Amaterizmus vs. neschopnosť

Amaterizmus vs. neschopnosť. To sú podľa mňa dve najdôležitejšie slová, ktoré charakterizujú túto vládu. Jedinou, tak trošku poľahčujúcou vecou by mohla byť súčasná pandémia, ktorá by dala určite zabrať akejkoľvek vláde. Aj keď nemôžem nevidieť snahu zvládnuť tohto zákerného nepriateľa, nemôžem nevidieť ako chaoticky pôsobia jej kroky a rozhodnutia na nás občanov. Práve v takýchto ťažkých chvíľach asi každý občan Slovenska by bol rád i oveľa pokojnejší, keby videl vystupovať vládu rozhodne, jednotne a so spoločným cieľom. Vláda, neviem, či je to zámerne, alebo z dôvodu neskúsenosti či amaterizmu, vnáša však neustále viac pocit nedôvery, až strachu z budúcnosti. Neustále konflikty medzi p. Matovičom a Sulíkom určite nepridajú nikomu žiadneho optimizmu. Akoby to nestačilo, tak sa k nim pridajú aj p. Nicholsonová a Remišová. Čo si má bežný občan myslieť o takejto koalícii o ľuďoch, ktorí ju tvoria? Niekedy mám pocit, ako keby si títo páni a dámy neuvedomovali, že nie sú už v opozícii, ale spravujú štát a od nich závisí nielen naša budúcnosť, ale, žiaľ, sú ohrozené aj životy mnohých ľudí. Niekedy mám doslova pocit, že pliaga s názvom Covid je pre nich šťastím, lebo z veľkej časti zakrýva ich neschopnosť spravovať Slovensko.

Aby som však nekrivdil celej vláde, to by nebolo fér. Tak, ako armáda je taká ako jej generál, to isté platí aj o vláde. Žiaľ, vypadá to tak, že práve premiér je najslabším článkom celej vlády. No a každá reťaz je taká silná, aký je jej najslabší článok. Silný vodca, silný premiér, silná osobnosť, nie je priamo úmerná získaním volebných hlasov. Silná osobnosť sa nedá stvoriť ani hlasmi, ani podporou médií. To jednoducho musí byť v nás a ľudia to musia sami cítiť. Vždy si pri takejto úvahe spomeniem na Rusko. Je pre túto krajinu veľkým šťastím, že v čele tejto krajiny stojí Putin. Keby v jej čele stál niekto ako Jeľcin, tak Rusko by určite už dávno stratilo punc svetovej veľmoci. Slovensko, hoc aj malá krajina, potrebuje v čele silnú osobnosť, človeka, ktorý má prirodzenú autoritu, ktorý vie dať bežným ľuďom istotu. Takým, žiaľ, náš dnešný premiér nie je a ani nebude.

Takže ako ďalej? Nie som v tejto chvíli prívržencom predčasných volieb, lebo prinesú veľmi veľa emócií a pod ich vplyvom môžu byť výsledky rovnako šokujúce ako tie ostatné. Rovnako nie som si istý, že vládni poslanci budú rešpektovať výsledky referenda. Väčšina z nich sa do NR SR dostala za rôznych okolností a o politike nemajú ani šajnu. Veľmi dobre vedia, že by sa pred nimi rýchlo zavreli dvere parlamentu. Tak prečo si to nepredĺžiť aspoň o dva roky? Pre súčasnú koalíciu by bolo asi najideálnejším riešením, no možno už nereálnym, keby vymenili svojho vodcu. Tým by len dokázali, že pozorne vnímajú a sledujú, čo sa na Slovensku deje, ako rozmýšľajú a reagujú ľudia na ich vládnutie. Naozaj neviem posúdiť, či sú schopní pristúpiť k takémuto kroku, ani to, či by sa tým ako koalícia dokázali udržať.

Je tu však ešte jedna vec, ktorá ma trápi a myslím si, že sa toho veľa nezmení ani po predčasných voľbách. Zmenia sa možno strany, ľudia, ale spôsob politiky asi ťažko. Už som to tu písal. My sa viac zameriavame na riešenie dôsledkov výsledkov volieb ako na ich príčinu. Do politiky sa, žiaľ, mnohokrát dostávajú ľudia bez akýchkoľvek politických skúseností, bez názorov členských základní či osobných príbehov z regiónov. Všetko sa robí v úzkych straníckych centrálach, marketingovo, internetovo, cez sociálne siete. No a výsledok? Ten pociťujeme dnes na vlastnej koži. Pokiaľ sa politika nevráti k svojej podstate, pokiaľ kandidáti jednotlivých strán nebudú mať za sebou kladný ľudský, spoločenský i politický príbeh, asi ťažko akékoľvek voľby budú výraznou zmenou a nádejou pre našu lepšiu budúcnosť. Jednou z krásnych ľudských vlastností je však viera a nádej. To je to, prečo aj ja osobne píšem do Slova, zrejme aj mnohí ďalší. Doslova geniálne to vyslovila matka Tereza:

„Niekedy si myslíme, že to čo robíme je len kvapkou v mori. Treba si však uvedomiť, že každá takáto kvapka by moru veľmi chýbala.“