri Svätom Gottharde (1664) na prahu Štajerska.

Cisársky dvor nevyužil moment z víťazstva kresťanských vojsk na to, aby Uhorsko oslobodil z tureckého jarma. Naopak, aby sa mohol sústrediť na vojnu o španielske dedičstvo, poveril Montecuccoliho, aby vo Vašváre dohodol dosť potupný mier. Habsburská monarchia sa vzdala v prospech Osmanov najnovších územných ziskov a v mene udržania pokoja zbraní im ešte ponúkla 200-tisíc zlatých.

Turci si mohli ponechať strategické Nové Zámky a na oplátku Viedni povolili vybudovať novú, hviezdicovú pevnosť na pravom brehu Váhu oproti Hlohovskému hradu, pomenovanú podľa vtedajšieho panovníka - Leopoldov. V bojoch proti Osmanskej ríši nezohrala nijakú rolu, skôr proti povstaniu Františka II. Rákociho, no dnešní väzni prvej kategórie si ju nevedia vynachváliť.

Mikuláš Zrínsky sa ponáhľal na cisársky dvor, aby protestoval proti uzavretiu vašvárskej zmluvy . Jeho názor však ignorovali, a tak opustil hlavné mesto s odporom a pohŕdaním. Vzápätí vládu Benátskej republiky ubezpečil, že je ochotný jej kedykoľvek pomôcť so 6 000 mužmi vo vojne proti Osmanom. Možno to bol prvý krok k sprisahaniu chorvátskej a uhorskej elity proti bohorovnej Viedni aj s medzinárodným dosahom. Mikuláš nemohol vtedy tušiť, že sa skončí totálnym fiaskom so všetkými dôsledkami pre jeho rod. V tejto napätej situácii sa vrátil do Čakovca.

Onedlho, 18. novembra 1644 zahynul za záhadných okolností na poľovačke v neďalekom lese Kuršanec, kde ho údajne napadol zranený rozzúrený kanec (ako syna prvého uhorského kráťa Štefana – Imricha svätého). Priamy svedok Mikuláš Betlén vo svojej autobiografii vyvoláva pochybnosti, že by sa na tejto tragédii podieľali divé svine. Dodnes sa traduje, že Zrínskeho zabili vrahovia najatí Habsburgovcami, ale presvedčivý dôkaz na podporu tohto tvrdenia sa nenašiel. V každom prípade arogantný cisár pohodlne stratil najmocnejšieho protivníka vnútri svojej ríše. Nemal byť však posledný...

(Pokračovanie)

Foto: archív autora

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama