Reklama
Reklama

Ako sme (ne)robili perestrojku (8)

Z diára šéfredaktora 1987 – 1989
Počet zobrazení: 1477

„Možno nebudeme všetci vinní. Ale všetci budeme zodpovední.“
Miroslav Válek
 

„Ak prijmeš svet taký, aký je, si spoluvinník, ak ho zmeníš, si kat.“
Jean-Paul Sartre
 

„Tak či onak, prestavba vojde do dejín ako jeden z najväčších podvodov tohto storočia.“
Ľudovít Pezlár (v súkromnom liste E. P., 1993)


Ako sme (ne)robili perestrojku (1)
Ako sme (ne)robili perestrojku (2)
Ako sme (ne)robili perestrojku (3)
Ako sme (ne)robili perestrojku (4)
Ako sme (ne)robili perestrojku (5)
Ako sme (ne)robili perestrojku (6)
Ako sme (ne)robili perestrojku (7)
 

v.plevza_n._hradiska.jpg
Vľavo Viliam Plevza, vpravo Nina Hradiská. Foto: Archív E. P.
 

MÁJ 1989
 

Pondelok 1. mája 1989        
Ako sa to ukazovalo, prvý máj bol daždivý, teda skôr studený. Do sprievodu sme prišli z Nového slova šiesti. Nebolo toho veľa vôbec, pôvodne sme mali stáť pri Astorke, potom sme sa presunuli až k Domu obuvi. Hovoril som so Sitányim aj o riešení Nedeľnej Pravdy. Podľa neho nikto sa nechce vysloviť, teda ani on sám. Juro Halás zase povedal, že už je to hotové a on nemôže nič robiť, len sa podvoliť [Š. Bachár išiel urobiť šéfom Nedeľnej Pravdy Jána Havrilu]. Stretli sme sa v Kryme s PetromWeissom a Paľom Kanisom. Hovorili sme vlastne o tom istom: že už musíme začať hovoriť, čo si myslíme, čo treba robiť. Situácia je neúnosná. Ale to tuším len tak v krčme vieme.

Sobota 6. mája 1989
Pitra [František Pitra, predseda vlády ČSR] vo svojom prejave zašiel ďalej ako hlavní náčelníci našej strany. Pitra dokonca nepočúva, čo hovorí Jakeš s Fojtíkom. Na zhromaždení v Prahe 5. mája povedal: „Dramatické zmeny súčasného sveta postavili aj pred nás novú výzvu. S ostrou naliehavosťou sa ukázalo, že tradičné cesty či čiastkové korektúry administratívno-direktívneho riadenia, konzervatívne chápanie mechanizmu socialistickej spoločnosti nemôžu prekovať stagnačné javy, zabezpečiť potrebnú dynamiku jej rozvoja.“ A tiež sa venoval viac Sovietskemu zväzu, ako býva v kraji zvykom.

Pondelok 8. mája 1989
Strana cez Život strany č. 9/1989 „nenápadne“ akoby v odpovedi na otázku čitateľa informuje o tom, prečo sa do „odborárskych knižníc vrátili so súhlasom Ministerstva kultúry ČSR literárne diela Machonina, Goldstückera, Mlynářa a ďalších“... „Tieto publikácie boli u nás vydané pred rokom 1968, a nie sú poznačené pravicovo-oportunistickými a revizionistickými názormi tak, ako s nimi ich autori vystupovali neskôr v krízovom období.“ Takže: „Z osobitných fondov sa neuvoľňujú tlačoviny, ktoré sú v rozpore s Ústavou a zákonmi Československej socialistickej republiky. V platnosti zostáva aj Smernica Ministerstva kultúry ČSR o osobitných fondoch tlačovín v knižniciach jednotnej sústavy.“
Od prvého januára sú teda „v odborárskych knižniciach“ dostupné „niektoré tituly krásnej a odbornej literatúry“: „Medzi nimi sú aj napr. literárno-vedecké práce E. Glodstückera, publikácie z dejín medzinárodného robotníckeho hnutia Miloša Hájka, V. Mencla, M. Raimana, filozofické práce K. Kosíka, P. Machonina, S. Machonina, N. Machovca, publikácie z oblasti právnej vedy a politológie Z. Mlynářa, Snejdárkove historické publikácie a práce o pražskom povstaní v roku 1945 J. Smrkovského.
Dopoludnia sme si vyšli na Zochovu chatu. Vo Furmanskej krčme nás obsluhujúci čašník privítal slovami – Oproti je prázdno a všetci sa serú sem! V interhoteli Zochova chata, takmer úplne prázdnom (okrem troch Rakúšanov) zase: Ten ruksak (detský) si dajte do šatne. To teda je kultúra.

Utorok 9. mája 1989
Večer sme šli na recepciu do Prahy. S J. Čejkom som dohodol, že príde do redakcie. Hovoril o tom, čo to vlastne robia, uvoľňovanie kníh filozofov a pod. Povedal, že je to jeho „tiežpráca“. O čomsi inom hovorila Gabike jeho žena. Podľa nej to vôbec nie je jednoduché. Odkedy je Čejka zástupca vedúceho oddelenia, v dome sa s nimi nikto nezdraví, na dvere im čosi popísali, v robote jej ochladli vzťahy,...

Štvrtok 11. mája 1989
Plénum ÚV KSS ku školstvu. Mravík [Jozef Mravík, námestník ministra kultúry SSR] vymyslel teóriu, že nemôžeme deliť spoločnosť na mladých a starých, v socialistickej spoločnosti to nemôže byť, my môžeme prijať len triedne rozdelenie, žiadne iné... No a potom hovoril Fojtík. Okrem iného pri horlení za prestavbu zdôraznil, že veľmi musíme dbať, aby celá táto práca mala konštruktívny charakter, aby vývoj nešiel na úkor predchádzajúcich generácií, aby sa neotočil proti nám (teda proti ich generácii). Po zasadnutí Vilo Plevza konštatoval, že také smiešne plénum ešte nevidel.

Pondelok 15. mája 1989
Večer sa začínajú Dni APN. Myslím si, že to nie je len pohrobok, skôr mŕtvo narodené dieťa. My dnes už ich – teda sovietske myšlienky – nepotrebujeme a oni zase nemajú záujem posielať k nám prvú garnitúru. Ak ich ešte privítame Poučením a neustálym zdôrazňovaním našich skúseností zo šesťdesiateho ôsmeho, asi už nemajú veľmi o čom hovoriť. Teda ani nehovoria. Alebo sú zaskočení, alebo na nás už úplne kašlú, a čudujú sa, načo sem boli vyslaní...

Štvrtok 18. mája 1989
Súdruh prvý [Ignác Janák] má isté pripomienky k NS. Načo vraj ten Burlackij? Alebo načo ten materiál o „bankrote“ socialistických podnikov. Atď. Až po tiráž. A tam sa dočítali, že máme uverejniť Füleho hosťa Plazu, zástupcu vedúceho oddelenia ÚV PZRS. Načo vraj máme robiť reklamu poľskému modelu, to nie je naša cesta. Alebo: načo máme uverejňovať tú M. Weissovú*, keď ju tak roznosili na Slobodnej Európe – kde využil jej článok M. Kusý [Marcela Weissová: Akú má hodnotu zdravie? O nových prístupoch v starostlivosti o pracujúcich. (1) Nové slovo 17/28. 4. 1988, Nové slovo 18/5. 5. 1988 (2)]. A vraj, či sa tu negrupuje nejaká skupina. (Vlastne ten odhad nie je nesprávny. Ale generačne, to je normálne.) A prečo vraj nerobíme tú rubriku Komunisti, ale aj v hosťoch máme dávať robotníkov, inžinierov, hrdinov práce a ich pozitívny vklad, aj keď sme časopis pre intelektuálov...

[*Marcela Weissová: Medzinárodné stratégie i naše prístupy zdôrazňujú: Aktívny vzťah ku zdraviu, text vyšiel v: Nové slovo 25/22. 6. 1989, str. 6 – 7.]

„Socialistický realizmus je metóda zobrazovania našich súdruhov a ich hrdinských činov, a to spôsobom, aby tomu aj oni rozumeli.“ Vilo Plevza

Nedeľa 21. mája 1989
V tlači sa rozhorel spor o prognózu, lepšie povedané, spor o cestu, ako realizovať prestavbu. Hospodárske noviny (19/89) uverejnili článok od V. Komárka [Valtr Komárek, riaditeľ Prognostického ústavu ČSAV] Voľba z jednej varianty. Vykladá v nej našu ekonomickú situáciu a vychádzajúc z prognózy tvrdí, že bez akceptovania štrukturálnej prestavby s rizikom a jeho riešením – presunu obrovskej masy pracujúcich, bez akceptovania pôsobenia trhu a prípadnej zadlženosti nemôžeme vyriešiť otázku produktivity práce. Na druhej strane je Tribuna, ktorá vo svojom čísle 20/89 priniesla už tretí článok k prognóze. Jeho autori zostávajú na pozíciách indexového plánovania, vyslovujú obavy z obrovských manévrov, ktoré by znamenala realizácia prognózy – a neberúc do úvahy reálnu situáciu – demagogicky hovoria o úlohe spolupráce RVHP. Pritom, bežný čitateľ prognózu nepozná, lebo je to interný, čiže tajný materiál...

Utorok 23. mája 1989
Popoludní prišiel Imrich Minár, s ktorým sme prebrali jeho seriál Americkí Slováci*. Je to „Slovák“, až potom komunista. A má svojskú predstavu o Slovákoch. Napríklad Čech či Maďar sa identifikujú so svojím štátom. Slovák sa nemá prečo identifikovať s republikou, on sa cíti Slovákom, je obsiahnutý vo svojom národe. Taký je aj jeho vzťah k tejto republike – alebo mu umožňuje byť Slovákom – preto sa k nej prihlásil, alebo je mu ľahostajná, je k nej apatický. Toto Česi asi nikdy nepochopia. Prečo by aj? Oni také problémy nemajú. Ale my nemáme prečo na to zabúdať. A čakať, že nám niečo dajú.

[* Imrich Minár: Americkí Slováci: Osudy a zástoje, Nové slovo 37 – 44/1989, str. 24.]

Streda 24. mája 1989
Bachár mi priniesol surovinu rozhovoru s Janákom. Litva si schválila, že si bude presadzovať platnosť zákonov na svojom území, že všetko je jej majetkom, aj vlastné štátne občianstvo, hospodársku samostatnosť. Estónsko si schválilo chozrasčot. Arménsko vlastné národné symboly. Podľa Janáka len Slováci majú čakať, až im dovolí „české“ Predsedníctvo ÚV KSČ vrátiť sa k svojmu historickému štátnemu znaku. Lenže na také subjekty – národy, ktoré nevedia včas vystúpiť sami za seba, história kašle. Robí si s nimi, čo chce...

Štvrtok 25. mája 1989
8:05 zvoní zetka [zvláštna telefónna linka]. Volá s. Škorica. K nemu. Nuž čo. Idem na koberec. Ako sa dalo predpokladať, za štátne znaky*. Vraj mu súdruh prvý povedal. „Vyrovnal“ som mu tromfy. Že o štátnych znakoch písalo už vlani RP, že predsa Jakeš povedal, že o tom budú diskusie (január), že to čítal Plevza a spolu sme dohovorili termín (keď to bude v komisii). A napokon, že nemôžeme nechať iniciatívu len Literárnemu týždenníku, prípadne Šimečkovi, Kusému, Čarnogurskému a Ponickej (pozri Bradlo 7. 5. 89). Mlynárik už na Slobodnej Európe vykladal, že ÚV KSS, aby otupilo ostrie ich iniciatívy, tak uverejnilo článok v NS – o štátnom znaku. A oni ma zaň idú poglbať.
A že vraj – ale to len keby to nevyšlo: teraz zastavili tie návrhy vyznamenaní, takže ak by som nedostal, to bude z iných dôvodov, nie že by proti mne niečo mali, ale treba dať viac nestraníkom, iným stranám a pod.

[* Jozef Prusák: Nová ústava a štátne i národné symboly, Nové slovo 19/11. 5. 1989, str. 20.
Citát: „Ak zdôrazňujem potrebu nanovo sa vrátiť k pôvodnému znaku Slovenska a Slovákov, tak nezabúdam na to, že pod jeho znameniami sa uskutočňovala klérofašistická moc. Ale pod tým istým znakom vypukol, prehlboval sa a ďalej rozvíjal aj celonárodný boj proti nej. Napokon aj štátne symboly iných štátov a národov si pamätajú všakovaké vlády. No viniť z toho samotné symboly je neodôvodnené. Návrat k pôvodnému znaku by bol vylúčený, ak by ho boli vytvorili predstavitelia  tzv. slovenského štátu. To sa nestalo. Činitelia tohto štátneho a politického režimu nijaký nový znak Slovenska a Slovákov nevytvorili.“]

Nedeľa 28. mája 1989
Čítanie článkov k  40. výročiu IX. zjazdu KSČ je veľmi poučné. Najslabší – vyvrcholenie propagandy administratívno-byrokratického obdobia – článok má Pravda. Bez nároku na opis obsahu – sa o nový pohľad, či aspoň posun v pohľade pokúsil V. Plevza. Aspoň tým, ako načrtol negatíva na zjazde – oceľová koncepcia, preberanie sovietskeho riadenia hospodárstva, chyby a nedostatky národnostnej politiky a až po buržoázny nacionalizmus, či to, že od polovice šesťdesiatych rokov – Richta – sme premrhali štvrťstoročie... Najotvorenejší článok – besedu má Tvorba, kde sa hovorí aj o príčinách chýb a omylov v päťdesiatych rokoch. Čada [Václav Čada, český historik a politik] tu však „buržoázny nacionalizmus“ vysvetľuje ako spor povstaleckého vedenia KSS a toho, čo nastúpilo na žilinskej konferencii... A vôbec, Čada – Nová Mysl, Tvorba, RP, Tribuna, ten bol všade, popísal všeličo, i protirečivé veci, ale zase povedal o päťdesiatych rokoch asi najviac.

Streda 31. mája 1989
O 9:00 už sme u pomocníka s. Janáka Laca Janáka nad rozhovorom s prvým. O všetko sa treba prieť, o tie najnevinnejšie veci. Vraj, ako to budú v Prahe posudzovať. My si ani neuvedomujeme, keď to len tak píšeme, ako sa to číta. Za „odvážne“ formulácie sme bojovali najmä s J. Tomekom, sem-tam sa pridal J. Jurišta [Ján Jurišta, diplomat, pracovník v sekretariáte I. Janáka]. Čo sme uhrali, sa ešte len uvidí.
Na porade povedali, že namiesto Knoteka [Ivan Knotek, predseda vlády SSR od 12. 10. 1988 do 22. 6. 1989, potom tajomník ÚV KSČ] príde Hrivnák [Pavol Hrivnák, predseda vlády SSR od 22. 6. 1989] a namiesto Hruškoviča [Miloslav Hruškovič, tajomník ÚV KSS] Bolvanský [Pavel Bolvanský, dovtedy predseda Stredoslovenského krajského národného výboru Banská Bystrica]. Aby bolo každému jasné, že to nie je nijaká západoslovenská mafia. A ešte sa Nina dozvedela, že to štátne vyznamenanie nedostanem. Šlapka povedal, že som ešte mladý, ja vyznamenanie ešte dostanem...


JÚN 1989
 

Štvrtok 1. júna 1989
Od rána na telefóne a hneď je jasné. Rozhovor tento týždeň nebude, treba na ňom ešte pracovať. Háklivosti, čo v ňom sú, treba vypustiť. Také je želanie, taký je príkaz súdruha prvého. Taká je vôľa božia. Čo len z nás Slávov slávnych bude o sto rokov? A čo z nás je dnes, čo bude zajtra? Keď sa bojíme vlastného názoru, vlastného hlasu? Môže si nás svet vážiť, hoci aj ten český, keď predtým, než si čosi pomyslíme, ideme sa opýtať, či si to môžeme myslieť? Čo na to povie predsedníctvo. Prišiel Vilo, prebrali sme to. Ako to, že intelektuálna úroveň slovenského vedenia je taká, aká je?

Piatok 2. júna 1989
Károly Grósz [generálny tajomník Maďarskej socialistickej robotníckej strany] v rozhovore pre maďarskú televíziu: za najväčšiu slabinu strany označil jej kádrovú prácu, ktorá popri tom, že vyzdvihla mnoho talentovaných ľudí, umožnila, že zotrvali na svojich postoch a zabezpečili si dobrú existenciu aj takí, ktorí sa v dennej práci neosvedčili. Bolo ďalej chybou, že strana sa neorientovala predovšetkým na zmeny, inovácie, ale na kontinuitu a stabilitu, čo viedlo k spohodlneniu v činnosti i myslení.

Pondelok 5. júna 1989
Ráno o 9:00 máme byť u Janáka. Konečne dorobíme ten rozhovor. Nedorobíme, lebo nemá čas. Hlavná vec, že som sa sem zase trepal. Už to vyzerá, že nie je pánom svojho času...

Záhorák zavolá na ÚV KSČ: „Počul sem, že tam máte volné místo po Jakešovi.“ „Vy jste idiot?“ ozve sa z druhej strany. „A to je podmínka?“

Utorok 6. júna 1989
Napokon nás súdruh prvý predsa len prijal. Posadali sme si a on začal vysvetľovať, prečo je rozhovor* taký, aký je. Teda prečo sa tie háklivosti vypustili. Štefan mu pritakával, ak on čosi povedal raz, Štefan to dvakrát priduploval. Dokola. Jožko Kiss ožil iba pri národnostnej otázke. Ja som sa nezdržal na troch miestach. Po prvé, keď povedal, že sme urobili chybu so zverejnením článku o štátnom znaku. Spýtal som sa, či naozaj takú veľkú. Povedal, že dosť. A že sme mali počkať, až bude diskusia (po auguste), vtedy môžeme uverejňovať čokoľvek. Aj slovenský znak, aj to, že treba tri ústavy. Druhý raz, „informoval“ som ho o tom, že historici budú musieť pozrieť po novom na päťdesiate roky... Tretí raz, keď som mu povedal, že mlieko z obchodu po skysnutí zhnedne a smrdí. Ale to sme už končili. Pozval som ho do redakcie.

[* Zúročiť kolektívny rozum strany a spoločnosti. Rozhovor Ignáca Janáka, člena Predsedníctva ÚV KSČ, prvého tajomníka ÚV KSS so šéfredaktormi Pravdy, Új Szó a Nového slova, Nové slovo 24/15. 6. 1989, str. 1, 6 – 7.]

Streda 7. júna 1989
Výročná členská schôdza klubu zahraničnopolitických redaktorov SZN. Rečnil Ivan Kulhánek [Medzinárodného ddelenia ÚV KSČ]. Najmä, budeme si musieť zvyknúť na komplikované vzťahy medzi socialistickými krajinami. Isté grupovanie: MĽR, PĽR, blíži sa k nim ZSSR. Potom BĽR, ČSSR, NDR a až kdesi mimo – RSR.

Štvrtok 8. júna 1989
Zišli sme sa na obede s I. Kulhánkom a J. Banášom vo Vínnom restaurante na Dunajskej. Z toho, čo tam hovoril, ideológia je v poslednom schizofrenickom ťažení. Fojtík by chcel ísť do Bonnu za veľvyslanca a  Colotka doteraz čaká na prijatie, aby odovzdal poverovacie listiny v Paríži. Riešenie nie je ani Štěpán, hoci vytrvalo buduje partiu, v podstate ho nikto neprijme. Prinajlepšom skončí ako minister zahraničných vecí. Ivan končí s funkciou v krátkom čase, má ísť do Švajčiarska za veľvyslanca.

Piatok 9. júna 1989
Prišiel M. Libjak. Po prvé, majú nás sledovať a hneď po vyjdení čísla informovať prvého. Po druhé, Jakubička navrhol svojho kamaráta Kopšu na Štúrovu novinársku cenu. Lenže Lenárt zavolal Janáka, aby ju dali Procházkovi [[], čo Janák, samozrejme, sľúbil. A na vedení sa Jakubička zastrájal, že on pôjde do Prahy a Lenártovi to vytmaví. Purgat ho posielal, len nech ide.

Sobota 10. júna 1989
Puškáš v Literárnom týždenníku č. 23: „Ešte jeden príklad z praxe: v Bratislave sa má konať nelegálna ,sviečková‘ demonštrácia, tesne pred vyjdením istých novín sa hlavný sekretár vyplaší, pretože v básni, zaradenej do čísla sa objavuje slovo sviečka: čo keby, tak... mohli by v tom vidieť zámer, úmysel, pokus solidarizovať sa. Báseň z obťahu mizne, redaktor je nútený nahradiť ju inou... To je, povedal by som, situácia všedná, zabehaná, ,normálna‘. Alebo si myslíte, že už nie, že ide len o námet na satirickú prózu o tom, ,ako to bolo‘?...“ Puškáš hovorí presvedčivo, aj keď ide najmenej o tri necelé pravdy. 1. Nebol to sekretár, čo kázal vymeniť báseň, ale šéfredaktor. 2. Neboli to isté noviny, ale orgán ÚV KSS Nové slovo. 3. Nie je normálne, že výber faktov a textov sa vždy, všade a za každých okolností prispôsobuje zámerom? Okrem toho, Križka je takmer katolícky básnik. A napokon, nešlo o slovo sviečka, ale o vyznenie celej básne.

Utorok 13. júna 1989
Popoludní odchádzam do Prahy na 14. zasadnutie ÚV. Večer sme s Dr. Gáfrikom [Jozef Gáfrik, novinár, stážista na Oddelení masových oznamovacích prostriedkov ÚV KSČ] povečerali v rybárskej reštaurácii na Václaváku. Kopšo nemá dostať štátnu cenu, lebo Hora [Josef Hora, zástupca vedúceho Oddelenia masových oznamovacích prostriedkov ÚV KSČ] sa bol radiť s Čmolíkom. A keďže Čmolík takú cenu nemá, nemôže ju dostať ani Kopšo. Po večeri sme sa pozerali na nakrúcanie Feničovho filmu Zvláštní bytosti [František Fenič, režisér, kedysi spolužiak na Katedre žurnalistiky FF UK].Tam som si vypočul, ako sa rozhodovalo o Ferovom filme. Malo to byť v prvý deň, čo bol J. Čejka vo funkcii. A ten rozhodol, že nechce začínať svoju robotu zastavovaním nejakého filmu. A že nijaké filmy sa už nebudú odkladať na police.

Streda 14. júna 1989
Je tu to plénum, presne také, ako si ho súdruhovia predstavujú. Trvalu som stretol v hoteli. Je to všetko nanič, lebo všetci sa sústreďujú len na to, aby dávali pozor na Adamca. Tak a je to. Jakeš zase vystúpil so správou o situácii. Vlastne je taká istá, opakuje sa. Ba nie, dá sa v nej objaviť, že nadväzujeme na januárové plénum z roku 1968. To je dobre, ale prečo až po dvadsiatich rokoch? Diskusia v prvý deň je trápna, vlastne je o ničom. Iba v Štěpánovi možno dačo odhaliť, pri veľkej snahe. Hrá sa tu hra na to, kto podporuje vyhlásenie Predsedníctva ÚV KSČ k 41. výročiu Februára. A tí sú zlí, čo ho nepodporili. A súdruhovia z ÚV [do pléna]: máte možnosť sa pýtať, klásť otázky. Predsedníctvo, súdruhovia z vedenia strany si vôbec neuvedomujú, že oni by sa mali zodpovedať pred týmto ÚV, a nie ho cvičiť, dávať mu možnosti...

Štvrtok 15. júna 1989
Druhý deň vystúpili baníci a hutníci, obrana. A mnohí ďalší proti novinárom, viacerí sa ohradili aj proti častým zmenám vo vláde. Mnohí varovali pred netrpezlivosťou ľudí. Súdruh Biľak nás varoval, aby sme nešírili skeptický pesimizmus. (J. Kiss sa vyjadril, že to spojenie je predsa blbosť.) Ale najviac zabodoval v záverečnom slove Jakeš. Podľa prieskumu v 1984 len 7 percent ľudí tvrdilo, že sme pod priemerom ostatných štátov. V 1989 to už tvrdí 30 percent. Je to výraz objektívnych faktov? Myslí si, že nie. Je to aj výraz propagandy, alebo sme vtedy zamlčovali skutočný stav, alebo teraz klameme. Pretože nie je možné, aby sa vzťah ľudí za pár rokov tak zmenil. A ešte: s. Biľak zase bojoval za Slovensko. Máme tri hlavné PMIP: ČSTK, rozhlas, televíziu. Škoda, že sa pri obsadzovaní funkcií nemyslelo na národnostné zloženie. A tiež: prečo predseda slovenskej vlády nie je v predsedníctve?

Nedeľa 18. júna 1989
Dočítal som Londonovo Priznanie, ktoré v skrátenej verzii uverejnila Innostrannaja literatura č. 4/89. Pred nami tu defiluje celá prízračnosť oných päťdesiatych rokov, kde akoby tie povestné lanká, na ktorých visia jednotlivé bábky, nikto neťahal, neusmerňoval. Akoby to tak muselo byť. Čo sa stalo, asi naozaj už muselo byť. Nikto a nič tomu nedokázal zabrániť. Ale musí to byť poučenie. Aby už nikdy nič také nebolo. V jednom však má V. Jancura pravdu. Aj procesy u nás sa konali so značným oneskorením. Aj perestrojka vykazuje toto oneskorenie. Hrozne pomyslieť, ako sa skončí. U nás sa ani nezačne.

Pondelok 19. júna 1989
„Skúsenosti z roku 1968 nás nabádajú nepodliehať ilúziám, žiadnemu sebaklamu. Pod zástavou obrody socializmu v nejednom prípade stoja jeho odporcovia, kontrarevolučné sily. To sa v súčasnosti odohráva v Maďarskej ľudovej republike. Nevyberavé útoky na súdruha Jánosa Kádára, na celú politiku Maďarskej socialistickej robotníckej strany, na socializmus, napĺňajú stránky tejto tlače, ozývajú sa na legálnych zhromaždeniach a nechýbajú na nich útoky na našu stranu a našu krajinu. Kontrarevolúcia sa spravidla odieva do nacionalistického hávu. (...) Dúfame, že sily oddané socializmu sa v Maďarskej ľudovej republike zmobilizujú.“
Toto povedal v piatok v Prešove s. Jan Fojtík na adresu vývoja v MĽR. Ja by som povedal, že je to už takmer zasahovanie. Lenže on je na také zasahovanie zvyknutý ešte z roku 1968. Bol mu rád. Maďari – dnešní – protestovali proti zasahovaniu...

Utorok 20. júna 1989
Adamec [Ladislav Adamec, predseda vlády ČSSR] vystúpil vo Federálnom zhromaždení so správou o stave ekonomiky. Myslím si, že začal bojovať.

Streda 21. júna 1989
„Nie je náhoda, že manifestácia v Budapešti [slávnostné uloženie pozostatkom Imre Nagya 16. 6. 1989] vyvolala obavy a znepokojenie v Rumunsku a Československu. Ako v piatok vyhlásil člen Predsedníctva a tajomník ÚV KSČ Jan Fojtík: ,V pietnom pohrebe Imreho Nagya by určité kruhy na Západe rady videli symbolický pohreb socializmu v tejto krajine. Veríme, že bude, naopak, aktivizovať tých, ktorí spájajú budúcnosť Maďarska so socializmom.‘“ To v utorok napísal komentátor TASS-u (Kondrašov) a vybral si súdruha Fojtíka. Naša tlač ho publikovala dnes. Čs. televízia potom večer citovala Gerasimova [Gennadij Gerasimov, vedúci Tlačového odboru Ministerstva zahraničných vecí ZSSR], ktorý na tlačovej porade v Moskve uviedol, že pokiaľ ide o komentár Kondrašova, ide o jeho osobný názor. Tak sa v tom vyznaj.

Štvrtok 22. júna 1989
Dnešok som presedel na pléne ÚV KSS. Bolo interesantnejšie ako 14. zasadanie. Ale nie až tak veľa. Herbert Ďurkovič zase vystúpil, doglbal Plevzu a všetkých. Deštruktívny činiteľ. „Proti všem.“

Piatok 23. júna 1989
Bachár z Pravdy skutočne urobil regionálne noviny. Napríklad Rudé právo dalo z diskusie na zasadaní Federálneho zhromaždenia dve strany, podstatu Štrougala, ale aj iných, a Pravda to stiahla na tri či štyri stĺpce. Samozrejme, že tam potom chýbali mnohé, i podstatné, veci. Alebo Adamcovo záverečné slovo, kde povedal, že si stojí za svojimi slovami, za svojím presvedčením. A Pravda dala asi len polovicu z toho čo RP. Je to asi tak: Adamec vystúpil s tým, čo si myslí. Čo nepovedal v správe o stave ekonomiky, povedal v záverečnom slove. Správou pootvoril dvere, ktoré z druhej strany všetci ostatní z politbyra tlačia, aby ich prievan nevykúril. Záverečným slovom zase strčil nohu do medzery. Ide teraz o to, či mu niekto pomôže potlačiť, alebo nevydrží ten tlak z druhej strany...

„Moc autority však nikdy nemôže nahradiť autorita moci.“

Pondelok 26. júna 1989
Zasadanie ÚV SZN v Harmónii. Aj také veci sa stávajú: Riško mal k medzinárodnej činnosti len úvodné slovo – a písomnú správu sme nedostali. Pritom v uznesení sme mali schváliť správu. Odmietol som to aj s Vilom Rothom [redaktor Redakcie medzinárodného života Čs. rozhlasu na Slovensku], s ktorým som bol v návrhovej komisii. A nemali sme dať uznesenie k tlačovému zákonu, ale sám Riško to navrhol dať do uznesenia. Vystúpil Veselý o londýnskom Informačnom fóre. Hovoril vlastne to, o čom Ivan Kulhánek, ale aj otvorenejšie o našich prístupoch. Najmä v informovaní z Informačného fóra sme sa sústredili na konfrontačné momenty, takže to vyzeralo, že tie boli hlavné. Pritom to vôbec nie je pravda, vôbec to nie je podstatné. Informačné fórum splnilo svoj účel, my sme na ňom vcelku slušne zabodovali.

Štvrtok 29. júna 1989
Z novín – už druhý deň sa kurírujem v Dudinciach – sme sa dozvedeli, že chartisti a umelci napísali či podpísali novú výzvu na zvrhnutie socializmu u nás. Volá sa Niekoľko viet. Pravda, z novín sa nik nedozvie, čo vlastne tých niekoľko viet obsahuje. Ale podľa tónu článku to nie je vec celkom nová. Iste to už niekoľko dní trvá. Je to náš nový protiútok – čakali sme s ním až na prázdniny? A čo bude s tými umelcami, čo sa pod túto novú výzvu podpísali? Alebo aj toto je len súčasť zápasu, ktorý sa dal predpokladať po vystúpení Adamca? Nakoľko aktivisti petície „zneužili“ jeho vystúpenie vo FZ a fakty, ktoré uviedol? Ozaj sa môžu rozhodujúce veci odohrať počas tohto leta?

Piatok 30. júna 1989
Predsedníctvo ÚV KSČ sa zaoberalo Niekoľkými vetami. Rudé právo im venovalo „redakčný článok“, ktorý prevzala aj Pravda: Kto seje vietor (30. 6. 1989). Okrem toho sme odhalili, že požiare, ktoré vznikali v priemysle v poslednom období, zakladala nejaká grupa spojená s Chartou.
Čítam L´Hummanité a je to poučné čítanie. Svet je naozaj v pohybe, celý. Je tu nové „sťahovanie“ národov. Najmä v socialistických krajinách nastal nový pohyb – to, čo vyzeralo trvalo, navždy, to, čo bolo vyhlásené ako vzor, sa všade rúca. Národnostne. Nielen v ZSSR, ale aj voči ZSSR, či v RSR, BĽR, zatiaľ to ako tak ešte ide u nás. Otázka času? Nový národnostný pohyb nesie so sebou nepokoje, boje, nevraživosť, mŕtvych. Ozaj, kto to vyvoláva? Nejaké – nami neuznávané – zákonitosti reality. Len Gorbačov ich berie na vedomie. Preto ich má nádej zvládnuť. Ozaj?  


Júl 1989   


Sobota 1. júla 1989
Čítam tie francúzske komunistické noviny. Je to poučné. Alebo aspoň na zamyslenie. V podstate to vyzerá tak, že francúzski komunisti sú proti pokroku. Búria sa proti „štrukturálnym zmenám“, teda likvidácii rôznych výrob a prepúšťaniu. Na druhej strane, je to tvrdá opozícia proti tvrdému kurzu podnikateľov a vlády. Takže... vlastne aj z toho by sme sa mohli dačo poučiť. Veď ten systém má akési vnútorné korektúry. Štrajky, petície, protesty. Nikoho za ne nezatvárajú, musia ich brať do úvahy. Ale zase, čo budú francúzski komunisti hovoriť o nás, keď začneme robiť naše štrukturálne zmeny? Doteraz naše pohnútky vlastne nikdy nepochopili. Môžu pochopiť túto operáciu, manéver, proti ktorému bojujú teraz v záujme pracujúcich u nich doma?

„Alkoholické nápoje a alpu predávame až po 10. hodine.“ Nápis v jednej samoobsluhe. (A voňavky čo?)

Streda 5. júla 1989
Všetko robíme načierno – národné divadlo, rýchlodráhu a čojaviem čo ešte. Načierno by sme radi realizovali aj prestavbu – tak, aby to nikto nezbadal. Preto ani nezverejňujeme ideologickú predprípravu, napríklad k individuálnemu podnikaniu či zmenám v správaní voči emigrantom. Čudujeme sa, že to potom nechápu najmä stranícki funkcionári! Podobne, ako to bolo s ústupkami cirkvi. Načierno by sme chceli vkĺznuť do európskeho domu – a to ešte prípadne pokiaľ možno nepozorovane, zadným vchodom pre služobníctvo. Nevadí, že sa pritom trochu začiernime. Pravda, potom sa nemôžeme ani čudovať, ak zostaneme v tomto európskom dome murínmi. Kto nie je sebavedomý, toho za takého ani nepovažujú. Kto sa stále okúňa, prichádza k stolu posledný. Polievka často býva už vychladnutá. Najlepšie kúsky mäsa rozobraté. Čo nám teda zostáva? Hrdosť? S hrčou v hrdle? Nik si nás len preto, že sa ostýchame, vážiť nebude. Len tí, čo sa vedia zastať sami seba, si zaslúžia úctu iných.

Štvrtok 6. júla 1989
Dalo by sa hovoriť o náhode – ale to by mohol len človek neznalý veci. Včera, keď Gorbačov hovorí v Paríži o novom európskom dome, o tom, že ZSSR berie do úvahy reálne zmeny v MĽR, PĽR, váži si tieto krajiny, že bude rokovať so všetkými silami, aj v PĽR, atď... že práve v tom čase vyjde v Pravde (a asi aj v RP) článok o tom, ako stratégovia NATO „diferencujú“ socialistické krajiny. Gorbačovovi poradcovia by si ho mali pozorne prečítať. Mali by pochopiť, že všetko to, čo sa deje v MĽR a PĽR, je úsilie odtrhnúť tieto socialistické krajiny od ZSSR, zrušiť rozhodnutia z Jalty, aby sa napokon tieto krajiny úplne vymkli zo socialistického tábora. Hm. Ozaj – a nie je postoj ZSSR k vývoju v ostatných socialistických krajinách, vrátane sťahovania vojsk práve vyjadrením nového prístupu, keď jadrové zbrane vôbec nevyžadujú, aby ZSSR mal okolo seba sanitný kordón? Teda, voči západnej Európe nie je problém urobiť takéto gesto. Navyše, pri udržaní spolupráce s PĽR a MĽR možno mnohé zo Západu získať...

„Republice méně řečí, více práce, to je naše agitace.“ Heslo v Prahe

Pondelok 10. júla 1989
„Dosiaľ sa nám nepodarilo prestavbu a demokratizáciu presadiť v strane samej. Mnohí súdruhovia, dokonca aj v niektorých orgánoch, majú predstavu, že hlavnou úlohou je zbytočne nediskutovať, čakať na stanovenie línie, nevybočiť z radu... som presvedčený o tom, že pokiaľ sa nám nepodarí, aby otvorený dialóg bol vlastný celej našej strane, nemôže sa nám úplne podariť dialóg s pracovnými kolektívmi, s mládežou, s inteligenciou a s ďalšími skupinami obyvateľstva.“ To sú záverečné myšlienky Štěpánovho vystúpenia na 14. zasadaní ÚV KSČ. Za zmienku stojí to, že Hoření poskytol interview Izvestijam. Povedal aj toto: „V ČSSR sa však objavili rôzne skupiny, ktoré sa označujú za opozíciu, neuznávajú Národný front a nemienia sa stať jeho súčasťou...“

Utorok 11. júla 1989
Izvestija k výsledkom zjazdu ľudových poslancov ZSSR napísali, že „zdravá, súdružská opozícia je veľkou vymoženosťou demokracie. Pokiaľ však žije pokolenie, ktoré sa učilo z Krátkych dejín histórie VKS(b), vyvolávajú slová ako opozícia a frakcia hrôzu.“ Nielen tieto slová privádzajú do zúrivosti „našich“. Dnes napríklad Futej komentoval nejakého sovietskeho novinára, ktorý hovoril o tom, že Bush sa stretol s Walesom a že s ním budú zrejme rokovať i sovietski politici. Veď ten ho nepriamo pozval!, rozčuľoval sa súdruh. Nesledoval Gorbačovovu tlačovku v Paríži: ten tam jasne povedal, že do politiky vstupujú nové sily a Solidarita je dnes v PĽR reálnou silou, je zastúpená v parlamente, preto... Je zrejmé, že k takémuto stretnutiu – to už dodávam ja – musí prísť.

Streda 12. júla 1989
Bushova návšteva v PĽR a MĽR ukazuje, že súťaž oboch veľmocí sa rozvíja. Gorbačov chodí po Západe, vystupuje pred verejnosťou, poslancami, inteligenciou. Bush robí to isté. Gorbačov sľubuje zbaviť Západ toho, čoho vlastní len polovicu – jadrových zbraní. Potrebuje k tomu podporu Západu, aby to USA podporili a urobili. Bush sľubuje, čo má – doláre. Ale je opatrný – zatiaľ ponúkol len návnadu, viac môžeme urobiť, ak sa bude rozvíjať demokracia a trhové hospodárstvo. Naši krátkozrakí lídri sa usmievajú – veď im nič nedal, on chceli 10 miliárd a on núka 100 miliónov. Vec nie je v tom: napríklad americké banky by mohli vykúpiť poľský dlh (39 miliárd) – a neskôr ho predať ako účastiny. Poľsko môžu kúpiť. Ak nezačneme všetci robiť, kúpia nás všetkých. A nás, čo sa hrdíme, ako sa máme, prvých.

Štvrtok 13. júla 1989
Okrem iného výsledkom Bushovej návštevy je to, že v Budapešti otvorí svoju prvú východoeurópsku kanceláriu Slobodná Európa. Čo na to povedať, to je len vrchol ľadovca. Gorbačov v Paríži povedal, že nikto nemá právo zasahovať do voľby každého národa a že národom a politikom verí.

Utorok 18. júla 1989
Opäť v starých koľajach. Martin Libjak zase radil. Vraj tá Staszová má dať pokoj tej Jasnej. A hotovo, nič viac, nič menej. Ako mi bolo povedané neskôr, povedal Janák Škoricovi, aby sme o Jasnej zatiaľ nepísali, pokiaľ sa to nerozhodne. Teda zase tak ako všetko: pokiaľ sa nerozhodne, nepísať, a keď sa rozhodne, tak obhajovať, aj keď je to blbosť...

Všetci ešte neznamená každý...

Streda 19. júla 1989
Ako môžu títo naši súdruhovia jedným dychom prijímať materiál o verejnej informovanosti – a hneď ho sami porušovať príkazmi o Jasnej. Ono to bude tak, že oni nemyslia v reáliách. Rokmi práce na materiáloch a uzneseniach sa pre nich jediným skutočným svetom stali materiály. Aby boli po formálnej stránke skutočne reprezentačné a aby mali dobré uznesenie, ktoré sa dá rozpracovať. Materiál sa schváli – a tým sa to pre funkcionára skončí. Znova sa k nemu vráti, až keď treba urobiť kontrolnú správu. A čo sa týka Niekoľkých viet? Bojujú ďalej – lenže teraz už aj mnohé stranícke organizácie nechcú len tak zaujímať stanovisko, pýtajú sa, o čo ide. Tak Fojtík vypracoval 10-stranový materiál. Ale asi je tajný – vraj ho má len Škorica. S týmito ľuďmi to nejde, aj keby to hore náhodou niekto chcel.

Štvrtok 20. júla 1989

Solovič sa vraj chystá na tvorivé štipendium, na predsedu ZSS ašpiruje Ballek. Ale proti tomu sú všelijaké grupy, rôznorodé, ktoré sa zjednotia proti nemu. Konal sa vraj nejaký aktív k Šútovcovmu článku a Zajacovmu a tej ženy. Všetci všetko vraj doglbali. Len Zambor [Ján Zambor, zakladajúci šéfredaktor časopisu pre mladú literatúru a umenie Dotyky] sa mal rozumne vyjadriť. A toho tiež svorne pri pálenke doglbali – vraj asi ani nebude môcť robiť šéfredaktora. Válek, ktorý tam bol, si vraj išiel zapáliť. Ballek išiel na prechádzku. Nebolo nikoho, kto by to usmernil. Koyš mal hovoriť s Chmelom [Rudolf Chmel, šéfredaktor Slovenských pohľadov] – ale sa len spolu opili. Všetci vyčkávajú. A tí na ÚV sú z toho nešťastní. Čo majú robiť?


[Prosba: Neviem sa dnes dopátrať, o čo išlo, ale je mi ľúto to vypustiť. Vie ma niekto naviesť na stopu, kde by som našiel bližšie informácie?]


„Na vodu zomiera vo svete viac ľudí ako na alkohol. Berme si z toho poučenie.“ Marián Babic

Sobota 22. júla 1989
Prečítal som Chruščovov prejav na XX. zjazde KSSZ. Fojtík sa bál, že to vyjde v Živote strany. Veď my sme to všetko, čo tam je, už publikovali – najmä v prílohách zo sovietskej Pravdy. K samotnému prejavu: ani Chruščov nemohol prekročiť svoj tieň, alebo dobu. S mnohými vývodmi o Leninovi a Stalinovi by sme dnes už nesúhlasili: koncepcia socializmu v prejave zostáva zachovaná ešte stalinská, jediné, čo sa kritizuje – popri represiách a kulte, osobnej moci, je dnešnou terminológiou povedané, byrokraticko-administratívny systém. O represiách – ich skutočných rozmeroch prejav však ani zďaleka nehovorí všetko, možno ani skutočné ich rozmery nemohli prijať, veď trockistov a Bucharina ešte stále považovali za spravodlivo odsúdených. Prejav bol prednesený na neverejnom zasadaní zjazdu a neuverejnený – daný k dispozícii len straníckym organizáciám.

„Noví ľudia sú tí, ktorí stačia na nové úlohy.“ Karel Čapek

Nedeľa 23. júla 1989
Jedno je ťažko pochopiť –  ako možno z pamäte ľudí, národa na 20 – 30 rokov úplne vygumovať nejaké fakty. Ani nie vygumovať, ale dočasne – lenže to môže byť aj dlhodobo – ich nahradiť inými. Veď keď už ten prejav bol daný strane, komunisti iste o ňom hovorili aj ďalším. Niekoľko rokov to chruščovovské oteplenie trvalo. A zrazu za Brežneva opäť všetko bolo tabu – neexistovalo. Áno, existoval kult a porušenie socialistickej zákonnosti, ale viac nič – mená, počty, národy, to všetko akoby nebolo. Vysťahovaní Tatári či Nemci, každá zmienka by bola útok na socializmus. A u nás, nepodarilo sa nám (i za môjho prispenia) zavrieť nad mnohými vecami akoby hrob? Čo všetko tu bolo – a znovu niet. Len odkiaľsi stále to niekto pripomína, postupne erozívne naleptáva tú našu predstavu – a jedného dňa už ani tá neobstojí...

Pondelok 24. júla 1989
„V politike nemožno v dvoch prípadoch nič tvrdiť s konečnou platnosťou, ale len vyslovovať súd, domnievať sa. Platí to pri prognózovaní vývoja, ale tiež pri hodnotení situácií z minulosti, ktoré boli alternatívou vývoja, nenastali, ale mohli nastať.“ Evžen Erban [poslanec Federálneho zhromaždenia ČSSR] v Tribune 29/89. Erban povedal v Tribune viacero vecí, neviem, prečo to Marián nezaradil. Mohli sme byť aj s Tribunou, aj odvážni. Ešte že sme dali toho Čejku s tým rozhovorom*. Ale dali sme aj rozhovor s Murínom a ten je hrozný. Herzogová sa vyznamenala.
Hovorí sa o úpravách cien – niečo hore, niečo dole, viac hore. Umelé hnojivá, kompóty, stavebniny, nejaké oblečenie, atď... Je to dobre načasované. Tým chce vláda prispieť k podpore protivýzvy strany a bezproblémovému 21. augustu? V ničom sa nevyznáš...

[Oboma nohami na zemi. Traja na jedného: redaktori Tvorby besedujú s J. Čejkom, Nové slovo 29/20. 7. 1989, str. 7.
Štefan Murín, prvý podpredseda vlády SSR: Pre splnenie náročných zámerov najviac potrebujeme: politickú predvídavosť, ekonomickú zodpovednosť, Nové slovo 30/27. 7. 1989, str. 6 – 7.]

Utorok 25. júla 1989
Opäť sme šli do Luxorky, že teda literárna kaviareň. Tie pamätné tabule sú pekné, ale to ostatné? Bolo tam asi päť ľudí – inak prázdno. Čašník opitý. Na večeru – nič nemajú, lebo nemajú kuchára. Kde vo svete by takú krčmu v centre mesta mohli prevádzkovať takto? Tu naozaj žiadna ekonomika neplatí. A keď začne, budeme sa diviť.

Streda 26. júla 1989
Stretli sme sa s Trvalom, podľa neho nie je to dobré, všetci sa sústredili na likvidovanie výzvy cestou obuškov, je nejednota, nič sa nerobí naprograme a ostatnom. Strach, aby Sovieti neotvorili rok 1968. V strane je nevôľa – už prejavovaná – podpisovať protistanoviská, atď.

Štvrtok 27. júla 1989
Dozvedel som sa, že Janák vôbec o Jasnej a Chopku* nič nevie, prvý raz o tom počuje. Chytal sa vraj za hlavu, keď počul, koľko lesa sa má vyrúbať. A čo na to Margetin [Vladimír Margetin, minister lesného a vodného hospodárstva a drevospracujúceho priemyslu]? Atď... Takže nikoho sa ja pýtať nebudem, idem to dať a hotovo.

[* Miroslava Staszová: Predávať, a nepredať sa. Ako efektívne rozvíjať cestovný ruch?, Nové slovo 32/10. 8. 1989, str. 3, 12.]

Piatok 28. júla 1989
Na pondelok sa už zvolávajú porady – o 11., potom o 13. Pokyny k augustu. Oznamujú, že vyšetrovateľ začal vyšetrovanie porušenia zákona pri písaní a rozširovaní Niekoľkých viet. Prokurátor dal súhlas u niektorých osôb vykonať domovú prehliadku. O vyšetrovaní bude verejnosť informovaná.
RP a P prinášajú článok Čo chcú? Alebo tak dajako. Prešli sme do ofenzívy. Je to tak schválne, keď tu nie je Jakeš, alebo je to iniciatíva s. Fojtíka? Môžeme takto pokračovať až do víťazného konca – alebo do akého?

Sobota 29. júla 1989    
Od 8:00 do 11:00 chodím po obchodoch – lebo niekde je zatvorené, tam nemajú chlieb, tam zase to a tam zas ono. Stretávam karavánu nasratých ľudí, blúdiacich od obchodu k obchodu a pohoršene komentujúcich zvýšenie cien. Nič, čo robíme, vlastne neprispieva k uspokojovaniu ľudí. Jeden náhodný spolublúdiaci nadáva, načo máme NV, poslancov, keď je všetko pozatvárané. To nie je kritika, vraví, ale aby to bolo aspoň normálne. Ako novinár by som mu odpovedal: a preto treba prestavbu. Ale na ulici mi už neuverí: veď mu o nej hovoríme už dva roky – a nič sa nezlepšuje. Teda: neuverí mi ani v novinách.

Nedeľa 30. júla 1989
päť prišli Moskovčania Jancurovci. Voloďa – hoci on nie je panikár – zrejme odráža ako barometer súčasnú sovietsku skutočnosť. Teraz už tvrdí, že na mnohé veci v začiatkoch sa mal inak pozerať, ani Abalkin [Leonid Ivanovič Abalkin, sovietsky ekonóm a politik] a Aganbegian [Abel Gezevič Aganbegian, ekonóm, poradca M. Gorbačova v ekonomických otázkach] nie sú takí ekonómovia, skôr propagátori, atď. Tu ho máš! Tieto procesy vôbec asi nevieme pochopiť. Veď sa pozrime na tie národnostné nepokoje. Nikdy s nimi nerátali. A plénum o národnostiach bude asi až v septembri, teda zase je odložené.

Pondelok 31. júla 1989
Zavolali nás k Šlapkovi, aby nás oboznámil s listom či informáciou P-ÚV KSČ. V podstate ide o to, že sa popri Charte – a prvý raz, keď už chartisti urobili atmosféru – verejne chce prejaviť Obroda. Vychádzajú s výzvou Všetkým komunistom a chcú vydať vyhlásenie k 21. výročiu internacionálnej pomoci (posledné dve slová sú naša interpretácia). Centrum robí opatrenia, aby marilo všetko. Pokyny pre nás: 1) aby sa nevyskytli nejaké materiály – voloviny 2) a tiež v kolektívoch, aby bol poriadok. Zaujímavá – oveľa viac – bola diskusia: vari aj tí najzarytejší dogmatici hovorili – v podstate –, že niečo treba obetovať, ani Poučenie nemôže byť len tabu, atď... Iba Kopšo, podporený Bakom, tvrdil, že voči tým Poliakom a Maďarom treba zaujať tvrdý... či aký... postoj.


AUGUST 1989
 

Utorok 1. augusta 1989
„Ušli“ sme už o štvrtej z roboty, lebo sme chceli ísť čo to povybavovať. Tam, kde býva Leško (tuším Grečkova), som mal v oprave nohavice, včera mali byť hotové. Nie sú. Máme prísť zajtra. Cestou odtiaľ sa zastavujeme v „rámarni“ obrazov. Ohó, už tam nie je, je zrušená. Tie obrazy – kresby nosím už druhý raz kade-tade. Alebo majú pre dačo zavreté, alebo nemajú vhodné rámy. V čistiarni, kde mám obleky, mi vydajú oblek – biele nohavice samý fľak. Vraj to je od potu, to chemicky nevyjde. Ako to, že sa mi potí iba jedna noha? Potraviny neďaleko sú dnes zatvorené. Ideme do tých ďalších – aj tie sú zatvorené. To už ideme radšej domov. Aj u nás sú potraviny zatvorené, ale už nič nechceme. Prečo sme si vlastne zaumienili naraz vybaviť štyri veci a ešte aj nakúpiť?

Streda 2. augusta 1989
Napätie sa stupňuje. Včera na aktíve bezpečnosti, vojska a milície Štepán varoval, že poriadok v Prahe udržíme všetkými prostriedkami. Alebo tak nejako. Volal mi Jaroslav Kučera, čo je z okolia Tribuny. Ponúkol článok, články. Napríklad o európskom dome, tí Sovieti píšu o tom kopu volovín, nie, Gorbačova nebudeme spomínať, ale ani Ševardnadze nemôže hovoriť, že mierové spolužitie nie je forma triedneho boja, veď ako do nás bijú, atď. Alebo napíše o pluralizme, o akciách nezávislých skupín. Alebo o tom svinskom článku v Dotykoch (Výber číslo 30), to je komárkovština. Komárek je blázon. Alebo o samospráve, atď, atď... Súdruhovia od Fojtíka ma skúšajú? Alebo čo to je?

„Ako sa v lese prdí, tak to v lese smrdí.“

Štvrtok 3. augusta 1989
Situácia by si vyžadovala otvorenú vnútrostranícku diskusiu, a nie organizované vyhlásenie k 41. výročiu februára a k Niekoľkým vetám. Vtedy by bolo možné urobiť si predstavu o tom, čo si strana skutočne myslí, aké má skutočné názory a predstavy o prestavbe. To by však znamenalo nevyhnutný odchod tohto vedenia – a to toto vedenie nepripustí. Preto nepripustí túto diskusiu.

Piatok 4. augusta 1989
Večer prišli Minárikovci. Dlho do noci sme sa venovali situácii v PĽR, ktorá sa nevyvíja nejako ružovo. Nie tak pre nás ako pre poľských komunistov. A ako pre Poliakov? To len ich poľský pánboh či pápež vie. V každom prípade treba brať ako realitu to, že sa tam deje zmena moci – a tu je každá rada drahá. Jediné možné riešenie – ktoré dnes neprichádza do úvahy – je použitie sily v akejkoľvek forme. Ale po nej už nesiahol ani Jaruzelski. Takže ani tá už nebola možná. Našťastie...

Sobota 5. augusta 1989
Popoludní ideme s Minárikovcami na výstavu do Pállfyho paláca. Pozreli sme si, čo bolo treba a chceli sme ísť na kávu – do Pállfyho espressa. Zbytočne. Nič zložité či teplé nám už nemôžu predať. Končia. Nebyť toho, že mladá bola tehotná, budeme sa hádať. Nehádali sme sa. Až potom vysvitlo, že sú to súkromníci, ktorí okrem toho, aby im to vyšlo, robia v galérii aj upratovačky. To je zvláštna zmes nášho socialistického podnikania a vzťahu k práci.

Štvrtok 9. augusta 1989
Laco volal Trvalu, aby si prečítal Bejdu*. Ten si ho prečítal. Potom ma volal, že to je popri Hegenbartovom [Rudolf Hegenbart, vedúci Oddelenia štátnej administratívy ÚV KSČ, tzv. 13. oddelenie] interview pre Izvestije druhá udalosť. Bol nadšený. A vraj aj Hegenbart. A aby sme mu poslali nejaké Nové slová, lebo to chce vyškrtať a dať čítať Jakešovi, Lenártovi a ďalším. Iste, Fojtík nebude nadšený, ale to nevadí. Chcel by, aby to vydala Tribuna, ale tí dogmatici mu na to nepôjdu. Valenta v Živote strany by to mohol dať, keby to bolo písané pre nich, ale prebrať to nemôže. Proste, Trvalovi sme ulahodili. Bejdovi to nemohol povedať, lebo ten je v Juhoslávii na dovolenke.

[*Doc. JUDr. Vasil Bejda, DRSc.: K ideologickým aspektom prestavby, Príloha Nového slova, Nové slovo 32/10. 8. 1989]

Piatok 11. augusta 1989
Prišiel súdruh Škorica. Vraj len tak, porozprávať sa, lebo teraz chce od nich súdruh prvý, aby chodili do redakcií. Aj to výročie sa blíži. U nás sa nič nedeje. A u nich zmena ? On vraj chce odísť, lebo prvý povedal, že majú odísť tí, čo sú už dlho v aparáte. On je už vyše dvadsať rokov. Chcel by ísť niekam učiť. Ja si pamätám, že keď ma raz navštívil, chceli ma odvolať...

Utorok 15 augusta 1989
Ráno o ôsmej sme informovaní u s. Škoricu, popoludní je u Šlapku ďalšia informácia. Nič zvláštne. Zastavujem sa u Martina. Pýta sa, čo hovoria ľudia na Bejdu. A ja, čo na to on: dobre to napísal. Taká otvorenosť. Kde sa to vzalo. A čo tajomníci? Doboš hovorí, že to, čo im hovoria pomocníci.

Streda 16. augusta 1989
Prišiel Kanis, debatovali sme, až sa prášilo. Konečne si prečítal Bejdu, už mal trochu iný názor. Aj keď tvrdil, že čerpal veľa z jeho článkov. (Neskôr P. Weiss, že z ich materiálov.) Ako by nemohli dvaja vedci prísť na to isté. Najmä keď obaja opisujú sovietske pramene. Jedno je však isté: na nič sa ani Paľo ani nikto nezmôže. Paľo to tuším presne charakterizoval: my vždy čakáme, až to rozhodujúce urobí niekto za nás. Povstanie bolo vari jediným naším vystúpením, keď sme ukázali svoju vôľu. A predsa: veď aj v tomto malom národe je dosť ľudí, ktorí chcú a vedia, chcú a aj vedia, lebo takých, čo chcú, je vždy dosť. Tí sú teraz pri kormidle. Ale chcú len seba zachrániť. Ale aj tí, čo vedia, takých treba.

Štvrtok 17. augusta 1989
Dejú sa veci: PPV MSRS vyhlásil, že vstup vojsk Varšavskej zmluvy bol v rozpore, atď., bol teda chybný. Vtedajšie vedenie konalo chybne, atď. Čosi už naznačilo interview zástupcu medzinárodného oddelenia ÚV MSRS spred pár dní. Teraz to tu je na plnú hubu. Dalo sa to čakať. Ďalšie stanovisko dnes má zaujať Poľský sejm.

Piatok 18. augusta 1989
Aj keď bola horúčava, v rozhlase vyzývali, aby ľudia zbytočne nechodili na slnko (nebolo to už kvôli 21. augustu?), išli sme sa pozrieť na košickú pešiu zónu. [V Košiciach sme boli s Michalom na celoslovenskom stretnutí sci-fi-stov.] Naozaj to robia prekrásne a zrejme aj pre ľudí. Na Slovensku niet takého mesta, čo by malo taký stred mesta. Schuster je chlapík.
Včera Poliaci v sejme (predtým v Senáte) prijali vyhlásenie, „ktoré sa nekompetentne vyjadruje k udalostiam v ČSSR v roku 1968“ a vyhlásenie nášho Predsedníctva SĽ a SN FZ ČSSR ho označuje za „hrubé zasahovanie do vnútorných záležitostí Československej socialistickej republiky“. Náš Michal to komentoval: A vtedy to nebolo zasahovanie?

Sobota 19. augusta 1989
Včera zasadalo aj Predsedníctvo ÚV KSČ. K PPV MSRS konštatovalo, že „nedoceňuje vnútorné i zahraničné súvislosti vývoja v roku 1968 a objektívne pomáha silám, ktoré vystupujú proti socializmu v ČSSR a procesom prestavby“. Medzi nami a Albánskom už naozaj niet rozdiel.

Nedeľa 20. augusta 1989
Na Šafárikovom námestí nie je nikto – okrem policajtov. Tentoraz  – aj keď väčšina je v bielom, teda dopravní – nezasahujú a nebuzerujú. Nič sa neudialo ani v Prahe, ani v Bratislave. Dobre je tak, lebo pre koho by to bolo dobre.
Predsa len, koncom týždňa Feldek, Kompánek a Kadlečík [Ivan Kadlečík, spisovateľ] poslali prezidentovi list, v ktorom ho žiadajú o prehodnotenie roku 1968 a o umožnenie vstupu Dubčeka do politického života. A Feldek dal interview Hlasu Ameriky. Tak dlho bol ticho. Ako si to „načasoval“.

Pondelok 21. augusta 1989
Našťastie sa večer nič v Prahe ani nikde inde nestalo. V Bratislave bolo plné mesto príslušníkov – najmä dopravných a s putami – veľa civilov, osobných áut, sanitiek či hasičských áut. Vcelku v pokoji v Prahe mladých rozohnali, čosi pobrali – aj Talianov, Maďarov a Poliakov. Ale čo: Gremitskich [Jurij Gremitskich, hovorca ministerstva zahraničných vecí ZSSR] povedal – hodnotenie je vec čs. ľudu. Dnešné vedenie rozhodne by nepoužilo tento spôsob. Jakovlev k sovietsko-nemeckému paktu o neútočení v 39 povedal, že možno to pochopiť v tých podmienkach. Ale rozhodne ho treba dnes odsúdiť. Aký je veľký rozdiel medzi týmito slovami.

Utorok 22. august 1989
Volal Ľuboš Kríž – až teraz čítal NS č. 32, V. Bejdu. Vraj konečne nejaký svieži článok a či sme ešte nemali zle. Nie, ale čakáme. Máme vraj prečo, lebo on bol na koberci u svojho šéfa za tie bulharská a ďalšie zozbierané veci – a ten povedal, čo si to ten Bejda dovolil, atď... A vraj to povedal aj na ÚV KSS. Môže to byť v rámci pudu sebazáchovy a proti Bejdovi.

Piatok 25. augusta 1989
Leško napísal prejav Šlapku, ja podklad na VČS, súťaž, atď... Prečítal som si prejav Fojtíka z 18. mája na aktíve v Ústí nad Labem. Za zmienku stojí najmä to, ako Fojtík ospravedlňuje, prečo sa po 10. zasadaní nerozvinula ideologická ofenzíva: „Svoju úlohu v tom nesporne zohrala okolnosť, že príprava zasadania ústredného výboru k ideologickým otázkam prebiehala za situácie, ktorá sa po pléne začala rýchle meniť.“ ... „To, čo sa však odohralo od skončenia za posledný polrok, nás zákonite núti mnohé otázky posúdiť z ďalších aspektov, prehĺbiť a spresniť odpovede na ne a v niektorých smeroch hľadať nové odpovede.“ Nuž, súdruh Fojtík vlastne si nesplnil úlohu – zaostávaš, strana by mala byť predsa vždy vpredu, nie dobiehať.

„Ráno je múdrejšie večerať.“ Jozef Hanák-Doďák

Sobota 26. augusta 1989
Dnes je oslava 45. výročia Povstania v Banskej Bystrici. Čosi sa tu vytratilo. Alebo to bolo len v tom, že pred piatimi rokmi mi to bolo ešte vzácne? Na slávnostnom zasadaní rečnil Janák. Oproti nemu popoludňajší Jakeš bol génius. Janák hneď začal brbtom, ktorý ani neopravil: vraj si pripomíname 40. výročie Povstania. Akoby mu ani neprepísali prejav. O Švermovi povedal, že to bol zabolený komunista. Hovoril o igelalite a pod. Hanba. Opäť urobili to, čo pred piatimi rokmi, ba vari ešte horšie: starých komunistov nechali len tak, potulovať sa. Na tribúne bol všelikto, v hoteli bývali asi funkcionári a starých tam nepustili ani na pivo. Organizátori nemali v pokynoch, čo s účastníkmi Povstania. Oni poznali len svojich ubytovaných...

„Idiotov máme. Chýba nám len Dostojevskij.“ Milovan Viterovič

Nedeľa 27. augusta 1989
Včera som sa pýtal Ivana Hudeca na Ľ. Feldeka. Solovič mu povedal, že ho budú musieť vylúčiť. Ale že viac nevie. No Koyš mi povedal viac: vraj Feldek, Štrasser, A. Ferko, Vilikovský a Zajac napísali ČSTK požiadavku, aby prepustili tých zatvorených.

„Napred je ísť nemožné, nazad sa mi hnusí.“ Jozef Janák-Dodák

Pondelok 28. augusta 1989
Mám sa rozhodnúť, či budem publikovať prílohu doc. Kulašíka o demokracii*. Leško ju prečítal a povedal, že Bejda bol síce iného názoru, ale nelíšil sa od línie aspoň terminologicky. Kulašík už nemá s nimi vraj nič spoločné. Nie je to celkom pravda, ale je to naozaj „nasieračská“ príloha. Ako inak sa však nájdu ľudia schopní pomôcť tejto strane a tiež tejto Slovači? Treba sa rozhodnúť. Myslím si, že ako vždy doteraz, rozhodnem sa správne. Hoci, bohvie, ale inak neviem.

[* Doc. PhDr. Peter Kulašík, CSc.: Od demokratizácie k demokracii, Príloha Nového slova, Nové slovo 36/7. 9. 1989, str. 21, 22.]

Utorok 29. augusta 1989
Adamec poskytol rozhovor Izvestijam. Je to po Hegenbartovi druhé výrazné vystúpenie. Hovoria síce o tom všeličo, ale predsa je to len rozdiel oproti tým spokojným hodnoteniam minulosti (Jakeš) či dogmatickým hodnoteniam socialistickej súčasnosti (Fojtík). Napríklad: „Príliš mnoho času a síl sa venovalo púhej kritike názorových jednostranností a málo pozitívnemu riešeniu praktických hospodárskych problémov. Spolu s odmietnutím niektorých politických krajností došlo k spochybneniu celkove správneho úsilia o prispôsobovanie ekonomickej teórie i praxe novým podmienkam. To prinieslo veľké škody nielen hospodárske, ale i politické a morálne. Vo vedomí mnohých ľudí stále ešte panuje určitá nedôvera k novým veciam a obava z možných rizík a chýb. Nie je jednoduché takéto hlboko zakorenené predstavy, v nejednom prípade spájané s vernosťou ideálom socializmu, zlomiť. Ale bez toho vpred nepostúpime. A to už zďaleka nie je len ekonomická, ale i politická a ideologická záležitosť.“

Streda 30. augusta 1989
V robote ako v robote. Mal by som rozmýšľať, ako budem zdôvodňovať Kulašíka. Asi tak, že nechcem v budúcnosti byť označený za oportunistu, ktorý nadbiehal politikom. A uveril som, že chcú, aby spoločenské vedy prichádzali s predstavami a návrhmi.

Štvrtok 31. augusta 1989
Volal som Bejdu. Potešil sa pozitívnym ohlasom na prílohu, aj on mal. Tiež vedel, že o nej vedel Hegenbart. Ale vedel to aj Fojtík. Ten mi to vraj ešte pripomenie. Ale zo sprisahania nás obviniť nemôžu, zasmial sa.


Výberová bibliografia


MÁJ 1989

Vladimír Petrík: Zomrel Dominik Tatarka, Nové slovo 20/18. 5. 1989, str. 2.
Doc. Dr. F. Laurinec, CSc.: Útok proti nihilizmu. Reforma právnej výchovy v Sovietskom zväze, Nové slovo 19/11. 5. 1989, str. 7.
Štefan Luby, člen korešpondent ČSAV a SAV: Slovenská akadémie vied a prestavba, Príloha Nového slova, Nové slovo 19/11. 5. 1989, str. 21, 22.
Ing. Vladislav Bachár, CSc.: O úcte a sebaúcte, Nové slovo 20/18. 5. 1989, str. 1, 20.
Citát: „Nové slovo i Nedeľná Pravda sa snažili rozprúdiť diskusiu o vede, vedeckej činnosti a o udeľovaní vedeckých hodností. O problematike, ktorá je bezprostredne spätá s úctou k iným, predovšetkým k autoritám, k výsledkom ich práce, ale aj k sebe samému. Skutočnosť, že sa od prvých krokov nedospelo k plnohodnotnej diskusii, má vysokú vypovedaciu schopnosť. Núti nás zamyslieť sa nad vedecko-výskumnou činnosťou, etikou vedca, organizáciou a charakterom jeho práce. Závoj tajomstva nad tým sa čiastočne poodhŕňa úvahou Fedora Gála, ktorá bola uverejnená v Nedeľnej Pravde.“
Ing. Kamil Procházka: Zachránime Šúr? Nové slovo 20/18. 5. 1989, str. 3, 6.
Predstavujeme akademika Otta Wichterleho, ktorého Šošovky zaujali svet. Pripravil Otakar Štajf, Nové slovo 20/18. 5. 1989, str. 13.
[SÚVISIACE:
Vedci prišli s myšlienkou manifestu, pretože sa obávali o ďalší osud obrodného procesu. Spísali niekoľko stručných bodov, ktoré 6. júna 1968 odovzdali Ludvíkovi Vaculíkovi. TASR, 27. júna 2018.

Citát: „Manifest ,Dvetisíc slov, ktoré patria robotníkom, poľnohospodárom, úradníkom, umelcom a všetkým‘ je najznámejším a najdôležitejším dokumentom Pražskej jari. (...) Autorom textu je český spisovateľ Ludvík Vaculík, k napísaniu textu ho však inšpirovali vedci Otto Wichterle, chemik a vynálezca gélových kontaktných šošoviek, lekár Jan Brod, lekár Otakar Poupa a imunológ Miroslav Holub, ktorý zároveň patril k najvýznamnejším českým básnikom.“
(https://www.teraz.sk/kultura/pred-50-rokmi-vznikla-vyzva-dvetisic-s/333476-clanok.html)]

JÚN 1989

Ing. Michal Majtán, CSc., Výskumný ústav oblastného plánovania: Nevylamujme odomknuté dvere. Odmeňovanie viac jasné v polohe teoretickej, Nové slovo 23/8. 6. 1989, str. 5.
John Baezová: Bobymu. Preložil Milan Richter, Nové slovo 23/8. 6. 1989, str. 19.
Ladislav Volko: Tatry chcú od nás viac. Návrat ku knihe spred šestnástich rokoch, Nové slovo 24/15. 6. 1989, str. 15.
Akademik Milan Čič: Nadišiel čas vykročiť. Angažovanosť vied o štáte a práve v procese prestavby, Nové slovo 24/15. 6. 1989, str. 23.
Anna Achmatovová, verše k stému výročiu narodenia. Preložil Ján Zambor, Nové slovo 25/22. 6. 1989, str. 19.

JÚL 1989

Anton Blaha: Trest smrti: áno či nie? Nové slovo 28/13. 7. 1989, str. 3, 6 – 7.
Ing. Anton Vavro, CSc., Ústredný ústav národohospodárskeho výskumu: Zahatať cestu inflácii, Nové slovo 29/20. 7. 1989, str. 4 – 5.
RNDr. Pavol Demeš, CSc. je presvedčený: Do chrbta sa nestrieľa. Pripravil Michal Ač, Nové slovo 30/27. 7. 1989, str. 13.
Martin Porubjak: O neznesiteľnej ľahkosti bytia, Nové slovo 30/27. 7. 1989, str. 14.


AUGUST 1989

Ing. Pavel Hoffmann, DrSc.: Necnosti rezortizmu, Nové slovo 31/3. 8. 1989, str. 1, 4.
Ing. Michal Majtán, CSc., VÚ oblastného plánovania Bratislava: V. A. Daniel kontra Ladislav Adamec. Jeden z pohľadov na ceny potravín, Nové slovo 31/3. 8. 1989, str. 5.
Ing. Peter Stanek, CSc.: Fenomén kvalifikácie, Nové slovo 32/10. 8. 1989, str. 1, 4 – 5.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama