Bezúhonnosť

(Na okraj najväčšieho Slováka 7)
Počet zobrazení: 3317

Čo je zaujímavé na poslednej fáze tejto kvázi súťaže pod titulkom Najväčší Slovák? Dvaja finalisti z radov komunistov! Dubček a Husák. Nezabúdajme, že náš pohľad a názor na obdobie ich najvýznamnejšieho pôsobenia povinne a jasne určuje Zákon č. 553/2002 Z. z. – o sprístupnení dokumentov o činnosti bezpečnostných zložiek štátu 1939 – 1989 a o založení Ústavu pamäti národa a o doplnení niektorých zákonov (zákon o pamäti národa). Poslanci väčšinou hlasov rozhodli, že „dobou neslobody (je) obdobie rokov 1939 – 1989, kedy občania štátu nemali možnosť v tej dobe obvyklú v demokratických krajinách, rozhodovať slobodne o svojom štáte a o sebe, kedy je obmedzená alebo zrušená činnosť demokratických inštitúcií a kedy sú trvale a sústavne porušované ľudské práva“. Napriek jasnému odsúdeniu „komunizmu(?!?)“ zo zákona, protagonisti tohto obdobia dostali sa v našej „národnej pamäti“ hodne vysoko. Čím to je? Sú to skutočne najvýznamnejšie osobnosti? Aj napriek zákonu!? Dokonca majú navyše ľavicový hendikep.

dubcek_ns_3.jpg

Deviaty večer patril tomu (vraj) lepšiemu z nich: Alexandrovi Dubčekovi. O Dubčekovi (na rozdiel od Husáka) sa toho už popísalo veľa. Odborne i neodborne. S láskou i zášťou. Od povolaných i samozvaných. Ja tiež priložím svoje polienko na očistnú hranicu hľadania pravdy a jej uchovania v pamäti. Človeka, národa, ľudstva. Podľa slovníka slovenského jazyka je pamäť „schopnosť uchovávať a vybavovať vnemy“. Prizrime sa, aké vnemy nám zanechal svojou prácou a pôsobením A. Dubček v troch etapách svojho života. Pred obdobím neslobody, počas obdobia neslobody a po období neslobody. Taká je periodizácia našich dejín Ústavom pamäti národa a Národnou radou v 20. storočí.

Prvá etapa: Obdobie života A. Dubčeka pred obdobím neslobody. Na počiatku bola mýtická skutočnosť. Dva mesiace pred svojím narodením prichádza z najslobodnejšej krajiny sveta USA a sudičky mu postavili rodný belčov do toho istého domu, kde sa narodil Ľudovít Štúr! Ako štvorročný odchádza (s rodičmi) budovať lepší život na základe ľavicového presvedčenia svojho otca do krajiny sovietov, do dnešného Kirgizska pod štíty Ťan-šanu. V Sovietskom zväze v čase nástupu najkrutejšieho stalinizmu strávi detstvo a prvotnú mladosť. Vojnové chmáry zatemňujú celý svet a Dubček sa dobrovoľne nasilu vracia domov na Slovensko, kde sa začalo obdobie neslobody. Takže, slobody pred obdobím neslobody v dnešnom výklade tohto pojmu si veľa neužil! Ale stal sa presvedčeným stúpencom spravodlivej spoločnosti ľudí práce.

Druhá etapa: V prvom období neslobody, nacistickej neslobody, podľa mňa skôr v období slovenskej klérofašistickej neslobody, vyjadril svoj názor účasťou v bojoch Slovenského národného povstania, je dvakrát zranený, brat padol. Otec, ten aktívne pôsobí v štruktúrach najvyššieho ilegálneho vedenia komunistov, zažil útrapy fašistického väznenia. Nesporne Alexander Dubček s rodinou stál na tej správnej strane. A pateticky i hlboko ľudsky povedané bol ochotný obetovať život za spravodlivú budúcnosť pre väčšinu, za slobodu.

V roku 1945 podľa zákona o pamäti národa stráca A. Dubček „bezúhonnosť“, predponu bez-. Vstupuje do komunistickej strany, stáva sa jej plateným funkcionárom. V roku 1967 dosiahne najvyššiu priečku, zvolia ho za prvého tajomníka ÚV KSČ. V zákone, ktorý riadi dnešnú pamäť národa, sa okrem iného píše: „Funkcionárom štátu je pre potreby tohto zákona verejný činiteľ a tiež osoba, ktorá bola chránená na úrovni verejného činiteľa, predovšetkým osoba, ktorá plnila riadiacu funkciu v štátnych alebo straníckych orgánoch alebo organizáciách. (…) Nacistickými a komunistickými zločinmi podľa tohto zákona sú činy, ktoré spáchali funkcionári štátu v rozhodnom období a ktoré spočívali v používaní násilia, represií alebo iných foriem porušovania ľudských práv voči jednotlivcom alebo skupinám občanov (…)“. Mieru Dubčekovej zodpovednosti určite spravodlivo zhodnotia dejiny. Len či aj dejepisci!

Uprostred obdobia neslobody sa stáva Alexander Dubček aktívnym strojcom činov, ktoré mu získajú trvalé a prevažne pozitívne miesto nielen v domácich, ale aj svetových dejinách. Je najznámejším Slovákom všetkých čias vo svete. Aktívna socialistická, ľavicová politika, ktorej je symbolom, paradoxne po roku 1969 vyvolá novú kvalitu obdobia neslobody. Obdobia zvaného normalizácia, ktoré postihne (perzekvuje) nielen aktivistov z čias socializmu s ľudskou tvárou, ale aj najvyššieho reprezentanta socializmu s človečenským prívlastkom: Alexandra Dubčeka. Obnovila sa tým jeho bezúhonnosť? Aby sme si rozumeli, viem, že len členovia orgánov Ústavu pamäti národa musia spĺňať podmienku bezúhonnosti. Túto definujú nasledovne: „Za bezúhonného sa na účely tohto zákona považuje ten, kto nebol členom Komunistickej strany Československa, Komunistickej strany Slovenska, politických strán združených v Národnom fronte alebo funkcionárom organizácií združených v Národnom fronte, ani kto nebol príslušníkom ani zamestnancom bezpečnostných orgánov štátu, príslušníkom Ľudových milícií ani osobou evidovanou ako spolupracovník bezpečnostnej zložky.“ Vážení funkcionári (bývalého) zväzu rybárov, záhradkárov či drobnochovateľov z obdobia neslobody, ani dnes nie ste bez úhony. Inštitucionalizovaná pamäť národa nezabúda...

Tretia etapa: A. Dubček sa stihol dožiť aj slobody po období neslobody. V nepísanej, ale o to spravodlivejšej pamäti národa zostáva symbolom toho najlepšieho ľudského i národného z obdobia neslobody a od prvých hodín „slobody“ sa stáva pre väčšinu obyvateľstva opäť na celé tri roky až do svojej smrti bezúhonným Slovákom. Možno aj tak oceňujeme jeho zanietenie pre socializmus a snahu hľadať cestu všeľudského pokroku.

dubcek_21.8.2018a.jpg

dubcek_21.8.2018_1.jpgMinuloročná augustová pripomienka pri hrobe Alexandra Dubčeka.

Najčastejšie si na Dubčeka spomíname 21. augusta. Je určitým paradoxom, že si okázalo pripomíname práve deň zrútenia Dubčekovej snahy o pokrok – a nielen jeho – snahy po spravodlivejšom usporiadaní sveta. Viacej by si zaslúžilo svätiť napríklad prijatie Akčného programu KSČ a vyzdvihovať pozitívne stránky takej spoločnosti, ktorá zabezpečí trvalejší a udržateľný rozvoj každého človeka. Svedčí o tom aj minulý rok, keď médiá a mysle boli plné polstoročnice tankovej orby našich spojencov, ale bezobsažné pri načrtnutí našej budúcnosti.

Ľudia lustrujú spravodlivo, nezaujate. Neplatilo to len za jeho života, platí to aj dnes. Trvalá prítomnosť A. Dubčeka v pamäti národa – schopnosť uchovávať a vybavovať vnemy – nespočíva na vtedajších i dnešných protagonistoch hlavného spravodajského prúdu, ani ju nepetrifikuje žiaden zákon. Našťastie!

Foto: Jozef Schwarz

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984