Alexander Dubček – politik svetový,
ale najmä národný

V týchto dňoch si pripomíname sté výročie narodenie mimoriadnej osobnosti našich moderných dejín (nar. 27. 11. 1921). Osudy Alexandra Dubčeka v sebe nesú všetky hlavné nádeje a drámy, radosti i utrpenia minulého storočia. Stal sa najznámejším slovenským dejateľom vo svete ako predstaviteľ reformnej jari 1968 a pokusu o socializmus s ľudskou tvárou.

Foto: Zdeněk Hrabica
Dubčekovi za humanizmus, boj za ľudské práva a demokraciu 10. novembra 1989, ešte pred Nežnou revolúciou, Európsky parlament udelil ako druhému politikovi po Nelsonovi Mandelovi Sacharovovu cenu za slobodu myslenia. Išlo o veľké uznanie obrodnému procesu v ČSSR, o signál, že normalizačný režim stratil legitimitu, ako aj o ocenenie statočného postoja človeka, ktorého držali dve desaťročia v Bratislave, kde na rozdiel od Prahy nesídlili západné veľvyslanectvá, na ktoré by sa mohol obracať, v izolácii ako najstráženejšieho väzňa.

Jeho otec Štefan, zapálený sociálny demokrat, sa zapojil do hnutia za práva pracujúcich v Chicagu. Zároveň bol ako národne uvedomelý členom Slovenskej ligy, ktorej aktivity výrazne napomohli vzniku samostatného čs. štátu.

Alexander sa narodil až po príchode rodičov do ČSR, zhodou historických okolností v tom istom dome v Uhrovci ako Ľudovít Štúr. Ako presvedčený antifašista sa vo veku 23 rokov zapojil so zbraňou v ruke do Povstania. Dvakrát bol ranený. Účasť v SNP a povstalecká tradícia zanechali v jeho mysli hlbokú stopy.
 

Zrod reformného komunistu

Keď sa po oslobodení Slovenska postupne stal z radového robotníka politický pracovník, život ho zaviedol do Moskvy na vysokú politickú školu v čase, keď sa po prejave Nikitu Chruščova na XX. zjazde KSSZ v roku 1956 začala prvá vlna kritiky Stalinových zločinov. Dôkladne sa tak mohol aj v neformálnych rozhovoroch oboznámiť s tým, čo sa v ZSSR dialo, a tak sa dopracoval k zásadnému zlomu v nazeraní na tento politický režim.

Ďalším významným momentom bolo, keď sa v júli 1960 stal tajomníkom Ústredného výboru KSČ pre priemysel. Preukázal pre politika dôležitú vlastnosť – v Prahe sa vedel učiť, vyhodnocovať a prehodnocovať vlastné skúsenosti a nadväzovať politické spojenectvá i priateľstvá.

Dôverne spoznal problémy a škody, ktoré industrializácii Slovenska spôsobil stalinistický čechoslovakizmus a centralizmus, lebo výrazne obmedzil kompetencie našich národných orgánov. Tam, v boji za slovenské ekonomické a sociálne záujmy, sa začali jeho prvé spory s prvým tajomníkom ÚV KSČ a prezidentom Antonínom Novotným.
 

Členom rehabilitačnej komisie

V auguste 1962 sa Dubček opäť ocitol na mieste, ktoré pohlo dejinami. Stal sa členom Kolderovej rehabilitačnej komisie, ktorá mala za úlohu prešetriť najdôležitejšie politické monster procesy proti bývalým významným funkcionárom. V spomienkach o tom napísal:

„Mnohé odhalenia o metódach represií boli naozaj šokujúce. Napríklad som sa dozvedel, že obete boli podrobené fyzickému aj psychickému týraniu... Vedúci stranícki funkcionári vrátane Novotného si rozdeľovali medzi sebou cennejšie osobné veci svojich niekdajších priateľov a kolegov, ktorých poslali na šibenicu – až po porcelánové súpravy a posteľnú bielizeň. Z pomyslenia na to je človeku zle.“

Záver z tejto traumatizujúcej skúsenosti bol pre Dubčeka jednoznačný: „Práca v Kolderovej komisii výrazne posilnila moje reformné názory... Sústredil som sa aj na problematiku represií na Slovensku. Myslím, že na konci práce komisie som už nebol tým istým človekom.“ Tak sa zrodil sa reformný komunista, ktorý sa čoraz viac dostával do opozície voči stalinskému systému.
 

Rehabilitácia tzv. buržoáznych nacionalistov

Dubčeka sa stal protagonistom zápasu za odstránenie obrovskej krivdy a poníženia, ktorú spôsobilo čechoslovakistické vedenie KSČ za pomoci vtedajších lídrov KSS začiatkom 50. rokov vykonštruovanými procesmi nielen Vladimírovi Clementisovi, ktorého popravili, ale aj Ladislavovi Novomeskému, Gustávovi Husákovi a ďalším vedúcim osobnostiam SNP.

V správe komisie sa totiž navrhla ich úplná občiansko-právna i stranícka rehabilitácia. V predsedníctve strany to však narazilo na tvrdý odpor Novotného skupiny. Ich vylúčenie z ÚV KSČ tak zostalo v platnosti, čo bránilo zavŕšeniu úsilia vrátiť plnú úctu Povstaniu.

To, že vylúčenie obetí vykonštruovaného procesu s tzv. buržoáznymi nacionalistami z ÚV a ďalších orgánov KSČ zostalo v platnosti, vyvolalo na Slovensku pobúrenie. Organizácie strany požadovali, aby tí, čo zodpovedali za prípravu procesu, odišli zo svojich postov. Predmetom útokov sa stal aj Novotný.

Na čele eskalácie nespokojnosti po zvolení Dubčeka za 1. tajomníka ÚV KSS začiatkom apríla 1963 stáli spisovatelia a novinári. Dramatický dopad mal najmä široko medializovaný ustanovujúci zjazd slovenských novinárov 27. a 28. mája. V správe II. oddelenia ÚV KSS, ktoré zjazd monitorovalo, stojí: „Z diskusného vystúpenia s. Hysku vyplýva, že považuje buržoázny nacionalizmus za hanebné ohováranie a cigánstvo, ku ktorému sa naša tlač uchýlila pod vlivom IX. sjazdu KSS.“

Mieroslav Hysko zaútočil priamo aj na člena Predsedníctva ÚV KSČ a predsedu vlády Širokého za jeho účasť na príprave súdu s tzv. buržoáznymi nacionalistami. Roman Kaliský tento proces označil za urážku celého národa, kritizoval, že SNP sa naďalej vykladá podľa rigidných poučiek z 50. rokov.

Oslavy SNP na Jankovom vŕšku 25. 8. 1991; Alexander Dubček bol v tom čase predsedom FZ ČSFR a Peter Weiss, v prvom rade vľavo, poslancom SNR. Foto: TASR
 

Obhajoba štátoprávneho programu SNP

Novotný sa pokúsil o  spacifikovanie odbojných tendencií na Slovensku a pokúšal sa odstaviť Dubčeka z čela KSS. Neuspel. Zjazd novinárov vyvolal také búrlivé reakcie nielen v strane, ale i v celej spoločnosti, že Predsedníctvo ÚV KSČ muselo zriadiť 22.  júna ďalšiu komisiu – Barnabitskú. Jej úlohou bolo preskúmať špeciálne oprávnenosť kritiky „buržoázneho nacionalizmu“, ktorú vzniesol IX. zjazd KSS v roku 1950.

Prezident ČSSR a šéf strany sa ocitol v takom tlaku, že v záujme zachovania svojich pozícií musel odvolať z funkcií blízkych spojencov. Komisia jednoznačne doložila, že prípad tzv. buržoáznych nacionalistov sa umelo vykonštruoval a všetci obvinení boli nevinní, čo potvrdila i rezolúcia ÚV KSČ z decembra 1963.

Tým sa odštartoval aj zložitý a búrlivý návrat Husáka do politického života. Stal sa emocionálne elektrizujúcou postavou slovenského predjaria. Obhajoval SNP a zdôrazňoval nevyhnutnosť presadiť jeho štátoprávny program. Stal sa významným nositeľom prebudeného národno-emancipačného pohybu a zároveň popredným predstaviteľom demokratizačných a reformných tendencií na Slovensku. Nepôsobil však v súčinnosti s Dubčekom, s ktorým sa opakovane dostávali do konfliktu, no skôr paralelne s ním. Objektívne však boli spojencami v úsilí o odstránenie Novotného.
 

Dubčekovo predjarie

Po zvolení Dubčeka za 1. tajomníka ÚV KSS sa spustil vývoj, ktorí historici Miroslav Londák, Elena Londáková a Stanislav Sikora nazvali predjarím. Išlo o obdobie politického otepľovania. Do verejnej činnosti, zdiskreditovanej stalinistickými praktikami, vniesol slušnosť a otvoril priestor pre dialóg a slobodu myslenia. Vyslúžil si za to prezývku Alexander Priestorovič.

Uvoľnenie akumulovanej energie inteligencie, ktorá získala vzdelanie v čase po odhalení Stalinových zločinov, prinieslo explóziu skvelých tvorivých činov v umení, architektúre, historiografii i v ďalších odvetviach. Diela, ktoré sa zrodili v 60. rokoch, patria dodnes do zlatého fondu slovenskej a českej kultúry. Začala spontánne vznikať občianska spoločnosť. Novinári zrazu smeli písať o citlivých a ťažkých témach.

Dubček sa zaslúžil o to, aby sa do povedomia verejnosti znovu dostali najvýznamnejšie postavy národného života – Ľudovít Štúr a Milan Rastislav Štefánik –, ktoré nevyhovovali dovtedajším ideologickým schémam. Nielenže tak napomohol rehabilitácii obetí justičných zločinov, no zasadil sa aj o národnú emancipáciu Slovákov tiež tým, že razantne nastolil otázku nerovnomerného ekonomického vývoja v Česku a na Slovensku. Umožnil vznik analýz, ktoré dokumentovali negatívne dôsledky zvolenej koncepcie industrializácie, a presadzoval nápravu disproporcií v hospodárskych vzťahoch v ČSSR.
 

Porážka Antonína Novotného

Dubček sa stále otvorenejšie staval voči protislovenskému šovinizmu, reprezentovanému Novotným. Rozbuškou, ktorá vyostrila mocenský zápas vo vedení KSČ, sa napriek očakávaniu nestal IV. zjazd čs. spisovateľov, ale návšteva prezidenta v Matici slovenskej v Martine koncom augusta 1967. Nezvládol ju. Rozčúlil sa a obvinil predstaviteľov MS a vlastne všetkých Slovákov zo separatizmu a nacionalizmu, odmietol prijať dary a demonštratívne opustil stretnutie. Incident sa vnímal ako urážka slovenského národa.

Prvou etapou konfliktu bolo zasadnutie ÚV KSČ 26. a 27. septembra 1967. Dubček si dovolil hovoriť o negatívnych dopadoch ekonomickej reformy na Slovensko. Žiadal, aby národné orgány dostali viac kompetencií. Novotný to vnímal ako prejav „zakukleného nacionalistu“ a znovu rozbehol úsilie o odstavenie Dubčeka z pozície šéfa KSS.

Na zasadaní ÚV KSČ 30. a 31. októbra prišiel Dubček so zásadným posolstvom: problémy v spoločnosti nie sú dôsledkom ignorovania jej triedneho charakteru, ako to tvrdil Novotný, ale dogmatického, sektárskeho a nadmieru centralizovaného modelu riadenia. Súčasne šikovne vystúpil proti kumulácii funkcií v jasnej narážke na to, že prezident a zároveň 1. tajomník ÚV KSČ disponuje priveľkou mocou a jedného z týchto postov by sa mal vzdať.

Novotný následne ostro zaútočil priamo z tribúny na Dubčeka, že podlieha „úzkym národným záujmom“. To sa vnímalo ako de facto nové obvinenie z buržoázneho nacionalizmu. Pokus exemplárne Dubčeka potrestať za jeho vystúpenia prostredníctvom špeciálnej komisie však neuspel. Predsedníctvo ÚV KSS 8. decembra odmietlo akékoľvek úchylky a nacionalistické pozície vo svojej i Dubčekovej predchádzajúcej práci.

Alexander Dubček. Demokrat a politik s ľudskou tvárou. Spomienková slávnosť pri príležitosti 95-výročia narodenia. Bratislavský hrad, 29. 11. 2016. Foto: Emil Polák
 

Aj Brežnev sa obrátil chrbtom

Novotný nezískal podporu ani u generálneho tajomníka ÚV KSSZ Leonida I. Brežneva. Ten odkázal do Prahy „eto vaše delo“, čím sa napokon po dlhých a ťažkých kuloárnych i oficiálnych rokovaniach na zasadaní ÚV KSČ 3. až 5. januára 1968 Novotný vzdal funkcie a za 1. tajomníka ÚV KSČ jednomyseľne zvolili Dubčeka.

Tí, čo ho radi vykresľujú ako bezduchého straníckeho aparátnika, nie sú schopní uznať, že z jeho strany išlo o mimoriadny politický výkon. Svojou vynaliezavosťou, šikovnosťou a trpezlivosťou dokázal z pozície šéfa KSS, ktorá bola iba oblastnou organizáciou KSČ, urobiť to, čo sa nepodarilo pražským reformným komunistom: porazil Novotného a všetko zlé, konzervatívne, čo predstavoval.

Bez razantného tlaku zo Slovenska by sa pomer síl vo vtedajšom vedení KSČ mohol zmeniť až omnoho neskôr. Dubček, pôvodne vnímaný ako kompromisný kandidát, so silnou skupinou českých a slovenských reformných komunistov naštartoval obrodný demokratizačný a modernizačný proces. Zrušil cenzúru a pokúsil sa o reformu socializmu sovietskeho typu.
 

Snaha o narovnanie vzťahov Čechov a Slovákov

Alexander Dubček ako človek, ktorý stál na čele slovenských národno-emancipačných snáh od roku 1963, mohol v nich po porážke hlavného predstaviteľa stalinského čechoslovakizmu a protislovenského šovinizmu Antonína Novotného pokračovať. Dosahoval to vytváraním priestoru pre narovnanie vzťahov medzi Čechmi a Slovákmi v spoločnom štáte prostredníctvom federalizácie ČSSR. Tak zásadným spôsobom prispel k naplneniu štátoprávneho programu SNP s princípom „rovný s rovným“, ktorý bol zakotvený aj v Košickom vládnom programe z 5. apríla 1945. Potom ho však salámovou metódou komunistická generácia čechoslovakistov odstraňovala. Tých, čo volali po jeho naplnení, vyhlásili za buržoáznych nacionalistov a kruto ich perzekvovali.

Nedoceňovanou historickou zásluhou Dubčeka je, že sa mu podarilo do Akčného programu KSČ z apríla 1968 presadiť formulácie o potrebe napraviť ťažko deformované štátoprávne vzťahy medzi oboma národmi a k príslušníkom národnostných menšín a že táto náprava má byť jeden z kľúčových smerov demokratizácie spoločnosti.

Akčný programu bol historickou satisfakciou pre všetkých, ktorí sa bez rozdielu politického presvedčenia usilovali o dosiahnutie zrušenia asymetrie vo vzťahoch medzi českým a slovenským národom. Priniesol tieto konštatovania:

„V zájmu rozvoje naší socialistické společnosti (...) je proto nevyhnutelné dosáhnout zásadního obratu i ve státoprávním uspořádání vztahů Čechů a Slováků a provést příslušné ústavní změny. Nastává proto se vší vážností potřeba, aby byla respektována výhoda socialistického federativního uspořádání jako uznávané a osvědčené státoprávní formy soužití rovnoprávných národů ve společném socialistickém státě (...) tak, aby dělba zákonodárné a výkonné kompetence mezi celostátními a slovenskými orgány v podstatě odpovídala zásadám Košického vládního programu.“

Tieto formulácie sa stali výsledkom konsenzu medzi českými a slovenskými reformnými i menej reformnými komunistami. Spoločne sa rozhodli preťať čechoslovakistický gordický uzol spolužitia oboch národov pod jednou štátnou strechou.

Vzhľadom na predchádzajúci vzťah českých elít rozličného politického zafarbenia k podobe spolužitiu dvoch jazykovo a kultúrne blízkych národov, osobitne však na vzťah českých komunistov zavŕšený Novotného animozitou voči Slovákom, to bolo historické rozhodnutie. Zároveň aj istá forma sebakritiky za správanie sa voči KSS a slovenskému národu po Povstaní.


Busta pred budovou Národnej rady Slovenskej republiky v Bratislave, jej autorkou je Ľudmila Cvengrošová. Foto: Emil Polák

Otvorenie cesty k vzniku štátnosti

Po zložitých rokovaniach, v ktorých zohral kľúčovú úlohu podpredseda vlády ČSSR a šéf odbornej komisie na prípravu ústavného zákona o čs. federácii Gustáv Husák, Národné zhromaždenie schválilo tento zákon. Na jeho základe sa skončilo unitaristické a asymetrické usporiadanie spoločného štátu. Bol naplnením štátoprávneho programu SNP po 24 rokoch a po 53 rokoch od podpisu Clevelandskej dohody.

Federalizácia ČSSR znamenala napriek tomu, že po násilnom zastavení obrodného procesu vojskami Varšavskej zmluvy došlo k jej redukcii, významný medzník v dejinách nášho národa. Na základe ústavného zákona sa 1. januára 1969 konštituovala česko-slovenská federácia ako „dobrovoľný zväzok rovnoprávnych národných štátov českého a slovenského národa“. To znamenalo aj vznik Slovenskej a Českej republiky s prívlastkom socialistická. Slovenský národ tak konečne získal svoju štátnosť.

Dubček sa tak zaradil k takým velikánom nášho národa, akými sú Štúr a Štefánik. Preto Národná rada SR prijala v roku 2008 zákon so znením: „Alexander Dubček sa mimoriadne zaslúžil o demokraciu, o slobodu slovenského národa a o ľudské práva.“

(Autor je bývalý politik a diplomat)

Text vyšiel v Dvojtýždenníku Bojovník 23/2021