Biblia Francúzskej revolúcie a priamej demokracie

Počet zobrazení: 20465

Rousseau.jpg

Jean-Jacques Rousseau (1712 – 1778) bol jeden z najvplyvnejších filozofov novovekej filozofie, ktorý do veľkej miery ovplyvnil Francúzsku revolúciu, marxistickú a neo-marxistickú filozofiu, radikálnu demokraciu, liberálny nacionalizmus (v progresívnom kontexte) alebo utopický socializmus. Všetky tieto myšlienky treba chápať v kontexte doby, v ktorej vznikali, čo iba potvrdzuje ich progresívnosť, ale aj obmedzenia. Okrem toho rozvinul prvé teórie sociálnej spravodlivosti, ovplyvnil romantické hnutie, veľké množstvo filozofov, rozdelil aj ich chápanie subjektu v dejinách novovekej filozofie.

Úvod k rozboru diela, ktoré ovplyvnilo myšlienky Francúzskej revolúcie a priamej demokracie začnem známou Rousseauovou vetou, ktorou definuje pôvod sociálnej nespravodlivosti a nerovnosti medzi ľuďmi: „První člověk, který připadl na to, aby si ohradil kus půdy a řekl: Toto je moje!, a který našel lidi tak prostoduché, že tomu uvěřili, byl skutečným zakladatelem občanské nerovnosti. Kolik zločinů, válek a vražd, kolik běd a hrůz by býval ušetřil lidstvu ten, kdo by byl vyrval ty kolíky nebo zasypal ten příkop a vzkřikl ke svým bližním: Chraňte se poslouchat tohoto podvodníka! Jste ztraceni, zapomenete-li, že plody země patří všem a země že není ničí.“ [1] Tvrdil, že všetci ľudia sa rodia ako slobodní a rovnoprávni a že spravodlivý štát musí chrániť dôstojnosť všetkých svojich občanov bez ohľadu na ich rodinný pôvod a spoločenské postavenie. Rousseau bránil práva obyčajných ľudí, ktoré vystavil komparácii s kritikou dedičných výsad. Vláda sa má riadiť priamo vôľou ľudu.

Plodov svojej práce (čiže Francúzskej revolúcie) sa však nedožil. Celý život bojoval proti stavovským výsadám menšiny a taktiež proti náboženskému dogmatizmu. Avšak nie v takej radikálnej podobe ako jeho najznámejší kritik Voltaire. Samostatnou kategóriou je Rousseauov súkromný život, ktorý opísal v knihe Vyznania. V množstve prípadov je opozitom myšlienok, ktoré hlásal.

O diele

Dielo J. J. Rousseaua „O spoločenskej zmluve“ („Du contrat social“) je nielen dielom filozofickým, ale najmä politickým a právnickým, čo bolo pre filozofov v období osvietenstva špecifické. Hlavným cieľom knihy bolo spojenie právneho poriadku a akéhosi sebaurčenia všetkých s právnym poriadkom. Ľud je suverénom a jeho práva sú neodnímateľné. Suverenita súvisí s vykonávaním spoločnej vôle. Rousseau dopísal knihu v roku 1761 v Montmarency vo Francúzsku. Prvýkrát bola vydaná v Amsterdame roku 1762. Teória republikanizmu je v jeho kontexte považovaná za radikálnu formu priamej demokracie, pretože súvisí s participáciou všetkých občanov na vláde. Vychádza z doslovného prekladu slova demokracia, ktoré sa chápe ako vláda ľudu. Ten sa má podieľať na výkonnej moci. Prečo zvýrazňujem spojenie priama demokracia?  

Rousseau v XV. kapitole druhej knihy jasne hovorí: „Každý zákon, který osobně lid neschválil, je neplatný: není to zákon.“ [2] Z toho vyplýva, že zastupiteľská demokracia, ktorá je v súčasnosti aplikovaná vo väčšine európskych štátov, nie je podľa Rousseaua demokraciou, o čom však budeme hovoriť neskôr. Funkčnú priamu demokraciu zadefinoval podľa určitých ideálnych podmienok. Napríklad v VII. časti tretej knihy, kde sa zaoberá národom, hovorí: „Tak ako staviteľ pozoruje a skúma pôdu, aby zistil, či môže zniesť tiaž budovy, skôr než ústavodarca aplikuje zákony, vyskúša, či je národ, ktorému sú určené, schopný ich znášať.“ [3]Argumentuje tu Platónom, ktorý odmietol dať svoje zákony Arkaďanom a Kyreňanom a taktiež teóriu smeruje do kontextu majetkovej rovnosti. Príliš bohaté národy by nezniesli rovnosť. Taktiež rieši určité etnologické teórie o určitých predispozíciách národov, ktoré môžu byť buď negatívne alebo pozitívne. Uvádza aj konkrétne príklady na štátoch. Deviata kapitola tretej knihy je v Rosseauovej filozofii funkčnosti štátu veľmi dôležitá. Podľa Rousseaua môže byť silným iba malý štát, teda tým pádom podľa svojich teórií nepriamo vylúčil Francúzsko. V súčasnosti vidíme potvrdenie tejto teórie na Islande, kde sa uplatnila priama demokracia.

„... demokraticky by si mohl vládnout jen národ bohů.“

V X. kapitole Rousseau rieši pomer hustoty obyvateľstva k rozlohe územia štátu: „Lidé tvoří stát a půda živí lidi: přiměrený poměr je, aby  území stačilo k obžive svých obyvatel! V správnem poměru spočívá síla daného státu.“ [4] Rousseau vidí v nesprávnom pomere územia a obyvateľov príčinu vojen. Štáty, ktoré volia medzi vojnou a obchodom, považuje za slabé, pretože sú závislé od svojich susedov. Všetky tieto teórie zakončuje definíciou, kde popisuje národ určený k správnemu zákonodarstvu.  Ten nemôže mať vrodené predsudky a zvyklosti, nie je viazaný pôvodom, záujmom alebo úmlovou, neobáva sa útoku a keby aj k nemu prišlo, môže mu odolať, je sebestačný a môže sa obísť bez ostatných národov a každý člen národa nemusí byť zaťažený väčším bremenom, než môže zniesť. Za takýto štát Rousseau považuje ostrov Korzika, ktorému dáva veľkú budúcnosť. V skratke by sa dala ideálna demokracia zadefinovať ako spoločnosť, ktorá je rozdelená na malé celky, kde sa všetci osobne poznajú, je v nej nastolená prostota mravov pre umiernené verejné debaty, sociálna rovnosť a neznalosť prepychu.

Avšak v Rousseauovej knihe Rozpravy nájdeme výroky, kde demokraciu vidí ako nerealizovateľnú: „Bereme-li výraz demokracie v přísném slova smyslu, pak nikdy pravá demokracie neexistovala a nikdy nebude existovat, protože je proti přirozenému řádu, aby velký počet vládl a malý počet byl ovládán.“ Taktiež je známa jeho veta:  „...demokraticky by si mohl vládnout jen národ bohů. Vláda tak dokonalá se nehodí pro lidi. “ [5]

„... není člověka tak špatného, aby nebylo možné učiniti ho dobrým pro nejaký účel.

Od definovania demokracie v knižnom celku „O spoločenskej ústave“ sa vrátime k úvodu prvej knihy, kde sa zaoberá najmä základnou zložkou spoločnosti.  Hneď v prvej časti, ktorej téma je námetom knihy, zaznie Rousseauova veta: „Člověk se narodil svoboden a všude je v okovech. Ten, kdo se má za pána osatních, zůstává větším otrokem, než oni."  [6] V kapitole II. Rousseau zadefinuje rodinu ako základ najstaršej a najprirodzenejšej spoločnosti a zároveň ju vystavuje komparácii so štátom ako prvým pra-vzorcom štátu, ktorého hlavou je otec. V tejto časti taktiež Rousseau kritizuje Grotia a Hobbsa , ktorých teórie aplikuje na spôsobe vládnutia Caligulu: „Králi sú bohmi a ľud dobytkom.“ [7] Kritizuje Aristotela, pretože odmietal prirodzenú rovnosť. V tretej kapitole sa zaoberá teóriou práva silnejšieho resp. kritikou a argumentáciami, ktoré ďalšej rozvádza v kapitole o otroctve. Tú končí slovami: „Slovo otroctví a právo si odporují, vzájemne se totiž vylučují“ 7.[8]. Otroctvo popisuje najmä v kontexte výbojných vojen a vojnových zajatcov. Základný problém, ktorý spoločenská zmluva rieši, definuje v nasledujúcich slovách: „Nalézti formu sdružení, ktoré by brániloochraňovalo vší společnou silou osobu a majetek každého člena, a podle níž by poslouchal jenom sám sebe, i když se sloučí se všemi, a zůstával svobodným jako dříve.“ [9] Každý dáva svoju osobu a všetku svoju moc pod najvyššie riadenie spoločenskej vôle a každý člen je časť nedeliteľného celku. Tak vzniká právne teleso, ktoré sa skladá z toľko členov, koľko má zhromaždenie hlasov. Touto teóriou dal Rousseau slovu subjekt novú podstatu.

Robert C. Solomon píše o ňom vo svojej knihe „Vzostup a pád subjektu“ v kontexte objaviteľa nového významu slova subjekt: „Keďže sme všetci ako jednotlivci slobodnídobrí, sme schopní vstupovať do veľkej ‚spoločenskej zmluvy‘, ktorá vytvára spoločnosť. Spoločným prejavom všetkých občanov je ‚všeobecná vôľa‘, ktorú treba považovať za samostatnú entitu.“ Ďalej Solomon hovorí: „Len u máloktorého filozofa nachádzame taký viditeľný zápas medzi individualizmomkomunitarianizmom – medzi Ja ako atómom a čímsi osobným, a Ja ako skrz-naskrz spoločenským.“ [10] Práve tieto myšlienky robia dielo proto-socialistickým podobne, ako to bolo v prípade Platónovej Ústavy alebo Ostrova Utópia anglického renesančného filozofa Thomasa Mora.

Prínos J. J. Rousseaua v kontexte knihy „O spoločenskej ústave“ tiež popísal prof. PhDr. Dalimír Hajko, DrSc. v knihe Tvorcovia veľkých myšlienok: „Vývoj spoločnosti podmienený schopnosťou človeka zdokonaľovať sa už nebolo možné zastaviť: nerovnosť sa ustavične stupňovala. Nie je to už iba delenie na bohatých a chudobných: ľudia v snahe zabezpečiť si právo, mier a spravodlivosť v rámci daného stavu uzatvárajú medzi sebou dohodu, spoločenskú zmluvu, ktorej bezprostredným dôsledkom je vznik štátu a zákonov. Ľudia sa začínajú deliť na vládnucich a ovládaných.  Z tohto stavu je už iba krok k ovládnutiu štátnej moci despotickým režimom a Rousseau vidí, že v dejinách Európy i ostatného sveta k tomuto kroku neraz dochádzalo. Keď sa však spoločnosť, ktorá je držaná v područí despotickej moci násilím, vymaní z tejto moci pomocou násilia, nedochádza k nijakej nespravodlivosti. Tak dospel Rousseau k zdôvodneniu a ospravedlneniu násilnej revolúcie, ktorá odstraňuje tyraniu a zvoľu. Táto myšlienka urobila zo Spoločenskej zmluvy „evanjelium“ Veľkej francúzskej revolúcie.“ [11]

Od úvah filozofov interpretujúcich jeho myšlienky a dôsledky sa vráťme späť k obsahu knihy. Siedma kapitola analyzuje suveréna v kontexte plnohodnotného člena spoločnosti.

V nasledujúcej kapitole pokračuje a popisuje občiansky stav, v ktorom Rousseau hľadá pocit zodpovednosti za väčšinu. Pocit, ktorý jednotlivec pred vstúpením do stavu občianskeho nemá. Náplňou poslednej kapitoly prvej knihy je kritika súkromného vlastníctva. Zakončuje ju vetou, ktorá definuje určitú sociálnu spravodlivosť, ktorú spoločenská ústava ponúka: „Základná zmluva namiesto toho, aby ničila prirodzenú rovnosť, nahrádza ju naopak rovnosťou mravnou a legitímnou. Koľko nerovnosti fyzickej mohla vložiť príroda medzi ľudí? Všetci sa stávajú rovnými dohodou a podľa práva, aj keby boli nerovnými silou a nadaním.“ [12]

Druhá zo štyroch kníh, ktoré tvoria celok, sa zaoberá zákonodarstvom. Niektoré pasáže som už rozobral v úvode, kde sme si definovali demokraciu v Rousseauovom kontexte ako príklad radikálnej a priamej demokracie. V prvých dvoch kapitolách popisuje zvrchovanú moc. Kritizuje Grotia pre jeho dvorenie Ludvikovi XIII. V tretej kapitole druhej knihy sa zaoberá problematikou, či sa môže obecná vôľa mýliť. Navrhuje opatrenia, ktoré by tomu mali zabrániť. Najsilnejšou príčinou je podľa neho rozdeľovanie väčšiny na menšie spolky, ktoré sú na úkor väčšiny. Keď zvíťazí vôľa menšiny, ide o víťazstvo súkromné, nie o víťazstvo obecnej vôle. Ďalej Rousseau definuje medze zvrchovanej moci. Piatou kapitolou druhej knihy je téma práva na život a na smrť. Časté popravy označuje za slabosť vlády, pretože: „... není člověka tak špatného, aby nebylo možné učiniti ho dobrým pro nejaký účel.“ Rousseau sa tu vyjadruje veľmi opatrne a od témy uteká tak, že sa radšej chce venovať človeku spravodlivému, ktorý sa nikdy neprevinil a ktorý nikdy nemal potrebu milosti. Prvýkrát v knihe zaznie veta, v ktorej Rousseau definuje spravodlivosť v pôvode u Boha. „Boh je prameň spravodlivosti. Keby sme ju vedeli príjmať z takej výšky, nepotrebovali by sme ani vlády a ani zákony.“ [13] V tomto sa výrazne líši od Voltaira, ktorý proti náboženstvu (najmä proti cirkvi) bojoval. Od metafyzických úvah prechádza k definíciám zákonu. Definuje ho ako vzťah celého predmetu pod určitým hľadiskom k celému predmetu, pod iným hľadiskom, ktoré však nemôže byť delené.  V tejto kapitole taktiež Rousseau definuje vládu riadenú obecnou vôľou (teda zákonom) ako vládu republikánsku, pričom vylučuje toto slovo iba v aristokratickom a demokratickom vnímaní.

„Nemůžeme si představiti, že lid zůstává stále zhromažden, aby se zabýval věřejnými záležitostmi...“

Za veľmi dôležitú považujem aj poznámku, že ak je vláda sluhom suveréna, môže byť aj monarchia republikou. Zákony sú podmienkou občianskeho združenia a ľud má byť ich pôvodcom. V siedmej kapitole druhej knihy definuje zákonodarcu najmä v historickom kontexte. Uvádza ju úvahou o ideálnom zákonodarcovi, ktorú končí známou vetou: „Bylo by třeba bohů, aby dávali zákony lidem.“ [14] Kapitolu ôsmu som rozobral v úvodných vetách. Posledné dve kapitoly druhej knihy hovoria o rôznych sústavách zákonodarstva a rozdelení zákonov.

Postupne prejdem k tretej knihe, ktorá  sa zaoberá vládou. Už v úvode autor upozorňuje čitateľa na pozornosť pri čítaní tejto časti. Rousseau popisuje jednotlivé druhy vlád od demokracie, cez aristokraciu, monarchiu až po zmiešané vlády. Úlohou ľudu je zvoliť si svojho vládcu. Ten musí dodržovať zákony, ktoré predtým schváli ľud. Nadviažem na malú poznámku, ktorá bola už spomenutá. Týka sa problému, že suverén rozhoduje o zákonoch a vláda je jeho sluhom. Rousseau sa preto snaží zadefinovať v kapitolách IV. až VII. možnosť, že každé spoločenské zriadenie od monarchie až po aristokraciu, môže byť republikou v jeho kontexte.

V časti o demokracii nájdeme výrok, v ktorom Rousseau opäť pochybuje a popiera všetky svoje teórie: „Nemůžeme si představiti, že lid zůstává stále zhromažden, aby se zabýval věřejnými záležitostmi a je zřejmé, že by nemohl na to zříditi výbory, aniž by se změnila forma správy.“ [15]

Touto úvahou Rousseau načrtol aj fakt, že priama demokracia je ideálna pre malé štáty, ktorým je aj Island, ale taktiež  Slovensko.  Ako som už spomínal v úvode, Francúzsko alebo bývalú ZSSR tým pádom nepriamo vylúčil. Rousseauove predstavy o vládach sú celkovo určené najmä pre malé štáty a keď pôjdeme do detailov, tak sa dostaneme do nacionalistických kontextov. Čiže Rousseau nie je až natoľko komunitárny, že by si vedel predstaviť dokonalú rovnosť medzi všetkými národmi, ale svoje úvahy aplikuje iba v intenciách národných podobne ako Platón vo svojej Ústave. Avšak musíme si uvedomiť dobový kontext. Ak by sme Rousseaua označili ako internacionalistu a komunitaristu, prípadne kozmopolitného komunistu, bolo by to v rozpore s jeho chápaním spoločnosti iba v intenciách jedného štátu, národa, nie spoločenstva národov, ktoré sú si rovné. Otázne by bolo, ako by sa vyvíjala jeho filozofia, keby sme jeho osobnosť premiestnili v čase a mal by možnosť stretnúť sa s Feuerbachom alebo Marxom, prípadne so súčasnými neo-marxistami alebo alter-globalistami. Avšak tieto myšlienky sú príliš hypotetické a preto sa vrátim späť ku knihe. O dobrom kráľovi v monarchii hovorí ako o šťastnej náhode a najmä kritizuje dedičstvo trónu pre výchovu, ktorú králi dostávajú, pretože väčšina kráľov nebola vychovávaných na to, aby vládli.

V deviatej kapitole sa Rousseau pýta, čo je vlastne dobrá vláda. Túto otázku vidí ako neriešiteľnú. V desiatej kapitole, ktorá sa zaoberá zvrhnutím vlády, vidí príčiny pádu v súkromnej vôli. Ďalej konkretizuje dva spôsoby: knieža nespravuje moc (nezužuje sa vláda, ale štát – rozpadne sa veľký štát, tvorí sa v ňom iný, zložený z členov vlády – vzniká vzťah pán a tyran) a keď členovia vlády uchvátia oddelene moc, ktorú majú spravovať spoločne. Zvrhnutie jednotlivých vlád pomenováva ako anarchiu; oligarchiu (zvrhnutie aristokracie); ochlokraciu (zvrhnutie demokracie) a tyraniu (zvrhnutie kráľovstva). Tyrana definuje ako kráľa, ktorý vládne násilímdespotu ako vládcu, ktorý vládne nad zákon.

„... nízke duše neveria vo veľkých ľudí...“

V ďalšej kapitole sa Rousseau zaoberá „smrťou“ štátneho telesa a akúsi nesmrteľnosť štátu považuje za nemožnú. „Zahynula Sparta, Rím, který stát může doufati, že bude věčne trvati?“ [16]  Kde zákony starnú, tam nie je zákonodárna moc a ten štát už nežije. Dôvodom rozpadu štátu je hlavne neperiodické zhromažďovanie sa ľudu. Za veľmi zaujímavú považujem myšlienku z dvanástej kapitoly: „Hranice možného vo veciach mravných sú menej tesné, než si myslíme. Sú to naše slabosti, naše neresti, naše predsudky, ktoré ich zužujú. Nízke duše neveria vo veľkých ľudí, nerestní otroci sa vysmievajú slovu sloboda.“ [17] Rousseau uvádza historické príklady, prečo veľké štáty zlyhali. Pätnásta kapitola tretej knihy sa začína vetou, ktorá je aktuálna aj v súčasnej dobe, ktorá je analogická s úpadkom Rímskej ríše: Jakmile věřejná služba přestane býti hlavní záležitostí občanů a když slouží svou peněženkou než svou osobou, je stát již blízko své skáze. Slovo FINANCE je slovem otroka; je neznámé v obci. V opravdu svobodném státe konají občané vše vlastníma rukama a nic penězi..." [18]  Ďalšia veta z tejto kapitoly, ktorá stojí za zmienku, znie nasledovne : „Jakmile někdo řekne o záležitostech státu, co je mi do toho, musí sa počítati s tým, že stát je ztracen.“ [19]Za dôsledok úpadku štátu v podobe volenia si poslancov považuje najmä oslabenie puta medzi občanom a štátom, vplyv súkromného záujmu, výboje a rozsiahlosť štátu.

Ako už bolo povedané, obecná vôľa nemôže byť zastupovaná. Pôvod zastupiteľskej vlády nachádza vo feudalizme a ostro ho kritizuje. Opäť sa vracia  k Rímu a Sparte. Staré národy nemali zástupcov, Rimania sa pravidelne zhromažďovali na námestiach (zrejme myslí jeho rannú fázu), moderné národy (ako príklad uvádza Anglicko) sa považujú za slobodné a pritom sú otrokmi. Akonáhle sa nechá ľud zastupovať, nie je slobodným. Tak hovorí Rousseau. V kapitole, ktorá sa zaoberá zriadením vlády, ďalej hovorí: prvý úkon je rozhodnutie suveréna o tom, v akej forme bude vláda zriadená a druhý je zvolenie vládnucich ľudom. „Úkon, ktorý ustanovuje vládu, nie je zmluva, ale zákon.“ [20] Ak si národ zvolí dedičnú monarchiu, nezvolí si ju na večnosť, ale toto rozhodnutie môže hocikedy opäť zrušiť hlasovaním. Iba v tom prípade má suverén moc nad depozitármi. Každý zákon je možné odvolať, dokonca aj samotnú spoločenskú zmluvu, ak je to vôľa ľudu.

Štvrtá kniha hovorí štátnych zákonoch a spôsoboch ako upevniť ústavu štátu. Deväť kapitol sa zaoberá témami hlasovania, volieb, tribunátu, diktatúry, cenzúry a občianskeho náboženstva. V úvodnej kapitole sa snaží Rousseau dokázať nezničiteľnosť obecnej vôle. Je stále trvalá, len v prípade úpadku („keď najpodlejší záujem sa drzo zdobí posvätným menom obecného blaha“) je podnietená iným vôľam. [21] V ďalšej kapitola sa zaoberá Rousseau hlasovaním. Dva rozhádané tábory prirovnáva ku dvom štátom v jednom. To opätovne uvádza na príklade Ríma pri hádkach plebejcov a patricijov. Plebejci zostali aj tak vždy prehlasovaní, pretože zvíťazila vôľa ľudu. Rousseau korunuje vôľu ľudu. Jedinec, ktorý hlasuje proti v prípade, že väčšina rozhodne jednohlasne, stáva sa cudzincom medzi občanmi. [22] Rousseau sa snaží dokázať, že sloboda väčšiny je sloboda jednotlivca, pretože jednotlivec je súčasťou väčšiny, ktorú zastupuje. V kapitole o voľbách sa zaoberá problematikou výberu a losu.

Piata kapitola sa zaoberá tribunátom, ktorý nemôže nič činiť (nemá ani výkonnú, ani zákonodarnú moc), ale môže všetkému zabrániť.  Má úlohu akéhosi „obrancu zákonov“. Zabránenie zneužitia moci tribunátu vidí Rousseau v tom, že by toto teleso nebolo trvalé, ale s prestávkami rušené a obnovované. Ak tribunát netvorí súčasť ústavy, môže byť kedykoľvek zrušený.

V nasledujúcej kapitole sa venuje diktatúre. Diktatúru Rousseau považuje za krízovú nevyhnutnosť, ktorá sa má zriadiť iba dočasne a podľa možností čo najkratšie. V časti o cenzúre hovorí, že zákonodarstvo spôsobuje zrod mravov. Názory národa majú pôvod v jeho ústave, zákon však mravy neupravuje. Keď zoslabne, mravy upadajú. Predposledná kapitola rieši duchovné záležitosti štátu. Štátne náboženstvo Rousseau popisuje v historickom kontexte - Grékov a ich bohov, židov a Mojžiša, a nakoniec Rimanov a príchod Krista. Kresťanstvo kritizuje ako kráľovstvo z iného sveta, ktoré bolo dôsledkom najväčšie despotizmu všetkých čias. Vyzdvihuje Mohameda, ako dobre upevnil štátnu ústavu u Arabov. Zo všetkých kresťanských spisovateľov tentokrát vyzdvihuje Hobbsa, ktorý bojoval za politickú jednotu. Rousseau rozdeľuje náboženstvo na náboženstvo človeka (bez chrámov, kňazov, obradov -  iba vnútorné presvedčenie a uctievanie Boha) a náboženstvo občana (dogmatické a určené pravidlá; všetko odlišujúce sa od určených pravidiel označujúce ako kacírske, uznáva vlastných ochranných patrónov, má vnútorný kult). Za samostatný tretí druh považuje náboženstvo Lamov, Japoncov a kresťanské náboženstvo rímske – náboženstvo kňazov. Tretie Rousseau zatracuje úplne, v druhom vyzdvihuje spojenie božského kultu a spojenie lásky k zákonom, avšak kritizuje ho pre zneužívanie klamaním ľudí dôveryhodnosťou, poverčivosťou a utápa pravý kult náboženstva. Keď sa stane tyranským, robí národ krvilačným. Vyzdvihuje náboženstvo človeka a v kontexte kresťanskom, avšak nie vo verzii inštitucionalizovanej, ale osobnej.

V zjednodušenej podobe by sa dalo povedať, že Rousseau ďalej popisuje dokonalú kresťanskú spoločnosť ako nerealizovateľnú utópiu, ktorú vždy zneužije despota k zmanipulovaniu oviec, ktoré sú v konečnom dôsledku spokojné, pretože ich aj tak čaká spasenie: „Křesťanství hlása jen otroctví a závistlost. Jeho duch přiliš přeje tyranii, než aby z toho vždy netěžila.“ [23] Spoločenská ústava podporuje náboženské pravidlá podporujúce blaho v spoločnosti, avšak nezaujímajú ju dôsledky v ďalšom posmrtnom živote, pretože suverén nemá kompetencie na onom svete. Rousseau vidí fúziu spojenia toho pozitívneho a mravného z náboženstva so zákonmi. Dogmy občianskeho náboženstva majú byť presne vyjadrené, jednoduché, bez komentárov a čo v najmenšom množstve (ako príklad uvádza svadbu). Také pravidlo, ako je „Kto hlása, že mimo cirkev nie je spásy,  má byť vyhnaný zo štátu,“ môže byť dobré iba za vlády teokratickej a v každej inej je nebezpečné. V závere knihy Rousseau hovorí, čím by sa ešte mal zaoberať, ale napriek tomu zaznie akási seba-reflexívna myšlienka „můj obmezený zrak; měl jsem jej vždy upnouti blíže sebe.“ [24]

Komparácia „Spoločenskej zmluvy“ s dielom „Rozpravy“

Rousseau si do veľkej miery vo svojej filozofii odporuje. Dôkazom sú aj niektoré myšlienky z knihy Rozpravy o vedách a umeniach. V Spoločenstej zmluve je subjekt súčasťou akéhosi vyššieho spoločenského, komunitárneho a v Rozpravách dáva Rousseau subjektu opačný, individualistický charakter: „Přirozený stav lidské společnosti, stav, kdy člověk byl v podstatě soběstačný, kdy nebyl závislý na jiném člověku, ani jako výrobce, ani jako konzument.“ Dielo  Rozpravy začína vetou: „Mám preskúmať či obnova vied a umení prispela k očiste mravov alebo skaze mravov.“ [25] Rouuseau ďalej hovorí: „Duch má svoje potreby rovnako ako telo. Telesné potreby tvoria základy spoločnosti, potreby duchovné jej dodávajú pôvabu. Zatiaľ čo vláda a zákony poskytujú ľuďom žijúcim pospolu bezpečnosť a blahobyt, menej despotické a možno mocnejšie vedy, literatúra a umenie venčia železné okovy, ktoré ľudia nesú, trsy kvetov, dusia v ľudoch prvotnú slobodu, pre ktorú boli - ako sa zdá - zrodení, vštepujú im lásku k vlastnému otroctvu a vytvárajú z nich to, čomu sa hovorí civilizované národy. Potreba vztýčila tróny, vedy a umenia ich upevnili.“ [26] Vo svojej dobe tomu tak skutočne mohlo byť, ale v súčasnosti má umenie úplne inú funkciu a myslím, že robí presný opak. V tomto mi je sympatickejší Voltaire, ktorý ho za tieto myšlienky kritizuje. Kým Rousseau zatracuje civilizáciu a volá k prírode, Voltaire o ňu ešte bojuje. Pochopiť Rousseauovu filozofiu je ťažšie, než sa zdalo. Po prečítaní diela "O spoločenskej zmluve" som mal úplne iné dojmy než pri čítaní "Rozpráv". Aj keď začína vetou „Človek svetlom rozumu rozháňa temnoty, do ktorých ho zahalila príroda“, význam a obsah knihy, podľa toho ako som to pochopil, hlása hľadanie archetypálneho, prírodného a prirodzeného v antropologickom kontexte. Teda chce vlastne svojím spôsobom kultúru a všetko civilizačné eliminovať a vrátiť sa späť, čo Voltaire v liste Rousseaovi popísal asi takto: „zmocnila se mně touha chodit po čtyřech [27] . Iste, záleží od interpretácie, tá je však v kontraste s rozporuplným životom tohto filozofa, ťažko pochopiteľná resp. uchopiteľná.

Záver

Myšlienky Rousseaua boli uplatnené nielen vo francúzskej ústave v roku 1793, ale aj na ľudových zhromaždeniach Švajčiarska. Ako napísal vo svojej knihe prof. PhDr. Dalimír Hajko DrSc.: „V Rousseauvých myšlienkach nachádzali taktiež morálne odôvodnenia svojich činov aj Marat a Robbespierre počas Francúzskej revolúcie.“ [28] Preto treba brať všetko s určitou rezervou a odstupom. Rousseau mal taktiež výrazný vplyv na myslenie ľavicových intelektuálov, i keď samotné zamýšľanie sa nad národom a riešenia problémov iba optikou jedného národa sa blíži tiež k mierne pravicovej rétorike, konkrétne niečoho ako  proto-národny socializmus a v konečnom dôsledku proto-romantizmus, čo som už spomenul v úvode. Ak sa zameriame v súčasnosti na prínos Rousseauovej filozofie a snažíme sa ju re-interpretovať, hľadajme v nej myšlienky priamej demokracie, ktorej patrí budúcnosť. Ak by politici čítali filozofické knihy od Platónovej Ústavy až po knihy súčasných filozofov, možno by náš svet vyzeral inak. V súčasnosti, ktorá najmä na Slovensku, vyzdvihuje nehumánny neo-liberálny model spoločnosti (následkom je obludná forma trhového kapitalizmu v globalizačnom kontexte), kde niečo ako sociálna spravodlivosť nahradilo heslo „silnejší vyhráva“, sa téma prerodu spoločnosti stáva čoraz viac aktuálnou. Svoju analýzu diela ukončím nadčasovou Rousseauovou úvahou, ktorá dokonale vystihuje sympatie mladých ľudí a intelektuálov k neo-liberálom a priaznivcom voľného trhu: „... keď najpodlejší záujem sa drzo zdobí posvätným menom obecného blaha...

(Autor je hudobník a študent kulturológie, FF UKF v Nitre)


Bibliografia

HAJKO, Dalimír: Tvorcovia veľkých myšlienok. Bratislava: Smena, 1988. s. 163 ISBN 073-018-88ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.157
ROUSSEAU: Rozprava o vedách a umeniach. Bratislava: Vydavateľstvo SSS, 2011. s.205 ISBN: 978-80-8061-453-9
SOLOMON, Robert C. : Vzostup a pád subjektu alebo od Rousseaua po Derridu: Európska filozofia od r. 1750. - Nitra: Enigma, 1996. - s. 28/29 ISBN 80-85471-30-2
ČECHÁK, Vladimír: „Rousseau: Rozpravy“. In : Misantropova čítárna Google.com (Cit. 23. 11. 2012). Dostupné na internete : https://sites.google.com/site/misantropovacitarna/j-j-rousseau-rozpravy-vypisk


[1]           ROUSSEAU: Diskurs über die Ungleichheit. cit. podľa vydania Paul Sakmann, Die Krisis der kultur auswahl aut Rousseaus Werken. Leipzig 1931, s. 88
[2]          ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha : V. Linhart 1949. s.10
[3]          ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.53
[4]          ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.58
[5]          ROUSSEAU: Rozprava o vedách a umeniach. Bratislava: Vydavateľstvo SSS, 2011.  ISBN: 978-80-8061-453-9
[6]          ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.10
[7]          ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.13
[8]           ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.20
[9]           ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.22
[10]        SOLOMON, Robert C. : Vzostup a pád subjektu alebo od Rousseaua po Derridu: Európska filozofia od r. 1750. - Nitra: Enigma, 1996. - s. 28/29 ISBN 80-85471-30-2 s. 29
[11]        HAJKO, Dalimír: Tvorcovia veľkých myšlienok. Bratislava: Smena, 1988. s. 163 ISBN 073-018-88 s. 163
[12]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.3
[13]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.45
[14]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.48
[15]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.77
[16]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.101
[17]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.103
[18]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.106
[19]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.106
[20]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.113
[21]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.113
[22]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.116
[23]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.157
[24]        ROUSSEAU: O společenské smlouvě neboli o zásadách státního práva. Praha: V. Linhart 1949. s.158
[25]        ROUSSEAU: Rozprava o vedách a umeniach. Bratislava: Vydavateľstvo SSS, 2011.  ISBN: 978-80-8061-453-9 s
[26]        ROUSSEAU: Rozprava o vedách a umeniach. Bratislava: Vydavateľstvo SSS, 2011.  ISBN: 978-80-8061-453-9 s. 49
[27]        ČECHÁK, Vladimír : „Rousseau: Rozpravy“. In : Misantropova čítárna Google.com (Cit. 23. 11. 2012). Dostupné na internete : https://sites.google.com/site/misantropovacitarna/j-j-rousseau-rozpravy-vypisky
[28]        HAJKO, Dalimír: Tvorcovia veľkých myšlienok. Bratislava: Smena, 1988. s. 163 ISBN 073-018-88 s.159 a/j-j-rousseau-rozpravy-vypisky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984