Aký svetový poriadok sa vlastne končí? (1)
Začiatky a rozmach
Mníchovská bezpečnostná konferencia sa stala významnou súčasťou veľkých diskusií na najvyššej úrovni o medzinárodnej (globálnej) bezpečnosti. Uskutočňuje sa od roku 1963, pôvodne sa konala pod názvom Münchner Wehrkundetagung (Mníchovské vojensko-vedné stretnutia). Podľa niektorých zdrojov bola jedným z podnetov pre jej zorganizovanie aj karibská kríza. Na prvom stretnutí bolo asi 60 účastníkov, ale medzi nimi boli aj Helmut Schmidt (západonemecký minister obrany v rokoch 1969 – 1974 a od 1974 do 1982 kancelár) a Henry Kissinger (v rokoch 1973 – 1977 minister zahraničných vecí USA). Účastníci boli dlho len zo štátov NATO.
V roku 1991 sa stretnutia premenovali na Münchner Konferenz für Sicherheitspolitik (Mníchovská konferencia pre bezpečnostnú politiku) a začali na ne pozývať aj osobnosti zo štátov, ktoré nie sú členmi NATO, či už zo západných alebo nezápadných štátov, najmä z Ruskej federácie a Čínskej ľudovej republiky. Od roku 2008 sa stretnutia uskutočňujú pod názvom Münchner Sicherheitskonferenz (Mníchovská bezpečnostná konferencia). Konferencia sa koná v prominentnom luxusnom hoteli Bayerischer Hof, ktorý patrí k hotelom s najväčším obratom v Nemecku. Je členom prominentnej skupiny The Leading Hotels of the World, kde je asi 400 hotelov.
Organizovanie konferencií sa spája s tromi menami nemeckej politickej scény. Zakladateľom bol E-H. von Kleist-Schmenzin (1922 – 2013), dôstojník Wehrmachtu, ktorý sa zapojil do sprisahania proti Hitlerovi, atentátu 20. júla 1944, za čo bol perzekvovaný. Po vojne bol nakladateľom a vydavateľom. Konferencie organizoval do roku 1998. Jeho pokračovateľom sa stal v rokoch 1999 – 2008 H. Teltschik (*1940), politológ a manažér, spolupracovník a poradca H. Kohla.
Od roku 2009 vedie organizačne konferenciu skúsený diplomat W. Ischinger (*1940). Po pôsobení v OSN a na veľvyslanectvách vo Washingtone a v Paríži sa v roku 1993 stal vedúcim plánovacieho štábu ministerstva zahraničných vecí. V rokoch 1998 – 2001 bol štátnym tajomníkom ministerstva zahraničných vecí a od 2001 do 2006 nemeckým veľvyslancom v USA.
Od prvej Münchner Wehrkundetagung sa stretnutia nekonali len dvakrát. V roku 1991 v dôsledku vypuknutia vojny s Irakom (na 39. konferencii v roku 2003 nemecký minister zahraničných vecí J. Fischer vyjadril svoje stanovisko k pripravovanému útoku USA na Irak, ktorý vzbudil nevôľu viacerých ich spojencov, slovami „Prepáčte, nie som presvedčený“) a v roku 1997, keď sa E-H. von Kleist-Schmenzin vzdal jej prípravy.
Rozširovanie pôsobenia konferencie
V roku 2009 sa vytvorila Poradná rada (Advisory Council) konferencie, v ktorej sú zastúpené osoby z verejnej i súkromnej sféry. Podieľa sa na strategickom smerovaní a rozvoji konferencie.
Podľa údajov z októbra 2016 je na čele rady nemecký manažér Wolfgang Büchele (v rokoch 2014 – 2016 predseda predstavenstva Linde AG). Okrem toho je v nej 15 ďalších členov, medzi ktorými sú Carl Bildt (bývalý minister zahraničných vecí a premiér Švédska), Javier Solana (bývalý minister zahraničných vecí Španielska, generálny tajomník NATO a vysoký predstaviteľ EÚ pre Spoločnú zahraničnú a bezpečnostnú politiku), James G. Stavridis (admirál USA vo výslužbe, bývalý hlavný veliteľ spojeneckých síl NATO v Európe) a Edmund Stoiber (bývalý ministerský predseda Bavorska). Je tam aj ruský bankár German Gref (prezident a predseda predstavenstva Sberbank, bývalý minister ekonomického rozvoja a obchodu) a americký finančník maďarského pôvodu Georg Soros (zakladateľ a prezident Nadácie otvorenej spoločnosti).
Na konferenciu v súčasnosti nadväzujú ďalšie fóra a aktivity, ktoré sa konajú paralelne s konferenciou i mimo nej. Ide najmä o stretnutia skupiny jadra konferencie (vlani boli v novembri v Pekingu a v apríli v Addis Abebe, v tomto roku má byť v máji vo Washingtone) Mníchovské strategické fórum, stretnutia (okrúhle stoly) k európskej obrane, energetickej bezpečnosti, kybernetickej bezpečnosti, zdravotnej bezpečnosti, arktickej bezpečnosti, spravodajstvu, stretnutia mníchovských mladých vodcov a stretnutia mladých veľvyslancov.
Kontraakcia – Mníchovská mierová konferencia
Proti konaniu konferencie, na ktorej sa schádza v prvom rade veľa politikov, diplomatov, vojakov, žurnalistov, podnikateľov a i., sa po raste počtu jej účastníkov a zvýšenej medializácii začali protesty. Od roku 2003 protivníci „veľkej“ konferencie uskutočňujú v tom istom čase paralelnú, „malú“ Münchner Friedenskonferenz (Mníchovskú mierovú konferenciu), ktorá je, pochopiteľne, mimo záujmu médií hlavného prúdu.
V piatok (17. 2. 2017) večer sa začala 15. Mníchovská mierová konferencia medzinárodným fórom Utvoriť mier a spravodlivosť, kde odzneli príspevky D. Dahnovej (Kooperácia alebo konfrontácia s Ruskom), H. Welzera (Sme schopní v budúcnosti postaviť sa proti vojne a ničeniu životného prostredia?) a E. Rassbachovej (Bez násilia proti vojne dronov) a diskusia na túto tému pokračovala v sobotu. V sobotu večer bolo fórum na tému Mierová etika – mierová politika s podtitulom V rozhovore s cirkvami a odbormi, kde mali hlavné vystúpenia S. Maaß a W. Rösch-Metzlerová. V nedeľu sa pokračovalo Mierovou modlitbou náboženstiev s mottom Napriek všetkému.
Tento hlavný program mierovej konferencie sprevádzali ďalšie akcie na rôznych miestach. Spomeniem pódium (panelovú diskusiu) Čo znamená nové prezidentstvo USA pre európsku mierovú a bezpečnostnú politiku? a protivojnovú demonštráciu Mier namiesto NATO – Nie vojne!, ktoré sa uskutočnili v sobotu.
Mediálna príprava bezpečnostnej konferencie
Vzhľadom na dlhoročnú tradíciu a masovosť Mníchovskej bezpečnostnej konferencie (v porovnaní s ňou je Mníchovská mierová konferencia Popoluškou), ktorá sa stala najväčším zhromaždením tohto druhu na svete, sa už pred jej konaním objavujú rôzne komentáre. Tohto roku ich bolo možno viac ako v minulosti a zaoberali sa najmä tým, aký bude jej program, zameranie i aktuálny význam a dosah. Neisto predpovedali, najmä v súvislosti s aktivitami nového prezidenta USA D. Trumpa, čo sa bude asi diať z hľadiska obsahu a súvislostí programu. Za príklad vyberiem článok J. Delkera v Politico zo 17. februára, podľa ktorého mali byť ústrednou témou diskusie na konferencii otázky vzťahu medzi USA a Európou a medzi európskymi štátmi.
Neodpustím si poznámku, že tak ako aj v tomto prípade sa v západných médiách EÚ bežne stotožňuje s Európou, čo vnáša neurčitosť (spupnosť?) nielen do jej mediálno-politickej interpretácie, ale má neraz aj protirečivé praktické dôsledky. Tento pohľad je dnes citlivý nielen pre tie európske štáty, ktoré nie sú členmi EÚ, ale už aj v súvislosti s brexitom.
Päť vecí, ktorým sa podľa J. Delkera mala venovať pozornosť: 1. Merkelová sa stretne s tímom Trumpa; 2. Robiť obranu odlišne; 3. Európska bezpečnostná únia?; 4. Vyhliadky Le Penovej; 5. ... a to nie je všetko, ak čitateľ došiel až sem, ponúkol mu ešte okruhy Ukrajina, Turecko a Ázia (ak by som analyzoval priveľmi špekulatívne, mohlo sa v článku naznačovať, že Ukrajina nie je vlastne skutočne európska – transatlantická téma, lebo bola zaradená až po európskych najaktuálnejších pálčivých problémoch ku kvalitatívne odlišným veciam spojeným s Tureckom a Áziou?)
Podobné myšlienky sa šírili vo všetkých významných európskych médiách hlavného prúdu, či už printových alebo elektronických (a ich slabý odvar sa objavoval aj v tých slovenských). Poukazovalo sa najmä na to, že pôjde o zvláštne stretnutie frustrovaných, ustráchaných, ale aj „alarmistických“ európskych (predovšetkým neoliberálno-globalistických) elít, ktoré čoraz viac strácajú sebavedomie a tápajú, s novou (aspoň formálne – dlhoroční senátori, penzionovaní generáli a veľkopodnikatelia však málokedy v dejinách boli nositeľmi veľkej zmeny a inovácií) mocou USA. Čakalo sa predovšetkým na to, ako zareagujú USA na postoje (obavy) EÚ. Pri všetkej úcte k ďalším účastníkom konferencie z ostatných častí sveta, či už RF, ČĽR alebo aj iných štátov pozornosť a záujem, ktoré sa im tentoraz venovali, boli v porovnaní s minulými rokmi výrazne nižšie.
Doplním, že od začiatku roka 2012 vychádzajú krátke texty – mesačné úvahy (Monthly Mind, voľne preložené Mesačná myseľ), ktoré v nemčine alebo angličtine pripravujú rôzni autori, najčastejšie W. Ischinger. Pre ilustráciu uvediem názvy správ za posledný polrok (autorom všetkých je W. Ischinger):
február 2017 – „Wie umgehen mit Trump? Was Europa jetzt tun (und lassen) sollte“ (Ako vychádzať s Trumpom? Čo by mala Európa teraz robiť /a nechať tak/);
január 2017 – „The European Union Can Emerge From 2017 Stronger, If It Survives“ (Môže EÚ v roku 2017 zosilnieť, ak to prežije);
december 2016 – „A Call to Arms Control“ (Výzva na kontrolu zbrojenia);
november 2016 – „Don't Make the World Afraid Again“ (Neznepokojovať zase svet);
október 2016 – „Chinas Ambitionen verändern die Weltordnung“ (Čínske ambície menia svetový poriadok);
september 2016 – „Regeln, Ressourcen und Expertise: Rüsten für das digitale Zeitalter“ (Regulácia, zdroje a expertíza: príprava na digitálny vek).
Mníchovská bezpečnostná správa 2017
Na rokovanie konferencie bola pripravená už tretíkrát za sebou Mníchovská bezpečnostná správa s podtitulom Post-pravda, post-Západ, post-poriadok, ktorá po predslove W. Ischingera, predsedu konferencie, začína úvodom, kde sa píše, že svet čelí neliberálnemu momentu (začína sa používať pojem „illiberalism“). Jednotlivé časti sú potom nazvané: „Populistické a antiglobalistické výzvy na Západe: politika obáv vo svete post-pravdy“, „Neliberálne (illiberal) medzinárodné praskliny v liberálnom medzinárodnom poriadku“ a „Post-Západ alebo dokonca post-poriadok“. (V roku 2016 bol podtitul správy Bezhraničné krízy, bezohľadní ničitelia, bezmocní strážcovia a v roku 2015 Kolabujúci poriadok, neochotní strážcovia.)
Ide o špecifický text, ktorý však nie je žiadnou expertízou ani analýzou, porovnateľnou napr. so správami Global Trends z kruhov spravodajskej obce USA, či inými často citovanými bezpečnostno-politickými správami. Slúži len ako podklad či východisko k diskusii, a preto je v nej veľa grafov, schém, údajov z výskumov, citátov z rôznych kruhov a zdrojov, ktoré slúžia predovšetkým na dokreslenie pohľadu na témy konferencie.
Po úvode sa v správe zvýrazňujú aktéri, miesta a prípady. V časti o aktéroch sa rozoberajú USA (s Trumpovou kartou), Brusel (so slabým vplyvom), Turecko (s bodovaním prevratom). Miestami sú stredná a východná Európa (s obavami z vplyvu – Moskvy, pozn. F. Š.), Blízky východ (so zasahovaním zvonku), východná Ázia (už bez pokoja), Arktída (so zvyšujúcou sa výbušnosťou). Medzi prípady sa zaraďujú dezinformácie, (zosilnená) migrácia, džihádizmus, zdravotná bezpečnosť, obranná inovácia.
Text je doplnený zoznamom odporúčanej literatúry („potravou pre premýšľanie“ – 24 kníh), odkazmi na zdroje a prehľadom očakávaných udalostí v roku 2017. Hoci v texte je iste veľa zaujímavých údajov na zamyslenie, zjednodušene, celkovo ide o postmodernistické stvárnenie „reklamno-marketingového“ charakteru, ktoré bez veľkých rozprávaní, ale pri hre so slovami nastoľuje rôznymi pojmami, heslami, upútavkami, „intelektuálne ťažkými“ prívlastkami atď. témy na diskusiu. No a v diskusii sa hra môže rozvíjať, pričom sa vnucuje podozrenie, že sa ani neočakáva, že problémy sa vyriešia, ale aspoň sa o nich „podiskutuje“.
(Pokračovanie)
Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave
