Reklama
Reklama

Argentína,
pekná si z ďaleka

Počet zobrazení: 1602

Pred niekoľkými desaťročiami v slovenskom rozhlase zvykli vysielať zľudovenú pesničku v interpretácii slávneho slovenského tenoristu, ktorej text (v záhoráckom nárečí) znel: „Amerika, Amerika, pěkná si z daleka, tam sa mosí caško robit, hej, namísto otroka.“ Text nemal nič spoločné s politikou, len vyjadroval situáciu našich emigrantov odchádzajúcich za prácou za veľkú mláku. Aj môj starý otec v prednáške pre americkým Slovákov v roku 1912 vzdal hold viac než dvom desiatkam tisícov našich krajanov, ktorý prácou v amerických baniach a továrňach prišli o život alebo o zdravie a nazval ich mučeníkmi práce. Keby bol marxistom, asi by skôr hovoril o mučeníkoch kapitalistického vykorisťovania.

Aj dnes sa slovo Amerika skloňuje v médiách mimoriadne často, čím sa, pravda, myslí len jedna z troch krajín Severnej Ameriky (teda USA), kým o tej Strednej alebo Južnej (ktoré sa občas označujú spoločným názvom Hispánska alebo Latinská Amerika) sa dozvedáme čo-to len občas. O tej Strednej sa najnovšie zmienil iba Ľuboš Blaha, pri výpočte krajín, v ktorých sa USA angažovali na strane teroristov a potláčaní slobôd. Širokú verejnosť v posledných dňoch skôr zaujala správa o úmrtí legendárneho futbalistu Diega Maradonu. V pondelňajšom rozhlasovom spravodajstve som začul správu z Argentíny, najeurópskejšej latinskoamerickej krajiny, ktorá dala svetu celú plejádu vynikajúcich spisovateľov (o. i. Borgesa, Sabata, Cortázara). V tejto prevažne katolíckej krajine teraz prijali zákon, že v akejsi významnej inštitúcii musí byť aspoň jedno percento zamestnancov vyhradené transsexuálom. Ak ich nebudú mať dosť, zrejme uvažujú aj o ich „dovoze“ z iných krajín.

Opäť sa potvrdilo, že dnešnú liberálnu spoločnosť vôbec nezaujímajú práva väčšiny (právo na prácu, slušný život, zdravotnú starostlivosť, vzdelanie), ktoré sú univerzálnymi právami, ale preferujú jednostrannú až chorobnú zameranosť na práva menšín. S uvedenou informáciou z Argentíny korešponduje aj najnovšie rozhodnutie zrejme budúceho amerického prezidenta, ktorý si do svojho tímu pre styk s verejnosťou (mediálneho tímu) vybral výlučne ženy. Zaujímavé na tom všetkom je len fakt, že sa „pozitívnou diskrimináciou“ zvýhodňujú len isté menšiny. V USA okrem hispáncov žije aj veľa obyvateľstva z Ázie. Uvažuje sa azda aj o tom, že by sa tento princíp mal uplatniť aj voči tamojším Číňanom, Japoncom, Vietnamcom atď.? A čo pomerne veľká skupina mužov s plešinou, ľavákov, hrdzavovlasých alebo račkujúcich? Ak sa podľa niektorých návrhov môže mladý človek rozhodnúť, či chce byť mužom alebo ženou až v postpubertálnom veku, nemali by rovnaké práva získať aj občania členený na etnickom princípe, čiže mladý Kalifornčan by sa pre svoj obdiv k francúzskej kultúre mohol vyhlásiť za Francúza, rodený Londýnčan (pre sympatie k separatistom) za Škóta a Neapolčan, ovládajúci históriu svojho regiónu, by si mohol spomenúť, že chce byť Kataláncom či Aragóncom, ako za čias Kráľovstva dvoch Sicílií. Podobne zverolekár milujúci psíkov, by sa mohol nielen volať Dunčom, ale mal by mať právo chodiť po štyroch nohách. Vari po takejto slobode túžia stámilióny ľudí tohto dnešného poblázneného sveta? Zrejme ešte nedospeli k ozajstnému a jedine správnemu chápaniu pojmu slobody, ktorá je bezbrehá. Následky takéhoto chápania žneme už dnes, kedy pre uspokojovanie vlastných potrieb a pseudopotrieb netreba nič rešpektovať. Stačí ak presadíme svoje ego.

Úvodné foto: ProtoplasmaKid / Wikimedia.org / Mexico City, 2016

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama