Ameriky administratívu Joa Bidena neposlúchajú tak odovzdane ako v NATO a EÚ

Administratíva J. Bidena má záľubu v organizovaní globálnych samitov. Po „samite demokracií“, ktorý sa konal v decembri 2021 za účasti vyše 100 štátov a území, sa 6. – 10. júna t.r. v Los Angeles uskutočnil 9. samit Amerík. Spupný washingtonský establišment tieto akcie využíva aj na to, aby ostrakizoval „neposlušných“, či „nečistých“.

V prípade „samitu demokracií“ pozvaní účastníci čušali a nik sa neozval, že dvaja členovia NATO – Maďarsko a Turecko – neboli hodní podľa Washingtonu účasti na akcii. Čušala EÚ, ktorej členským štátom Maďarsko je, nezastali sa ho ani nadšení stúpenci Vyšehradskej skupiny... 

Aj v prípade samitu Amerík, organizovanom pod heslom Budovanie udržateľnej, odolnej a spravodlivej budúcnosti, starnúci, „dobromyseľný“ záchranca západnej liberálnej demokracie vo svete J. Biden predviedol, aká je washingtonská „budúcnosť“. Ukázal prstom na Kubu, Nikaraguu a Venezuelu, prekádroval ich a nepozval na stretnutie, lebo vraj „nerešpektujú demokraciu“. To sa však viacerým predstaviteľom štátov západnej pologule nepáčilo. Možno dodať, že v „Amerikách“ je mnoho ľudí, ktorí nesúhlasia s tým, že Amerika je často aj synonymom pre USA. Je tam však ďalších 34 samostatných štátov.

Najostrejší postoj zaujal R. Gonsalves, predseda vlády Svätého Vincenta a Grenadín (štát je súčasťou britského Spoločenstva národov a nemá vlastného prezidenta, lebo jeho hlavou je britská kráľovná). Povedal, že sa na samite nezúčastní, lebo prezident a vláda USA nemajú právo nikoho vylúčiť. Aký to rozdiel od konania a vyjadrovania mocipánov v nemenovanom malom stredoeurópskom štáte, ktorí pri tom, čo prichádza z Washingtonu, podobne ako tučný kapor v rybníku, povedané ľudovou rečou, „zhltnú s návnadou aj navijak“.

Ako nesúhlas s krokom Washingtonu traja ďalší americkí prezidenti vyslali za seba len ministrov zahraničných vecí. Urobili tak prezident Mexika Andrés Manuel López Obrador (ktorého médiá občas označujú len skratkou AMLO), prezidentka Hondurasu Xiomara Castrová a prezident Bolívie Luis Arce. Len pre ilustráciou doplníme, že Mexiko je po USA a Brazílii tretím najľudnatejším štátom v „Amerikách“ (zjednodušene ho možno porovnať s Francúzskom v západnej Európe).

Okrem toho sa na samite nezúčastnil ani prezident Guatemaly Alejandro Giammattei. Dôvodom bolo, že Washington kritizoval vymenovanie generálnej prokurátorky, ktorú obviňuje z marenia vyšetrovania korupcie. Pripomenieme, že sú zdroje, ktoré tvrdia, že Washington (najmä vtedajší viceprezident J. Biden) v roku 2016 dotlačil ukrajinského prezidenta Petra Porošenka k tomu, aby do 6 hodín odvolal „skorumpovaného“ generálneho prokurátora Viktora Šokina, lebo ináč nedostane miliardy pomoci od USA. Dôvodom bola Šokinova neochota zastaviť vyšetrovanie ukrajinskej plynárenskej spoločnosti Burisma, v predstavenstve ktorej sedel syn J. Bidena Hunter (ako perličku dodáme, že v októbri 2014 ho prepustili zo záloh vojenského námorníctva USA pre užívanie kokaínu). V roku 2017 ukrajinská generálna prokuratúra vyšetrovanie zastavila. V septembri 2020 však zverejnili republikánski senátori 82-stranový dokument Hunter Biden, Burisma, and Corruption: The Impact on U.S. Government Policy and Related Concerns (Hunter Biden, Burisma a korupcia: Vplyv na politiku vlády USA a súvisiace obavy).

Ministri zahraničných vecí ďalej zastupovali Salvador a Uruguaj (v tomto prípade prezident Luis Pou dostal COVID-19 a nemohol sa zúčastniť na stretnutí). Za Grenadu prišiel minister zdravia a sociálnej bezpečnosti. Za Federáciu Svätého Krištofa a Nevisu sa zúčastnila len veľvyslankyňa v USA.

Samit Amerík je akcia, na ktorej sa stretávajú hlavy štátov a vlád Organizácie amerických štátov (ďalej len OAŠ). Prvýkrát k tomu došlo v roku 1994 a odvtedy sa samit koná pravidelne v troj-štvorročných intervaloch. Médiá uvádzajú, že tohtoročný samit sprevádza klesajúci vplyv USA v regióne a „neusporiadaný“ zoznam pozvaných (napr. Los Angeles Times).  

OAŠ založilo 21 štátov v roku 1948, teda v čase rozbiehajúcej sa studenej vojny. Postupne sa rozrástla o ďalších 14 štátov. Kube bolo pozastavené členstvo v januári 1962 za to, že sa priklonila k marxizmu-leninizmu a stala sa súčasťou socialistického bloku, čo bolo nezlučiteľné s „medziamerickým“ systémom. Technicky zostala síce členským štátom, ale nemohla sa zúčastňovať na stretnutiach a aktivitách (OAŠ ju však zato stále rôzne prísne hodnotila a najmä kritizovala). V roku 2009 bolo rozhodnutie zrušené. Kuba ho síce uvítala, ale uviedla, že do organizácie sa nevráti. Zo súčasných 35 štátov na americkom kontinente na samite vôbec neboli 4 štáty a hlavy štátov a vlád neprišli zo 7 ďalších (Uruguaj do tohto nepočítame).  

Hlavný program rokovaní bol 9. a 10. júna. Otvárací ceremoniál, ktorý usporiadali prezidentom J. Bidenom a jeho manželka (teda prvá dáma USA), sa uskutočnil 8. júna od 17:00 do 18:00 miestneho (tichooceánskeho) času. Príchod hostí na miesto rokovania v Los Angeles bol 9. júna do 13:00. Prvé (otváracie) plenárne zasadnutie „vodcov“ prebehlo 9. júna od 14:00 do 15:45 miestneho času. 10. júna bolo druhé zasadnutie od 9:15 do 12:30 a tretie zasadnutie od 15:30 do 17:15. O 13:30 bolo „rodinné“ fotografovanie (všetky údaje v miestnom čase). Zvyšok času zaplnili sprievodné akcie a stretnutia, ktoré sa zaoberali rôznou problematikou a samozrejme recepcie, obedy, večere a pod.

Vo svojom vystúpení sa nezmohol J. Biden (pri nastupovaní do lietadla, ktoré ho viezlo 8. júna na samit, sa zase „potkol“ na schodoch, čo sa neskôr dostalo na internet s poznámkou nie prvýkrát – pozri video https://www.express.co.uk/news/world/1623302/Joe-Biden-Air-Force-One-steps-falls-video-biden-health-fears-us-president-news-vn alebo https://nypost.com/2022/06/08/biden-trips-up-air-force-one-stairs-again-ahead-of-jimmy-kimmel-interview/) na nič iné, ako na trápne opakovanie slaboduchého konštruktu o „sile demokracie“. Dnes tomu veria už len v tých štátoch, ktoré očakávajú od USA svoje spasenie (udržanie sa pri moci a rôzne kamuflovanú podporu) a sú držaní v šachu (možno aj podplácaní?) vojensko-priemyselno-finančným komplexom. A v strednej a južnej Amerike  a Karibiku ich je napodiv menej ako v Európe.

Washington na samite zase raz chcel dostať za málo peňazí veľa muziky. Mediálne zdroje poukazujú na to, že bol predstavený plán na podporu ekonomickej spolupráce s krajinami Južnej Ameriky, ktorý je však – ako ináč – zištný a plný nepriateľstva. Chce potlačiť predovšetkým rastúci vplyv Číny v regióne. Vo viacerých štátoch regiónu totiž Čína už predbehla USA ako hlavného obchodného partnera.

Plán ako tradične obsahuje veľa „amerických“ nápadov, ale málo záväzkov. Predseda vlády Belize Johnny Briceño poukázal na to, že zhruba za tri mesiace dva štáty západnej pologule poslali Ukrajine 55 miliárd dolárov. Potom postavil otázku, aká suma sa vyčlení pre ambiciózny plán predložený tomuto samitu.

Médiá poukázali aj na to, že dokumenty samitu majú len dekoratívny charakter, ktorý sa nedotýka života bežných ľudí. Tých už desaťročia trápi najmä inflácia, bieda, dlhy, nezamestnanosť, narkobiznis, chýbajúci pocit bezpečnosti a pod. Ale to sa nerieši.

Argentínsky prezident Alberto Fernández tiež vyhlasoval, že nepôjde na samit, ale neskôr svoje rozhodnutie zmenil. Nebolo to však renegátstvo, lebo išiel s úlohou od CELAC, kde je Argentína predsedníckym štátom. Ide o Spoločenstvo latinskoamerických a karibských štátov (skratka je zo začiatočných písmen španielskeho názvu – Comunidad de Estados Latinoamericanos y Caribeños – podobný je aj portugalský názov). Je to akýsi protipól OAŠ, vytvorený v roku 2010, v ktorom sú zastúpené všetky štáty na americkom kontinente okrem USA a Kanady. Brazília v januári 2020 z rozhodnutia prezidenta Jaira Bolsonara pozastavila svoje členstvo a tak CELAC združuje aktuálne 32 štátov.

Úlohou A. Fernándeza bolo kritizovať J. Bidena za to, že na samit neboli pozvané Venezuela, Nikaragua a samozrejme Kuba. Povedal aj to, že prišiel čas na ukončenie blokády Kuby. A na dôvažok dodal, že namiesto toho sa v časoch pandémie začala blokáda Venezuely. 

O tápaní USA svedčí aj to, že „hrajú šachy“ s Monroevou doktrínou. Reálne prestala pôsobiť už po druhej svetovej vojne. Mala totiž dve stránky – nešlo len o to, že európske mocnosti nebudú zasahovať do vývoja na americkom kontinente. „Zabúdalo“ sa však na to, že USA sa podobne mali zdržiavať aktivít v Európe. V novembri 2013 minister zahraničných vecí USA John Kerry polooficiálne vyhlásil, že doktrína je prekonaná. Washingtonskí jastrabi v časoch Donalda Trumpa, najmä Mike Pompeo a John Bolton (málokto tušil, že jastrabi Bidenovej administratívy ich výrazne prekonajú) však o doktríne hovorili už ináč, najmä v súvislosti s potenciálnou inváziou do Venezuely. Potrebovali ju uplatňovať aj preto, lebo sa báli rastu vplyvu Ruska a najmä Číny v regióne (okrajovo k nim pridali pre istotu aj Irán). 

Možno na zadnom dvore USA, ako sa občas nazýva Latinská Amerika, nedošlo v súvislosti so samitom k vzbure. Možno to nebolo ani fiasko, ale 9. samit Amerík však za úspech washingtonskej diplomacie považovať nemožno.

Išlo len o ďalší dôkaz toho, ako Washington preceňuje svoje možnosti tlaku na zvyšok sveta. A ten je mimo Západu čoraz menej lojálny a ústretový. Nechceme byť zlými prorokmi v súvislosti s bojmi na Ukrajine, lebo ich výsledok sa dnes nikto radšej nepokúša bližšie prognózovať. Možný neúspech na Ukrajine, ktorý nie je vylúčený, môže zatriasť nielen pozíciou USA, ale aj formálne skalopevne prezentovanou jednotu Západu. A to pozícia USA a ich zvyšných spojencov na Blízkom i Ďalekom východe tiež nie sú najpevnejšie a prinášajú viacero neistôt. No a na západnej pologuli sa tiež nedarí podľa predstáv.

Časy americkej hegemónie (už len limitovanej) sa definitívne skončili. Ekonomicky USA prepúšťajú pomaly, ale nezadržateľne prvé miesto vo svete Číne. Dolár – pýcha USA – tiež čoraz viac stráca svoju pozíciu, ktorú si nezachráni ani roztáčaním nových a nových tlačiarenských strojov. A snaha ukázať svoju silu na viacerých miestach naraz je problematická nielen politicky, ale aj vojensky, na čo kriticky poukazujú aj v samotných USA.

Blíži sa však čas polčasových (mid-term) volieb začiatkom novembra a tam hrozí strata prevahy demokratov v Kongrese (najmä v Senáte). A administratíva J. Bidena zúfalo potrebuje medzinárodný (ešte lepší by bol globálny) úspech, ktorý však neprichádza. Situácia sa aj doma čoraz viac komplikuje a nervozita i chaos narastajú. Žiaľ, aj vo svete.  

Ilustračné snímky: www.pixabay.com

(Autor prednáša medzinárodné vzťahy na Ekonomickej univerzite v Bratislave.)