Reklama
Reklama

Beztrestné ohováranie je cesta do pekla

Počet zobrazení: 3000

Návrh strany Sloboda a solidarita na zrušenie trestného činu ohovárania je nebezpečným pokusom o zásah do osobnostných práv každého človeka a typickým príkladom, kedy (dúfajme, že) dobrý úmysel môže spôsobiť viac škody ako osohu. Vychádza síce z legitímnej snahy o zamedzenie zneužívania tohto inštitútu, avšak navrhované riešenie by rozvrátilo celý systém už aj tak dosť chabej ochrany jednotlivcov pred svojvoľným špinením ich dobrého mena, povesti, vážnosti a dôstojnosti. 

Už samotné zdôvodnenie tohto návrhu je demagogické. Tvrdenie, že trestný čin ohovárania nemá čo robiť v demokratickej spoločnosti, je tak trochu úsmevné, lebo ho pozná drvivá väčšina západných štátov vrátane USA, Nemecka či Francúzska a k „dekriminalizácii“ ohovárania došlo v posledných rokoch v takých nasledovaniahodných štátoch ako Zimbabwe, Ghana či Jamajka. Európske chápanie slobody prejavu stojí na dvoch pilieroch, ktoré boli historicky a filozoficky vybudované na právnom spore dvoch významných mysliteľov. Tými dvoma piliermi je téza Montesquieua, že myšlienku nemožno trestať, lebo myšlienka nie je zločin a Heglova námietka, že zločinom je aj urážka na cti a ohováranie. Medzi týmito dvoma mantinelmi sa pohybuje právo na slobodu prejavu a právo na ochranu osobnosti – dve ľudské práva, ktoré sa často dostanú do kolízie. 

Predkladaná legislatívna úprava z dielne SaS neprimerane vyzdvihuje ochranu novinárov a neberie do úvahy práva súkromných osôb. Už pár dní po zákernej vražde mladého novinára a jeho snúbenice som vyslovil obavu, že časť našej politickej a mediálnej scény bude zneužívať tento ohavný zločin na (v tom lepšom prípade) bagatelizovanie očividných nedostatkov žurnalistickej práce alebo (v tom horšom prípade) ďalšie odbúravanie ich spoločenskej zodpovednosti. Napriek spomínanej tragédii netreba zabúdať na to, že primárnym problémom v tejto oblasti na Slovensku je nedostatočná ochrana práv bežných ľudí, nie práv novinárov. Veď tu sa v praxi neuplatňuje ani právo na opravu, voči ktorému sa novinári neustále búria a vymedzujú. Bežný človek sa v tejto republike práva na opravu nedovolá, lebo redakcie si môžu dovoliť platiť dobrých právnikov, pomocou ktorých väčšinu žiadostí odmietnu alebo ignorujú. Preto nesúhlasím s názorom poslanca za SaS Jozefa Rajtára, že trestný čin ohovárania odstrašuje novinárov od investigatívnej práce. Nikdy to tak nebolo. Vždy to bola otázka osobnej odvahy. 

Za legitímnu považujem námietku poslanca Alojza Baránika z SaS, že trest odňatia slobody za trestný čin ohovárania je na Slovensku neprimerane vysoký, dokonca najvyšší v Európe. Áno, ak je priemerná maximálna výška trestu odňatia slobody za tento skutok v Európskej únii dva roky a u nás až osem, je to neprimerané a treba to zmeniť. Diskutovať treba aj o súdnej praxi, o potrebe jasnejšieho rozdielu medzi verejne činnými osobami (ktoré musia zniesť aj podľa nálezov európskej judikatúry vyššiu mieru kritiky ako bežní občania) a súkromnými osobami. Ale zrušiť celý paragraf považujem za bláznovstvo. Niekdajší favorit SaS na post generálneho prokurátora Jozef Čentéš bráni toto ustanovenie poukazovaním na príklady, ako môže ohováranie ohroziť osobnostné práva človeka: ak o vás niekto začne rozširovať, že ste duševne chorý, alkoholik, narkoman atď. a vy nemáte možnosť sa brániť, dochádza k vážnemu poškodeniu práva na ľudskú dôstojnosť. Ohováranie zasahuje do sociálnych väzieb dotknutého človeka, môže ho poškodiť v zamestnaní, narušiť jeho rodinné vzťahy, zničiť jeho vážnosť v očiach spoluobčanov.

Mám isté pochopenie pre liberálnu agendu SaS. V tomto prípade vychádza skôr z anglo-amerického ako kontinentálneho mediálneho práva a slobodu prejavu chápe v duchu filozofie Johna Stuarta Milla. Tento liberálny mysliteľ odmietal akékoľvek zásahy do slobody prejavu a zahŕňal do nej aj výroky, ktoré šokujú, urážajú alebo iným spôsobom poburujú. Lenže naša kontinentálna tradícia obsahuje celý rad legálnych obmedzení, ako je hanobenie národa, rasy a náboženského presvedčenia, propagácia extrémistických hnutí vedúcich k potláčaniu ľudských práv či ochrana osobnosti. Dovolím si tvrdiť, že naša právna kultúra nie je pripravená na okamžité odstránenie tejto regulácie. Veď sa pozrite na to, čo sa tu deje. Kultúra diskusie v posledných rokoch pravidelne preráža dno suterénu a ľudia strácajú zábrany verejne vyslovovať také vulgárne invektívy, ktoré by si predošlá generácia nedovolila povedať snáď ani v intímnom prostredí. Z hľadiska celospoločenských záujmov potrebujeme pravý opak – kultivovať verejné prostredie, nie uvoľňovať hranice akceptovateľného. Následky takéhoto správania majú totiž praktický dopad aj na relativizáciu závažnej trestnej činnosti. Kam sme sa dostali, keď si verejne vykrikujeme, kto je zlodej, vrah či úžerník? Iba tam, že politici už svoju vinu ani nepopierajú, len si vyhadzujú na oči, kto kradol viac a nám to už vôbec nevadí, tak veľmi otupili naše zmysly.

Ak sa sloboda bude chápať iba ako konflikt so slobodou iného, ak odstránime všeobecne akceptovaný hodnotový rámec pre riešenie tohto sporu, potom v konečnom dôsledku môžeme stratiť aj slobodu samotnú. Štát sa nemôže usilovať len o bezbrehú slobodu, ale aj o ustanovenie zmysluplných pravidiel ľudského spolužitia, ktoré si vyžadujú minimálnu mieru poznania a pravdy – takej pravdy, ktorá nie je manipulovateľná. V opačnom prípade by sa zmenil len na dobre organizovaný zločinecký gang, ktorý funguje na báze efektívnosti pre vyvolených, a nie spravodlivosti pre všetkých.

Želal by som si, aby sa tento problém neposudzoval ideologicky. Aby koalícia uznala námietky opozície, že sadzby odňatia slobody za trestný čin ohovárania sú u nás neprimerane až extrémne vysoké a že sa až príliš často zneužívajú proti novinárom. Napokon, Európsky súd pre ľudské práva v doterajšej praxi posudzoval viac ako sto sťažností týkajúcich sa tohto problému a ani v jednom prípade nepotvrdil žiadne rozhodnutie súdov členských štátov, ktoré za trestný čin ohovárania uložili odňatie slobody. Jedným dychom však treba zdôrazniť, že Európsky súd pre ľudské práva odmieta zrušenie trestnoprávnej úpravy ohovárania a považuje ju za významný nástroj na ochranu osobnosti bežných ľudí. Aj naše politické strany by preto mali uprednostňovať všeobecné verejné záujmy pred čiastkovými záujmami jednej stavovskej skupiny.

Nezabúdajme, že proti ohováraniu bojoval už zakladateľ západnej filozofie a otec dialógu ako formy poznania Sokrates. Ohováranie je nástrojom porazeného, toho, kto stratil všetky argumenty, tvrdil. Napokon, neboli to formálne obvinenia, ktoré ho priviedli na popravisko, ale klebety a ohováranie. Ak chce zostať slobodná spoločnosť slobodnou, musí mať nástroje, ako sa brániť voči nepodloženým obvineniam.

Text vyšiel na http://edochmelar.sk/beztrestne-ohovaranie-je-cesta-pekla/ , 10. 5. 2018

Priemer: 4.8 (49 hlasov)
     
Reklama
Reklama
Počúvanie je nové čítanie

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama