Reklama
Reklama

Anarchia - matka poriadku

Počet zobrazení: 1759

Keď v starom sovietskom filme vyššie uvedený slogan hlásal karikatúrny anarchista, diváci sa vždy smiali. Mysleli že je to vtip: však každý vie, že anarchia je skôr synonymom neporiadku!

Ale keď to Pierre-Joseph Proudhon (1809 –1865.) napísal (Résumé de la question sociale, 1849.), vôbec nežartoval. Ako prvý sa nazýval „anarchistom“ (hoci takéto myšlienky aj pred ním existovali už veľa storočí) a to sa stalo názvom celého spoločenského hnutia.

Anarchizmus (od starogréckeho ἀν – „bez“ a ἄρχή – „moc“) je systém názorov, ktorého ideálom je absencia povinného riadenia a moci človeka nad človekom. Immanuel Kant (1724 – 1804), ktorý považoval anarchistické idey za nerealizovateľné, napriek tomu hovoril, že ponúkajú nie chaos, ale poriadok bez nadvlády. Toto je najpresnejšie vymedzenie ich významu. Predpokladá samostatné, samosprávne existencie ľudí v spoločnosti bez nátlaku a násilia voči nim.

Nie sú to aj princípy demokracie? Anarchisti s tým nesúhlasia. Demokracia je moc väčšiny, čo je pre nich neprijateľné. Demokracia dovoľuje občanom iba zvoliť si reprezentantov, ktorí potom rozhodujú podľa vlastných postojov, a preto je to riadenie v mene ľudí, ale bez ich priamej účasti. Niekedy anarchistov nazývajú priaznivcami „priamej demokracie“, čo nie je korektné z hľadiska ich presvedčenia: priama demokracia je tiež moc väčšiny. Cieľ anarchistov je samospráva.

Samospráva je hlavným obsahom anarchie. Jej princíp: nijaké rozhodnutie, ovplyvňujúce záujmy určitej skupiny ľudí, nemôže byť a nemalo by byť prijaté proti vôli týchto ľudí a bez toho, aby sa tieto osoby zúčastňovali na rozhodovaní. Skutočný poriadok podľa anarchistov nemôže byť založený na strachu, podriadenosti alebo násilí, ale iba s vedomím občanov a s ich vzájomným súhlasom.

Aby to bolo možné, anarchisti chcú úplne inak zorganizovať spoločnosť. Z ich pohľadu by mala pozostávať z relatívne malých združení, ktoré samostatne, na základe konsenzusu, riešia všetky svoje problémy. V prípade, že problém je nad rámec združenia, môže sa zjednotiť s inými. Ale bude to iba čiastočné a dočasné spojenie, len na splnenie konkrétnej úlohy. Samozrejme, ani v rámci združenia, ani nad nimi, nemôže byť žiadna vláda alebo nejaká iná forma moci. 

V centre takejto spoločnosti je osobnosť. Uvedomelý jednotlivec, ktorý si váži záujmy a pohľady iných ľudí a slobodne s nimi spolupracuje v rámci vlastných záujmov a názorov. Nie človek pre spoločnosť, ale spoločnosť pre človeka.

Niečo to pripomína? Určite ste niekde už čítali o „združenie jednotlivcov“ („Vereinigung von Einzelpersonen“) – „združenie, v ktorom je slobodný rozvoj každého jednotlivca podmienkou slobodného rozvoja všetkých“ („Assoziation, worin die freie Entwicklung eines jeden die Bedingung für die freie Entwicklung aller ist“). Áno, to je Karl Marx a jeho Komunistický manifest (Das Manifest der Kommunistischen Partei, 1848).

V čase, keď bol napísaný Manifest, aj anarchistické hnutie robilo iba svoje prvé teoretické a praktické kroky. Nevieme presne, či anarchisti použili túto najhumanistickejšiu marxistickú myšlienku pre rozvoj vlastnej teórie, či to sa stalo naopak. Vtedy rozdiely medzi nimi ešte neboli také neprekonateľné ako neskôr. Je charakteristické že prvý preklad Komunistického manifestu do ruštiny urobil Michail Bakunin (1814 – 1876), jeden zo zakladateľov a teoretikov ruského anarchizmu (bol aj aktívnym účastníkom Pražského júnového povstania – revolúcie 1848 – 1849 v Česku).

Marx sa potom len málo venoval téme individuálnej slobody. Jeho sponzor, kamarát a „alter ego“ Friedrich Engels jej venoval viac pozornosti, najmä v polemike s Eugenom Dühringom (1833 – 1921). Vyslovoval sa o nej ironicky. Napísal, že je „pochopená nevyhnutnosť“, čo sa často považuje za marxistickú definíciu slobody. V skutočnosti iba vyložil myšlienku Hegla („Für ihn ist die Freiheit die Einsicht in die Notwendigkeit“) a ani nevyjadril svoj vlastný postoj (Anti-Dühring, 1877). Je možné povedať, že marxizmus opustil ideu individuálnej slobody v prospech liberálov a anarchistov.

Klasický marxizmus takisto odsudzoval štát, považoval ho za nástroj útlaku a vykorisťovania. Ale v tých krajinách, kde sa marxizmus stal oficiálnou ideológiou, sa vytvorili najtvrdšie formy štátnej moci. To ešte viac prehĺbilo jeho rozdiel od anarchizmu.

Anarchisti sú všeobecne hodnotení ako ľavičiari s tým, že v niečo majú spoločné aj s liberálmi. Rovnako ako pre liberálov je pre nich primárna osobnosť, jednotlivec, zatiaľ čo pre ľavicu zvyčajne na prvom mieste je spoločnosť, kolektív. Ale liberáli považujú štát, moc a hierarchiu za prirodzenú a nevyhnutnú pre spoločnosť. Anarchisti vidia svoj ideál v rovnosti a poriadku bez moci. Sú aj proti voľnému trhu, aj plánovanej ekonomike, veria, že spotreba by mala riadiť výrobu, a nie naopak. Nie je to obvyklé ľavičiarstvo, ale určite to nie je ani liberalizmus.

No anarchistické strany a hnutia, hoci v niektorých krajinách sú dosť početné, nikde nemajú taký vplyv, aby svoje predstavy mohli realizovať. V súčasnej Európe je najbližšie k ich modelu asi Švajčiarsko, kde sa rozhodujú dôležité problémy v referendách a praktické otázky zase v rámci miestnej samosprávy (kantónov a obcí) všetkými občanmi. Ústredná vláda má veľmi obmedzené právomoci. Úradníci svoje funkcie zvyčajne vykonávajú popri hlavnej profesii. Ale aj tu je moc väčšiny a štát, stojaci nad ľuďmi.

Hlavná prekážka v implementácii anarchistického modelu spoločnosti sú... ľudia. Niekto dokonca povedal, že na to by všetci museli byť svätými. Dosiahnuť konsenzus v každej veci je takmer  nereálne, vyhnúť konfliktom sa nedarí. Môžeme to vidieť aj na samotnom anarchistickom hnutí: je veľmi fragmentové, početné skupiny a smery nevedia spolupracovať –  často medzi sebou aj bojujú, nielen verbálne.

Dosť častým javom je rozdiel medzi teóriou a praxou. Teoretický, intelektuálny anarchizmus je humanistická, a preto lákavá koncepcia. Ale pokusy o jej implementáciu nezriedka prinášajú neočakávané výsledky.

Existuje spoločné hľadisko, že anarchizmus predpokladá neovládateľnosť a neobmedzenú možnosť robiť všetko, čo každý chce. Často sa akýkoľvek konflikt nazýva anarchia: deficit moci, násilie, návrat k tzv. zákonu džungle, atď.

Aby sa predišlo nedorozumeniu, niektorí anarchisti už dávno ponúkali písať názov hnutia inak, cez pomlčku: „an-archizmus“. Jeden zo zakladateľov ruského anarchizmu knieža Petr Kropotkin (1842 – 1921.) predpokladal, že v takej forme názov bude prečítaný nie ako „proti moci“, ale ako „absencia moci“ (Анархия, её философия, её идеал, 1896). No nejalo sa to. Aj dnes sú si mnohí súčasníci istí, že anarchia a poriadok sú nezlučiteľné. 

Podobná interpretácia nevyplýva z anarchistickej teórie, ba v určitej miere ju vytvorili oponenti anarchizmu na jeho diskreditáciu. Ale aj jeho nasledovníci sa pričinili o takéto chápanie v mysliach ľudí.

Je medzi nimi veľa radikálov, pritom základná anarchistická koncepcia vôbec nepredpokladá radikalizmus a najmä nie extrémizmus. Niektorí z nich chcú rýchlo dosiahnuť viditeľné výsledky ,a preto prekročujú krehkú hranicu medzi „bez moci“ a „proti moci“. Sú medzi takí, čo si myslia, že keď sa budú výstredne obliekať a tváriť, pritiahnu viac pozornosti k svojim ideám, ale v skutočnosti kompromitujú toto hnutie. Sú aj takí, pre ktorých anarchizmus slúži iba na zastieranie obyčajného chuligánstva. To neuľahčuje dialóg anarchistov s verejnosťou.

Na ich obranu musím povedať, že nemajú možnosti, ktoré využívajú všetky ostatné spoločenské hnutia. Anarchisti sa principiálne nemôžu zúčastniť vo voľbách do parlamentu alebo iných zastupiteľstiev, pretože to je moc, ktorú popierajú. Môžu sa vyjadrovať iba v neformálnych akciách, ktoré nesúvisia s politickým životom.

Tak anarchistické hnutie na Slovensku (nie veľmi početné) sa sústredilo na tzv. malé činy: pomoc konkrétnym osobám a skupinám, ktoré sú podľa nich nespravodlivo diskriminované administratívnym systémom. Sú to pozitívne aktivity, ktoré však v spoločnosti nevyvolávajú široký ohlas.

Anarchisti sa usilujú vyjadrovať aj záujmy zamestnancov a chrániť ich pred vykorisťovaním. V tom spolupracujú s odborármi, v niektorých odboroch najmä v Latinskej Amerike majú významný vplyv. Tento smer sa nazýva anarchosyndikalizmus. Jeho cieľom je zrušenie kapitalistických ekonomických vzťahov a ich nahradenie samosprávou robotníkov združených v odborových organizáciách.

Myslím si, že anarchizmus má budúcnosť. Na pozadí zvyšovania kontroly úradov nad súkromným a verejným životom jednotlivcov, idey slobody a absencia moci budú čoraz viac žiaduce.

Dnešný trend boja proti korupcii taktiež postupne vedie čoraz viac ľudí k premýšľaniu, že hlavný jej zdroj – t. j. moc úzkej skupiny nad zvyškom, inak povedané štát sám o sebe. Pod nátlakom verejnosti je štát nútený bojovať proti korupcii, čo vlastne znamená proti sebe. Menej štátu – menej úradníkov – menej korupcie! To dáva anarchistom dobrú príležitosť lepšie vysvetliť svoje návrhy občanom.

Anarchisti vkladajú veľké nádeje do Internetu, v ktorom vidia prototyp samosprávneho združenia slobodných občanov. Sú podporovatelia tzv. Open Source – programov, na vývoji ktorých sa môžu zúčastniť viacerí programátori alebo si ich môže ktokoľvek, kto vie programovať, prispôsobiť svojim potrebám.

Okrem toho podporujú vývoj siete Freenet, umožňujúcej anonymné a necenzurovateľné zdieľanie informácií. Je pokusom odstrániť možnosť, aby nejaká skupina (najmä štát) vnucovala svoje presvedčenie a hodnoty ostatným a rozhodovala, aké informácie zakázať a ktoré povoliť.

Anarchizmus dnes je živý a rozvíjajúci sa spoločenský trend, atraktívny pre niektorých ľudí a nepochopiteľný pre druhých. Odlišuje sa od iných strán a hnutí tým, že sa nezúčastňuje na tradičnom politickom živote. Môže sa však stať, že jeho myšlienky sa do určitej miery v budúcnosti uplatnia. Mali by sme šancu zažiť ideál anarchistov – poriadok bez moci. 

Autor, prof. Vasil Lipitsky, DrSc., je prezidentom Bratislavského akademického združenia

Priemer: 3.6 (8 hlasov)
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama