Reklama
Reklama

Ako sme (ne)robili perestrojku (9)

Počet zobrazení: 1282

 „Možno nebudeme všetci vinní. Ale všetci budeme zodpovední.“
Miroslav Válek
 

„Ak prijmeš svet taký, aký je, si spoluvinník, ak ho zmeníš, si kat.“
Jean-Paul Sartre
 

„Tak či onak, prestavba vojde do dejín ako jeden z najväčších podvodov tohto storočia.“
Ľudovít Pezlár (v súkromnom liste E. P., 1993)


Ako sme (ne)robili perestrojku (1)
Ako sme (ne)robili perestrojku (2)
Ako sme (ne)robili perestrojku (3)
Ako sme (ne)robili perestrojku (4)
Ako sme (ne)robili perestrojku (5)
Ako sme (ne)robili perestrojku (6)
Ako sme (ne)robili perestrojku (7)
Ako sme (ne)robili perestrojku (8)


Deviata, posledná časť zápiskov sa končí decembrom 1989. Hádam som to už uviedol, že nejde o zachytenie „veľkej histórie“, ale o drobnoskresbu, ako som (sme, za všetkých však nemôžem hovoriť) v Novom slove prežíval obdobie rokov 1987 až 1989. Napokon ešte pripomeniem, že ide o pohľad subjektívny, niekedy aj o zaznamenanie nie celkom presných informácií a aj možných klebiet a fám. No zdá sa mi, že aj to môže prispieť k pochopeniu doby, ktorú sme žili. Aj poukázanie na to, že mnohí aktéri ponovembrovej éry vyrastali v tej istej dobe, že ešte neboli identifikovateľní ako jej budúci aktéri

Napokon sa mi žiada ešte dodať: podľa Marxa sa historické udalosti zvyknú opakovať – prvý raz sa objavia ako tragédia, druhý raz ako fraška. Keď si tak dnes čítam svoje zápisky z rokov 1987 až 1989, mám pocit, že aj toto pravidlo môže mať výnimku. Lebo v porovnaní s dneškom, s tým, čo žijeme, čo tu predvádzajú súčasné elity, to, čo som zaznamenal, bol kabaret, a tragédiu žijeme dnes.

45._nove_slovo.jpg
Vpravo Jaroslav Lajda, hlavný sekretár Nového slova. Foto: Archív E. P.


SEPTEMBER 1989 
 

Nedeľa 3. septembra 1989
Volal Vilo. Od rána len telefonuje. Je zhrozený z Feldeka a Kompánka [pozri Nedeľa 20. augusta 1989], či sa už načisto zbláznili. Jeho vraj chcú v tej akadémii urýchliť, tak sa musíme porozprávať o NS. Traja ľudia mu telefonovali – prečo to ešte vysielajú, tú Povstaleckú históriu. Nebude to mať ani on ľahké.

Pondelok 4. septembra 1989
Ideme s R. Wagnerovou do Martina vybavovať stretnutie s Tvorbou. Martinčania – zo ZŤS a ideologická tajomníčka – sú akísi nesvoji. Až neskôr som pochopil pravú príčinu: v ZŤS mali nejakú podpisovú akciu. Nepotrebujú, aby sa do nej zaplietli či zastarali novinári. Potom sme boli u profesora Korpáša [MUDr. Juraj Korpáš, DrSc, Lekárska fakulta UK v Martine], toho, čo sa zaoberá kašľom. Ten sa svojimi názormi vôbec netají: na čele mesta sú primitívi. Ideologická tajomníčka – učiteľka, čo sa nevydala. Potrebovali do kolónky ženu, tak je tam. Profesor Korpáš je veselý, vtipný, akoby nezištný chlap. No po čase sa predvádza, a možno až vnucuje...

Utorok 5. septembra 1989
Šlapka mi povedal, že má so mnou len „priesery“ – myslel na Bejdu. Vraj mu volal Janák, že prečo to píše, aj on to robil, atď... Aby sme vraj napísali nejaký článok, nie polemiku, ale taký, čo by to dal na správnu mieru. Ako vraj môže tvrdiť, že u nás pretrváva stalinistický model socializmu; či si myslím, že oni, funkcionári, súhlasia so stalinizmom? Počas porady mal pripomienky k Výberu – že uverejnil Solženicyna. Pripomenul som, že aj komentár k nemu. Ale kto vraj už bude čítať komentár. Hlinický sa sťažoval, že rozhlas a televíziu Bystrický priekopník z 15. augusta priradil k antisocialistickým silám.

Streda 6. septembra 1989
Praha. Popoludní u Trvalu, ale aj počas všetkých ďalších stretnutí som sa utvrdil: hore je to už všetko rozložené. Okrem najvyšších a ich pár najbližších už všetci rezignovali, vidia, že to nikam nevedie – ak záhubu nerátame za cieľ. Vidia, že tí myslia už iba na seba, konajú v akomsi amoku sebazáchrany. A veria, že zachrániac seba zachránia aj socializmus, lebo veď oni ho stelesňujú. Tí nižší zatiaľ v amoku nie sú, hoci nie sú od neho ďaleko. Závisí to od vývoja situácie. Praha je plná kádrových zmien – teda rečí o nich, ale je predčasné sa nimi zapodievať. Napokon je to otázka času. Horšie je, že čím neskôr, tým horší dopad to bude mať.

Štvrtok 7. septembra 1989
Ráno u Matějku. Tvorba je zatiaľ mimo dostrelu – ale musí teraz napríklad zverejniť Fojtíkovú. Ako som len rád, že si súdružka nezmyslela na Nové slovo. A ozaj, že si zatiaľ nezmysleli, že teraz by sme mali mať družbu s Tribunou ako orgánom českého výboru KSČ. Tvorba potrebuje, či pociťuje potrebu zarábať, „zlepšiť“ si hospodársky výsledok, preto pôjdu od nového roku na inzerciu. Pravda, špecifickú: kultúra – literatúra, divadlá, platne, video, film a pod.

Piatok 8. septembra 1989
Popoludní prišiel Vilo. Povedal, že si možno urobil zle, lebo bol včera aj s Čičom presviedčať Solíka [Jakub Solík, od mája 1989 vedúci oddelenia štátnej administratívy ÚV KSS], aby Čarnogurského a ostatných prepustili, aby to zniesli zo sveta. Solíka vraj presvedčili, ale čo bude ďalej, bohvie. Predsedom akadémie by sa mal stať od Nového roka a, samozrejme, ja by som chcel, aby bol predsedom redakčnej rady.

Sobota 9. septembra 1989
Bol u nás Rudo Gallo, píše Gabike o „hre“ [„Hra“ bola v našom prostredí jednou z prvých pyramídových hier.) Hra – to je ďalšie svedectvo rozkladu spoločnosti. Netreba ani chartu, ani nepriateľov zvonku, stačí vyjavená túžba „harmonicky rozvinutého človeka“ po bezprácnom zbohatnutí.

Utorok 12. septembra 1989
Včera počas schôdze mi Etelka priniesla odkaz od Vila. Telefonoval Šaldovi –máme si povedať, čo by sme chceli mať v  liste od Husáka k výročiu Nového slova. Napokon Vilo napísal a odtelefonoval celý list.

Štvrtok 14. septembra 1989
Popoludní je Deň tlače – teda slávnosť. Na kokteil po rečiach sú pozvaní len nejakí vybraní – a vyznamenaní. To je teda tá prestavba – všetci sme si rovní, ale niektorí sú si rovnejší. Šlapka čítal prejav a muchu, ktorá okolo neho lietala, komentoval slovami: „Voľajaká mucha tu okolo mňa lieta, však ja ešte nie som na chcípnutie.“ Marko sa úplne zhrozil, že Šlapka si stále myslí, že je na voľajakom futbalovom zápase, či kde.

Nedeľa 17. septembra 1989
Hneď o 9.-tej sa človek mohol rozčúliť, v rádiu rečnil súdruh Riško. Tvrdil, že v susedných socialistických krajinách je kríza a výpredaj socializmu, a preto nečudo, že naši ľudia majú obavy o socializmus, atď. Títo riškovci majú obavy o svoj socializmus, ale ľudia, čo ja stretávam, už nemajú obavy takmer o nič – ani o svoj osud. Len im nejde do hlavy, ako sa môžeme spájať s ceaušescovcami a podobnými a dogmaticky zotrvávať na stalinskom modeli socializmu, hoci svet je dnes už úplne iný.

Utorok 19. septembra 1989
V Bratislave na Hrade sa odovzdávali Fučíkove ceny. Hlavnú cenu dostali kojzarovci. A Riško nezabudol kritizovať ostatné noviny, že nepísali tak ostro. Ako som sa dozvedel neskôr, Kojzar mal pôvodne dostať štátnu novinársku cenu, ale potom zavčasu zistili, že Karel Horák ju ešte nemá. Tak ju už dostal. A ten čo mal dostať hlavnú cenu (z rozhlasu za program k 70. výročiu republiky) nedostal teraz nič. Čo však potešilo, prvú cenu dostala Miška Staszová – práve za tie ekologické veci. Takže sa to predsa len oplatilo.

Streda 20. septembra 1989
K 45. výročiu nám prišla zavinšovať Emília Herzogová. Tak je to pravda, Havrila má vystriedať Brziaka [Rudolf Brziak, tajomník ÚV SZN ]. Nuž čo, malý kolektív [Nedeľnej Pravdy] ho za šéfa nezniesol, tak ho bude mať celá novinárska obec. Potom prišiel Hoření s Kojzarom a ďalšími redaktormi Rudého práva]. Hoření povinšoval, vysoko ocenil prácu NS. Vystrúhal som mu kompliment, aký rozhovor urobil s Husákom. V podstate som sa mu snažil povedať, že slovenská otázka existuje. Najmä tak, že ju Česi kladú tým, že Slovákov prehliadajú. Ako budú robiť diskusiu? Chartistov a ďalších dávať nebudú. Ale ostatných, hoci aj budú mať názory ako chartisti, áno. Výskumy RP im rychtaříkovci [Karel Rychtařík, riaditeľ Ústavu pre výskum verejnej mienky pri Federálnom štatistickom úrade] robia zadarmo. To sa im v tých Čechách žije. Hoření ma pozval, aby som sa u neho zastavil, keď budem v Prahe. Kojzar povedal, že to je jasné, pôjdeme do knajpy na pivo.

Štvrtok 21. septembra 1989
S. Škorica nás pozval s Bejdom na dnes na pohovor. Vysvetľoval som mu, že máme oslavy. Na začiatku sa akosi ospravedlňoval, že jemu kázali, aby s nami pohovoril, tak s nami hovorí. Popoludní na oslave 45. výročia NS mi utkveli tri veci. Po prvé, Polakovič, kde bude sedieť Škorica, dúfa, že v predsedníctve, on si na to potrpí. Druhá, Polakovič, že som urobil chybu, keď som v prejave nespomenul oddelenie, nepoďakoval za spoluprácu. Tretia. Polakovič po vystúpení P. Weissa, ktorý hovoril o ideových prúdoch, povedal, že si môžem byť istý, že nijaké ideové prúdy zverejňovať nebudem. A sme doma.

Piatok 22. septembra 1989
Konečne Fojtíková. V Tvorbe č. 38 zase píše. Prvá časť článku Ako ďalej o ruskej literatúre. Napríklad: „Lebo sme vskutku ,deti rôznych národov‘, s rôznou minulosťou, mentalitou, tradíciami i rôznymi možnosťami. Preto je absurdné preberať od sovietskych publicistov charakteristiky a hodnotenie jednotlivých vývojových etáp našich najnovších dejín. Československá cesta k socializmu sa totiž v mnohých momentoch konala, akokoľvek to bolo neľahké a vývoj bol poplatný univerzálnemu modelu socializmu. Keď dvaja robia to isté, nie je to to isté, práve pre odlišné východiskové predpoklady.
My dnes napríklad nemôžeme tvrdiť, že u nás neexistoval, a že až teraz musíme budovať právny štát...“

Sobota 23. septembra 1989
K pani Fojtíkovej by som mohol pridať aj Fojtíkovo vystúpenie na začiatku školského roka na VŠP. Stačia vari tri citáty:
„Pýtame sa, prečo si za každú cenu máme z menších ťažkostí vytvárať väčšie? Keď sa niekto domnieva, že sme v blate, máme vstúpiť do kaluže?“
„V mnohom nemáme dôvod charakterizovať našu spoločnosť tak, ako vidia svoju spoločnosť napríklad sovietski súdruhovia.“
„Jedno by sme si však mali dobre uvedomiť: že je nevyhnutné prestať už konečne od teórie žiadať vysvetlenie na všetky otázky vopred a rozhorčovať sa, keď nám ich nedáva. Viac sa musíme učiť z dejín.“

Pondelok 25. septembra 1989
Opäť som sa dal Trvalovi nahovoriť do Prahy. U Trvalu ako vždy: nič sa nezlepšuje. Bol tam aj Rychtařík, ktorý sa úplne rozčúlil, keď Kanis spomenul Bejdu z Nového slova. Ten, čo nás pätnásť rokov držal pod krkom, teraz chce byť zástavníkom prestavby. A tak. O jednej sme už v hoteli Praha. Správa, na ktorej pracujeme, má šesťdesiat strán. Keď Trvala povedal pripomienky z predsedníctva, všetkých smiech prešiel. Netreba nič, len odpočtovú správu. Takže opäť klasika. Jakeš vraj ten podklad komentoval: „To nám tu tí vedci chcú predať nejaké myšlienky.“ Nič nekupujú. Večer som to komentoval: „Keby mne predložili, keby som bol generálny tajomník, takúto správu, takého pomocníka by som vyhodil.“ A Kanis: „Keby som ja bol pomocník, vyhodil by som takého generálneho tajomníka.“

Utorok 26. septembra 1989
Druhý deň Prahy. Robota zbytočná! Celý večer som to čítal a vyberal, čo by sa z toho dalo použiť. Ale urob odpočtovú správu, keď nemáš podklady. Myslím si, že všetko, čo sme urobili, nestojí za nič. Ale aspoň som videl toho Jeníka [Jaroslav Jeník, vedúci oddelenia propagandy a agitácie ÚV KSČ]. Na Bejdu som sa ho nepýtal, on nezačal. Trvala tvrdí, že je to progresívny človek. Ja som to nejako nepostrehol. Mal síce všelijaké gestá, odsudky – ale to sa mi zdala len póza. Inak bol potom tvrdý aparátnik. Kanis tvrdil, že póza bolo to druhé, že musí hrať pred vlastnými. Alebo také: ako šéf komisie pre prácu proti nelegálnym štruktúram sa sťažoval, že nemôže nič robiť, lebo sa nesmú s nimi skontaktovať. Pritom majú pripravených ľudí – krikľúňov, schopných doslova rozbiť takéto zhromaždenia. Už chýbajú len „bojůvky“ – a môžeme ísť. Červení a čierni.

„Glasnosť, to nie je, keď sa veľa hovorí, ale keď sa nemusí mlčať.“ Valerij Voroncov, Roháč 40/1989.

Piatok 29. septembra 1989
Popoludní prišiel Peter Weiss, doredigovávali sme jeho prílohu. Dal som mu prečítať Šimonovičovu* báseň o nás, o tichej väčšine...

[* Ján Šimonovič: Tichá väčšina, Nové slovo 41/12. 10. 1989, str. 21.
My, tichá väčšina, / vyrábame všetko, čo je v obchodoch, /dorábame všetko, čo je na stoloch, / netúžime po zadúšajúcom bohatstve / ani nevieme, čo je zadúšajúce bohatstvo. / žijeme svojim rodinám / a svojim kamarátom / svojim uliciam a dedinám / ustatí po dennej práci / hráme mlčky karty, márnime čas / v meškajúcom vlaku i v pokazenom autobuse / skade vidno krásne vlnenie a šíre počínanie / slovenskej zeme. // My, mlčiaca väčšina / máme nadovšetko radi pekné ženy / čakajúce nás vyumývané z vlastnej lopoty / ako práve narodené vo vani / pri ktorých naše tvrdé ruky / menia sa na bábiky / smiešne nám zlatnú ústa, kde sa zľahka tmolia / divé mäkké slová / kypíme láskou doma v spálňach, / našich pracovniach.// My, tichá väčšina / rozumieme, že by bolo treba od zajtra piecť lepšie rožky / že by bolo treba vyrábať kvalitnejšie práčky / nevziať si domov ani kladivo, / ani vrták, ani kliešte / a načas chodiť do roboty / v presnom vlaku a dobrom autobuse, / ale vari treba od zajtra aj rozumnejšie úradovať / a bez bakšišu operovať, / skladať krajšie pesničky / a písať lepšie knihy.// My, tichá väčšina / hromových hrdiel, / veľa nehovoríme, / ale vskutku veľa robíme / nemáme radi táranie ani ohováranie / všetkého, čo sme neľahko zložili v dielňach / a postavili na pažitiach, / že to nie je zlaté, / ba ani strieborné, // My, tichá väčšina / podporujeme demokraciu, samozrejme, veď väčšinou v nej sme my, väčšina.]

Sobota 30. septembra 1989
Zacitujem ešte z pani Evy z Tvorby č. 39: „Nie všetko z minulosti, čo dnes ľudia okolo literatúry označujú za zásah ,vyšších miest´, padá len na vrub týchto miest. Významná bola hromadná účasť samotných spisovateľov, literárnych kritikov a historikov (doklady sú v ich prácach), malicherných ľudských záští, závisti, snáh zavďačiť sa, nízkeho udavačstva, bez ktorého by neboli možné masové represie. (Literaturnaja gazeta v roku 1989 uviedla cifru dvetisíc spisovateľov, ktorý utrpeli represiami z 30. – 50. rokov).“ Ako to len pripomína Ninu Andrejevovú – nie systém bol zlý, jednotlivci. Nemali sa udávať.


OKTÓBER 1989
 

Utorok 3. októbra 1989
Obed s J. Banášom v Perugii. O čo šlo? Len o vrátenie obeda, na ktorý som ho pozval, keď tu bol Ivan Kulhánek? Alebo o dačo iné? Jozef sa napríklad pýtal, čo budeme robiť, ako budeme robiť v tej situácii, keď sa zajtra na všetko môže pozerať úplne inak. Prebrali sme ešte všeličo iné, dali sme si jednu vodku a dve pivá, a mal som z toho nejaký divný pocit v žalúdku. Pokiaľ ide o NDR, tvrdil, že Honeckera netrápi, koľko ľudí ušlo, ale podstatné bolo to, že NSR im za ľudí, ktorí odchádzali, oficiálne platila – za kvalifikáciu a pod.

Streda 4. októbra 1989
Nástupná návšteva Černova v redakcii. Kuranov ide robiť spravodajcu APN pre ČSSR, NDR, PĽR a MĽR. Dobre mu tak, ale prečo tu má byť práve Černov? V roku 1968 sem prišiel na tankoch, on tvrdí, že na helikoptére. A vie, že ho dnes ľudia prijímajú všelijako. Bodaj by nie. Veď si mnohí nielen pamätajú, ale aj vlani čítali v Nedeľnej Pravde, ako opísal 21. august 1968. A asi sa ani nezmenil. Pokiaľ ide o situáciu v ZSSR, reprodukoval akoby názory ľudí – väčšiny – v ZSSR. A teda nevidí ju nijako ružovo – je hrozba hladu, ničoho niet, nespokojnosť narastá. Ľudia volajú po disciplíne a poriadku. Veď by to mohol byť vojak: história pozná také prípady – napríklad Eisenhower, de Gaulle, ale aj Jaruzelski v PĽR. Len v ZSSR nemajú takého vojaka – a Gromova [generál Boris Gromov, veliteľ sovietskej armády v Afganistane] poslali do Kyjeva.

Piatok 6. októbra 1989
Stretnutie s redakciou Tvorby v Martine. Súdružka tajomníčka na OV KSS zavolala asi osemdesiat ľudí. Títo ľudia nás začali vlastne kritizovať: ako si to tí novinári predstavujú, keď nám tu chodia rozdávať rady, sú tu deň a už všetkému rozumejú. Klinec tomu udrel súdruh tajomník Daňo. Prečo v Dikobraze, keď bol v Martine Jakeš, dali vtip, kde na stole boli banány a dieťa sa matky pýta: prečo ja nemôžem mať banány. Čo to komu prekážalo, veď to je bežné, keď politici majú banány, atď... Popoludní beseda s ľuďmi z vedenia ZŤS bola veľmi zaujímavá. Aj z mrzutých ľudí sa napokon vykľuli ľudia...

Sobota 7. októbra 1989
havel-sladek.jpgDopoludnia sme šli do Matice slovenskej. Prijal nás správca MS Viliam Mruškovič. Bol to doslova zážitok, počúvať ho, klásť mu otázky. Ak som aj včera bol rád, že pred našimi bratmi Čechmi sa okrem OV KSS dobre ukázali ľudia so ZŤS, tak teraz som bol úplne hrdý. Ani sa nám nechcelo odchádzať. Zážitkom napokon bola aj návšteva múzea či popoludní Blatnice. Ešte dobre, že to Lazišťan Plickovi sľúbil, že to vezme na Slovensko.
Ešte toto sa udialo 7. októbra. Jednoducho si vymysleli, že dajú Havlovi inzerát k narodeninám do Spoločenskej kroniky – z Havla sa stal F. Vaněk, z Hrádečku Malý Hrádek. Vaněk je autobiografická postava z Havlových hier. A jeho foto sa objavilo priamo v Haló sobote! Aké asi prijmú opatrenia v RP? A aké môžu?

Nedeľa 8. októbra 1989
Domov sme išli cez Terchovú, aby sme si pozreli Kulichovho Jánošíka. Miesto je to dobré, patrí to tam, na ten kopec, ale prečo to musí byť Kulich? Práve odhalili sochu Svobodu vo Svidníku – a jej autorom je zase Kulich. Pre celý výlet vôbec nesledujem, čo sa to deje v Maďarsku. Strana sa už volá inak, je to nová strana. V podstate organizovaná na sociálnodemokratických princípoch. Svet sa mení pred našimi očami, len my sa tvárime, že sa nič nedeje.

Pondelok 9. októbra 1989
Svet je naruby, úplne: predstavte si, vraveli sme Čechom z Tvorby: Nemci utekajú do Nemecka, Turci do Turecka – a Slováci z Prahy na Slovensko.

Utorok 10. októbra 1989
Ráno porada u Šlapku, ktorú viedol Jurík. Je na nezaplatenie. Napríklad formuláciu „rozdielne sú prístupy k plneniu uznesení“ komentoval: čiže sa neplnia. Alebo, že podstatnejšie sa odchýlili od plnenia plánu – nie že nesplnili, ale podstatnejšie sa odchýlili: ako veža v Pise. Ale tá sa už teraz menej nakláňa. Atď.
Popoludní ešte na S-ÚV SZN a už sa aj letí do Prahy, lebo zajtra je plénum. Večer sme posedeli s V. Bejdom, aby sme prebrali, čo sa dialo potom. Vlastne nič. My sme predsa nijakú kliku nevytvorili, čo by sa malo teda diať. Aspoň som sa spýtal, čo to malo znamenať, keď sa hovorilo, že poslednú Panorámu zastavili. Vravel, že ešte vo štvrtok odchádzal z roboty s tým, že nepustí reprízu – ale potom doma zvažoval, čo bude lepšie, nepustiť a dať za pravdu tým, čo to tvrdia, alebo nezastavovať. A tak to pustil.

Streda 11. októbra 1989
Plénum [venované ekologickej problematike] sa začalo a je také, aké ho chceli mať. V správe je všetko a nič, hoci to chvíľami vyzerá aj tvrdo. Je tam dosť o tom, že aj nekomunisti musia byť v orgánoch a funkciách, a že do strany treba brať všetkých bez ohľadu na vek. A aj tých, čo boli kedysi vylúčení. A ešte to, že dva-tri roky sa popri novom mechanizme budú uplatňovať aj administratívne opatrenia. To by, pravda, bolo v poriadku, keby to nebolo myslené, ako je to povedané. Trvala tvrdí, že to v strane už hrozí výbuchom. Členstvo sa chce odtrhnúť od husákovského vedenia. Všetko je to jedným smerom. Ale v ÚV už nie tak celkom: kritika vedenia je, a div sa svete, sprava, z dogmatických pozícií. Až sa Fojtík musí rozčúliť. Vyzerá to tak, akoby ten Liška či Hanák boli nahraní – aby vedenie malo čo odmietnuť. To by potom boli veľkí kombinátori.

Štvrtok 12. októbra 1989
Ekologická problematika sa prerokúva v rámci normy. Analýza – ktorú možno prirovnať k Bratislave/nahlas až na emócie a nereálne požiadavky – je tajná! A navyše – SSR a ČSR nepoužili rovnakú metodiku, preto údaje nie sú vždy porovnateľné. Viacerí žiadali, aby analýza bola zverejnená. Vedenie neuhlo. Na celej správe a vystupovaní vedenia sa zreteľne prejavovalo sektárstvo. Len my, strana sme vyšli s iniciatívou v ekológii, my nepotrebujeme stranu zelených, ochrancovia prírody boli spomenutí tak ako rybári a poľovníci. Ako toto vedenie vie priam majstrovsky odpudzovať spojencov. A opäť sa našli dvaja-traja (Mohorita), že k iniciatívam sa nemôžeme stavať podozrievavo – a všetkých, čo chcú, zapojiť... Nepočuli.

Piatok 13. októbra 1989
Popoludní som šiel ku Kuranovovi, ktorý sa dnes lúčil, a oficiálne nastupoval nový šéf, Černov. Bolo to v APN. Kuranov tam mal aj manželku. Fešnú. Prišiel Šlapka, zvítal sa s Kuranovom a Černovom, potom príde ku nej a vraví: „A ty, holka, ku komu patríš?“ A ona: „Ja som manželka Sašu Kuranova.“ Dajako sa už len vynašiel, ale to je úroveň!.

Pondelok 16. októbra 1989
Dnes bolo to slovenské plénum. Niektorí vravia, že správa bola lepšia. Iní, že prvý tajomník by sa mal naučiť čítať. A mnohí diskutovať. Okrem toho u nás vzadu bol taký vzduch, že len ťažko sa nedalo nespať. Ale ani tu ochranári nezabodovali – jedna, jediná zmienka, medzi rybármi a poľovníkmi. Sektárstvo z obavy o vedúcu úlohu strany. Z diskusie zaujal Schuster, ktorý išiel vlastne aj proti prvému. A potom Blažej [Anton Blažej, rektor SVŠT], ktorý to pokazil tým, že dlho rozprával. A keď dával návrh, ako inštitucionálne riešiť ochranu životného prostredia, predsedajúci Rybár ho zastavil. Blažej povedal: „Teraz som chcel sformulovať politiku strany...“„Politiku strany snáď formuje predsedníctvo,“ povedal Rybár a bola prestávka.

Utorok 17. októbra 1989
Redigovali sme Rybára. Asi dve hodiny. To je úroveň. Plne to súvisí s tým, čo som si uvedomil včera na pléne. Keďže v strane bol prísny režim moci jednotlivca, bol aj prísny režim jedného centra. Aj keď Lenárt určitú koncepčnú samostatnosť ÚV KSS udržal. Toto centrum v SSR – ÚV KSS – vyžadovalo od nižších orgánov jednoznačnú poslušnosť a vykonávanie rozhodnutí. V tomto systéme boli úspešní nie tí, čo mysleli, ale tí, čo vykonávali poslušne. A teraz sa títo ľudia z krajov a okresov dostali na ÚV KSS – a premenili ho na takýto vykonávací orgán. Prejavuje sa to v úplnom podriadení ÚV KSČ, i v tom, že dnes už nie sú napríklad teoretické semináre, ale najmä v tom, o čom rokuje Predsedníctvo ÚV KSS – žiadne koncepčné materiály, len akési úradovanie, odpočtovanie plnenia uznesení. Ale postupne takto rokuje aj P-ÚV KSČ.

V Rybárovi sa vyskytol výstižný preklep: nemenklatúra...

Streda 18. októbra 1989
S Poldom a Lacom sme boli u Trvalu v jeho bratislavskom byte. To základné je: v Prahe už nikto nič nepovie, všetci strážia svoju pozíciu. Nekomunikujú, lebo by to mohlo byť nebezpečné pre každého. Zaujali tú kruhovú obranu, o ktorej píše v dnešnom Exprese V. Bejda. Obranu seba. A tvária sa, že bránia socializmus. Trvala vraj napísal Jakešovi, že 15. zasadaním sa prepásla posledná šanca, ako ešte zvrátiť situáciu.

Štvrtok 19. októbra 1989
Popoludní bol dlho avizovaný aktív so súdruhom Fojtíkom. Prejav mal v podstate ten istý, len menej ostrý. Asi ho zvrat v NDR predsa len nejako ovplyvnil. Ale náhľady na MĽR (nezbadal, že už len MR) nezmenil, ani na PĽR, ostrý výpad mal aj proti niektorým sovietskym publicistom. Vlastne všetko máme dobré, zlé skúsenosti nemáme prečo preberať. O ústave? Tiež nevie, prečo nemáme dve (!) ústavy, on to povedal v Prahe, ale povedali mu, že sa tomu nerozumie... tak je ticho. A šesťdesiaty ôsmy rok? Nemáme prečo prehodnocovať, ako to požadujú niektorí sovietski publicisti. Vtedy to bolo spoločné riešenie. Iste, dnes by to neprichádzalo do úvahy. Aspoň to už je posun v nazeraní tohto človeka, inak je to železobetón – ako ho to len musí všetko štvať, čo sa to deje s jeho socializmom. Veď to mu nijako nejde do jeho schémy...

„Strašné to boli časy... strašné preto, lebo všetko sa to vôbec nezdalo strašným,“ sovietsky spisovateľ V. Sucharev.

Streda 25. októbra 1989
Dopoludnia na vedení oddelenia prerokúvajú môj materiál o plnení koncepcie. Vlastne ani neviem, ako ho to prerokovali, či dajú ľudí, či nedajú. Uvidíme. Ale zase ocenili prácu NS, a to neviem, či je dobre alebo zle.
Popoludní máme redakčnú radu, Vilo oslavuje päťdesiatpäťku. Po tejto stránke je to fajn, ale inak sa čoraz viac prejavuje to nesúrodé zloženie. Už by bolo načase, aby tam prevládali len štyridsiatnici, päťdesiatnici...

Pondelok 30. októbra 1989
Popoludní je zasadanie Predsedníctva ÚV SZN. Okrem iného sa ide konečne doriešiť prípad Brziak. A založiť nový – prípad Havrila.


NOVEMBER 1989
 

Piatok 3. novembra 1989
Bôrik, recepcia k 72. výročie VOSR. Tentoraz je to iné – na prípitok je aj vodka, popri víne a šampanskom. Hovoril som s G. Kováčom a J. Solíkom o stretnutí oddelení. Najviac však s Vilom a Čičom – tu bol najlepší generál Anton Muržic: ako vraj do Rokov prelomu mohli dať Benešovej vyjadrenia o Stalinovi – odkiaľ to ona mohla vedieť, vari bola komunistka? Tak mu to musel Vilo vysvetľovať, ako to bolo, že tie veci boli známe už aj predtým, hneď vtedy, atď. Potom som hovoril s V. Bejdom. O jeho úvodníku, ale najmä o jeho (a iných) vystúpeniach na 16. schôdzi SNR. On – hoci sú na neho veľmi nahnevaní – vystúpil ani nie proti ústave, ale proti centralizácii, aj to vlastne len v PMIP. Ako to vie pobúriť. Mináč vystúpil proti predloženému návrhu*. A ešte ktosi. Ale prehlasovali to.

[* Z vystúpenia Vladimíra Mináča v SNR 30. 10. 1989, Literárny týždenník, dvojčíslo 9 – 10/2018.
Citát: Vážené súdružky, vážení súdruhovia, zákon, ktorý navrhuje skupina poslancov Federálneho , zhromaždenia zabraňuje každej diskusii o novej ústave, keďže dopredu určuje jedinú možnú podobu novej ústavy, keďže odmieta možnosť hocijakej alternatívy, najmä samostatných republikových ústav, keďže protidemokraticky oktrojuje pred celoľudovou diskusiou novú podobu ústavy. Poslanci sú zodpovední svojim voličom a svojmu svedomiu. Preto ja budem hlasovať proti návrhu skupiny poslancov Federálneho zhromaždenia.“]

Nedeľa 5. novembra 1989
Popoludní čítam obťahy. Zase to nebudú zlé noviny pre tých, čo vedia čítať. Bejda* v podstate nastolil známe otázky o priateľoch a nepriateľoch prestavby so zdôraznením onoho Gorbačovovho, že jej nepriatelia dnes majú konkrétnu alternatívu prestavby a ak sa nepohneme, táto hrozba tu je. My sa nepohneme a Bejda zase naserie, ale čo mám s tým robiť...

[* Vasil Bejda: Dejinotvorná sila Októbra, Nové slovo 45/9. 11. 1989, str. 1, 20.]

Pondelok 6. novembra 1989
Deň ako stvorený pre porady. O 8.00 vedenie VP. O 13.00 schôdza S-ÚV SZN, hneď návrat na schôdzu ZO KSS, kde som predkladal Ača* – napodiv to prešlo bez všetkého. Kanis vypráva o stanovách. Myslím si, že si redakciu získal. Hovoril úplne otvorene svoje názory. Zhrešil. Ale keď to mohol predtým hovoriť na Fóre Dialóg na Právnickej fakulte? Zo schôdze na oslavy 72. výročia VOSR, kde sa mi nepodarí doraziť načas...

[* Návrh o prechode Michala Ača z redakcie Pravdy do Nového slova som predložil na druhý deň, 7. novembra. Návrh mal prerokovať Sekretariát ÚV KSS 24. 11. 1989. Vzhľadom na vývoj udalostí bol materiál prerokovaný v predsedníctve ÚV KSS 4. decembra 1989... Samozrejme, Michal Ač už do Nového slova nenastúpil.]

Utorok 7. novembra 1989
Poradu na ÚV zase viedol Rudolf Jurík a ten to robí najlepšie. Všetko skomentuje – zboku, akoby on s tým nič nemal. Vlastne ani nemá. Jeho sa to netýka. J. Tomek – veci okolo diskusie k stanovám. SNR sa všetci vyhýbali. Bejda ich nahneval – lebo za centralizáciu doteraz zodpovedal on.

Streda 8. novembra 1989
Plénum ÚV SZN v Harmónii, na ktorom sme schválili súdruha Jána Havrilu za tajomníka ÚV SZN. Hanba nám. Ale viac by sa mal hanbiť prvý tajomník. Napríklad nám povedal: Nezaraďovať prvú republiku medzi 10 najvyspelejších štátov sveta – v skutočnosti bola na 18. mieste. Alebo povedal, že mexickej inštitucionalistickej strane nikto nevyčíta, že je pri moci od roku 1929, ale proti nám, čo sme 40 rokov, sa útočí. Alebo M. Marko – „my sme sa dostali do ideologického obkolesenia štyroch bratských strán“. Osvojujeme si termíny, ktoré pre nás nie sú analyzované – napríklad prinavrátiť príťažlivosť socializmu, administratívno-direktívne metódy, odcudzenie – veď to sme sa učili v marxizme, že je za kapitalizmu. A zase Janák: Naša tlač propaguje Bogomolova*, načo to je, takého extrémistu, dajme oficiálne dokumenty, atď.

[*Akademik Oleg Bogomolov: Meniaca sa tvár socializmu, Príloha Nového slova, Nové slovo 5. 10. 1989.]

Piatok 10. novembra 1989
Obrátky sa zrýchľujú. Dnes žneme ovocie toho, čo založil Gorbačov pred štyrmi rokmi. Volá mi Banáš: Nepozeráš Viedeň? Múr padol! Proste davy ľudí sa hrnú do Západného Berlína, preliezajú, rozoberajú múr. To je koniec druhej svetovej vojny. A začiatok čoho? Osemdesiatmiliónového Nemecka, ktoré jednotné už dva razy vyvolalo vojnu v tomto storočí? Nečudo, že mnohým sa tento vývoj nepáči. Žili si spokojne, status quo bolo zabezpečené. A Sovieti? Vydali vyhlásenie TASS-u, že rozhodnutie vlády NDR a voľnom cestovaní – ktoré vyvolalo pád múru – je dobrým príspevkom k budovaniu európskeho domu.

Sobota 11. novembra 1989
Ďalší z Brežnevovej svorky nevystačil s dychom – odstúpil Živkov. Už len naši starkí a Ceausescu sa držia. Bude zaujímavé sledovať, čo sa s nimi stane, kedy a ako.

„Niektorých ľudí možno vždy oklamať. Dakedy možno oklamať aj všetkých ľudí. Nie je však možné oklamať vždy a všetkých.“ A. Lincoln

Nedeľa 12. novembra 1989
„Dobre mienené rady našich najlepších priateľov, aby sme nemárnili čas, sa nebrali na vedomie. Rozhodnutia, ktoré vyžadovali kolektívne a rozvážne prerokovanie, vznikali zo spontánneho, často osobného hnevu,“ – takmer to je ako u nás, ale sú to slová E. Krenza [Egon Krenz bol niekoľko týždňov generálnym tajomníkom Zjednotenej socialistickej strany Nemecka]. Udalosti v NDR nabrali spád. Vlastne všetci, čo to zavinili, už sú z politbyra preč, niektorých vyhodili aj z ÚV – a všetkých činnosť budú prešetrovať. A tu je hlavný problém, prečo by naši súdruhovia chceli perestrojku uregulovať. Aby neprišli o gule, ale to len kvôli slovnej hračke. Ešte teraz by sa mali spamätať a rýchlo vycúvať. Lenže teraz už nemajú kam. Hnev sa obráti proti nim, teda proti nám. Každý deň predlžovania tohto stavu znamená väčší a väčší hnev, čoraz menšiu šancu pre túto stranu. Tá sa zmenšuje ako šagrénova koža s každým využitím možnosti zachrániť si život...

Pondelok 13. novembra 1989
Praha, rokovanie komisie k stanovám zväzu novinárov, ktoré viedol Riško. Všetci sme mu povedali – situácia je iná, je otázkou času, kedy vzniknú iné štruktúry, aj medzi novinármi. Riško nič nebral. Podľa Riška to také nie je, veď nejaké vyhlásenia podpísalo len 200 ľudí. A nás je 7 500. Deravé hlavy. A vyhovuje im to.

Streda 15. novembra 1989
Vedenie Vydavateľstva Pravda. Takmer sme odvolali vedenie strany.

Štvrtok 16. novembra 1989
Predsedníctvo ÚV SZN. Starí ešte stále hovoria svoje. A my – nevieme povedať svoj názor. Sme len z toho zhrození – zasa Marko, Podhradský, Hanisko.
Jozef Banáš* doniesol svoju výpoveď o NDR – Zóna nadšenia alebo schönfarberei. Napísal to perfektne.

[* Jozef Banáš: Zóna nadšenia. Dramatický príbeh priateľstva a lásky (1968 – 2008), Kelion, august 2008, 396 strán, strana 305.
„Pätnásteho novembra 1989 mu zatelefonoval šéfredaktor týždenníka Nové slovo. Poprosil ho, aby napísal komentár k udalostiam v Nemeckej demokratickej republike, ktorá oslavovala 40. výročie vzniku...
,Bol si tam päť rokov, vieš, o čo tam ide, napíš niečo, ale také, aby sa to dalo čítať,‘ požiadal šéfredaktor. Napísal polstranový komentár s názvom ,Zóna nadšenia‘. V článku podrobil tvrdej kritike Honeckerovo odmietanie sovietskej prestavby, opísal atmosféru strachu a pretvárky, prikrášľovanie, podvody, otvorene písal o dôvodoch, prečo tisíce občanov NDR chcú svoju krajinu opustiť. Šéfredaktor si článok prečítal a zavolal mu: ,Je to husté, ale dám to do tlače. Alebo nám budú tlieskať, alebo pôjdeme za robotníkov do Dimitrovky. ‘ Článok bol daný do tlače šestnásteho novembra. Na druhý deň prišlo k udalostiam na Národnej triede.
]

Piatok 17. novembra 1989
Deň pred odchodom do Moskvy. Teda nie celkom, ale z roboty. Plný roboty!

Sobota 18. novembra 1989
Celý deň čítam sovietsku tlač. Aby som vedel, o čo pôjde.

Nedeľa 19. novembra 1989
Do Moskvy sa chystám dlho a teším sa. Večer sedím už v moskovskom byte Jancurovcov. Správy z domu a Vremia nás zorientovali. Čosi sa deje. Veľmi vážne. Tých stotisíc či koľko ľudí je už v uliciach. Čo bude? Len aby nepokračovalo násilie. Nepokračuje. Chvalabohu. Je to hrozné.
Pýtal som sa na Fojtíka. Načo tu bol? V novinách bolo: zhodli sa na tom, že sa musí analyzovať história – aby sme mohli ísť vpred. On to nepochopil? Podľa Voloďu nie.

Pondelok 20. novembra 1989
Účasť na rokovaní Najvyššieho sovietu ZSSR. Večer chystám otázky pre Achromejeva. Udalosti doma sa vyostrujú.

Utorok 21. novembra 1989
Stretnutie s Achromejevom*. V danej situácii je to dobré, až výborné interview. Ukazuje sa možnosť rozhovoru so Ševardnadzem. Čo so myslí o vývoji v socialistických krajinách.

[* Maršal ZSSR Sergej Fiodorovič Achromejev, poradca predsedu Najvyššieho sovietu ZSSR: Som presvedčeným komunistom, Nové slovo 49/7. decembra 1989, str. 13.]
Citát: „Často sa dnes hovorí o tom, aká má byť moderná armáda. Vyskytujú sa aj názory, že by sa mala formovať na profesionálnom základe...
– A kde sú profesionálne armády? Vo svete sú len dva štáty, ktoré majú profesionálne ozbrojené sily. Sú to Spojené štáty americké a Veľká Británia. Ostatné krajiny, socialistické či kapitalistické, profesionálne armády nemajú. Všade sú armády budované na základe všeobecnej vojenskej povinnosti. Z toho vyplýva otázka: prečo iba USA a Veľká Británia majú profesionálnu armádu? Má to svoje príčiny. Spojené štáty bezprostredne nikto neohrozuje. Majú dvoch susedov – Kanadu a Mexiko –, ale tieto krajiny pre USA nepredstavujú nijakú hrozbu. V prípade agresie bez jadrových zbraní môžu Spojené štáty v takom čase, aký potrebujú, previesť svoje ozbrojené sily z mierového stavu na vojnový.“

Streda 22. novembra 1989
Od dneška už nemám záujem o Najvyšší soviet. Lebo ide o to, čo je doma. Začína sa zásadný zlom. Študenti zostanú študentmi. Ale opozícia bude vo vláde. Najradšej by som išiel domov. Ale musíme to vydržať, veď je to len prvá skúška. A pykanie za to, že sme si stále mysleli, že sa niečo stane. Mimo nás. Akoby to mal urobiť niekto iný.

Štvrtok 23. novembra 1989
Dnes som na Najvyšší soviet ani nešiel. V APN: Vinogradov to vidí tak: nič sa už nezastaví. Všetko je vo vývoji. Ale opozícia pôjde na doraz. Bude žiadať všetko. Ide o zápas o moc. Budú chcieť všetko, bude štrajk. Večer u Jancurovcov. Ťažko je v zahraničí. Čakáme na každé slovo. Ševardnadze odkázal, že nemá čas.

Piatok 24. novembra 1989
Ešte som bol na zasadaní Najvyššieho sovietu. Dnes to viedol Gorbačov. Hneď je to iné. Má autoritu, vie to viesť. Ale ani to už človeka neuspokojí. Večer u Jancurovcov. Situácia doma sa viac vyostruje, ale stále je pokoj. To je dobre.

Nedeľa 26. novembra 1989
Tento deň bol v Moskve vari najdlhší. Nie a nie ubehnúť. Ešte aj lietadlo mešká. Vždy sa človek ponáhľa domov, ale teraz je to iné. Miška Staszová mi pred odchodom priala, aby som sa vrátil do inej republiky. A ja sa vraciam. Ale ani ona to tak asi nemyslela. Ani ja, keď som pred týždňom povedal, že do dvoch, troch týždňov padnú.
Konečne v Bratislave. Domov iba na skok. A do redakcie. Urobili, čo sa dalo. Treba ich pochváliť. Nemám, na tom čo meniť. Atmosféra je vzrušená. Tak sme to prebrali. A potom sme to do noci preberali doma. Na tom, kde sme, už nič nezmeníš, je to tak. Teraz treba robiť. Čo? Na to musím mať čas: zorientovať sa. Pohovoriť s ľuďmi.

Pondelok 27. novembra 1989
Deň sa začal zaujímavo. J. Tomek ma zavolal, zdalo sa mi, že je v infarktovom stave. V tomto, vlastne určitom zrútení, sformuloval: mal by sa poďakovať Kňažkovi, že mu v poslednom týždni otvoril oči. Vlastne sformuloval tak to, čo je pravda: keď nechcelo prestavbu vedenie strany, vnútilo ju strane všeľudové hnutie. Iste, niekto to šikovne využil, zmanipuloval, majstrovsky opanoval. To si ešte len mnohí uvedomia. A teraz k Dialógu: veď to je hrozné, ako tam oni manipulujú! Keselý vlastne komunistov zhodil, nepustil, ponižoval. Včera ešte Kanis bodoval, dnes už len oni. A vraj, že neprišlo vedenie strany. Veď ho nepozvali. Ale aj na to si musíme zvykať.

Utorok 28. novembra 1989
Dnes fakticky prestala byť komunistická strana vládnucou stranou: tým, čo všetko Adamec prijal na rozhovoroch s Občianskym fórom a Verejnosťou proti násiliu – a pritom je zaujímavé, že by mu človek zatlieskal. Nie preto, že je to východisko, zastavenie vzrušených demonštrácií, ktoré by sa mohli skončiť aj zle. Ale preto, že len tento krok môže už dnes zmobilizovať stranu, jej sily, ktoré sú schopné, aby boli partnermi v rokovaní. Aby sme dokázali – čestne – zápasiť o našu budúcnosť. Zatiaľ to vedenie strany – dokonca ani ÚV KSČ, ale najmä ÚV KSS – vôbec nepochopilo. Zotrváva na obrane svojich záujmov –a záujmov niektorých, čo už v politike ani nie sú. Boja sa, my sa však musíme od nich očistiť. Nemáme mať prečo výčitky svedomia. Oni si ich vôbec nepripúšťajú.

Streda 29. novembra 1989
Dopoludnia sme mali P-ÚV SZN. Podali sme – teda dohodli sme sa, že podáme – kolektívnu demisiu. Len sa to nepáčilo Markovi, Kopšovi a Podhradskému. Ten sa vzdal všetkého, aj členstva. Možno pochopil.
V redakcii je to búrlivé, ale chytili sme dych, noviny sme zmenili zo dňa na deň. Všetci  makajú. Navštívil ma Mominov, vicekonzul ZSSR. Zaujímal sa len o jednu vec: či má strana dostatok intelektuálne pripravených ľudí, schopných zvládnuť obdobie, ktoré nás čaká. Podľa mňa má. Zatiaľ čo ja vravím toto, na CZV KSS bol R. Jurík. Podľa neho mali byť už dávno milície v uliciach. Bože odpusť im, lebo nevedia, čo činia. Rodí sa myšlienka Akčného výboru ZO KSS.

Štvrtok 30. novembra 1989
Ráno sme akoby z ničoho nič schválili akčný výbor. V tom zmätku a ošiali sme narobili rôzne chyby, najmä sme sa dotkli Mariána Leška. Čo teraz? Mne vyslovili dôveru aj dva razy, ako komunisti i ako ROH..
Popoludní je celovydavateľský aktív, na ktorom reční slobodný komunista Pavel Kanis. Nikto mu nepovedal, že tam budú aj nestraníci a tak je z toho skoro prúser. Čo tam robil J. Banáš a mladý Ondriš? [Aktív nám nečakane ukončili tlačiari, keď nám v kinosále vypli elektrinu...]
Popoludní pokračuje porada v našej zasadačke a takmer tam vzniká druhé centrum strany. Vzniká akčný výbor Pravdy a prijíma vyhlásenie. Na druhý deň ho Pravda uverejní.


DECEMBER 1989


Piatok 1. decembra 1989
Nie celkom nadšení išli chlapci z Pravdy na rokovanie Predsedníctva ÚV KSS. Janák sa ich pýtal, či chcú rozkol v strane. Ale predsedníctvo uvoľnilo z funkcií šéfredaktora Bachára i zástupcu šéfredaktora Baka, všetko schválilo, ako treba.

Sobota 2. decembra 1989
V redakcii som určil službu, keby tam volali z nejakého akčného výboru. Je to smiešne, ale urobil som to, hoci nemožno predsa cez noviny organizovať prevrat v strane. Áno, prevrat v strane, lebo moc v krajine už má VPN a OF. A o moc tu ani nejde, ale o dôstojný život a podiel čestných komunistov na správe spoločnosti. Upokojujúca je správa, že armáda preberá zbrane Ľudových milícií. Hlavné nebezpečenstvo je zažehnané. Snáď to bude naozaj nežná revolúcia.

Pondelok 4. decembra 1989
Vzrušenie pokračuje, lebo sľúbené zasadanie ÚV KSS sa nekoná. Má byť zase až zajtra. Janák a ostatní ešte stále taktizujú. O čo im ešte ide, aký čas chcú získať? Strana sa potrebuje zbaviť tejto záťaže, bývalého vedenia. Toto poznanie dozrieva, ba vari už aj prezrelo. Ale hnilá vetva necíti nič. Len pomaly sa darí dotlačiť ju do pochopenia potreby, nevyhnutnosti odísť.
Vo vydavateľstve sa zvoláva divná konferenciu ROH. Nejdem tam, všetko sa rozpadá a tam chcú voliť podľa kandidátky, ktorú robili pod nátlakom a veľmi zle. Naši z konferencie odchádzajú na protest, no tí ostatní tam zasadajú asi do pol šiestej. ROH sa rozsýpa, len pár tvrdohlavcov si myslí, že všetko ide po starom. Nič už nejde. Vzniká VPN – v straníckom zariadení –, ktoré žiada, aby strana odišla z pracoviska. Kuriózna situácia. Realita dneška.

Utorok 5. decembra 1989
Zasadá ÚV SZN. Všetko ide podľa dohodnutého scenára. Kooptujeme kamenistých a fülepovcov. Úplne demokratickým hlasovaním sa dostávam do predsedníctva. I Herzogová aj Poldo, Halás, Kríž. Baláž [Anton Baláž, spisovateľ, šéfredaktor týždenníka Sloboda] – predseda – navrhuje, aby v sekretariáte pracoval aj J. Havrila. Ako tajomník. A Herzogová do zjazdu ako vedúca tajomníčka. Všetci sú za. Od začiatku sa mi nezdá táto príliš pokojná atmosféra. Že by to bolo také jednoduché, že by sme naozaj vedeli v rámci plurality spolupracovať? V Čechách je to na rozťatie. A tu?

Streda 6. decembra 1989
Včera sa konečne zišiel ÚV KSS, ktorý prijal polozásadné riešenia. Poloriešenie v tom, že kooptoval nových členov a zvolil 24-členný akčný výbor na prípravu mimoriadneho zjazdu, lenže boli v ňom aj ľudia, ktorí tam nemajú čo robiť. Možno to v danej situácii inak ani nemohlo byť. Korene siahajú hlboko, naraz ich nevytneš.
Riešim problémy v redakcii, a o to, čo sa deje na ÚV, sa neveľmi starám. Aké sú problémy v redakcii? Zatiaľ len dobre urobiť noviny. Aby boli zaujímavé, aby to bol ľavicový časopis. V prvom rade ide o využitie všetkých intelektuálnych kapacít, ktoré strana má, potom o zapájanie všetkých ľavicových ideových prúdov a po tretie o získavanie pre spoluprácu všetkých ochotných intelektuálov, zapájanie do dialógu predstaviteľov VPN.

Štvrtok 7. decembra 1989
Dopoludnia volám Vila, aby nás niekto prijal niekto a Akčný výbor KSS schválil samostatné pôsobenie Nového slova. Sme u Bolvanského [Pavol Bolvanský bol poverený vedením AV KSS] , celé vedenie a AV ZO KSS. Bolvanský všetko prijíma. Medzitým volá Vilo, aby sme našli tlačového predstaviteľa AV KSS. Hodinu presviedčam M. Leška. Nechce to. Popoludní počas porady prichádza Jaro, že navrhujú mňa. Nevenujem tomu veľmi pozornosť. Veď by to so mnou konzultovali. Nie je tomu tak. Večer mi volá Vilo – tak si náš minister informácií. Čo mám robiť, pýtam sa. Nič, príď ráno na ôsmu hodinu sem.

Piatok 8. decembra 1989
Ráno na ÚV, začínam pracovať, s nikým. Vyzerá to tu ako po prehratej bitke. Aparát je totálne rozložený. Najprv všetci pobalili vrecia – asi na skartovanie. Teraz ich vláčia nazad, lebo ich treba zase vyložiť. Je to komické, keby to nebolo tragické. Nemá mi kto pomôcť – ponúka sa iba Jano Vagai [pracovník odboru tlače Oddelenia propagandy a agitácie ÚV KSS]. Napokon sa ukáže ako jediný platný človek. Funguje prvé oddelenie, všeobecné oddelenie a hospodárska správa. Všetko ostatné je rozložené, paralyzované. Juríkovci vyrábajú správy o „protivníkovi“. Je to hrozné. Akčný výbor však pracoval naplno. Prijali sme dôležité uznesenia, Slovo ku komunistom, Výzvu k delegátom okresných konferencií. Keby to šlo takto, nie je to zlé. Zlá je odtrhnutosť Akčného výboru od okresov, členskej základne. Pomaly začínam vidieť, kto je kto v akčnom výbore. Odišli H. Vácha a Osvald Zahradník, kooptovaný je Jozef Pribilinec a Vladimír Jakubáč.

Sobota 9. decembra 1989
Večer idem na ÚV, kde fungujú len tí, čo majú službu na prvom oddelení. Píšem prvú správu pre ČSTK, ktorú nikto neodvysielal. Možno aj preto, že som tam nedal, že v Komárne Janáka nepustili na okresnú konferenciu.

Nedeľa 10. decembra 1989
Popoludnie trávim na ÚV, chystám ďalšiu informáciu. Spojil som sa s Horom, takže viem, čo dáva ÚV KSČ. Konferencie ukázali, že stupeň rozloženia strany je veľký. Volili sa prevažne noví ľudia, ale zostali aj „starí“. Večer začína zasadať Akčný výbor. Dnes už má aj program. Ale program sa len ťažko dá dodržiavať, nie je tu pevná ruka. A zloženie je to rôzne, ukazuje sa to v každej diskusii. Aspoň sa rozdelili úlohy a prijal sa časový plán. Je málo času na prípravu zjazdu a chýba spojenie na okresy. Zatiaľ sa to však dá vydržať, kryštalizujú sa ľudia.

Pondelok 11. decembra 1989
Zhodli sme sa na tom, že každý deň o 11.00 bude tlačovka. Prvá tlačová informácia: Ďurkovič, Kanis, Benkovič [Juraj Benkovič, sociológ, pracovník Politicko-organizačného oddelenia ÚV KSS]. Prichádza asi 15 novinárov. Základné oznamovacie prostriedky o našej práci napíšu. Benkovič hovorí o konferenciách, Kanis a Ďurkovič o ideových východiskách akčného výboru.
Popoludní a večer sa pracuje. Ide najmä o platformu. Sú dva podklady, ktoré majú dať dohromady Weiss a Plevza. Robí sa aj na ďalších dokumentoch, na správe najmä Cirbes. Inak to začína byť chaotické. Zaujímame stanovisko k voľbám prezidenta: Dubček, priama voľba.

Utorok 12. decembra 1989
Druhá tlačovka, Cirbes. Účasť väčšia. Schvaľujeme návrh na pozastavenie členstva v strane V. Biľakovi. (V Pravde vyšiel článok o jeho vile.) Schvaľujeme aj uvoľnenie Ševca, ale potom nikto nemá odvahu so Ševcom hovoriť. Toľko rozumu mám, aby som to nedal do četky. Všetci si vydýchli. Večer robím z dvoch podkladov na platformu jeden. Trvá mi to asi do jednej v noci. Je to psia služba. Ale čo sa dá robiť. Ich tempom by sme sa ďaleko nedostali. Bolvanský s Kanisom išli do Prahy, Ďurkovič ma nechal schváliť do programovej rady televízie. Vraj Ivan Podstupka je VPN.
P-ÚV SZN: odvolanie Herzogovej a Havrilu. Odchádzam na ÚV.

Streda 13. decembra 1989
Tretia tlačovka. To, čo povedal Bolvanský, má zmysel. Všetky noviny prinášajú o príprave zjazdu aspoň čosi. Ďurkovič píše nový variant platformy. Čo s ním? Popoludní je u Bolvanského Falťan s listom, v ktorom protestuje proti účasti Ďurkoviča v AV. V sedemdesiatych rokoch ich vyhadzoval zo strany. Vie o tom už Ďurkovič? V každom prípade vyvoláva konflikt a odchádza z AV s tým, že svoj variant dá VPN. Medzitým som v PKO a prezerám si balkón pre novinárov nad vestibulom. Včera odišiel Pribilinec, napísal list, že chce odstúpiť z AV. Peter Weiss ho polhodinu telefonicky presviedčal, aby do zjazdu vydržal. Redigujem – teraz už článok – KSS pred mimoriadnym zjazdom.

Štvrtok 14. decembra 1989
Štvrtá tlačovka. Weiss. Na tlačovky si už novinári takmer zvykli. Nič nenormálne, chodia, píšu si, čo chcú. Niektorých to vzrušuje, ale ja si myslím, že hlavné je, aby sa o nás písalo. Napokon dorediguvávam článok KSS pred mimoriadnym zjazdom a tak môže zajtra vyjsť v Pravde. Všeličo mu chýba, napríklad vzťah k národnostiam, sociálny program, ako aj vzťah k mládeži, veriacim, atď. Ale čo bolo možné vypracovať v tomto konglomeráte síl? Daj Boh, že je to takto. A času už veľa niet, pritom treba ešte Akčný program, akčný postup a návrh stanov. Dá sa to vôbec do nedele stihnúť?

Piatok 15. decembra 1989
Piata tlačovka, Bolvanský, Široký [Ján Široký, vedúci oddelenia priemyslu ÚV KSČ]. Porada okresných a krajských tajomníkov. Práce na dokumentoch sa dostávajú do finišu. Nadhodilo sa, že by sa bývalí členovia ÚV mali vzdať členstva v ÚV. To neurobí iste komplikácie. Žiadam, aby v správe bola aj formulácia o straníckej tlači, robím im aspoň štyri formulácie. Sitányi a Kiss chcú, aby aj heslo Proletári všetkých krajín, spojte sa! vypadlo. [Zjazd to napokon neschváli.]

Sobota 16. decembra 1989
Práca AV sa skončila rýchlejšie, ako som si myslel. Akosi sa potom dohodli, aby mohli ísť večer medzi delegátov. Je to naozaj pripravený zjazd? Čo možno od neho očakávať? Neskončí sa rozkolom? Také a podobné otázky všetkým víria hlavou, lebo to základné, spojenie s okresmi, chýba. Večer prišiel Urbánek. Je to taký úprimný dobrák, ale nie je to politik. Keď hovoril o svojom podiele či nepodiele na 17. novembri, hlavné bolo, že s tým nemohol nič mať – lebo nebol v republike. Na druhej strane – vraj na zjazde už ukáže zuby, lebo nemôžeme stále ustupovať. Povedal som mu, že tam bude televízia, novinári. Nepochopil, o čom je reč, lebo vraj ho nafilmujú a budú kádrovať v televízii, preto si musí ísť prejav napísať. O Adamcovi sa vyjadril, že dva razy zradil stranu.

Nedeľa 17. decembra 1989
Mimoriadny zjazd KSS sa začal o 7.00. Ihneď v úvode Ľ. Kríž vyzval, aby zjazd odhlasoval, aby bývalí členovia ÚV odišli z rokovania. Iní mali názor, aby zostali, vypočuli si kritiku a zodpovedali sa. Zostali. Zjazd vyzeral nemastný-neslaný, teda vlastne riadne oneskorený. Nie som si celkom istý, či niektoré faktické pripomienky nemali presný zámer rozbíjať zjazd. Trvalo to donekonečna, bola to zvada, hádka, provokácia, ale Zselenák to vydržal viesť až do 2.00 v noci, kedy sa to konečne skončilo. Nebolo to víťazstvo, ale ani totálna prehra. Je to možné východisko k riadnemu zjazdu. Ale vari nič viac. Takáto strana nebude vedieť vstupovať do aktívnej politiky.

Pondelok 18. decembra 1989
Išiel som na ÚV vlastne sa rozlúčiť, tam je to už je takmer ako vždy. Čakal som polhodinu na Širokého [zjazdom zvoleného predsedu Výkonného výboru ÚV KSS, ktorý nebol členom Akčného výboru KSS]. Potom som tam poslal sekretárku, že nemám čas. Povedal som mu, že končím ako tlačový tajomník. Ako aj s členstvom v programovej rade televízie. Vraj aby som tam ešte teraz išiel. A v celej budove nemal kto urobiť základnú charakteristiku Širokého a členov VV ÚV KSS. Tak som to robil s Vagaiom a Dobošom. Ostatní sa prepadli asi do pekla.

Utorok 19. decembra 1989
Konečne teda do roboty. Ešte predtým som zavolal Tonovi Balážovi, že nemôžem – vzhľadom na spôsob nastolenia kádrových otázok [pozri zápis z 12. decembra] – ďalej zotrvať v P-ÚV SZN. Veľmi sa divil, zaujímavé, svojim kotrmelcom, ktoré urobil za dva týždne, sa vôbec nedivil. Poslal som list a viac sa o ÚV SZN nemám čo starať. Ale v redakcii to tak ľahko nepôjde. Diskusie nemajú konca kraja. Mám šesť ľudí na svojej strane. Je to veľa či málo? Dosť málo, ale dá sa na tom stavať.

Streda 20. decembra 1989
V Rumunsku sa od nedele dejú veci. Ceausescu robí to, čo som čakal: v krvi chce vykúpať nespokojnosť ľudí. Prišiel Svätopluk Zeman, aby sme napísali nejaké vyhlásenie. Tak sme ho napísali – ako komunistická inteligencia. A zohnali sme zo 20 podpisov. Aj nekomunistov či vylúčených, zajtra to vyjde v Novom slove. Večer ho dokonca spomenuli v televízii.
Boli sme rokovať v ČSTK – o predaji či kúpe Nového slova. Keď som povedal stratu 5 miliónov, Chovanec sklapol, až mu asi bolo ľúto, že nám ponúkol kávu.
V redakcii to vrie viac, ako som si myslel. Jednoducho panika. Za slušný plat vie byť každý komunistom. To sme boli viacerí, mnohí z toho 1,7 milióna. Kde sme teraz, keď sú prvoradé sociálne istoty?

Štvrtok 21. decembra 1989
Podľa vedenia vydavateľstva máme štyri varianty, podľa ktorých vždy bude NS vychádzať. Nechce sa mi to veriť. Ale aké máme východisko? Odísť niekam? A keď odísť, kde si po voľbách nechajú 24 redaktorov komunistov? Lenže toto ľudia v redakcii nijako nechápu. Nechápu, že jediným prijateľným východiskom pre celý kolektív je držať spolu a robiť dobré noviny. Inak môže ísť každý kam chce a musí sa starať sám o seba.
Poslali mi zo zjazdu KSČ nemožný materiál. Nemôžem ho dať. Ani mi podľa dohovoru nezavolali, ako dopadli voľby. Je to hrozné, toto mať na zjazde. Takýto deň. Všetky sú rovnako bezútešné. Vyhrávajú iní.

Piatok 22. decembra 1989
V správe zo zjazdu namiesto V. Mohoritu uviedli M. Štěpána. Šľak ma trafí. Veď som nad tým zapochyboval. Ale málo. Boha mu. Debata v redakcii. Rozhodol som – nech si zvolia iniciatívnu skupinu, ktorá bude viesť redakciu, riadiť výrobu a rozhodovať o jej budúcnosti. A ja budem zatiaľ papierovo viesť redakciu. Keď som to povedal, prišiel P. Weiss. Veľmi ľudí neuspokojil. Ale aspoň zbadal situáciu. Veľmi prosil, aby sme sa dali dokopy. Hneď po jeho odchode som zopakoval svoje stanovisko a odišiel som z porady. Vtedy mi prišiel Šesták povedať, že buchol dvermi na porade. Dobre sme sa obaja zasmiali. Potom prišiel J. Füle, že chce ísť do Rumunska. Celý večer sme to vybavovali na Červenom kríži. Asi odišiel. Dobre som urobil?

Sobota 23. decembra 1989
Sme na dne. Celé doobedie som prestál v obchode. S obľubou v týchto prípadoch vravím, ako za vlády komunistov. Čosi na tom je, lenže oni môžu zatiaľ vravieť, že je to dôsledok ich vlády.
Rumunsko pokračuje v krvavom kúpeli. Oznámili, že Caeaušesca a jeho ženu už majú. Vraj to asi vyhrali povstalci. Bolo by to dobre, bol by zažehnaný nesmierny konflikt. Všetci si to želáme. Deň pred Štedrým večerom. Kto by si to bol pred pár týždňami vedel predstaviť?

Nedeľa 24. decembra 1989
Štedrý deň. Trochu iný ako doteraz. Nemali sme čas nachystať ho bohatý. Ale v tom to nie je. Celé dopoludnie som prestál v radoch v potravinách a na kapra. Iný však je v tom, že v Rumunsku sa bojuje, niekde je tam J. Füle... Volal M. Suchár, že sa prihlásil ako vodič sanitky. Iný je v tom, že všade sú samé omše, náboženské piesne, farári a pod. Všetci sú spokojní. Iný je aj v tom, že vo väzniciach sa štrajkuje či demonštruje. Väzni tretej nápravnovýchovnej skupiny chcú dvojtretinovú amnestiu.
Večer sme si zavinšovali. Inak ako vlani. Svet sa zmenil. Myslím na naše mamy a blízkych a príbuzných. Ako budeme spolu žiť, dokážeme byť všetci voči sebe ľudskí? Išli sme sa pozrieť na polnočnú. Okolo kostola kopa opitých mladých ľudí. To je tá sloboda, za ktorú sme bojovali, pýta sa ich zbožná mladá žena. Odpoveďou sú jej oplzlé nadávky.

Pondelok 25. decembera 1989
Ráno ma pred desiatou zobudil Vilo Plevza. Vinšoval veselé Vianoce, zaujímal sa o NS, o situáciu. Zase vlieval optimizmus. On ho má vždy. Ja len pochybujem, či v tomto štádiu a s týmto mančaftom môžem robiť dobré noviny. Keby tak už prišli Jancurovci. Veď, hoci im to neprajem, to už nebude aj tak dlho trvať. Pravda nebude mať na to peniaze. Ide o to, aký bude zákon o politických stranách a či nová moc nejakým spôsobom nevyvlastní stranu. Teraz, pravda, už máme vo vedení Adamca. Toho berú, ten vie rokovať. Ale doteraz stále mal možnosť iba ustupovať. Bude teraz vedieť povedať dosť? A kde – cez noviny? Strana ešte nemá mechanizmy, ako ovplyvňovať členov. A sami komunisti ešte nie sú všetci oslobodení.

Štvrtok 28. decembra 1989
Novoročne stretnutie v Prahe na FÚTI s jeho predsedom prof. Miroslavo Kusým. Privítal nás na tradičnom stretnutí, kde je veľa nových tvárí. Naozaj, poznal som už len asi tretinu ľudí, teda tých z minulej éry. Potom hovoril prvý podpredseda vlády Ján Čarnogurský. Mal vecný prejav, príjemný, proste to vie. Ani jeden Slovák nám tu neurobil hanbu. Čarnogurský nás vyzval, novinárov, aby sme objasňovali program vlády a aby sme získavali širokú podporu verejnosti. Lenže to sme už počuli, celé desaťročie nás k tomu vyzývali. Ešte nás vyzval, aby sme si z toho, čo sa stalo, vzali poučenie. Aj o poučení sme už všeličo počuli. Ešte povedal, že novinári tiež mali podiel na tom minulom. A že boli aj takí, čo sa usilovali o zmeny. Ak má menovať, najmä Lidové noviny a samizdaty.
Večer účasť na rokovaní Výkonného výboru ÚV KSS.

Piatok 29. decembra 1989
Dnes je ten deň, kedy Federálne zhromaždenie zvolilo nového prezidenta, ktorý má dôveru celého národa. Asi preto Občianske fórum nechcelo priamu voľbu prezidenta, radšej nech ho zvolia tí kompromitovaní komunistickí poslanci. Bola to veľká sláva, my sme mimo nej. To je zaujímavé, v opozícii sme boli voči jakešovcom, v opozícii budeme aj teraz.

Sobota 30. decembra 1989
Toľko múdrych ľudí a úplne otvorene to vedia povedať. O nenásilí, o manipulácii, o taktizovaní i demagógii, atď. O tom, ako sa pripravovala voľba prezidenta. V Pravde nebol ani jeden ohlas, ktorý by bol za Havla. Keď som to hovoril Petrovi Sitányimu, povedal, že ani jeden pozitívny ohlas na jeho podporu nedostali.

Nedeľa 31. decembra 1989
Keď som si prečítal prvý zápis tohto roku, ktorý sa končí, vlastne sme to všetci všetko predvídali. Že budú otrasy, otrasené sociálne istoty, že bude neistota. Každý sám bude opäť hľadať svoje miesto vo svete, znovu skladať maturitu života. Ak, pravda, nebude ešte horšie. Ak tieto otrasy, ktorými žije dnes svet, nepovedú k ešte väčším trasoviskám: k vojne.
Je popoludnie, v televízii dávajú Radičkov Pokus o lietanie. Každý pokus sa raz skončí...

 

Výberová bibliografia


September 1989

Adrijan Turan: Kvit, Nové slovo 36/7. 9. 1989, str. 16.
Tak ako ostatní využívam
mestskú hromadnú popravu.
Mal by som
uvoľniť miesto starším,
ale uvoľnia oni
svoje teplé miesta nám?
Nie, vezú sa.
Až na konečnú
neskorého dôchodku,
alebo predčasného infarktu.
Aj my sa vezieme.
V závoze.

Anton Vavro: Ako zastaviť zotrvačník. Hospodárime po novom: Poľská ľudová republika, Nové slovo37/14. 9. 1989, str. 9.

Citáty z čitateľskej ankety, ktoré sme uverejnili na titulnej strane v Novom slove 38/21. 9. 1989: Viac objektívnych analýz života. Menej strachu a hmly... | Dajte priestor ľuďom „bez postavenia“... | Uplatňujte princíp plurality názorov... | Viac by sa mali prezentovať politici a poslanci, aby ich ľud poznal... | Vaša nadmerná kritika spochybňuje aj niektoré trvalé hodnoty... | Zbytočné noviny – Zrušiť! Ušetrí sa papier... | NS je v mnohom poplatné stereotypnému mysleniu... | Menej „úradných“ slov, viacej živej reči, ktorá zaujme... | NS sa stalo politickým časopisom, priblížte ho Týždenníku aktualít | Vysoko hodnotím úroveň novinárskeho spracovania | NS je seriózny týždenník pre našu novú inteligenciu... | Nemám v podstate výhrady. Fandím celej redakcii...

Október 1989

Astrofyzik Jiří Grygar sa pýta: Komu patrí tento svet?. Pripravil Karol Fajth, Nové slovo 40/5. 10. 1989, str. 8.
Akademik Oleg Bogomolov: Meniaca sa tvár socializmu, Nové slovo 40/5. 10. 1989, Príloha Nového slova, str. 21, 22.
Každodenné blues. O džeze so zaslúžilým umelcom Petrom Lipom, Nové slovo 41/19. 10. 1989, str. 13.
Rakúsky spolkový kancelár Franz Vranitzky vidí budúcnosť Európy optimisticky, lebo je presvedčený, že: Pesimizmus neposúva vpred. Rozhovor pred stretnutím F. Vranitzskeho a L. Adamcom pripravila Ružena Wagnerová. Nové slovo 43/26. 10. 1989, str. 9.

November 1989

Anton Hykisch: Čítam, teda som. Poznámky z frankfurtského knižného veľtrhu, Nové slovo 44/2. 11. 1989, str. 18 – 19.
Václav Klaus: Pokoj, či únava?. Poľsko pohľadom čs. ekonóma, Nové slovo 46/16. 11. 1989/str.
Pavol Kanis, zástupca riaditeľa ÚML ÚV KSS, Miloslav Špaček, zástupca riaditeľa ÚML ÚV KSČ: Za revolučnú obrodu strany. O čom sa hovorí, čo sa deje, čo robiť, Nové slovo 48/30. 11. 1989, str. 3, 20.

Jana Ťapáková: Sila (ľudskej) energie. Výstava Rudolfa Sikoru, Nové slovo 48/30. 11. 1989, str. 15.

December 1989

Peter Weiss: Akú stranu chceme,
Nové slovo 49/7. 12. 1989, str. 3.
Jozef Kučerák: Perspektíva – trh v spoločnosti, Nové slovo 49/7. 12. 1989, str. 9.
Ján Sekaj: Choďte od toho páni. Príspevok do predzjazdovej diskusie, Nové slovo 50/14. 12. 1989, str. 5.
Ivan Okáli: Cesta k dôstojnému životu. Dnes je kardinálnou ekonomickou otázkou – vlastníctvo, Nové slovo 50/14. 12. 1989, str. 12.
Jozef Markuš: Slovensko – aké si, aké budeš? Nikoho nevyhadzujme z národa, nepozerajme na politickú a inú príslušnosť, ale pozerajme na srdce a činy, Nové slovo 51/21. 12. 1989, str. 3, 8.

Oľga Gáfriková: Ako sa chováme alebo Čo zachováme z kultúrneho dedičstva. O výsledkoch previerky v Banskej Štiavnici, Nové slovo 51/21. 12. 1989, str. 18 – 19.
Zo záveru článku: „Tento článok som napísala pred dvoma rokmi, na jeseň roku 1987. Ešte počas jeho prípravy som sa zaviazala vtedajšiemu ministrovi kultúry SSR Miroslavovi Válkovi, že článok budem v našom časopise publikovať len s jeho súhlasom. Hoci vznikol na jeho priamy podnet, súhlas s uverejnením som napokon nezískala.
S ohľadom na to, že ani posledné dva roky nepriniesli pamiatkovej starostlivosti účinné koncepčné opatrenia, i s ohľadom na zmenenú vnútropolitickú situáciu necítim sa viac svojou dobrovoľnou dohodou s bývalým ministrom kultúry viazaná.
Celkom na záver by som rada poznamenala, že do článku som neurobila nijaké dodatočné zásahy.“

Svieži vzduch do našej vedy. Besedujeme o tom, čo robiť, aby práca v laboratóriách bola radostná, Nové slovo 52/28. 12. 1989, str. 6 – 7.
Z úvodu k besede: Účastníkmi besedy, ktorá sa uskutočnila 8. decembra, boli: PhDr. Ivan Dianiška, sociológ z Kabinetu teórie vedy a prognóz SAV, člen hnutia Verejnosť proti násiliu, JUDr. Ján Drgonec, CSc., právnik z Ústavu štátu a práva SAV, člen KSČ, PhDr. Pavol Frič, sociológ z Kabinetu teórie vedy a prognóz SAV, člen hnutia Verejnosť proti násiliu, Ing. Pavel Hoffmann, DrSc., prognostik z Ekonomického ústavu SAV, člen KSČ a Doc. PhDr. František Novosád, CSc, filozof z Ústavu filozofie a sociológie SAV, člen KSČ. Za Nové slovo besedu viedla Ružena Wagnerová.

+ + + + +

Toľko z poznámok z diára. V ďalších dňoch, týždňoch a rokoch už bol zápas o inom. O tom som si už poznámky nerobil. O tom, s akým vkladom a s akými predsavzatiami sme doň vstupovali, hádam dačo napovie úvodník z prvého čísla Nového slova roku 1990.


NA ROZHRANÍ


Emil Polák

Opäť sme na rozhraní. Ba vlastne, hodiny odsypávajú už inú dobu. Revolúcia, nazývajúca sa nežná, elegantne prevzala moc. má za sebou prvé, až prekvapujúce úspechy, prvé predsavzatia, programové vyhlásenia, ale aj prvé taktické chyby a omyly. Tak, ako každá revolúcia.

Aká bude demokratická, pluralitná spoločnosť, ktorú sľubuje porodiť?

A s akými východiskami chceme do nej vstúpiť my, novoslovci?

V zástojoch tvorcov Nového slove všetkých troch jeho období možno vystopovať dve závažné črty: kritický náhľad na skutočnosť a úsilie o formulovanie nových koncepcií života našej spoločnosti.

Nie vždy, najmä v treťom období, boli len tie a nie vždy prevažovali. Boli dni a roky, kedy sme viac či menej slúžili, v dobrej viere, že o správnu vec. So zaťatými zubami, keď sme precitli.

Posledné roky, riadiac sa vlastným vedomím a svedomím a posmelení perestrojkou, sme dávali priestor novým sviežim myšlienkam, koncepciám a návrhom v záujme zásadných zmien. Krok za krokom – tak oko na mnohých iných pracoviskách – sme posúvali hranice možného.

Možno sme boli málo odvážni, možno sme sa mali jeden po druhom „spáliť“ – a teda nechať rozohnať redakciu, uvoľniť priestor ortodoxným vykonávateľom vôle bývalého vedenia. Priestor sme neuvoľnili. V tom je náš podiel na príprave zmeny, ale aj podiel na zodpovednosti za deformácie.

Máme sa teda čoho zbavovať, ale aj na čo nadväzovať. Hoci, dnes je módne začínať všetko od začiatku. Koľko ráz v histórii sa už opakovalo to isté: každá nová moc v stave zrodu likviduje akékoľvek spojivo s predchádzajúcou. Symbolickým vyjadrením tohto aktu je rúcanie sôch. A to, ako vieme, nie je najväčší dôkaz kultúrnosti.
Ak nebudú iné obmedzenia, ak naozaj pôjde o súťaž, korektný zápas intelektu, môžeme čestne obstáť pri formovaní a rozvíjaní demokratickej pluralitnej spoločnosti. Z akých pozícií chceme do tejto súťaže vstupovať?
Ako samostatný ľavicový týždenník, ktorý bude okolo seba grupovať takto orientovanú inteligenciu všetkých prúdov a všetkých sympatizujúcich, týždenník, ktorý bude s týmto myšlienkovým potenciálom vstupovať do dialógu, diskusie či polemiky ostatnými spoločenskými silami.
Nemožno však nadväzovať na chyby či praktiky minulosti. Ešte iba nedlho funguje nová federálna vláda – a už sme vyzývaní aby, sme objasňovali jej program a získavali širokú podporu verejnosti pre jeho plnenie. Nie je na tom na prvý pohľad nič zlé; ibaže je to jednostranné. K objasňovaniu a získavaniu podpory sme boli vyzývaní, vedení i tlačení celé desaťročia. Nemôžeme byť len obhajcami štátnej politiky, ale aj tribúnou jej posudzovania, tribúnou diskusie o variantoch riešení a o správnosti prijímaných rozhodnutí. Ak by sme to nerobili, ak by sme sa toho vzdali, chtiac či nechtiac by sme prispievali k zakladaniu novej „jednoty“, teda novej totality A tento cieľ si predsa nežná revolúcia na svoje zástavy nenapísala.

(Nové slovo 1/4. 1. 1990, str. 1)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama