Reklama
Zľavy na wellness pobyty
Reklama

Bašár al-Asád znovu zvolený za prezidenta Sýrie alebo O pokračujúcej škodlivosti dvojtvárnej politiky Západu

Počet zobrazení: 2804


h._asad_85x150.jpg

V prezidentských voľbách, ktoré boli v Sýrii 3. júna a týždeň predtým sa mohli do nich zapojiť aj sýrski občania žijúci z rôznych dôvodov mimo svojej vlasti, vyhral doterajší prezident Bašár al-Asád. Na rozdiel od predchádzajúcich volieb, ktoré mali charakter referenda, tentoraz v súlade s novou ústavou schválenou referendom v prvom roku sýrskej krízy mali voliči možnosť vybrať si z troch kandidátov.

Okrem úradujúceho prezidenta to boli príslušníci opozície (nebojujúcej) – málo známi nielen v zahraničí, ale aj doma – Hasan Núri a Mahir Hadždža (podľa niektorých prameňov bývalý komunista). Čas konania volieb sa predĺžil o päť hodín. V niektorých oblastiach severu a východu Sýrie, ktoré ovládajú vzbúrenecké sily, obyvatelia však hlasovať nemohli.

Podľa správy ústrednej volebnej komisie bola účasť na hlasovaní 73,42 % – 11 634 412 osôb z 15 845 575 zapísaných voličov.  Za B. al-Asáda hlasovalo 10 319 723 občanov, čo bolo 88,70 % voličov. H. Núri získal 4,3 %, M. Hadždža 3,2 % a 3,8 % odovzdaných hlasov bolo neplatných.

+ + +

Aj napriek tomu, že porovnávanie formálne rovnakých politických ukazovateľov z rôznych krajín vždy prináša nebezpečenstvo zjednodušenia, poukážeme na dva vybrané údaje o prezidentských voľbách v štátoch, ktoré sa nachádzajú v krízovej situácii. Len o niečo skôr ako v Sýrii boli voľby na Ukrajine (25. mája) a v Egypte (pôvodne 26. – 27. mája, predĺžené do 28. mája) – v  oboch štátoch boli predčasné. Môžeme sem zaradiť aj voľby v Afganistane, ktoré sa uskutočnili 5. apríla. Počet kandidátov na Ukrajine bol 21, v Egypte dvaja, v Afganistane deväť.

Účasť na voľbách na Ukrajine bola 60,29 % (pod hranicou 50 % bola v Doneckej, Charkovskej, Luganskej a Odeskej oblasti), ale v Egypte len 47,75 %. Účasť na voľbách v Afganistane sa z médií zistiť nedá – uvádza sa, že bolo odovzdaných 6 604 546 platných hlasov, ale celkový počet osôb oprávnených hlasovať (zaregistrovaných je vyše 12 miliónov voličov v Afganistane a právo hlasovania by mohlo mať až 8 miliónov Afgancov žijúcich v zahraničí) nie je oficiálne zverejnený.

Voľby vo všetkých štyroch štátoch sa uskutočnili s rôznymi organizačnými ťažkosťami. Avšak iba vo vzťahu k Sýrii časť medzinárodného spoločenstva – Západ a niektoré arabské štátmi – spochybňuje ich výsledky. Už dopredu avizovali, že konanie volieb považujú za neregulárne. Obrazne vyjadrené vládnucej moci v Sýrii sa vytýka vlastne všetko, ľudovo povedané aj nos medzi očami.

Príčinu tohto spochybňovania vidíme najmä v tom, že jedine v sýrskych prezidentských voľbách zvíťazil kandidát, ktorý nie je po vôli Washingtonu. Vlastne sa v nich vôbec nerešpektovali priania Washingtonu. Uvidíme síce, k čomu dôjde ešte po druhom kole prezidentských volieb v Afganistane, ale to necháme zatiaľ bokom, lebo nie sme veštcami.

Je však jasné, že prítomnosť intervenčných vojsk v Afganistane zohrá svoju úlohu. Vzhľadom na nezmyselnú už takmer trinásťročnú vojnu, po ktorej sa však moc a vplyv Talibanu nestratili, ak nie sú silnejšie, ako boli v minulosti, musí byť každý kandidát, ktorý nepatrí k Talibanu pre Západ prijateľný – len ešte musí uzavrieť aj „bezpečnostnú“ dohodu o pobyte vojsk USA na území Afganistanu.

+ + +

V podmienkach dominancie USA ako jedinej superveľmoci vo svetovej politike sa čoraz viac stretávame s vedomým manipulovaním faktov a vytváraním fiktívnych obrazov skutočnosti, pričom sa úspešne využívajú aj rôzne prvky virtuálneho sveta. V teórii možno viesť nekonečné úvahy o tom, či USA je „riadnym“ alebo limitovaným hegemónom, ale v praktickej, každodennej politike v druhom desaťročí 21. storočia dochádza k čoraz väčšiemu úpadku vplyvu Washingtonu na dianie vo svete.

Neformálne sa všeobecne pripúšťa vytváranie multipolárneho usporiadania moci vo svete, ale keď sa má toto tvrdenie oficiálne a jednoznačne potvrdiť, v politických, mediálnych, ale aj akademických kruhoch na Západe sa stretneme s mimoriadne pestrou zmesou názorov, ktoré to nechcú pripustiť.

A tak hoci udržiavanie politickej dominancie vo svete už roky stojí USA oveľa viac výdavkov, ako sú zisky z nej, napriek tomu sa nevzdávajú zúfalého úsilia nepripustiť stratu tejto pozície, o ktorú čo sa týka ekonomiky, už prišli. Podľa správ západných médií v tomto roku sa totiž stane podľa kvantitatívnych ukazovateľov najväčšou ekonomikou sveta ČĽR.

Snaha nestratiť politickú (aj bezpečnostnú) pozíciu dominujúceho hráča vo svete je však okrem medializovania a teoretizovania sprevádzaná aj zúfalým, zištným a svetu škodlivým úsilím vytvárať rôzne ohniská politického chaosu a sociálno-ekonomickej nestability. Jadrom konania USA je úsilie o podnecovanie nepokoja vo viacerých regiónoch, do ktorého sa okrem samotných postihnutých štátov a regionálnych aktérov, môžu zapájať – niekedy sa k tomu priam tlačia tiež externí – svetoví, globálni aktéri. Okrem USA a s nimi úzko spojených členských štátov EÚ a NATO, možno v súčasnom svete považovať za takýchto aktérov už iba RF a ČĽR.

 + + +

V súčasnosti ide už takmer o súvislý pás štátov, popr. oblastí, kde je do rôznej miery prítomná nestabilita a chaos. Začína sa na atlantickom pobreží severnej Afriky, pokračuje cez Blízky východ a strednú a juhovýchodnú Áziu a končí sa na Ďalekom východe. Územnú výnimku predstavuje len ukrajinská kríza, ktorá je spolu so sýrskou krízou najväčším ohniskom napätia, spojeným s množstvom nebezpečenstiev aj pre širšie regióny.

Nemôžeme sa čudovať Moskve a Pekingu, že na tieto aktivity z ostatných rokov sa pozerajú s rastúcimi obavami. Divíme sa však tomu, prečo EÚ a jej členské štáty vnímajú tieto kroky Washingtonu s pokojom a spravidla ho aj podporujú, hoci nestabilita a chaos v tomto páse ohrozuje nielen RF a ČĽR, ale aj mnohé štáty EÚ – minimálne v dvoch smeroch.

Po prvé preto, že skomplikuje ekonomické vzťahy so štátmi, ktoré sa tam nachádzajú, čo EÚ zmietajúca sa v ekonomickej kríze vôbec nepotrebuje. Po druhé preto, že môže viesť k nárastu migrácie (vrátane nezákonnej), s ktorou sa EÚ tiež čoraz ťažšie vyrovnáva.

Takéto krízy v posledných zhruba 20 rokoch sprevádza podnecovanie k odstráneniu predovšetkým takých politických elít, ktoré nie sú dostatočne „ústretové“ k Washingtonu. Vývoj kríz vyúsťuje do dvoch základných podôb.
V prvej postačuje k zmene pomerov na washingtonský spôsob politický chaos a rast sociálno-ekonomických ťažkostí, z ktorých sa obviňuje „nedemokratický“, „autokratický“ „diktátorský“ a pod. režim, porušovanie ľudských práv atď. Ten sa potom nahradí novou, „viac spolupracujúcou“ elitou. Základnou a vlastne jedinou požiadavkou na nových vládcov je predovšetkým lojálnosť voči USA (Západu), ktorá môže mať rôzne podoby. Morálne či iné kritériá, pritom vôbec nie sú potrebné a platí stará washingtonská zásada, ktorú vraj raz na otázku zvedavého novinára, prečo USA podporujú nikaragujského diktátora A. Somozu, sformuloval prezident H. Truman: „Je to síce darebák, ale náš človek.“

V druhej sa pristupuje k použitiu rôznych foriem násilia a nastolenie novej moci sprevádzajú ozbrojené zrážky, nevynímajúc ani vedenie vojny či vypuknutie občianskej vojny. Tu sa opäť preukazuje dvojtvárnosť politiky USA – pokiaľ sa staré elity či vodcovia bránia zmene podľa ich receptu, porušujú ľudské práva, sú zločinci atď. Pokiaľ však vzbúrenci podporujú zmeny ústretové k washingtonským podmienkam, sú bojovníkmi za slobodu, demokraciu i mier(!) a všemožne sa – politicky, finančne a neraz aj vojensky – podporujú.

+ + +

Priam tragikomicky v tejto súvislosti vyznievajú výroky končiaceho generálneho tajomníka NATO A. F. Rasmussena, ktorého rétorika sa stáva čoraz viac agresívnou – nielen pri hodnotení sýrskych volieb, ale aj udalostí na Ukrajine a iného diania vo svete. Čo oprávňuje šéfa paktu, ktorý vyžaduje pri svojom rozhodovaní konsenzus, hodnotiť voľby v štáte ďaleko mimo hraníc väčšiny jeho členských štátov (susedí len s jedným z nich – s Tureckom) a vyhlasovať, že ani jeden z nich výsledky týchto volieb neuzná? To už skutočne Západ nemá väčších odborníkov či autority na hodnotenie diania a výsledkov volieb v nezávislom štáte ako šéfa najväčšej (a bojujúcej) vojenskej mašinérie v súčasnosti, ktorý navyše stále narieka nad nedostatkom peňazí pre jej fungovanie?

Možno je to však spojené s tým, že základným ukazovateľom úpadku Washingtonu vo svetovej politike sa stali fiaska posledných vojenských operácií USA, NATO a ich spojencov v Iraku a Líbyi, ktorých cieľom nebolo nič iné, len zmena vodcov. V oboch štátoch spôsobili invázie (podľa niektorých názorov agresie) hlboký sociálno-ekonomický úpadok, rozvrat štátu a ďalšie ťaživé a tragické dôsledky. Iný osud nečaká ani Afganistan po ukončení vojny v ňom.

Avšak to, kedy sa skončí vojna v Afganistane, sa začína interpretovať čoraz zahmlenejšie. Ako sme už uviedli, neexistuje síce ešte dohoda s afganskou mocou o štatúte pobytu cudzích vojsk na jej území, ale Washington už avizuje ponechanie 9 600 vojakov na území štátu aj po ukončení svojráznej misie ISAF. Okrem toho mnohé štáty, vrátane SR, majú podobné predstavy a chcú pomáhať „budovať mierový a demokratický“ Afganistan prostredníctvom vojakov a policajtov. Príslušníci tajných služieb sa zrejme z dôvodov politickej korektnosti v tejto súvislosti radšej ani nespomínajú.
Nebudeme sa zaoberať tým, prečo mnoho ľudí bezhranične dôveruje západným „mainstreamovým“ médiám, ktoré ich však bežne považujú akoby za sklerotikov, čo si za hodinku po odchode z bytu alebo vystúpení z auta už nepamätajú, či zamkli dvere. A tak prevažná väčšina západných médií je postavená na banálnych frázach, ktoré sa donekonečna opakujú, pričom sa počíta s tým, že „tí mnohí ľudia“ im uveria a nebudú sa snažiť to, čo sa práve deje, porovnávať s inými javmi a procesmi v súčasnosti či minulosti a vytvárať si vlastný názor na svet a jeho vývoj. Obrazne povedané, „tí mnohí ľudia“ sa preto nemusia báť, či skutočne „zavreli dvere“, lebo ak veria médiám, tie ich presvedčia o tom, že „dvere svetovej politiky a bezpečnosti“ sú stále zatvorené tak, aby sa k „nám“ nikto zlý nedostal.

Sýrska kríza spolu s ukrajinskou predstavujú zatiaľ vrcholy mediálnej dezinterpretácie a manipulácie v 21. storočí. Bezpochyby v štáte, kde sa už viac ako tri roky vedú rôzne boje, sa bežným ľuďom žije veľmi ťažko a sú často vystavení násiliu a iným hrozbám. Kto nežil v oblastiach bojov a ich dopady nepocítil na vlastnej koži (tobôž ešte ako civil – bežný občan, so svojou rodinou, deťmi, chorými, starými a pod.) nedokáže úplne pochopiť, čo to skutočne znamená. Šírenie lží a klamstiev však k vyriešeniu kríz neprispieva.

+ + +

Prečo sa práve Sýria stala prioritnou oblasťou dezinterpretácie a zasahovania Západu do vnútorných záležitostí nezávislého štátu? Ak sa nad dôvodmi zamyslíme dôkladnejšie, zistíme, že ide o mnohostranný fenomén. Zvýrazníme tri skupiny okolností, ktoré obsahujú aj vzdialenejšie historické, resp. širšie politické a sociálno-ekonomické prvky.

1. Korene toho, čo postupne prerastá až do patologickej nenávisti Západu voči súčasnému sýrskemu vedeniu spočívajú v tom, že Sýria patrila k štátom so socialistickou orientáciou a aj po rozpade bipolarity udržiavala dobré vzťahy s Moskvou, ktorá tam dodávala aj zbrane a vojenskú techniku. Doposiaľ je ekonomika v tejto krajine centrálne riadená a 24 rokov po páde socialistického bloku sa vyhýba akejkoľvek privatizácii strategických podnikov, ktoré sú súčasťou štátneho majetku.

2. Sýria patrí k jednému z posledných štátov v arabskom (moslimskom) svete, ktorý má viac svetskú ako náboženskú orientáciu. Okrem toho má etnicky i konfesionálne špecifickú, pestrú sociálnu štruktúru a napriek rôznym protirečeniam fungovala v regióne Blízkeho východu ako relatívne stabilný štát, uskutočňujúci vlastnú, nezávislú politiku. Ide o nebezpečný vzor pre iné štáty, že to ide aj ináč ako podľa západných kritérií.

3. Sýria sa na Západe najmä v USA považuje za aktéra, ktorý môže na Blízkom východe – vzhľadom na svoj vplyv v niektorých štátoch, popr. vzťahy s nimi – získať pozíciu regionálnej veľmoci. Dlhoročná podpora sýrskeho vedenia jednotlivých hnutí národnooslobodzovacieho charakteru (ktoré USA považuje za teroristické organizácie – bývalý veľvyslanec USA pri OSN J. Bolton zakrátko po vytvorení konštruktu „osi zla“ G. Bushom ml. zaradil do nej aj Sýriu spolu s Líbyou a Kubou) zabezpečila Sýrii kľúčové politické postavenie v regióne.  Zosilnenia Sýrie sa bojí aj Izrael kvôli tomu, že od Šesťdňovej vojny okupuje časť jej územia – Golanské výšiny. Aj silné ekonomické vzťahy Damasku s Moskvou najmä v oblasti ťažby plynu a plynových trás Sýriu predurčujú so svojou doterajšou nezávislou politikou stať sa silným hráčom na Blízkom východe.

Okrem toho možno vidieť aj podivnú snahu Francúzska ako bývalej koloniálnej metropoly vyjadrovať sa k dianiu v Sýrii a zasahovať doň. „Našťastie“ však francúzske veľmocenské chúťky, ktoré sa prejavili pri bombardovaní Líbye, porušujúcom medzinárodné právo spôsobili Parížu (vtedy ešte prezidentovi N. Sarkozymu) vážne vojenské i ďalšie komplikácie a tak napriek veľkým vojnovým ambíciám prezidenta F. Hollanda Francúzsko radšej nakoniec zotrvalo v tieni USA (NATO).

+ + +

Príčiny, priebeh i súvislosti sýrskej krízy sú podrobne analyzované z mnohých aspektov a už viackrát sme sa k nej vyjadrili aj my. Podľa Západu je však možné iba jediné riešenie – úplne odstúpenie B. al-Asáda a s ním spojenej elity a zásadná zmena štátneho zriadenia. Dejiny však bezalternatívnosť sporov a konfliktov nepoznajú, tobôž ak je presadzovaná len jednou z ich strán a to ešte takou, ktorá je vo vzťahu k nim vonkajšia.

Šírenie tohto postoja zosilnelo potom, ako nevyšli plány Washingtonu na vojenský zásah proti Sýrii po zinscenovanej akcii s údajným použitím chemických zbraní vládnymi vojakmi. Séria udalostí v Sýrii, ale aj okolo nej, viedla k tomu, že po rozpade bipolarity USA so svojimi spojencami prvýkrát nedokázali presadiť svoju vôľu cestou ozbrojeného násilia.

Okrem objektívnych faktorov, spojených najmä s postojom RF a ČĽR v Bezpečnostnej rade OSN, pružnosťou a aktívnosťou ruskej diplomacie a subjektívnych prvkov zahraničnej   a bezpečnostnej politiky USA (vojaci už nie sú ochotní riskovať ďalší neúspech, za ktorý platia aj vlastným zdravím a životmi) je v tomto vývoji prítomný aj zásadný postoj B. al-Asáda a jeho vlády.

Bezpochyby už viac ako tri roky na B. al-Asáda dolieha všetka ťarcha postavenia na čele krajiny, kde je kríza a bojuje sa. Iste nemožno nekriticky hodnotiť celé jeho konanie a všetky jeho kroky. Treba však oceniť, že pociťuje zodpovednosť za osud štátu, nechce opustiť svoj ľud a vydať ho napospas takým hrôzam, ako dnes vidíme v Líbyi či Iraku. Ani útek V. Janukovyča z Kyjeva nič nevyriešil a viedol len k novej vlne násilia.

+ + +

Zachováme si elementárnu ľudskú slušnosť a zablahoželáme B. al-Asádovi k víťazstvu vo voľbách, pri ktorých treba tiež oceniť to, že sa vôbec konali a prebehli tak ako prebehli. Zrejme sýrska vláda funguje pomerne efektívne a udržiava si schopnosť kontrolovať väčšinu štátu aj napriek tomu, že zápasí s nesmiernymi ťažkosťami, aj napriek tomu, že vedie boj so vzbúrencami a teroristami, ktorí sú podporovaní zvonku. V posledných týždňoch došlo k viacerým výrazným víťazstvám vládnych síl, ktoré možno priblížili koniec vojny. Čoraz viac sa preto ukazuje, že bez vonkajšej podpory a proti sýrskej angažovanosti Západu – najmä USA a NATO, ale aj štátov združených v rade pre spoluprácu v Perzskom zálive (predovšetkým Saudskej Arábie a Kataru) – by vzbúrenci už dávno prehrali. 

Vzniká však aj nové vážne nebezpečenstvo. Čo sa po porážke vzbúrencov, ktorá sa blíži, stane s tisíckami teroristov, ktorí bojovali v Sýrii? A nie sú len z arabského či moslimského sveta, ale sa môžu vrátiť či pobrať v pomerne veľkých počtoch aj do štátov EÚ – najmä Veľkej Británie a Francúzska, ale aj Nemecka a iných.

Vývoj v Sýrii vzhľadom na svoju zložitosť, žiaľ, momentálne nedáva vyhliadky na skoré ukončenie krízy a bojov. Na záver však úprimne zaželáme sýrskemu ľudu čo najskoršie ukončenie bojov, mier a pokoj. Sme toho názoru, že v sýrskej budúcnosti má nezastupiteľné miesto aj B. al-Asád a jeho vláda, ktorá je pripravená na rokovania, kde sa však musia zohľadniť záujmy širokých vrstiev obyvateľstva, ktoré ho znovu zvolili za prezidenta štátu. Čím skôr budú pokračovať rokovania o riešení sýrskej krízy a nájde sa z nej východisko (ktoré nemôže byť podľa scenára USA), tým menej bude pribúdať obetí v tragédii, ktorá si vyžiadala už 160 000 životov na všetkých bojujúcich stranách, ale najviac medzi civilným obyvateľstvom.

Priemer: 5 (30 hlasov)
Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama