Arkadiusz Gola: Čiernobiela zem
Terajší čas nie je prajný vôbec, výstavy nie sú výnimkou. Tak aspoň pár fotografiami a textom priblížime jednu z nich; pripravil ju a Slovu „sprístupnil“ Miro Procházka.
Výstava vznikla v spolupráci s Poľským inštitútom v Bratislave a Inštitútom tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave.
Jacek Gajewski, riaditeľ Poľského inštitútu v Bratislave
Pred pár rokmi som mal príležitosť dôverne spoznať autora a jeho tvorbu, udialo sa tak počas Dní fotografie v Leviciach. Predstavil tam (rovnako ako už aj v Čechách, vo Francúzsku, v Nemecku a Belgicku) svoje práce, svoj pohľad na rodné Horné Sliezsko, za ktoré zožal množstvo novinárskych cien. Narodený v roku 1972 v Rude Śląskej, žijúci v meste Zabrze, absolvent, doktorand a pedagóg Inštitútu tvorivej fotografie Sliezskej univerzity v Opave, fotoreportér novín Dziennik Zachodni, vydávaných v Sosnowci. Hoci, prepáčte, viem, že Sosnowiec nie je Sliezsko, ale Zagłębie Dąbrowskie, oba kraje sú však dlhé roky sťa siamské dvojčatá. Treba viac, aby ste mali Horné Sliezsko „v krvi“? Aby ste cítili a chápali toto územie zložitej – premiešanej vzhľadom na minulosť, národnosť, jazyk, náboženstvo – povahy, ktorému sa z tejto rôznorodosti pošťastilo vytvoriť výrazný celok, inakší než ostatné oblasti Poľska? Dnes je Horné Sliezsko živý, dynamicky sa pretvárajúci región, už nielen plný baní, koksární, hút či elektrární, ale aj vycibreného umenia, priekopníckych kardiochirurgických operácií a kvitnúceho kreatívneho priemyslu – tam vznikli okrem iného na celom svete chýrne počítačové hry Zaklínač a Cyber punk 2077. Ale čo tamojší ľudia? Slezania sa v tomto prerode pokúšajú nájsť si miesto a ostať čo najvernejší svojej tradícii. Neprísť o identitu.
Fotografie Arkadiusza Golu plne odzrkadľujú osobitný ráz Horného Sliezska a Hornoslezanov. Ukazujú jeho v dobrom slova zmysle vžitý obraz. Obraz plný každodennosti, ťažkej práce, driny, ale aj sily, dôstojnosti a kultivovaných obyčajov. Takéto Sliezsko, takýchto Slezanov vídať čoraz vzácnejšie. Odchádzajú? Nie. Menia sa. A ostanú medzi nami. Odlišní, ale svoji. Vystavené snímky sú súčasťou kroniky. Kroniky premeny, rýchlejšou pre jedných, pomalšou pre druhých. Čas na nich plynie pozvoľnejšie, zato neúprosne. Stoja za pozretie, lebo toto Sliezsko sa pomíja.
Pozývame na Horné Sliezsko videné okom a objektívom Arkadiusza Golu. Na skutočné neskutočné podmanivé Horné Sliezsko. Na čiernobielu zem.
Kurátori výstavy
Prof. PhDr. Vladimír Birgus, vedúci Inštitútu tvorivej fotografie
BcA. Mgr. Michał Szalast, Filozoficko-prírodovedecká fakulta Sliezskej univerzity
Autor je neoddeliteľne spätý s rodným Horným Sliezskom, čiže regiónom, kde sa po stáročia prelínali poľské, české, nemecké a rakúske vplyvy. Ide o oblasť s búrlivou históriou, rozmachom aj úpadkom ťažkého priemyslu. Pre svoj banský charakter ju zvyknú označovať ako Čiernu zem. Arkadiusz Gola už tri desaťročia sústavne podáva tento kraj vo svojich fotografiách nielen ako čierny, lež ako čiernobiely, keďže zachycuje aj kladné zmeny, ktoré priniesli tri desaťročia po zvrhnutí socialistického režimu.
Na jeho čiernobielych snímkach vidíme nielen spľundrovanú krajinu s haldami pripomínajúcimi mesačné krátery, zatvorené bane a továrne, špinavé krčmy, opilcov spiacich na ulici alebo vlakovej stanici, ale aj ľudí, túžiacich po peknote a domovy si skrášľujúcich kvetinami či soškami svätcov. Deti, ktoré využívajú skládky trosky na ihrisko plné dobrodružstva. Ženy z baní, ktoré si aj napriek ťažkým podmienkam, ochranným prilbám či montérkam uchovávajú čosi zo svojho čara. Susedov z robotníckeho sídliska, ktorí sa na rozdiel od väčšiny obyvateľov z panelákov stretajú, spoločne zabávajú, jedia a pijú.
Nie je idealista. Často – a neúprosne – zachycuje aj povrchnosť a prázdnotu, ale vždy tu cítiť zjavnú úctu k ľuďom. Golov štýl postupne prechádza od klasického humanistického svedectva k osobnejšiemu poňatiu dokumentárnej fotografie s veľkým priestorom pre obrazové symboly. V jeho prácach hrá významnú úlohu podtext, ktorý pobáda divákov k vlastnému výkladu. Opakujúce sa výjavy, ale aj zaznamenané bežné situácie sa neraz stávajú metaforami pre zásadné črty života.
Z fotografií vyžaruje hold ľuďom, ktorým sa v súčasnom komerčnom svete nedarí príliš presadiť. Bývajú zvečnení v najobyčajnejších okamihoch každodenného bytia. Často v skutočne nezávideniahodných podmienkach. Nazdali by sme sa, že na záberoch nájdeme ľudí smutných, sklamaných, skľúčených. Znechutených. Gola nás však vťahuje do sveta, v ktorom človek síce nemá bohvieakú šancu dosiahnuť tzv. životný úspech, no aj napriek tomu vie zo života vydolovať ukryté kladné hodnoty. Ako napríklad starenka s natáčkami na hlave a veselým úsmevom na tvári, uprostred svojho zaprataného jednoizbového bytu vyzdobeného umelými kvetinami. Úsmev sa zdá nepatričný v takých podmienkach. Tu je však nielen možný, ale nevyhnutný. Pre šťastie nejestvujú vhodné okolnosti, len naša schopnosť vnímať radosť zo všetkých malých a nenápadných okamihov, z ktorých sa skladá náš život.
Hrdinami snímok Arkadiusza Golu sú ľudia, ktorých sa nikto nepýtal, kde a kedy by sa chceli narodiť, ale ktorí musia žiť na mieste a v čase, žičlivých skôr úpadku ako rozkvetu ľudskej osobnosti. Vymykajú sa jednoduchému a šablónovitému hodnoteniu a dokážu hľadať aj v tých najnepriaznivejších pomeroch odpoveď na otázku, ako jestvovať dôstojne a s pocitom zmysluplnosti. Fotografie Arkadiusza Golu nám pomáhajú vážiť si ľudí, ktorým nebolo umožnené uskutočniť svoj „veľký sen“, ale ktorí nám ukazujú, ako bojovať aspoň o záblesk naplnenia a osožnosti vlastného života. Ide o ponaučenie, na ktoré si treba spomenúť vždy, keď sa nám vidí, že už ďalej nemôžeme. Nádejou do budúcna, akú ponúkajú Golove snímky, sú chlapci pôžitkársky šantiaci bez ohľadu na okolité prostredie či príroda, láskavo a vytrvalo sa pokúšajúca napraviť alebo zakryť prechmaty človeka.
