Reklama
Reklama

Ako sme „válčili“ za socializmu

Autor Milan Kupecký, ilustrácie František Mráz
Počet zobrazení: 1310

kupecky_-_titul.jpgV prvej časti novej knihy Milana Kupeckého nájdeme svojrázne koncipovaný životopis. Je to vlastne jeho ironické, miestami až sarkastické curriculum vitae. Dopustil sa odvážneho činu, opovážil sa ironizovať samého seba, teda akoby zosmiešňovať vlastnú osobnosť, robiť z nej akúsi osobu z redakčného inventára. Je to až hazardný čin, veď na takéto dobrovoľné zosmiešňovanie číhajú celé čriedy zosmiešňovačov, ktorí potrebujú živé terče, aby v rámci ich porovnávacej analýzy ešte viac, ponad tie ironizované terče, vynikli oni sami a ich kumpáni.

Lenže, pravdu povediac, náš Milan si to dnes už môže dovoliť naozaj bez rizika. Vyrástol nám, je už dávnejšie pán Niekto. Je popredným členom slovenskej aforistickej obce, v štáte, ktorý je naozajstnou aforistickou veľmocou. Podaktoré z Milanových aforizmov už zľudoveli (uprednostňujem výraz „zľudovateli“), šíria sa medzi občanmi ako populárne slogany a v LITERÁRIU, v populárnej rubrike Literárneho týždenníka (podnes vychádzajúceho len ako dvojtýždenník, čo je výdobytok „demokracie“), ich nachádzame pravidelne, navyše aj v rámčeku AFORIZMUS DVOJTÝŽDŇA! Takže posmeškárov smiech už prechádza, ak týchto podceňovačov už dávno neprešiel, a Milan si môže strieľať sám zo seba koľko chce, kedy chce a kde chce. Nuž a to sa mu zachcelo aj na stránkach tejto jeho najnovšej knihy, ktorej recenziu práve čítate.

Základná škola je preň výdatné žriedlo spomienkovej „študáckej“ irónie. Sám sa nazýva večným študentom, ibaže nemáme vždy skalnú istotu v tom, čo je ironizovaný fakt a čo je dômyselne zapracovaný vtipný školácky, poškolácky či školnícky aforizmus. Milan tvrdí, že sa o ňom podnes rozprávajú medzi učiteľmi i spolužiakmi bohatierske legendy. Ako o Markovi Twainovi, a to je veru vďačná akvizícia! Priznávam, že niektoré háklivé poznámky by som ja v takejto ironickej memoárovej knihe istotne vynechal, lenže ja som samoľúby egocentrik. Ale Milan, tento do značnej miery londonovský samouk, vie byť voči sebe neľútostne kritický. Ako záškoláctvo a školskú absenciu uvádza strednej a vysokej školy, elegantnejšie povedané – gymnázia a nejakej honosnej fakulty, v spisovateľských kruhoch najmä filozofickej. Ďalej objasňuje, ako sa pri hľadaní zamestnania (nie práce!) presunul z ľahkej atletiky na ľahkú múzu, v dôsledku čoho sa odvážne prihlásil na konkurz redaktora s cieľom zapĺňať rubriku Čierna kronika.

Milan netají, že okrem školy života neabsolvoval žiadnu inú školu. Ja na revanš musím priznať, že v tejto škole života bol mimoriadne úspešným žiakom, čo presvedčivo vidno vo všetkých jeho doterajších knihách. Keď robil vysunutého redaktora (hovorilo sa im „vyšinutí“), vedenie redakcie od neho očakávalo výkony hodné politruka – teda zázraky na počkanie a nemožné do troch dní. Zdá sa, že mnohé absurdné príhody stačilo podľa jeho výstrižkov z vtedajších novín ironicky prerozprávať, opatriť ironickým mikrokomentárom. Podal by tak svedectvo o lokálnom úderníctve v absurdných obrazoch.

Ako charakteristický postoj Milana Kupeckého k nášmu politickému prechodu z blata do kaluže v novembri 1989 a jeho názorov na kataklizmy banánovo-čučoriedkovej republiky s operetnými matovičovskými prvkami hodno spomenúť vstupnú pasáž do druhej etapy knihy, do prológu s názvom Život je zmena: „V čase tzv. Nežnej som aj ja vyšiel do ulíc. Nie však voliť zmenu, ale zo zvedavosti, pretože ešte dnes mi rezonujú v ušiach slová môjho otca, ktorý povedal: Chlapče, politika je pánske huncútstvo. Napokon i bez môjho názoru a želania, – veď jedna lastovička leto nerobí, – prišlo k zmene. Žiaľ, k horšiemu. Pamätám si, veľa ľudí vtedy vyšlo do ulíc, no mnohí z nich na nej aj zostali, dnes ako bezdomovci a žobráci. A keďže nemám kalašnikov, som iba obyčajný publicista na dôchodku, navyše humorista, tak som siahol po zbrani zvanej satira, čo má síce krátky dostrel i životnosť, lebo mieri príliš nahor, predsa som sa rozhodol ,bojovaťʽ tak, že som sa zamýšľal nad neduhmi ľudstva, niekedy aj v spoločnosti priateľov pri pive, ako sa devastuje príroda a životné prostredie, ako človek vynakladá najviac prostriedkov a um na vzájomné zabíjanie sa, a tak som siahol na svoje strelivo, ktoré som vtesnal do krátkych literárnych útvarov, respektíve do humoresiek a aforizmov.“

kupecky_zad.jpgV druhej časti tejto knihy sa zoznámime s ironizujúcou sekvenciou, v ktorej Milan postupne paroduje rozličné mýty, dogmy, frázy a utopické vízie postupne sa rozkladajúceho deformovaného socializmu kremeľského typu. Autora treba pochváliť, že tu – na rozdiel od záľahy dokonca vysokoškolsky „vzdelaných“ analytikov a prorokov – nemiestne nešermuje pojmom „komunizmus“ a nenavodzuje tak falošnú predstavu, že sme tu žili v komunizme (ako bežne hlásajú rozhlasoví hlásatelia). Veď komunizmus ako spoločensko-ekonomické zriadenie je len fiktívna, nerealizovateľná predstava o beztriednej spoločnosti, v ktorej si každý lebedí a šmakuje nie podľa svojich zásluh, ale rovno podľa svojich potrieb. Presnejšie: chúťok, ktoré by deklaroval ako potreby!

Ale vráťme sa k jednotlivým humoreskám a paródiám tzv. výdobytkov socialistického realizmu, ale aj „výdobytkov“ socialistickej reality. Milan začína Krátkou analógiou vodiča, kde ironizuje dopravné maniere, dopravnú terminológiu i dopravné predpisy. V paródii s postupmi bájky, s názvom Hore je hore, prostredníctvom dialógu včielky a mravca, ironizuje socialistickú životnú morálku, vrátane pracovnej. V texte Pilulkové filé (dovolenka v roku tritisíc) sa vysmieva z odľudštenej technológie budúcnosti krajších zajtrajškov, ku ktorej sa už v dnešnom zotročení a opantaní digitalizáciou tak nechutne a nezodpovedne približujeme. Na socialistické rodinkárstvo, ktoré nám bez ujmy, bázne a hany prerástlo do kapitalistického rodinkárstva, si posvietil svojím satirickým reflektorom v texte s názvom Jozefka. V nasledujúcom texte fejtónového charakteru Na úrade nás zasväcuje do únavných byrokratických požiadaviek na prinesenie a predvedenie rôznych nepodstatných až nezmyselných potvrdení v bachratej aktovke div nie z hrošej kože. Toto byrokratické besnenie, prenesené z bývalého deformovaného socializmu do súčasného baskervillského kapitalizmu, priam kypí pri dnešnom vstupovaní do zamestnaneckého pomeru.

V satirickej žalobe s názvom Skoromonológ si autor posťažuje, ako na človeka bleskovo zabúdajú tí povestne „dobrí priatelia“, keď sa onen človek ocitne na dôchodku a vzdá sa všetkých funkcií. V ďalšom texte s názvom Nepríjemné hryzenie satirik medituje o hryzení svedomia a čo s tým podniknúť, keď to hryzenie nahlodáva človeku jeho pokoj i zdravie. Klopať na dvere tunajších ordinácií s tabuľkami v obrovskom písme zobrazenej direktívy NEKLOPAŤ? Vzápätí prechádzame k satire s názvom Nechápavý o kontakte istého obchodného partnera s vedúcim oddelenia akciovej spoločnosti Párky-Dárky, s.r.o. Je to príbeh takrečeno z každodenného života o zázračnom, rozprávkovom prútiku v podobe správne nabitej, tučnej obálky. A v pointe sprvu nechápavý, no po doručení obálky vzorne ústretový vedúci vysloví jasnú, zmysluplnú sentenciu: „Pane, ak chcete, aby sa auto dalo do pohybu, musí dostať benzín.“ Nuž teda tak.

A potom sa ocitneme Pri telefóne, texte založenom na manželských vzťahoch a submisívnych manželoch. Hneď v ďalšom mikropríbehu s názvom Na prednáške, v rečníckom monológu o škodlivosti exhalátov, smogu a iných negatívnych civilizačných faktorov sa stretneme s bežným paradoxom prednáškových podujatí: po informáciách o zhubnosti a škodlivosti fajčenia na ľudský organizmus nasleduje ohlásenie fajčiarskej prestávky. Krátky text Papierik je vytvorený na báze svokrovskej anekdoty a nasledujúca spomienková analýza Ako šťastne som si vydýchol pranieruje a rozpitváva bizarné i absurdné situácie v živote novinárov, vyvolané idiotským lustračným zákonom. Tu som sa okrem iného dozvedel, že každý Milan je tak trochu strelený, čo môže človeku v určitých situáciách poslúžiť ako slušné alibi. Do ironického memoárového prúdu patrí spomienka s názvom Úsmevne po snehovej kalamite o stereotypnom každodennom nasadnutí do rozbehnutého vlaku. Celý tento pelotón vtipných humoreskových a fejtónových textov uzatvára deväťčlenný výber z Milanových aforizmov, spomedzi ktorých spomeniem tento vari najaktuálnejší: „Vznikajú nové politické strany. Opäť si budeme môcť viac sľúbiť.“ A naozajstnou bodkou za celou knihou je minimedailón najdôležitejších údajov o autorovi.

Rád priznávam, že pri čítaní týchto Milanových ironických textov sa mi často vybavovali rôzne úryvky z prečítaných článkov a poznámok (vrátane anekdot) o živote amerického spisovateľa a žurnalistu Marka Twaina (1835 – 1910), uznávaného tvorcu humoristickej a satirickej prózy, majstra brilantnej irónie. To spoločné, čo má náš autor so spomínaným svetovým velikánom, je práca v redakciách novín i záľuba v ironických postrehoch, bonmotoch a slovohrách. Svojou najnovšou knižkou nám Milan Kupecký dožičil príjemné a zábavné čítanie, vrátane čitateľskej satisfakcie zo spravodlivého satirického výsmechu odsúdeniahodných socialistických dogiem i kapitalistických obludností.

(Recenzent knihy je spisovateľ)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama