Antiplagiátorský zákon

Počet zobrazení: 3804

Vyrobiť plagiát na také či onaké účely v ére digitálnych médií je „gombička“. Dokážu to aj „deti školou povinné“. Aj preto to dozrelo do podoby spoločenského problému, ktorý treba na Slovensku riešiť. Prečo by sa mal niekto trápiť náročnou intelektuálnou prácou, keď podobný efekt môže dosiahnuť poľahky metódou „skopíruj a vlož“? Technológie sú tu predsa na to, aby človeku uľahčovali „lopotenie sa“…

Moralizovanie v médiách a tlaky verejnej mienky či už na politikov alebo na akademické inštitúcie môžu zohrať svoju rolu, ale problém nevyriešia. Problém treba uchopiť „od podlahy“, a na to je potrebná inštitúcia práva a jeho nástroje. Nie však v podobe retroaktivity, t. j. nejakého nejasného preskúmavania nejakej neurčitej „vzorky“ záverečných prác absolventov vysokých škôl v nejakom neurčitom čase dozadu. Toto kvázi-riešenie, aby nebol potrestaný iba ten, kto je najvykričanejší na verejnom pranieri, ale aj všetci jemu podobní, nie je nič iné ako zúfalý kŕč toho, kto nevie, ako a kam „z konopí“.

Pozrime sa teda na nevyhnutné predpoklady tohto právneho riešenia. Etická stránka problému je iná kapitola, v ktorej sa treba rozobrať samostatne.

Po 1., definícia plagiátu. Termín pochádza z latinčiny, v ktorej plaga znamená „úklady, pasca“ a plagiarius je pôvodne „únosca dieťaťa alebo človeka“. Neskôr sa význam preniesol do oblasti produkcie textov vo význame „literárna krádež“, ukradnutie či vykradnutie diela. Kto sa ho dopustí, je plagiátor. V každom prípade je to čin proti civilizovaným pravidlám, nielen morálnym, ale aj ľudským a profesionálnym, teda právnym. V modernej reči je to porušenie autorského práva a noriem duševného vlastníctva. Plagiátor je ten, kto prezentuje prácu iného ako vlastnú prácu, resp. pod hlavičkou vlastnej práce, pod ktorú sa podpisuje, a nijako ho v tom neospravedlňujú jeho motívy, napr. nedostatok času či vlastných myšlienok alebo zištná túžba po titule. O tomto niet a nemôže byť sporu.

Po 2., obvinenie z plagiátorstva. Tu už sa môže začať spor, pretože treba odpovedať na otázky: Kto môže vzniesť toto obvinenie a kedy je platné? Ktokoľvek môže kedykoľvek a kohokoľvek obviniť z plagiátu? Človek z ulice či hlava nejakého spolku hoci aj voči hlave parlamentu? Z akých dôvodov a motívov? A na akom fóre? Hocikde? Stačí, keď to urobí na tlačovke svojej politickej strany? A čomu slúži takéto obvinenie z plagiátorstva?  Nie je to iba nástroj politického boja, na ktorý hneď ako muchy na lep sadnú všetky médiá?

Po 3., dôkaz plagiátorstva. V slušnej a zdravej spoločnosti žiadne obvinenie nemôže zostať len v rétorickej rovine, ale vyžaduje si dôkaz. Tak aj obvinenie z plagiátorstva. Inak to môže byť celkom účelové obvinenie, voči ktorému existuje aj právna ochrana, napr. pod titulom utŕhania na cti. Ako vidíme, rétorika aj etika sa tu dostávajú do právnickej roviny a na uplatnenie dôkazu musí existovať verejne uznaný systém. Pokiaľ žiadne takéto autoritatívne forum neexistuje, spor sa môže odohrávať cez tlačovky politikov alebo médiá, čo sa podobá na politickú či mediálnu džungľu. (Existuje napr. stránka www.plag.sk, ktorá sa „zastrája“, že odhalí každý plagiát, ale toto nie je verejne uznaná autorita na riešenie sporu o plagiáte.)

Po 4., obhajoba obvineného z plagiátu. Je vôbec možná a na akom fóre? V čom môže spočívať? Štandardne by mala spočívať vo vyvrátení dôkazu, a teda aj obvinenia. Na akom verejne uznanom a autoritatívnom právnom fóre? Majú ním byť tlačovky politických subjektov či „prepieranie“ v médiách? Sotva.

Po 5., sankcia za plagiátorstvo. Žiadna právna norma nemá zmysel a účinok bez sankcie, a to účinnej sankcie. Aká teda je či môže byť sankcia za dokázané plagiátorstvo na spoločensky uznanom autoritatívnom fóre? Napr. okamžitý odchod takého plagiátora z verejnej funkcie bez pardonu a bez diskusie? A kto túto sankciu stanoví a kto zabezpečí jej plnenie?

Na týchto 5 otázok musí odpovedať naša právna teória a právna prax. Niet pochýb, že na to má. Pokiaľ nenastane toto „vyjasnenie myslí“, budeme sa potácať vo verejnom a mediálnom diskurze na hranici hazardu a dobrodružstva. Keď v nejakom „hurá-systéme“ paušálne generalizujeme či podozrievame, spochybňujeme a nedôverujeme. Postupujeme diletantsky a amatérsky v obvinení aj v obhajobe. Je to nebezpečná hra, v ktorej hazardujeme sami so sebou. Ak ide napríklad o akademický prečin, ten musí dostať jasné právne, spoločenské aj politické kontúry, ktoré zatiaľ nemáme. Ak ich budeme mať, určite si všetci s úľavou vydýchneme.

Verím, že týmto príspevkom som pozorného čitateľa presvedčil, že neobhajujem žiadneho plagiátora, nech je ním ktokoľvek, či už bývalý alebo súčasný predseda parlamentu alebo akýkoľvek „obyčajný človek“ z ulice (alebo z parlamentu?). Presne naopak.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984