Bez milosti

Búrku k nám, do Dolinky, prinášalo ticho. Chmúrava visela tak nízko, až sa zdalo, že ju vrchovce smrekov a jedlí rozčesnú. A potom zadulo! Víchor sa oprel do kmeňov, stromy vŕzgali a takmer sa prelamovali v páse, bolo to strašidelné – ale za oknom. S mamou a so svetlom. Kým neudrel blesk. Až potom nastala tma.

Búrka povybíjala ističe na stĺpoch v celom meste, na druhý deň prišiel Gusty báči. Na baganče si pripol mačky, na ruky kožené rukavice, do dreva stĺpa zatínal špice z polkruhových podkov, čo mal na nohách, hore sa uviazal lanom, odskrutkoval porcelánové biele vlnovkové poistky a bolo svetlo! Nik by sa nebol opovážil mudrovať mu do remesla a aj klebetnice držali jazyk za zubami, že ten Gusty inak to a to.

Mám pocit, že nad nami všetkými visí tá chmárava a búrka nám čoskoro vyrazí poistky. Len kto ich opraví, keď je tu každý odborník na všetko.

Z vyšetrovacieho spisu dvojnásobnej vraždy sa stala denná lektúra a politici aj prokuratúra sa hnevajú na novinárov. Dokonca prosia, nech už prestanú. Tá bezmocnosť je do očí bijúca. Novinári majú zaručenú slobodu a naplno ju využívajú. Pred rokom im zabili kolegu, a tak stavovská hrdosť ich núti konať. Niet jemnosti, všetko zhrublo.

Začali sa verejné debaty kandidátov na prezidenta. Každý vydáva zo seba, čo v ňom je. Po prvých súbojoch sa zdá, že hru určuje outsider Štefan Harabin. Naučene sa díva do kamery, nie na moderátora, tobôž nie na spolubesedníka. Tak ho nabrífovali – treba hľadieť do očí voličovi. Smeje sa, sebaisto dráždi a skúša hrať na nervy.

Verejný priestor si už zvykol, že debata má byť zložená z rovnakých hlasov, a aby sa nepovedalo, sem-tam pozvať Eduarda Chmelára. Harabin pózuje na sociálnych sieťach a v alternatíve už dobrý rok, a teraz v priamych prenosoch šokuje tú časť, ktorá nevie, že pluralita znamená počuť aj iné, než čo si myslia oni. A keď ho nevedia poraziť, tak ho treba umlčať, žiadajú tí najlepší ľudia. Liberálna demokracia si nesmie podrezávať sama pod sebou konár. Chmelár nemudruje, ale kandiduje, a tak sa stretne s tým, ktorý sa vraj nedá poraziť inak iba tým, že sa akože vymaže. A vyhrá!

Športovci vedia, že na výkon treba mať dobrého sparingpartnera, ak nechcú usnúť na vavrínoch. Ale na to nie sú liberáli zvyknutí, lebo diskusia má byť síce početná, no v podstate rovnaká. Sme predsa tí najlepší, kto by sa s najlepšími mal merať?

Slovensko je také malé, že ak v Bratislave niekto kýchne, v Tatrách mu povedia na zdravie! Poznáme sa do dvoch kolien a niekedy aj povyše, preto sa človek nad pýchou niekedy nemôže prestať smiať.

Samozrejme, že slušnosť na prvom mieste, ale enem pro nás a pro naše dítky. Po dvojnásobnej vražde, keď páchatelia zabili nielen novinára s družkou, ale aj normálny spôsob uvažovania, pošle mi kamarát ohlas istej pani novinárky na moju adresu: „A tá stará komunistická vražda ešte žije?“ No, veď fajn, nepáčim sa jej, dobre by bolo zavrieť mi hubu. Tak čo so mnou urobíme – zastrelíme alebo iba obesíme?

(Text vyšiel v Pravde 14. 2. 2019)